Plukovník bol človek, nízky mužík v zelenej uniforme, ktorému večne v tvári pretrvával nerozlúštiteľný lišiacky výraz. S baretom nakrivo a slnečnými okuliarmi o dve čísla väčšími vyzeral ako Mucha Puk ale jeden nikdy nevedel, čo od neho čakať. Zvlášť Maťo bol voči nemu podozrievavý.

Hoci sám nemŕtvym nebol, mal ghúlske stráže; dvoch obrov v chitínovej zbroji, ktorí sa od neho nepohli ďalej ako na meter. Celkovo udržiaval s ghúlmi čulé kontakty a Maťo bol toho názoru, že si ho vydržiaval niekto mocný za prísľubom premeny ako to robievala svojho času Evelina.

„Peniaze vám boli odoslané na účet podľa dohody," povedal Johan. „Viem, že je to zvláštna situácia ale musíte pochopiť, že ste naša jediná nádej."

„Ale samozrejme." Plukovník sa potmehúdky usmial pod zakrútené fúziky. „Vojna je o príležitostiach a pravý vojak sa ich musí vedieť využívať. Zisk za drobnú pomoc, čo viac si môže človek priať?"

Spolu s plukovníkom a jeho čatou sedeli na palube Chinooku, ktorý smeroval k miestu, čo im označil Milton. Plukovník sedel medzi svojimi ghúlskymi hromotĺkmi v chitínových pancieroch, v ktorých sa takmer nezmestili do uličky nákladovej paluby prepravného vrtuľníku. Vrhali na nich vražedné pohľady spod bledých masiek a plukovník sa usmieval ako teľa na pastvine.

Maťo s ostatnými sedeli v rade oproti. Všetci sa poriadne najedli znie príliš chutných zásob, Aki zhltla päťnásobok toho, čo oni. Zo základne pobrali všetko, čo sa im mohlo hodiť. Nataša im to tam slušne vyrabovala.

Uvedomovali si, že to, čo sa chystajú podniknúť ich možno bude stáť život ale ako Milton povedal, to, čo sa chystá urobiť Nataša je čisté šialenstvo. Maťo nemal dôvod Miltonovi neveriť, on sa pri svojich výskumoch s Alphou už stretol a vedel, čoho je schopná. Podľa jeho slov – pohltiť všetko, čo je príde do cesty. A možno i celý svet.

„A čo vaša misia, nie je to pre vás kontraproduktívne?" spýtal sa Maťo do interkomu.

„Ale kdeže," rozhodil prívetivo vojak rukami, ovešanými zlatými prsteňmi. „Tí chudáci z Islamského štátu deň-dva počkajú, beztak nám neutečú."

„Tak to rovno môžeme vybaviť, hneď ako skončime tu," odvetil Milton a nikto si nebol istý, či bolo myslené ironicky alebo nie.

Aki mlčky sedela na kraji s kalašnikovom na kolenách a obhrýzala si nechty. Od udalostí, ktoré sa stali pred pár hodinami ňou lomcoval zmätok a protichodné emócie. Jej detinská myseľ nedokázala pobrať taký čin, ako bola zrada od blízkej osoby a sčasti to bola vina, ktorú cítila za to, že tomu nedokázala zabrániť. Maťo ju pred odletom vzal stranou a snažil sa jej vysvetliť, že si nemôže klásť za zodpovednosť niečo, čo nemohla ovplyvniť ale ona len tradične prikývla a zarazila pohľad do zeme.

„Aki," povedal Maťo, po chvíli ticha, „Musíš mi sľúbiť, že až na Natašu narazíš, nezaváhaš. Ona ťa tiež už považuje za nepriateľa."

Pozrela sa späť na neho a Maťo snáď po prvý raz, odkedy ju spoznal, uvidel v jej očiach celkom dospelý a odhodlaný výraz.

„Som predsa na vašej strane," odvetila celkom vážne Aki. „Aj keď nerozumiem veciam okolo seba. Ja... mám pocit, že sem nepatrím."

„Hej, hej, nevešaj hlavu," zobral ju Maťo okolo ramien. „Ja vlastne tiež nie. Svet je kurva komplikované miesto a mám pocit, že nechce aby sme mu vôbec porozumeli."

„Tak čo máme potom robiť?" spýtala sa nato.

„To, čo doteraz," pokrčil plecami Maťo a navzdory situácií sa donútil vystrúhať niečo ako úsmev, lacný ako topánky od Vietnamca. „Prestrieľať sa, presekať, to máš jedno. Sme presa tím, nie?"

„Hej," prikývla Aki, „sme tím."

Let bol nepohodlný, vzdušné prúdy boli nad púšťou nepredvídateľné a stojom každú chvíľu zmietali turbulencie.

Maťo vedel, že by sa v tejto situácií nedokázal uvoľniť, ani keby čo bolo, preto sa o to ani nepokúšal. Uvedomil si, že sa vlastne vôbec nedesí toho, kam idú. Nedesil sa Reinera, hoci racionálna časť jeho ja mu hovorila, že práve z neho by mal mať strach. Nie, desil sa toho, čo urobia s Natašou, až ju nájdu.

Buď ona alebo Aki. A ostatní.

Príliš neskoro mu došlo, čo sa z neho stáva. Nataša alebo Aki. Jednu musí obetovať aby ochránil druhú. Pre vyššie dobro. Váhy sa prevážili na jednu stranu a už nebolo cesty späť. Maťo sa už dávno rozhodol. A čo horšie, bez výčitiek a vnútorného boja.

Reiner... Začínam sa mu čoraz viac podobať.

Oprel sa do sedačky, guľomet mal medzi nohami, naolejovaný a vyčistený. Vzhliadol ku stropu nákladného priestoru, ako keby čakal, že mu nebesia odpovedia. Milton čosi vysvetľoval Johanovi na tablete ale obsah ich rozhovoru nevnímal.

„ETA pätnásť minút!" zaznel pilotov hlas v interkome. „Ale máme tu, ehm, problém."

„Čo sa deje?" spýtal sa plukovník.

„Pozrite sa z okna!"

Maťo, ktorý akoby sa prebral, sa odpútal zo sedadla a presunul k oknu na druhej strane. Ostatní tiež, natlačili sa k priezorom a s úžasom sledovali, čo sa deje.

To, čo sa odohrávalo pod nimi, bolo čisté peklo. Spojené sily Afganistanu a Amerických vojsk brali Reinerovú základňu útokom. Zošikovaná tanková divízia zasypávala paľbou nepriateľské pozície pri nevysokých budovách a pechota už prenikla cez opevnenie okolo.

Maťo to s hrôzou sledoval cez ďalekohľad. Stíhací bombardér Su-34 zakrúžil nad bojiskom a zhodil poslednú várku svojho výbušného nákladu pomedzi dva široké baráky. K oblohe sa zdvihol mohutný ohnivý stĺp, ktorý sa razom premenil v čierne chuchvalce. Bolo jasné, ktorá strana má navrch. Straty na Reinerovej strane narastali každou chvíľou, to bolo očividné aj odtiaľ.

„Čo to má kurva znamenať?" dostal zo seba zmätene Maťo.

„To Nataša, ona v tom má prsty. Určite sa jej podarilo kontaktovať velenie americkej armády a prezradiť im polohu Reinerovej základne," odvetil Milton.

„Ja chápem zmysel toho celého, diverzita je bystrý ťah. Oni odvedú Reinerovú pozornosť aby ona mohla preniknúť dnu. Ale ako si môžeš byť tak istý?" odvrátil sa Maťo od okna k Miltonovi za ním.

„Pretože to bol náš plán," precedil Milton.

„Mali sme v pláne nahovoriť Američanom a afganskej vláde, že Reiner prechováva jadrové a biologické zbrane. Mali sme falošné dôkazy, rovnako tak i o tom, že sa ich chystá použiť na civilnom obyvateľstve," dodal Johan k príbehu. „I keď sme si neboli istí, či ich dokážeme presvedčiť, aby zosnovali operáciu takých rozmerov."

„Očividne to fungovalo," precedil Maťo a opäť sa pozrel von.

Bolo mu jasné, že oni netušia, kam vlastne idú a hrozilo, že počas bojov poškodia zariadenie, kde je držaná Alpha. Vo výsledku však je jedno, či ju vypustí Nataša alebo unikne iným spôsobom, priaznivý scenár to rozhodne nebude.

„Viac sa už priblížiť nemôžeme," informoval ich plukovník. „Hneď, ako nás uvidia, zostrelia nás. Budú nás považovať za posily a tento stroj proti takej palebnej sile neobstojí. Nemáme ani dosť mužov, aby sme sa dokázali prebojovať dnu. Obávam sa, že váš plán je stratený," dodal ľútostivo.

„Vysaďte nás tu," obrátil sa Maťo k plukovníkovi a myslel to celkom vážne. „Prebehneme to a obídeme bojisko, tak nevzbudíme pozornosť. Dokážeme sa dostať dnu."

I spod slnečných okuliarov bolo vidno, ako plukovník podvihol obočie. „A ako sa chcete potom evakuovať? Nemôžeme tu krúžiť naveky, máme síce palivo ešte na dve hodiny, ale to je dosť, iba aby sme stačili doletieť naspäť."

„Pozrite," ukázal Maťo cez priezor.

Niekoľko kilometrov na západ sa nachádzal skalný masív, či skôr nejaký veľký geologický útvar. Za ním by dokázal pristáť a bezpečne sa schovať i masívny Chinook.

„Vyzdvihnete nás tam. Pokiaľ sa do troch hodín nevrátime alebo vás odhalia, odletíte bez nás," objasnil plukovníkovi a ostatným.

Mužík roztiahol ústa do širokého úsmevu a šibalsky zastrihal fúzikmi. Zacítil totiž skvelú príležitosť ako si prilepšiť. Nakoniec, jeho podriadení o ňom vždy zvykli vravieť, že má na kšefty nos.

„V tom prípade vás to bude stáť dvojnásobok pôvodnej sumy. A plus náklady za palivo," zadelil spokojne.

„Svoje peniaze dostanete," odvetil Maťo a hodil očkom po Johanovi, ten prikývol.

Bolo dojednané, nemali už na čo čakať. Vrtuľník klesol niekoľko metrov nad zem. Maťo s ostatnými sa presunuli cez nákladný priestor k rampe. Museli si švihnúť, v takej nízkej výške boli najviac zraniteľní a nápadní.

Piloti zahlásili, že sa môžu pripraviť. Postavili sa do radu s Maťom v čele so zbraňami na popruhoch. Jeden z obrov stlačil chitínovým drápom tlačidlo na ovládanie rampy.

Zakvílila hydraulika a do nákladného priestoru preniklo ostré denné svetlo. Horúci vzduch, ktorý ovalil posádku dovtedy klimatizovaného interiéru bol ako úder päsťou. Červené svetlo nad vrátami nahradilo zelené a jeden z plukovníkových vojakov im naznačil, že môžu.

„Pohyb!" zakričal Maťo do burácania rotorov zvonku.

Jeden po druhom doklusali ku kraju rampy a z výšky, pri ktorej by si smrteľník zlámal oba členky, vyskákali z vrtuľníku. Aki šla posledná.

Dopad na slnkom rozžeravenú kamenistú zem bol ako skočiť do rozpálenej panvice. Okolo nich víril prach z prúdov od vrtuľníka a svetlo ich na moment oslepilo. Chinook sa nad nimi knísal vo vzduchu s otvorenou rampou ako levitujúca hladná veľryba s otvorenou papuľou. Maťo sa rozhliadol, či je všade čisto a potom po ostatných. Okolo nich iba pustá pláň, kam oko dovidelo a žiadny nepriateľ v dohľade.

„Všetci oukej?" spýtal sa Maťo. Odpoveďou mu boli vytýčené palce.

Pozrel sa späť hore k vrtuľníku. Zdvihol ruku a zakrúžil ukazovákom vo vzduchu. Stroj nabral výšku a rampa sa zatvárala. Počkali, až sa ich transport vzdiali, potom si dovolili zdvihnúť sa z pokľaku. Vzali svoje zbrane, natiahli závery a uistili sa, že sú pripravení k boju.

„Tak, poklusom a oči na stopkách," zavelil Maťo a všetci štyria vyrazili na pochod po rozpálenej pláni.