Nataša s Brunom dokráčali k ich nákladiaku a zašili sa za korbou. Nataša sa poobzerala, či je čistý vzduch, Bruno si nedočkavo zložil ruky na hrudi.

„Tak, čo potrebuješ, že ma vyťahuješ do tejto pece?" zadelil k nej otrávene.

Nataša mu venovala dlhý pohľad a hrýzla si peru. Trvalo jej, než prehovorila.

„Povedz mi pravdu," dívala sa stále na neho a neuhla pohľadom ani na moment. „Vy viete kde je?"

„Pozri sa, Nataša..." otvoril ústa Bruno.

„Nie som sprostá," štekla možno hlasnejšie ako chcela. „Počula som dosť, ako sa o tom šeptom bavíte, keď si myslíte, že nie som nablízku. Nerob zo mňa kravu ešte aj ty!"

Bruno sa bezradne poškrabal po hlave a zaškrípal zubami. Cítil sa previnilo, že jej musí klamať a tváriť sa akoby sa nič nedialo ale Maťo na neho tlačil a varoval všetkých, nech držia huby.

„Vieš, ide o to," stíšil hlas ešte viac, „že Sova mal plán. Mali sme sa dosať dnu a zlikvidovať Alphu. On niečo vyvíjal, vraj nejakú formu epoxidu, hovoril dačo o plyne, alebo tak. Ten plán spočíval v tom, že sme sa mali dosať až tam, kde je Alpha kultivovaná a zabiť ju tým. Alebo ju zlikvidovať priamo. Trinitrometylbenzén a letela by do vzduchu. A termit; horí pod vodou, spálil by ju na popol."

„Ako odpáliť? Myslela som, že to je mikroorganizmus," divila sa Nataša.

„No, vraj je to... obrovské. Potrebovali by sme šialené množstvo trhavín. Preto ten plán zavrhol. Je to čistá samovražda."

„Takže máte súradnice. A viete sa dostať dnu? Ako?" zatlačila na neho, aby si to nemohol rozmyslieť.

„Milton zohnal prístupový pre zamestnancov. Ale hovorím, ten plán padol, bez Sovu už nie je nič."

„Kde ten kľúč?" spýtala sa ho pomaly a nespúšťala neho zrak.

„N-na základni u nás... Počkaj, prečo ti to vlastne rozprávam?" pokrútil podvodníček hlavou.

Pozrel sa jej do jediného oka. Zjavilo sa v ňom niečo, čo doteraz nevidel. Nebol hlúpy, ten vražedný lesk mu prezradil, čo sa chystá urobiť.

„Porozprávame sa o tom s ostatnými, hádam si nemyslíš, že..."

Bruno vytušil, čo s chystá urobiť. Siahol po stehennom puzdre ale bolo neskoro. Nataša vyrazila ako blesk, v momente sa na neho vrhla a pretlačila ho ku korbe. Vykrútila mu pravačku a pod bradou sa mu zapichla hlaveň revolveru.

„Ty a ostatní viete hovno," zasyčala mu do ucha. Chvenie z jej ruky sa prenášalo cez hlaveň, až to Bruno cítil. „On musí zaplatiť, za to, čo urobil mne a mojej matke. Pozri sa na mňa. Nemám nič len pomstu. Rozjebal mi telo a nasral do duše. Ten skurvysyn musí dostať, čo mu patrí! Aj keby som mala pri tom zničiť svet. Ja už takto žiť nemôžem!"

„Nataša, to je samovražda!" pípol zúfalo Bruno pod jej zovretím.

„Hovor, kurva!" prskla mu spolu so slinami do tváre.

Zahákla palcom jazýček kohútiku, valec sa lenivo otočil a záchyt spúšte ohlušujúco cvakol, keď zastavil kladivo na ozube.

„U nás na základni, u Miltona. Je to pozlátená karta," vysypal zo seba pridusene. „Mali sme dve, jednu záložnú, Milton ju má u seba ale pochybujem, že ti ju len tak dá. "

„A súradnice?" zavrčala netrpezlivo.

„Tiež! V bágli pod posteľou. Jeho tablet. Ale snáď si nemyslíš..."

Nataša zaregistrovala šramot naľavo od seba. V tom momente jej na ruku dopadla váha, ako keby sa jej na ňu zavesil pes, čo sa chce hrať. Pohla hlavou tým smerom a zbadala pred sebou tvár Aki.

„Nesmieš!" zakvílila zúfalo a neprestávala šklbať jej rukou v ktorej držala zbraň. „To nesmieš! On nie je nepriateľ!"

Nataša sa dívala na ňu a zaplavila ju vlna hnevu, voči tomu otravnému stvoreniu, čo jej visí na ruke ako trenky na šnúre.

„Drž hubu!"

Vytrhla sa jej a päsťou jej napálila do tváre až to zadunelo. Aki sa šokovane zrútila na zem a váľala sa v prachu, netušiac, čo a prečo sa stalo. Nataši zovrela krv a v zúrivosti ju nakopla do hlavy. Zlomila jej čeľusť a vybila dva zuby.

Bruno sa zviechal zo zeme, opierajúc sa o korbu nákladiaku. Nataša na neho preniesla opäť pozornosť vo chvíli, kedy opäť siahol do puzdra. Odopol úchyt a zovrel rukoväť pištole.

Nataša zareagovala inštinktívne a stlačila spúšť. Zasiahla Bruna do hlavy, ten narazil chrbtom do korby. Na plachte sa rozpleskla veľká škvrna, Stečkin APS mu vypadol z bezvládnej ruky. Zosunul sa do štrku vedľa kolesa.

Natašu obliala ľadová hrôza. Stála tam paralyzovaná pred telom priateľa, ktorému práve vystrelila mozog z hlavy.

„Panebože..." zakryla si rukou ústa, neschopná uveriť, čo urobila.

Bruno ležal tvárou v štrku s pootvorenými ústami z ktorých sa plazil prameň krvi a vytreštenými očami. Z plachty odpadávali žmolce lebky a jeho mozgu. Vedela, že už mu niet pomoci, pre ghúla ako on to bolo fatálne zranenie.

Stalo sa to ani nie v pol sekunde. Bol to reflex, získaný rokmi bojov a výcviku. Len skrátka zafungoval nesprávne. Nebola to obyčajná zbrklosť.

Slnko jej pripadalo príšerne ostré, všetko vnímala tak nejak vzdialene. Uvedomila si, že toto je bod z ktorého niet návratu. Stratila i ten posledný kúsok ľudskosti, čo mala. Len pre pomstu.

Lenže už jej zostala iba tá. Ak ju teraz nedokoná, i táto jej chyba vyjde nazmar. A potom už nebude nič. V momente ako bude Reiner po smrti, priloží si zbraň k spánku a stlačí spúšť. Stála pred útesom, už stačilo iba skočiť.

Bez váhania sa rozbehla k nákladiaku, keď v tom ju za nohu chytila niečia ruka.

„Nesmieš..." precedila Aki na zemi.

Nataša ju v zúrivosti nakopla do brucha.

„Vypadni mi z cesty, ty skurvený Reinerov pes!"

Pristúpila jej hlavu a vyprázdnila celý valec do krku, čim jej prerušila miechu. Získala tak aspoň pár sekúnd času.

Vzala zo zeme Brunovu zbraň a ľutovala, že výstroj aj s útočnou puškou nechala v dome. Na tom však nezáleží, všetko si môže nabrať u nich na základni.

Naskočila do auta a naštartovala. Zaradila a dupla na plyn.

„Plukovník dorazí každú chvíľu," riekol paša, keď zložil satelitný telefón. „Bude mi vaša spoločnosť chýbať."

„Už bolo načase," zašomral si Milton a natiahol kĺby na rukách.

Doľahla k ním streľba, ktorá sa niesla zvonka.

„Čo to má znamenať?" vyskočil Maťo na rovné nohy. „Útok?" vrhol pohľad na pašu, ktorý pokrútil hlavou, že o ničom nevie.

Výstrely sa ozvali znova, tentoraz rýchlo za sebou.

„Scheisse, musíme nájsť ostatných!" ozval sa Johan.

Maťo už schmatol guľomet a valil sa k východu, Johan a Milton tiež brali svoje zbrane. Pašovi muži sa hnali pre zmenu k nemu.

„Idem napred, vy ma kryjete zo strán!" zavelil Maťo za zatiahol za záver guľometu.

Vyrazili z dverí na prudké slnko s pripravenými zbraňami. Sotva vybehli na stred cesty a zbadali Aki, ako kríva k ním. Humvee sa rútil priamo na nich. Uprostred trasy spravil oblúkom otočku a vyštartoval vpred. Maťo v tej chvíli zbadal Brunovo telo pri jednom z domčekov a všetko mu to zacvaklo v mysli ako stavebnica.

„Nat!" skríkol a rozbehol sa vpred. Zaprel si zbraň, dostal nákladiak do mieridiel a stlačil spúšť.

Kropil unikajúce vozidlo dlhou dávkou ale nebolo mu to nič platné, obrnená karoséria odrážala projektily neškodne ako kamienky. Snažil sa zasiahnuť kolesá ale tie boli dizajnované aby vydržali niekoľko zásahov, to ju zastaviť nemohlo. Humvee sa stratil za obzorom.

„Kurvafix!" zareval Maťo a v zúrivosti hodil guľomet o zem. Vedel, že nemá zmysel ju prenasledovať.

Zdvihol zrak a uvidel ako sa Milton bezmocne skláňa nad Brunovým telom, Johan stojí vedľa neho a niečo mu hovorí. Aki sa šuchtala smerom k nemu, preto sa jej vydal naproti.

Podoprel ju a pomohol jej posadiť sa. Vedel, že za pár chvíľ sa jej motorika obnoví.

„Urobila to?" spýtal sa prosto a priamočiaro.

Aki iba prikývla a to mu ako potvrdenie stačilo. Ani jeden z nich nemysleli momentálne na nič, iba sedeli uprostred štrku.

„Nech sa stane čokoľvek, drž sa pri mne," povedal a vstal. Ani sa nemusel pozrieť, či mu opäť prikývla, vedel, že rozumie.

Spoločne dokráčali k Miltonovi a Johanovi, ktorí mlčky bdeli pri mŕtvom Brunovi. Maťo chápal, že ich jeho smrť zasiahla ale teraz nebol čas dopriavať im súkromie. Nevedel, čo má povedať, tak nehovoril nič a iba stál vedľa.

„Aj Andrej si ho obľúbil. Bol jeden z nás o začiatku," povedal Milton po chvíli. „Je to naše remeslo, sme pripravení, že to môžeme schytať kedykoľvek. Ale..."

„Ale nie dýkou do chrbta," doplnil Maťo bez výrazu.

„Pane, opatruj jeho dušu," predniesol Johan nad ním.

„Bez auta ju nedoženieme, kým by sme dorazili pešky, bola by už dávno za humnami. Ako to, že si vzala auto, nemal predsa kľúče Milton?" povedal Maťo.

„Čo ja viem, asi mi ich vzala, keď sme sedeli vnútri," rozhodil podráždene rukami ten, ako keby to bola jeho vina.

„A tú druhú prístupovú stále máš?"

Milton prikývol a z vrecka vylovil lesklý USB kľúč, ktorý ukázal Maťovi.

„To je flashka, nie karta," zavrčal.

„Je to kópia dát, ty dement," objasnil mu. „Zamestnanecký prístup prvej úrovne."

„To je prezieravé."

„Vždy nás to učili, mať zálohu. V zariadení, kde je držaná Alpha ťa to dostane dnu a do väčšiny oblastí."

„Nataši ide o Reinera, nie o Alphu," odvetil Maťo niečo, čo bola samozrejmosť.

„Povedala," ozvala sa Aki, „že to urobí, aj keby mala zničiť svet."

„Kurva." Maťo si rezignovane prešiel rukou po tvári špinavej od prachu a piesku. „Ona chce využi proti nemu Alphu. Videl som čo dokážu tamtie veci na letisku. Nechcem si vedieť, čo je zač Progenitor samotný."

„To máme s Reinerom vyjednávať?" odfrkol si Milton.

„Obávam sa, že nemámi inú možnosť," potvrdil mu Johan. „A ako hodláme priviesť Natašu k rozumu? Po tom všetkom?"

„Nie," prerušil ich Maťo a obrátil svoju pozornosť späť do reality. „Nič také sa nestane. Nemôžeme jej už veriť, nikdy. Pôjdeme tam a skončime to s ňou."

„Počkaj, to myslíš vážne?" Johan sa tváril zaskočene ale pravda bola, že to bolo jasné všetkým štyrom.

„Urobím to ja," pokýval hlavou Maťo. „Zabijem ju, bez váhania. Žiadne druhé šance."

„Ešte mi povedzte, vy géniovia, ako sa tam dostaneme," prerušil ticho Milton, ktorý medzitým vstal. „Tá základňa je stovky kilometrov ďaleko, v podzemí. Sme bez auta a fakticky bezdomovci. Veď tu nemajú ani žiadne posrané ťavy."

Maťo uprel pohľad na konvoj vojenských vozidiel, ktorý sa približoval k dedine. Plukovník a jeho brigáda práve dorazila.

„Ja mám nápad."