Maťo už kedysi dávno Afganistan navštívil. Bolo to v čase, kedy slúžil v Iblisovej rote, takmer dvadsať rokov dozadu. Boli to iba krátke operácie, kedy sa tu nezdržali dlho, po skončení hneď odlietali do vlasti. A hoci to vtedy bývalo divoké až-až, faktom bolo, že Maťo začal Afganistan neznášať práve teraz.

Nákladný Humvee, jeho verzia s korbou vzadu, si to šinie po rozpálenej ceste. Vozovka, ani žiadna vyjazdená cesta, tu neexistovala, jazda bola peklo sama o sebe. Vojenské obrnené vozidlo z čias operácie Trvalá sloboda má už svoje najlepšie časy za sebou a bez funkčných tlmičov sebou pri ceste nerovným terénom hádže, ako býk na Redbulle. Klimatizácia buráca ako letecká turbína ale Maťo s Miltonom sú za ňu vďační. Zvyšok osadenstva, ktorý sedí na korbe pod plachtou také šťastie nemá. Maťovi je ich ľúto a to oprávnene.

Pri dverách má opretý ľahký guľomet PKM, ktorý si vydupal, na sebe moľami prežratú balistickú ochranu, opasok s výstrojou a cez rameno pás s muníciou. Cez zaprášené okno jednotvárnu krajinu pred sebou s rukou na zbrani. Je pripravený na všetko, ľahko sa totiž môže stať, že sa spoza najbližšej skaly vynorí skupinka v čiernych hidžáboch a za hlasného pokrikovania Allahu agbar! a Jebať Ameriku!, pošle domnelým západným psom pozdrav termobarickou strelou.

Milton za volantom zvádza zápas s hrboľatým terénom plným skál a zákerných priehlbni. Štyridsať kilometrov by bolo v civilizovanom svete čo by jeden kameňom dohodil, v týchto podmienkach cesta trvala viac ako o polovicu dlhšie.

„Takže, ty a Nataša..." snažil sa Milton nadviazať konverzáciu. „No vieš, chcem tým povedať, že je zvláštne, keď som si nevšimol, že vy dvaja to spolu ťaháte? Hádam, že už zo starej doby, ale nie?"

Maťo odvrátil zrak od okna, Milton zachytil jeho pohľad a stiahol sa.

„Tak to nie je," vyviedol ho Maťo z omylu. „Poznáme sa ešte čias pred prevratom ale to je všetko."

„Aha, iste," zasmial sa nervózne poškrabal sa po rednúcich vlasoch. „Takže dlhý príbeh?" odvážil sa po ňom opäť hodiť očkom.

„Skôr zložitý," povzdychol si Maťo. „A keď sme už pri tom, ako si k tomu všetkému prišiel?" skrivil obočie a odlepil sa zo sedadla o ktoré bol opretý.

„Prosím ťa," prevrátil biológ za volantom očami, „tie jazykové tornáda, čo si na nej predvádzal sa prepočuť nedali. Vyplašili ste aj užovky pod kadibúdkou."

„Proste," zvalil sa Maťo späť na sedadlo, „sme starí známi ale nič medzi nami nie je." Napriek tomu, že bolo nemožné aby ich ktokoľvek na korbe počul, i tak stíšil hlas.

„No, ja som sa len pýtal. Vieš čo, zabudni na to..."

„Pozri," rozhodil Maťo rukami, „je sama v cudzej krajine, rozbitá ako čínska kolobežka. Bola nešťastná, tak som pre ňu spravil to najjednoduchšie, čo som mohol."

„Takže mi chceš povedať, že si to urobil zo súcitu?" vrhol po ňom Milton pohľadom.

„Ak to tak vravíš," mykol plecami Maťo.

Milton si povzdychol a obrátil svoju pozornosť späť k ceste. Vo vzduchu vírili mračná bledého prachu, slnko nepríjemne bodalo do oči.

„To je chyba, Maťo," vyriekol po chvíli. „Zlomí ju to. Upne sa na teba, pretože bude veriť, že to s tým medzi vami myslíš vážne."

„Ja som jej nechcel dávať žiadne sľuby, ani falošnú nádej," odvetil na svoju obranu.

„Lenže práve to si urobil."

Maťo si práve uvedomil, ako málo vo svojom živote premýšľal o následkoch svojich činov. Ako keby pre neho všetko bola iba hra, ktorá sa dá vypnúť. Nikdy nebol ten iniciatívny, nikdy nemusel riešiť vážne rozhodnutia. Velenie vždy nechával na druhých, ostatne to bol ten dôvod, prečo sa držal iných, ktorí mali ambície. Na rozdiel od neho. Ako bol Andrej a ostatní. Sám podobné vlastnosti nemal.

Lenže toto nie je skurvený Playstation, ty génius. Žiaden gombík na reštart tu nie je.

„Tak teraz neviem, či som ti posral ja alebo tento svet už posratý bol, keď som sa prebral," utrúsil Maťo viac-menej pre svoju maličkosť.

Spoza kopca pred nimi sa vyhupla dedina s horami na obzore. Minuli pastiera s troma kozami a zamierili dnu. Bola to skromná dedinka, kde žilo sotva päťdesiat miestnych, no i tak tu bolo pomerne živo.

Nevysoké hlinené domčeky pôsobili biednym dojmom, prechádzali okolo pracujúcich skupiniek mužov a žien, ktoré sa zdržiavali blízko domov. Keď tlupa deti v otrhaných šatách uvidela povedomé auto, s jačaním sa rozbehla kade-ľahšie, varovať svojich rovesníkov.

„Pangharti boli najprv otravní, stačilo ich trochu postrašiť a dali nám pokoj," prehodil Milton s úškrnom. „Ale i tak si dávaj bacha na vrecká, vedia byť nenápadní ako teplý prd a rýchli ako blesk."

Odstavil Humvee pri kraji medzi dvoma domčekmi a vypol motor. Maťo zabúchal na dozadu na korbu.

„Konečná! Von sa, zmrdi!"

Zvyšok ich skupinky vďačne vyskákal jeden po druhom spod plachty. Boli za to neskonale vďační, vzduch vnútri bol nedýchateľný a smrdel ako vrece na smeti. Všetci boli ozbrojení a pripravení do boja, už odkedy vyrazili zo základne. Aki s Natašou mali hlavy zakryté v šatkách. Pre každého sa ušiel fejkový čínsky kalašnikov Type 56, okrem Maťa s guľometom.

Zhromaždili sa pred nákladiakom a navzdory ich podozrievavosti im miestni venovali sotva toľko pozornosti ako muchám, čo poletovali okolo. Ďalej sa venovali svojim činnostiam, na cudzincov spoza kopcov už boli zvyknutí.

„Nuž, ako vyzerám?" Maťo si napravil šiltovku, narazil slnečné okuliare a nadhodil guľomet, pás nábojov sa leskol ako náhrdelník.

„Ako obézna kráľovná plesu," skonštatoval Bruno.

Pridali sa k ním Milton a Johanom s batohmi, kde niesli ich ďalšiu výbavu. Dosť výbušnú výbavu. Aki s útočnou puškou, ktorá jej bola veľká vyzerala komicky, no Maťo mal aj tak o ňu strach.

Bojím sa, že keď vystrelí, odplachtí niekam do piče, do stratosféry.

„Je to kúsok odtiaľto, tamten barák. Ideme," povedal Milton, keď zabuchol dvere na aute.

Skupina sa teda vydala cez dedinu. Hoci bolo iba niečo po deviatej, slnko už pripekalo s vražednou prudkosťou a blatová obloha sa nad ich hlavami vlnila ako chuchvalce priesvitnej vaty.

Nataša bola od rána zamĺknutá, s každým prehodila sotva pár slov. Vyzeralo to, že sa uzavrela do seba a dávala ostatným najavo, že nemá náladu na nejaké debaty. Za celý čas ich pobytu tu neprekypovala nadšením ako predtým; čo sa dalo pochopiť, ale teraz očividne nebola vo svojej koži.

„Nat? Počúvaš ma?" ozval sa vedľa jej ucha Maťo, ktorý spomalil aby kráčal vedľa nej.

„He? Čo si hovoril?" potriasla hlavou a odpútala sa od vlastným myšlienok.

„Či je všetko oukej," podvihol obočie a napravil si guľomet na popruhu.

„Jasne," prikývla Nataša a hľadela na prašnú cestu pred sebou.

„Ehm, že to nemá nič spoločné so mnou, že nie?" poškrabal sa nervózne za uchom Maťo.

„Neboj, nič také," odvetila bezfarebne, zatiaľ čo kráčali vedľa seba.

Inokedy by sa na tom Maťo zasmial, teraz však razom všetka jeho povznesená nálada, mamvpičizmus jemu vlastný, vyfučala kamsi do neznáma.

Došli k jednému z domov, ktorého fasáda mala identickú farbu s krajinou okolo, popraskaná a vysušená slnkom. Ten, kto tu býval, bol nepochybne bohatý. Dalo sa to poznať jednoducho; jeho obydlie malo vo vchode dvere namiesto kusu farebnej látky.

„Paša Saif je láskavý a tolerantný hostiteľ ale buďte slušní, prosím," povedal Johan, keď zastavili pred vchodom. „A dámy môžu ísť s nami, ale držte sa radšej vzadu a nedávajte svoje existenciu príliš najavo," odporučil im.

Cez úzky vstup vošli po jednom dovnútra. Prvé, čo Maťovi udrelo do oči bolo šero, na ktoré sa jeho zrak takmer okamžite prispôsobil. Hneď za tým nasledovalo niečo iné. Pach mäsa a čerstvej krvi, ktorý sa miešal s ťažkým smradom kadidiel a korenia. Docvaklo mu to ihneď. Ocitli sa v ghúlskom brlohu.

Dom s podlahou z udupanej zeme bol rozdelený prosto na dve miestnosti. Vyzeralo to tu rovnako ako v ktoromkoľvek inom obydlí obyvateľa Afganistanu, až na to, že majiteľ tohoto bol zámožnejší, než väčšina jeho susedov. Svedčili o tom prešívané koberce na stenách i na zemi, i fakt, že po stenách sa kľukatili pribité elektrické káble. Nábytok tu tvorili obyčajné kamenné výklenky, vytesané do skaly, no v kamenných policiach boli skutočné knihy. Pri jednej stene stáli obrovské hlinené nádoby, či skôr džbány. O ich obsahu sa mohol Maťo len dohadovať.

Pred vchodom do druhej miestnosti v dome stáli dvaja muži, ľudia. Zdalo sa, že sú to obyčajní dedinčania ale Maťo nepochyboval, že majú pod kaftanmi schované zbrane. Očividne už o ich príchode boli informovaní, pretože jeden z nich hneď prikývol hlavou v turbane a odhrnul záves, ktorý slúžil akl dvere.

Razom sa ocitli v druhej, o čosi väčšej časti domu; osvetlenej mdlým svetlom sviec a vzduchom plným dymu z ktorého sa Maťovi upchával nos ako alergikovi, keď kvitla repka. A bolo tu horúco.

Uprostred na dekách a vankúšoch sedel ich hostiteľ. Maťo mal čo robiť aby výsledný vnem spracoval.

Sám si bol svojej objemnej korby dobre vedomý ale takého ghúla jakživ nevidel. Muž s čiernou, hustou bradou, v prešívanom oblečení a turbane pôsobil dojmom, že zaberá štvrť miestnosti. Mohol vážiť aj tristo kíl a to bol Maťo v tom odhade ešte skromný. Jeho nafúknuté torzo sa rozkladalo na zemi ako napučaná larva. S tými krpatými nohami a paprčami sa nedokázal sám pohybovať, nieto ešte postaviť.

Ghúl so seba s mľaskaním pchal ľudské stehno, ktoré držal v jednej ruke, zatiaľ čo okolo sa váľalo minimálne päť ohlodaných končatín.

Hoci bol Maťo ghúl už desiatky rokov, i tak pocítil pri tom pohľade zhnusenie. Nie nad jeho potravou ale nad tým, čo by sa z neho mohlo stať. Spomenul si na Evelinu a jej spôsoby.

V Evelininom kŕmení sa bolo niečo viac ako len prostý hlad; hnal ju zvierací pud a akási sexuálna energia, nutkanie pohlcovať. Ale tento tu žral len aby žral, systematicky a hedonisticky.

Motali sa okolo neho ľudské služobné, ktoré odnášali ohlodané kosti a utierali ghúlovi ústa od krvi.

Keď uvidel svojich hostí, roztiahol ústa do širokého úsmevu a rozhodil rukami.

„Salam alejkum," privítal ich paša.

„Alejkum salam," odvetil zdvorilo Johan, ktorý sa chopil slova.

„Takže ste priviedol aj vašich priateľov," chopil sa slova ghúl po anglicky.

„Nie len to," odvetil Johan. Potom sa pozrel na Maťa a ostatných. „Toto je ctený paša Saif. Sprostredkováva nám kontakty i zákazky a jemu vďačíme aj zabezpečenie zásob. Je vodcom niekoľkých ghúlskych klanov v okolitých provinciách."

Nataša s Maťo sa pozdravili letmým prikývnutím.

„Ten keď prdne do mechu múky, tak bude týždeň hmla," precedil Maťo po slovensky k Nataši a Aki.

Johan sa obrátil k Aki a priviedol ju k pašovi, ktorému sa opäť zjavil široký úsmev na tvári.

„Aki, dieťa moje, dlho sme sa nevideli," privítal ju radostne a pokýval dlaňou smerom k sebe. „Poď, len poď."

Aki poslušne pricupitala k nemu a dala si dole šatku. Paša vzal jej ruku a priblížil si ju k tváril. Najprv slastne oblizol jej ukazovák a ocmúľal ho. Potom sa do neho zahryzol a odtrhol jej ho, načo ho pôžitkársky schrúmal aj s kosťami.

„Mäso Revenanta. To je ako korenie, musíte s ním opatrne, inak je to prisilné," predniesol paša ostatným a oblizol Aki tvár. „Ja som tak trochu znalec, viete?"

Maťo podvihol s údivom obočie a pohľadom vyhľadal Miltona. Dievča bolo samé prekvapenie.

„Takže ona už v Afganistane bola. Čo sa o nej ešte nedozviem."

„Raz ju sem Sova vzal," potvrdil mu jeho domnienku Milton a stíšil hlas. „Totiž, akosi sme vtedy sľúbili tuto pašovi Aki za nevestu. A ten starý chlipník na ňu očividne nezabudol."

„A toto naozaj hodláte dopustiť?" precedil Maťo kyslo.

„Hej, neboj, my už vymyslíme ako z toho vykľučkovať," šepol mu Bruno, zatiaľ čo sa paša naďalej laškoval s Aki.

Nataša po celý čas ani necekla ale priam z nej sálala túžba napchať tomu úchylovi hlaveň útočnej pušky aj s bajonetom do análneho otvoru. Bez mazania. Pekne pomaly, milimeter po milimetri. A predstavovať si, ako škrieka od hrôzy a prosí o milosť. Maťo chápal, ako v týchto končinách funguje biznis a vedel si predstaviť aké okolnosti ich k tomu dotlačili ale on bol posledný, ktorý by Aki chcel nechať.

„Hádam, že sme tu priskoro," nadviazal Johan na ich prebiehajúci rozhovor.

„Obávam sa, že konvoj sa zdržal. Plukovník a jeho brigáda dorazí asi za hodinu. Do tej doby ste mojimi hosťami," ponúkol im vodca ghúlov miesta na sedenie.

Usadili sa na koberci vedľa a paša tleskol rukami, načo služobné začali pred šesticu znášať podnosy plné čerstvého mäsa a ďalších pokrmov.

Sotva sa Maťo chystal zasadnúť, keď tu si uvedomil, že v miestnosti je s nimi ešte niekto. Sedelo to skrčené v rohu, sotva väčšie ako dieťa. Maťo takmer zdvihol zbraň.

V prvej sekunde si myslel, že zbadal fexta. Keď sa na to pozrel, uvidel, že sa mýli, no tiež aj dôvod, prečo získal ten dojem.

Scvrknutá starena pod pestrofarebnými handrami k nim obrátila svoju pozornosť a Maťo pomyslel, že tú auru nenápadnosti vytvárala ona sama úmyselne. No najhorší bol pohľad na jej hlavu. Zažltnutá, popraskaná koža na tvári a tam kde mali byť oči, na nich zívali len dve prázdne diery. Holú lebku nenarúšali ani nos i uši, tie tiež nemala, dávno prerástli kožou. Presne ako fext.

Skláňala sa nad ohníčkom, na ktorom mala postavený malý ešus, ktorého obsah miešala drevenou lyžičkou. Smrdelo to, ako keby v tom varila soľ. Odpudivými, kostnatými prstami s dlhými pazúrmi sa natiahla dnu a vybrala z neho plát mäsa čierneho ako uhlie. Otvorila ústa, ktoré boli čierne ako tlama fexta a plné rovnako špicatých zuboch, ťažko povedať, či jej také rástli alebo si ich brúsila do špičky. Oblizla kus dlhým a špicatým jazykom, načo ho scucla a zamľaskala. Maťo pocítil odpor voči tej ohave, zhrbenej v kúte ako zviera.

„Takmer som zabudol našich nových hostí predstaviť," ozval sa za ich chrbtami paša. „Enyaba už radila mnohým predo mnou za tých tisíc rokov, čo žije. Čarodejnica a veštica, jej múdrosť je pre mňa neoceniteľná."

„Enyaba... Baba Jaga," precedil Maťo pre seba. „V našich končinách máme tiež legendy."

„Takže toto sa z nás stane?" predniesla Nataša šeptom a bojovala s rovnakou vlnou odporu ako Maťo.

„Myslela si si, že naša premena je týmto dokonaná?" odvetil jej Milton. „To uvidíš, ak budeš žiť tak dlho."

Baba odrazu obrátila pozornosť k Maťovi a namierila na neho drápom. Ten mal pocit, že mu v mieche explodovala nádrž s tekutým héliom. Otvorila tlamu z ktorej tiekli čierne sliny.

„Progenitor," zachrčala k nemu čímsi, čo mohol byť biedny pokus o angličtinu. „Jej semä koluje tvojimi žilami. Ty si bol požehnaný začuť ich Hlas." Jej hlas prešiel v odpudivý škrekot smiechu.

Na Maťa odrazu zízali všetky oči v miestnosti a jemu to začínalo byť nepríjemné. Pozrel sa na svoju dlaň.

„Môj chitín," pochopil náhle. „Tiež som pre to musel prejsť, ehm, premenou, povedal by som? Rovnakým rituálom ako kedysi Andrej."

„Hovoril som vám, že Enyaba má nos ma všetko," okomentoval to s úškrnom paša.

Nataša mala pocit, že sa pozrela na ňu, až ňou šklblo. Bola by odprisahala, že jej vidí do duše. Aki jej pozornosti nejakým zázrakom unikla, čo bolo naozaj zvláštne.

Odobrali sa späť k jedlu, jednak nechceli uraziť svojho hostiteľa a navyše nebol od veci nabrať energiu k boju. Baba sa opäť zahalila čarami nenápadnosti a klamu, za chvíľu jej už nik nevenoval pozornosť. Nikoho jej prítomnosť nevyvádzala z miery, akoby tam ani nebola.

„Koľko si vlastne paša účtuje podielu?" prehodil Maťo s plnými ústami smerom k Johanovi po slovensky.

„Obvykle dvadsaťpäť percent, avšak závisí to od zisku a typu operácie," odvetil ten s kľudom Mexiačana.

„To si robíš riť, starý!" Maťo vytreštil buľvy a takmer vyprskol jedlo z úst. „Vy tej vyžratej larve odvádzate štvrtinu žoldu? Ja by som sa na taký biznis mohol vysrať, veď z toho sa nedá vyžiť."

„Ja viem, je to vysoká daň ale u neho máme vždy istú zákazku," zaujal Johan racionálny postoj. „Občas nám prihodí aj nejaký bonus, vybavenie a proviant. Nakoniec, až taký stratový náš podnik nie je."

„No tak, tuto Maťo je profesionál na rozdiel od nás, on makal pre oficiálne existujúcu firmu," strčil do neho nenápadne Bruno.

„To si teda mrdaj, kámo!" prehlásil teatrálne Maťo. „Teda, dúfam, že v tom nebola irónia, ty pičús jeden krpatý..."

Bruno zdvihol ruky a nemo pokrútil hlavou na svoju obranu.

„Pri všetkej svojej cti, prisahám!"

„Keď sme už pri tom, ježibaba nazvala Maťa progenitorom," povedala Nataša a sledovala, ako Aki dojedá už tretí tanier a k pašovmu potešeniu žuje ďalší kus, ktorý jej dáva. „Tým myslela, že má v sebe časť Alphy, nie?"

„My všetci máme v sebe jej časť," opravil ju Milton. „Je to náš predok, ktorého máme spoločného s fextami."

„Povedzte mi, popravde, čo je tá Alpha zač? spýtal sa Maťo, hoci dobre vedel, že oni tiež možno nebudú poznať odpovede.

„To by aj mňa zaujímalo," ozvala sa Nataša.

„No, konkrétne odpovede vám nedám, ak toto čakáte, iba špekulácie," pousmial sa Milton a poškrabal po kučeravých vlasoch. „Počuli ste už o Vládcoch?"

„Čoho?" podvihol obočie Maťo napoly ironicky.

„Majú mnoho mien. V niektorých legendách ich nazývajú Kováčmi alebo Premenlivými. Počul som o nich hovoriť aj ako o Zberateľoch. Archetyp omnipotentnej a všadeprítomnej božskej entity je v každej kultúre," pokračoval Milton. „Majú tisíce mien a ani všetky dokopy nevystihujú ich povahu."

„A odkiaľ sa vzali?" zamiešala sa do toho Nataša a strčila si trasúcou sa rukou mäso do úst. Už sa to pomaly učila ignorovať.

„To nie je podstatné," mávol rukou vedec. „Vesmír je nepredstaviteľne rozľahlý. Možno sa len túlali medzi hviezdami a náš svet si vybrali náhodne. Ako som vravel, nezáleží na tom. Možno prišli z celkom iného vesmíru ako tento. Určite sú starí ako čas samotný."

„A ako do toho zapadá Alpha?" vrátil sa Maťo k pôvodnej otázke.

„Ktovie, možno je to zbraň. Alebo neviem, niečo ako ich laboratórium a možno spôsob akým oni sami cestujú. Zvrhli je na našu planétu pred troma miliardami rokov, my, podradné bytosti nemáme ako zistiť je účel."

„Zahrávame sa s niečím, čo presahuje naše chápanie," dodal Johan. „Reiner, aby sme boli presnejší."

„Čo keď je to stroj?" nadhodil Maťo. „Taký pocit som mal z tých vecí na letisku."

„Z pohľadu Vládcov? A prečo nie," mykol plecami Milton. „Možno sme všetci len stroje, vytvorené pre svoje špecifické účely. Naša schopnosť vnímať svet je veľmi obmedzená. Život je pre nás len niečo na báze aminokyselín, nič iné. Ale pre bytosti ako oni sú pojmy samotné bezvýznamné. Rozmýšľaš nad baktériami, ktoré uľpeli na ozubených kolieskach v tvojich hodinkách? Samozrejme, že nie. Možno to tak bude. Alpha je stroj, skutý v prázdnote vesmíru medzi hviezdami."

„Hádam, že Reiner tie odpovede pozná. Alebo aspoň je k nim blízko," predniesol Maťo s hlavou opretou o ruku.

„A ty si myslíš, že by nám ich len tak prezradil?" kontroval mu Johan.

Maťo sa zatváril kyslo. „Eh, mal som v tej chvíli iné starosti ako mu klásť otázky o nesmrteľnosti chrústa."

„Opatrne, keď si beriete meno diabla do úst," zamiešal sa do rozhovoru paša. „Alah nás ochraňuj, Shayṭān qalb waswasaħ; démon, ktorý šepká ľuďom do srdci má uši všade," predniesol šeptom zbožne paša.

„Kurva práca," zavrčal Maťo. „Tisíc mien a je všade, i v mojej chlpatej prdeli. Koho mi len pripomína..."

„A ty, chlapče, čo si sa sním stretol, už mu neunikneš. Ak sa tak raz stane, tvojim osudom bude smrť," dodal paša, tróniaci sa za nimi.

„Jasné, jasné," prevrátil buľvami Maťo. Poobzeral sa po temnej obývačke. „Hej, kde sú Bruno s Natašou?"

„Aki, drahá, choď sa von pozrieť po nich, kam šli," povedal jej Johan, sčasti aj preto, že ju chcel dostať z pašovho dosahu. Už jej totiž začal šmátrať pod tričko.

Iste sa nevie dočkať, až mu po návrate z akcie vyfajčí," prehodil Milton k Maťovi šeptom, aby to paša nezachytil.

„Pri Aki by som si nebol istý niečím."