Na kilometre tiahnucej sa rovine sa vzdialenosť zle odhaduje. Krajina rozpukanej a vyprahnutej pôdy, kde sa široko ďaleko nenachádza žiadna vyvýšenina je zradná; čo sa zdá byť relatívne blízko, môže byť v skutočnosti trojnásobne ďaleko.

Maťo teraz preklínal celú ich misiu, hlavne preto, že to bolo v podstate jeho iniciatíva. Teraz už to nemôžu otočiť, nie uprostred púšte.

Ostatní to síce cítili rovnako ale on sa nahlas odvážil povedať, že by mali nájsť Natašu a zabrániť jej aby si prišla aj pre nich. A rovnako aj on ich definitívne utvrdil, že nadobro prišla o rozum a už ju nemôžu prijať medzi seba. Možno ju Reiner zmanipuloval ale Maťo sa obával, že pre ňu už niet spásy. A bol si istý, že Johan s Miltonom budú chcieť svoju spravodlivosť.

Maťo si vsak stále musel pripomínať, že to robí pre Aki, nie pre niekoho iného. Už od prvých momentoch si uvedomil tú skrytú nenávisť, ktorý k nej Nataša prechovávala. I navzdory faktu Aki už nebola tým Revenantom, ktorého na ňu poslal Reiner vtedy. Jej staré ja prestalo existovať v momente, kedy sa rozprskla na betóne kam ju hodil Andrej a z tohoto semienka, ktoré zostalo po jej tele, vyklíčila celkom nová existencia.

Bežali rozpálenou púšťou, jediný orientačný bod boli vzdialené hradby základne pre nimi. Pod podrážkami kanád sa im dvíhali mračná prachu, slnko neznesiteľne žiarilo a vzduch bol tak horúci, až mali pocit, že ho rozrážajú telami ako vodu. Zbrane v ich rukách sa okamžite rozpálili, až mali pocit, že im vybuchne munícia a mali problém ich udržať.

Šli v klinovej formácií a udržiavali od seba široké rozstupy, čo bola pre presun po otvorenom priestranstve najlepšia taktika. Maťo s guľometom ako hlavná palebná sila šiel vpredu, Johan s Miltonom po stranách a Aki za nimi. Suchá zem pod ich krokmi praskala a obloha a vlnila ako vodný prúd.

Maťo si vďaka výcviku dokázal udržať rytmus behu ale čoskoro zistil, že ostatných necháva za sebou. Neboli vojaci a nikdy nepodstúpili nič ako výcvik. Po počiatočnom rozbehu prepli na automat a ich tempo sa stalo monotónnym, čoho si ani nevšimli.

Pozrel sa za seba a trhol bradou. „No tak! Do kroku, sústreďte sa na beh! Nie sme tu na vychádzke."

Možno táto hra na veliteľskú buzeráciu zabrala alebo nie, no ostatní ako zázrakom pridali na tempe a opäť zarovnali formáciu.

Obrysy základne sa však nepribližovali, čo im pridávalo na frustrácií. Z diaľky videli čierne stĺpy dymu a záblesky výbuchov. Maťo odrazu túžil mať tu Lamborghini. Ak existoval raj, tak to musel byť len on, jeho fáro a táto pustá krajina. Dokázal by sa tu preháňať donekonečna.

Prečo som si na neho spomenul práve teraz?

Minúty sa vliekli a oni stále utekali. Stratili pojem o čase a základňa sa stále nepribližovala, zostávala pred nimi ako vzdialený, čierny bod.

„Hej, mám pocit, že sme sa vôbec nepohli," zafunel vľavo od neho Milton.

„To sa ti iba zdá," odvetil Maťo, bez toho, aby sa obzrel.

„Fakt, nemotáme sa v kruhu? Vraj sa to na púšti stáva, bežíš a bežíš, až si naraz stratený," trval na svojom.

„To sa ti iba zdá," zopakoval Maťo.

„Ehm, Maťo?" ozvala sa za ním nesmelo Aki. „Stratila som topánku."

„To sa ti iba z..." Maťo vtom vrhol pohľad za seba. „Čože?"

„Vážne!" vyrazila zo seba ghúlka.

„Stáááť!" zrúkol Maťo a zdvihol päsť do vzduchu. Trojica za ním prekvapene brzdila. „Johan, Milton, kruhová obrana!"

Obaja zaujali postavenie po stranách s pripravenými zbraňami. Maťo dokráčal k Aki. Naozaj, jedna kanada jej chýbala a fusaklu už mala roztrhanú od behu po kamenistej zemi.

„Ako je to dočerta možné? Veď som ti poriadne zaviazal šnúrky," pokrútil hlavou.

„Áno, ale mala som v nej piesok, tak som si ju vyzula," pípla Aki previnilo. „Potom som si ju len obula a zastrčila šnúrky dnu."

Mňa z nej porazí.

„Nikde ju nevidím," vykukol Maťo spoza nej. „Kedy si ju stratila?"

Tá len mykla ramenami a ukázala za seba. „Ja neviem."

„Ako dlho už takto utekáš?"

„Pár minút, asi," dostala zo seba dievčina.

Maťo si trel viečka a povzdychol si, Aki spýtavo na neho upierala strieborné oči.

„Ja po ňu rozhodne naspäť nepobežím," vyprskol Maťo.

„Ale takto sa mi zle chodí," ponosovala sa Aki.

„Ukáž," vykročil k nej. „Dáme dole aj tú druhú."

Aki si poslušne sadla na zem, útočnú pušku položila vedľa seba. Maťo sa zohol sa začal rozväzovať starú, čiernu vojenskú baganču. Dievča na neho zazeralo, až sa začínal cítiť nesvoj. Maťo zahnal tie divoké predstavy. Veď jej len vyzúval topánku, nič viac.

Dočerta, čo sa to so mnou deje? Už aj o nej začínam uvažovať ako o ženskej...

„Tam hore! Kryte sa, ak vám he život milý!" ozval sa nečakane Johanov hlas, ktorý všetkých vrátil do reality.

Maťo zdvihol zrak k oblohe a zbadal Su-34 ako svišťal po oblohe ich smerom rovno k základni. Očividne to s bombardovaním ešte nevzdali.

„Na zem!" skríkol Maťo.

Všetci sa prikrčili, aby ich prípadná tlaková vlna zasiahla čo najmenej. Všetci s napätím čakali, až ich zasype guľometná paľba alebo medzi nich dopadne letecká bomba.

Suchoj nad ich hlavami prefrčal ako blesk ale nezareagoval na nich a letel ponad základňu.

„Nevšimli si nás, vďaka bohu," odfúkol si Milton. Johan sa križoval ostošesť.

„Kurva," odpľul si Maťo. „To bolo o pičný chlp."

„Pozrite!" ukázala Aki pred seba.

Maťo i ostatní sa pozreli tým smerom. Uvideli, že základňa dostala zreteľnejšie obrysy. Zvládli to.

„Sme blízko," zaradoval sa Maťo.

Vrátil sa k Aki a konečne jej stiahol kanadu. Vybral z nej vložku, ktorú jej priložil k druhej nohe. Vytiahol z taktickej vesty hokejovku, bez ktorej nešiel do žiadnej akcie a prilepil jej tú vložku k nohe o ponožku, čím vznikla provizórna sandála. Potom jej obul a zašnuroval späť baganču. Bolo to provizórne riešenie ale pár kilometrov to bude stačiť.

Posledné kilometre ubehli vďaka nadšeniu relatívne rýchlo. Ako sa blížili doliehala k ním streľba a zvuku prebiehajúcich bojov. Priestor bol obohnaný vysokou, oceľovou hradbou s ostnatým drôtom navrchu. Priblížili sa k nej z opačnej strany, takže boli mimo hlavného bojiska. Nikde ani živej duše, strážne veže boli prázdne a kamery pred pancierovými postrannými vrátami očividne mŕtve.

Pár metrov pred opevnení zvoľnili tempo a priblížili sa k základni ako myši pred kocúrom, kryjúc oba smery a pre istotu i oblohu. Takto sa dostali až k stene, kde si dopriali minútový odpočinok. Síce ako ghúlovia nemohli nikdy cítiť viac, než triviálne náznaky únavy i tak ich stuhnuté svaly o sebe dávali vedieť.

Zapili svoj úspech vodou z poľnej fľaše a prišlo na rad vy myslieť, ako sa dostať dnu. Padol síce návrh pokúsiť sa hradby preliezť ale vzhľadom na absenciu dostatočne dlhého lana, neznámej situácií na opačnej strane a faktu, že ten návrh prišiel z Maťových úst, usúdili že to je kolosálna kravina.

Medzitým za múrmi zadunel ďalší masívny výbuch, ktorý ich takmer zrazil z nôh a k nebu rozkvitol čierny hríb. Za nadávok v niekoľkých jazykoch sa grupa oprašovala a zbierala veci zo zeme.

Obďaleč sa našťastie nachádzali pancierové vráta, ku ktorým sa vydali. Milton oprášil displej vstupného terminálu patriaceho k ním a vybral USB kľúč, ich jedinú vstupenku dnu. Okamih pravdy nastal.

Zasunul flashku do servisného portu a poťukal čosi do displeja. Chvíľu sa nič nedialo a napätie by sa dalo krájať ako nitrianska saláma.

„Kurva, už to bude?" precedil nedočkavo Maťo.

„Moment, moment," šepol vedec s pohľadom upretým na terminál.

Ako na zavolanie sa ozvalo potvrdzujúce cinknutie a obrnené dvere odskočili zo západky. Nebol čas oslavovať ďalší úspech a ďakovať svojim božstvám a modlám, radšej sa rýchlo hrnuli dovnútra.

Privítala ich rozľahlá plocha s asfaltovou dráhou uprostred a zástavbou širokých, nízkych budov a desiatkou menších stavieb roztrúsených po pozemku. Maťo poňal podozrenie, že to Reiner nechal zamaskovať ako leteckú základňu.

Boje zúrili naplno, videli skupinky bojujúce o každý meter a kryjúce sa za čo sa dalo. Reineroví muži boli zatláčaní k vstupom do podzemia a každú chvíľu sa Američanom a ich spojencom podarí preniknúť do útrob zariadenia. Hoci bolo medzi nimi mnoho ghúlov, mali lepšiu vystroj i výzbroj, proti početnej prevahe a masívnej palebnej sile ich obrana zúfalo nestačila.

Maťo a ostatní postupovali nenápadne a rýchlo ako sa len dalo. V jednu chvíľu ich tesne minulo postupujúce družstvo, podľa nášiviek ISAF na uniformách zjavne amerického vojska.

Čoskoro zistili, že v komplexe stavieb a mašinérie, ktorej účel mohli iba hádať, je neľahké orientovať sa. Išli preto podľa plánu na Miltonovom tablete, ktorý za ich cieľ určil jednu konkrétnu budovu. Fór bol iba v tom, že na nachádzala takmer uprostred základne, kde s odohrával hlavný boj.

Už si mysleli, že sa tam dostanú nepozorovane, keď tu sa vynorili z uličky a a zistili, že vpadli do tylu početnej skupine Afgancov a Američanov. Boli by sa im pokúsili vysvetliť, že oni nie sú tí zlí, no stačila sekunda a všetko išlo do hája. V sekunde sa rozpútala prestrelka.

Aki s Johanom našli krytie za poistkami, Maťo s Miltonom zas za odstavený džíp. To už strieľali všetci štyria. Maťov guľomet burácal, zatiaľ čo nemilosrdne kropil priestor pred sebou a zatláčal nepriateľov do ústupu. V prvých okamihoch sa mu podarilo im spôsobiť škody, smršť projektilov trhala telá ľudí ako handrových panáčikov.

Milton s Aki ukázali, že sa tiež vedia obracať a pár ich skolili, no najviac z pomedzi nich viedol Johan s prekvapivo vražednou muškou. Maťov PKM a kalašnikovy hrali heavymetalový orchester. Čosi preletelo vzduchom a zaštrkotalo o betón.

„Granát!" skríkol Maťo ale bolo neskoro.

Výbuch ho spolu s Miltonom i džípom katapultoval do vzduchu. Maťo na sekundu oslepol a v ušiach mu zaľahlo. Naraz zisťuje, že leží na betóne v polohe za ktorú by sa nemusel hanbiť žiaden hadí muž a v ústam má prach i vlastnú krv. Prehryzol si jazyk, zlomil sánku a vybil pár zubov. Na hlave cítil niečo mokré. Siahol si spánok a zistil, že mu chýba ucho a koža mu z hlavy visí ako zdrapy handier na šnúre. Netušil, či mu ho odstrelili alebo mu ho odtrhol výbuch.

„Prečo tu začínam mať deja vu?" zachrčí vedľa neho Milton.

„Čo?" vyprskne Maťo krv i sople, v ušiach mu zvoní ako v škole na obed.

„Ale nič..." potrasie hlavou ten a pomáha Maťovi vstať.

Maťo sa obzerá okolo seba a zisťuje, že ich to odhodilo do jednej z uličiek medzi barákmi. Pozbierajú zbrane, ktoré odleteli dva metre od nich a upaľujú na svoju pôvodnú pozíciu. Ako zistia, Johan s Aki sa stále držia ale už dostali pár medzinárodných pozdravov projektilmi.

„Scheisse, ste celí?" skríkol po nich deduľo.

„To nič, boli sme sa opaľovať," kontroval Maťo, keď vymienil na guľomete schránku s nábojmi za plnú. Zaklapol veko a zatiahol za napínaciu páku. A pokračoval v streľbe.

Vtom sa spoza rohu vynorilo družstvo Reinerových mužov a strhol sa boj všetkých proti všetkým.

„Pohyb, padáme, kým je čas!" zavelil Maťo. „Milton, Johan, bežte napred! Aki ku mne, budeme ich kryť!"

Spolu s Aki, ktorá k nemu razom pribehla spustili mohutnú paľbu po armáde i Reinerových mužoch. Obaja už boli deraví ako cedidlo na halušky a špinaví od prachu a krvi. Aki sa držala statočne a pálila po nepriateľoch so zápalom jej vlastným. Nikdy sa síce asi zo zbraňou nezžije ale Maťo ju vycvičil dobre.

„Povedal by som ti, nech tam kľudne skočíš a vybavíš to drápmi ale máme málo času," prehodil počas streľby, akoby sedeli na káve.

„To je dobré," odvetila a pokropila dávkou jednu postavu v exozbroji. Síce ho nezložila ale donútila zastrčiť rypák.

„To stačilo, už tam budú. Ideme!" pobúchal ju po ramene.

Maťo do priestoru pred seba hodil dymový granát, načo obaja vyrazili preč. Prebehli okolo šľahajúcich plameňov z prevráteného džípu a zamierili okolo radu hangárov.

Mierili ku kruhovej budove na opačnej strane cesty. Okolo nich vládol chaos. Streľba, otriasajúca sa zem a explózie, krik umierajúcich a ranených. K nebu sa čneli desiatky stĺpcov dymu, ktoré zakrývali páliace slnko. Musel uznať, že Nataša ich plán odviedla dokonale. Maťo bojoval hlavne v guerillových operáciách v meste a lesoch, takúto skutočnú vojnu zažil málokedy. Toto bolo pravé bojové peklo.

Milton a Johan už na nich čakali, prikrčení pri dverách. Dobehli k ním, Maťo okamžite zaujal obranné postavenie chrbtom od dverí. Milton práve horúčkovito zápasil s terminálom.

„Ako sme na tom?" skríkol poza seba Maťo.

„Robím, čo môžem, sakra!" odvrkol Milton a zúrivo sa preklikával položkami v systéme. „Trochu mi to vzdoruje."

„Na vašom mieste by som to robil rýchlejšie. Veľa času sme nezískali."

Sotva to povedal, už im okolo hlavy presvišťali projektily, ktoré sa zaborili plechovej steny budovy. Maťo, Johan i Aki sa dali do práce a strieľali po všetkom, čo sa pohlo. Maťo vedel, že odteraz budú musieť šetriť muníciou, on sám už mal sotva polovicu pásu do guľometu.

„Sláva!" ozval sa za nimi triumfálne Milton a rozrazil dvere. Ostatní sa hrnuli za ním ako veľká voda.

Posledné, čo Maťo videl spoza dverí, bol čierny tieň, ktorý dopadol doprostred zošikovaného družstva. Obrovská stvora so sudovitým telom a absurdným počtom končatín začala rozmetávať nešťastných vojakov a panáčikov z lega. Potom sa vrhla na tank, ale to už sa jej ako posily privalili ďalšie. Humanoidné dvojnohé, vlčím dojmom pôsobiace štvornohé, či viacnohé, ohavy všetkých veľkostí i tvarov. Spoločné mali len to, že boli čierne a odporne lesklé.

Maťo mohol iba dúfať, že na tieto Reinerove biomorfy, ako ich Milton nazval, sami nenatrafila. Zabuchol za sebou dvere a ľutoval, že tu nie je nič po ruke, čím by ich zabarikádoval.

Rozhliadol sa okolo. Ocitli sa v niečom, čo najviac pripomínalo úpravňu vody – čerpacie potrubie, pumpy, filtračné a sedimentačné nádrže a ďalšie agregáty. Uprostred stála masívna valcová cisterna s priezormi a poklopom navrchu, zrejme na kontrolu vody. Poklop bol podľa ich očakávania zamknutý; zapečatený štvoricou masívnych západiek.

„To je ono?" kývol bradou Maťo, keď vyšli po železných schodíkoch k vrchu cisterny. Pre misiou si tiež dôkladne preštudoval plány základne vedel, čo hľadať.

„Odtiaľto čerpajú a filtrujú vodu pre Alphu, čo je jediné prostredie v ktorom dokáže bez problémov existovať," prikývol Milton. „Vlastne omyl; jediné, v ktorom ju dokážu udržať na uzde," opravil sa vzápätí.

„Cesta do brucha veľryby," zhrnul poeticky Johan.

Z batohu vybral acetylénovú zváračku a spolu s Maťom sa pustili do prerezávania zámkov. Aki s Miltonom zatiaľ držali hliadku. Za ich chrbtami lietala zmeť iskier a vzduch razil ozónom.

„Hotovo!" zahlásil Maťo a ukázal ostatným vztýčený palec.

Odklopil poklop a do nosa mu udrela povedomá vôňa. Obyčajná morská voda, priezračne čistá. Ponoril ruku do vlniacej sa hladiny. A k tomu poriadne ľadová.

„Bŕŕŕ..." zatiahla Aki, ktorá to skúsila tiež.

Milton rozdal každému potápačské okuliare, ktoré zobrali ešte z ich tábora. Kyslíkové prístroje potrebovať nebudú, beztak by im iba zavadzali, pretože so sebou budú ťahať ešte aj všetky zbrane a výstroj.

„Hľadajte ventily a výpuste. Odteraz ideme naslepo," povedal Milton a všetci si zborovo nasadili okuliare.

Ako prvý šiel on, prehodil do nádrže najprv svoj bágel so zbraňou. Potom sa sám ponoril do studenej vody a začal plávať k spodku, až sa prešmykol do potrubia. Za nim nasledovala Aki a po nej Johan. Maťo šiel posledný a vôbec sa ho to nedotklo. Už si na to zvykol ale i tak v kútiku duše sa modlil, nech sa o to potrubie naozaj nezasekne svojou korbou.

„A boh vás opatruj, ak si niekto predo mnou prdne," zahlásil, než sa pod nim zavrela hladina.