Bruno s Maťom vošli do prednej časti hlavného stanu, ktorá defacto slúžila ako spoločenská miestnosť. Usadili sa k Johanovi s Miltonom na debny a rozkladacie stoličky. Aki sa vzadu za plachtou práve tlačila niekoľkými porciami a podľa zvukov to museli byť hotové orgie obžerstva.

Bolo očividné, že sa k niečomu chystá. Stôl, či vlastne niekoľko krabíc zrazených dokopy, bol zaprataný bojovou výstrojou a výzbrojou, sumkami, muničnými debnami, balistickou ochranou, čistiacim náčiním, olejmi a vysielacou technikou.

Všetko bolo staré a pozbierané, kde sa dalo, i tie vesty v sebe už mali niekoľko dier, snáď este z čias okupácie Afganistanu Sovietskym zväzom. Ležali pre nimi staré granáty s bielym fosforom a fejkové Čínske kalašnikovy Type 56, otlčené ale stále spoľahlivé, ktorých u mali tucet. Zohnať zbrane sa tu dalo jedným vrzom, ak človek vedel na koho sa obrátiť. Alebo si zahrať hru, zabi si svojho mudžahída, obzvlášť populárnu.

„Takže, o čo ide? Som samé ucho," ozval sa Maťo a prekrížil si ruky.

„Chystáme sa zajtra do dediny. Dostali sme jeden kšeft. Konečne po dlhej dobe," odvetil Milton.

„Tak sem s tým," prikývol Maťo. „Takže, môžem vedieť detaily?"

„Vec sa ma tak, že Severná aliancia sa za niekoľko dní chystá udrieť na opevnené pozície Islamského štátu a naša pomoc sa im v minulosti osvedčila," pokračoval namiesto neho Johan. „Američania a NATO dávajú od celej záležitosti ruky preč, nie sú ochotní nasadzovať svoje jednotky na tak strategicky bezvýznamné miesta. Preto sa obrátili na nás."

„Naša úloha bude útok zo zálohy, pôjdeme v prvej línií. Ich rady sú zložené z ľudí, takže pár ghúlskych rúk by sa im hodilo," dodal Bruno.

„A je náš klient spoľahlivý?" spýtal sa Maťo znalý tohto biznisu.

„S plukovníkom Severnej aliancie máme dobré vzťahy. Financuje ich istý ctihodný šejk z Kábulu, o peniaze sa báť nemusíme," uistil ho Johan.

„Pravdou je, že my máme od profesionálov ako ty s Natašou, ďaleko. Takže sme mysleli, že by bolo fajn, keby ste sa k nám pripojili na tento záťah," povedal Milton.

„A prečo nie? Beztak ma tu už žrali mrle," odvetil Maťo takmer bez váhania. „Tak platí, ideme do toho s vami."

„A to len tak?" podvihol obočie Bruno. „Zdá sa mi, že súhlasíš príliš ľahko."

„Kdeže, nie len tak," odvetil mu na to razom Maťo. „Proste vám nechcem zostať niečo dlžný. A som si istý, že ani Nataša s Aki nie."

„Ani ranu do zátylku, všakže, ty chmuľo iniciatívny?" podpichoval ho Milton.

„No, keby sa ti chcelo..." zazubil sa Maťo nebezpečne na Bruna.

„Kurva, tak to ani omylom!"

Bolo jasné, že na vracanie si pohlavkou pažbami tu nedôjde ale niekdajší akožebodyguard a podvodníčok na moment zneistel.

„S plukovníkom sa stretneme zajtra napoludnie, vyrazíme zavčas ráno," dodal Johan a tým bolo všetko uzavreté.

Maťovi bolo jasné, že tato operácia proti tlupe divochov v sutanách bude ľahká, možno až nudná ale bol vďačný, že konečne dostane možnosť si zabojovať. A tiež dúfal, že spoločná akcia pomôže upevniť dôveru na oboch stranách. Hlavne Nataši to prospeje, keď sa pri tom uistí, že je stále schopná bojovať. Jej sebadôvera ako vojaka po tom všetkom dostala vážne trhliny.

„Idem to povedať Nataši," prehodil Maťo, keď sa zberal k odchodu.

„Skontroluj ju za mňa, hej?" zavolal za ním Milton.

„Vykonám," odmávol mu Maťo a zmizol za plachtou zo stanu.

Schyľovalo sa k večeru, slnko sa vznášalo nad pohorím ale vzduch bol stále neznesiteľne hustý a lepkavý.

Ani v jednom z menších stanov Natašu nenašiel. Vzal preto lekárničku, pre ktorú sem šiel a vybral sa na jediné ďalšie miesto, kde by mohla byť.

Vyschnuté stromy, kontajnery i skaly už začínali vrhať pretiahnuté tiene a základňa pôsobila o to viac pusto a bez života. Maťo zahnal ten zvláštny pocit, ktorý z tohto miesta mal a kráčal ďalej.

Vzadu za veľkým stanom si zriadili provizórnu sprchu, z plachiet natiahnutých dokola a vodného čerpadla zo studne. Dokonca i s umývadlom a zrkadlom, ktoré Bruno ukradol z jedného hotela v Kábule. Ako sa mu to podarilo bez toho, aby ho niekto videl, si nikto nechcel ani predstavovať.

„Nat?" zavolal Maťo, keď sa blížil k sprchám.

„Hej, som tu. Čo je?" ozvalo sa spoza plachty.

„Len si daj načas, ja počkám," odvetil Maťo na to.

„Nie, to je v pohode, už mám hotovo."

Maťo odhrnul plachtu, ktorá slúžila ako vchod a nakukol dnu. Bola to improvizovaná ale na pomery celkom široká kúpeľňa pod šírim nebom. Nataša sedela na lavičke, pred namontovaným umývadlom a zrkadlom. Čosi tu smrdelo chemickým zápachom a bolo tu vlhko. Špinavý a páchnuci obväz ležal pohodený pri umývadle.

„Totiž..." začal Maťo ale zarazil sa, pretože si uvedomil, čo tu nie je v poriadku.

Tým niečím boli Natašine vlasy. Namiesto čiernej sa jej teraz na hlave vynímala perleťovo biela, až ho takmer oslepovala. Obzrela sa poza chrbát a zbadala Maťov prekvapený výraz.

„Ehm, Nat?" dostal zo seba s údivom a ukázal si na hlavu.

„Oh toto," došlo jej to. „Spýtala som sa Johana s Brunom, či by mi nevedeli zohnať farbu. Bola som skeptická ale zdá sa, že sa činili. Neviem ako sa im to podarilo."

Hrala sa pritom s bielym prameňom, potom preniesla pozornosť opäť na Maťa, ktorý tam stál ako teľa pred eskalátorom s lekárničkou v ruke.

„Sadlo to dobre, nie? Ako za starých čias." dodala a pousmiala sa. „Nakoniec, v týchto končinách je jedno, kto si ťa zapamätá podľa hlavy," dodala a zdvihla sa z lavičky.

Nataša vykročila k nemu a vtedy si uvedomil, že na sebe nemá vôbec nič. Maťo si nemohol pomôcť, aby neprešiel pohľadom po krivkách jej tela, keď sa k nemu blížila. Za celý ten čas ho nenapadlo nad týmto uvažovať. Vyrástol z nej kus ženskej, to nemohol zaprieť.

„Počuj, Nat," poškrabal sa Maťo po hlave a v rozpakoch hodil očkom namiesto toho po najbližšej stene. „Nechceš na seba niečo hodiť? Je mi to trochu blbé, takto."

Nataša otvorila ústa a potom jej to docvaklo, že pred nim stojí úplne nahá. A čo viac Maťa znepokojilo, bolo, že sa zdalo, že jej je to jedno.

Toto mi nerob, sakra, som predsa len chlap.

„No, totiž," obzrela sa okolo, „Nemám čo na seba, uterák mi asi spadol dozadu a tie špinavé handry si navliekať znova nebudem. Prepáč," dodala po chvíli, „máš pravdu, je to blbé. Tak by si mohol mi..."

„Zabudni na to," pokrútil hlavou Maťo a snažil sa myšlienky odviesť myšlienky od tej hrče, čo sa mu robila v maskáčoch. „Doniesol som ti nové obväzy. A tiež by sme mali tú ranu vyčistiť," zdvihol ruku s lekárničkou.

Nataša s nečitateľným výrazom v tvári prikývla. Maťo sa pohrabal v lekárničke, než našiel, čo hľadal. Odhrnul ofinu, ktorá jej zakrývala polovicu tváre. Keby bol človek, asi by mu obrátil žalúdok ale i tak musel potlačiť zhnusenie.

Tam, kde predtým bolo pravé oko teraz zívala ohavná diera, plná čierneho hnisu s odumretého tkaniva. Mal pocit, že sa jej vnútri hýbu larvy, kŕmiace sa na jaj mäse, tkanivo s poškodenou regeneráciou sa lesklo a mokvalo ako groteskný vred. Snažil sa nedávať najavo, že mu ten pohľad nerobil dobre. Prišla i o kus podočnicovej kosti, takže rana bola zdeformovaná a zubatá ako mapa, kde ružové mäso, prechádzalo v čierne, zhnité tkanivo.

Gázou jej opatrne vyčistil vnútro rany od odumretých zbytkov, ktoré sa lepili ako zhnité mäso. Páchlo to i ako mŕtvola v rozklade a bol rád, že je ghúl, inak by to nevydržal. A to si Maťo vravel, že už zažil kadečo.

„Chystáme sa do dediny," prehodil Maťo, medzitým. „Dostali sme nový kšeft, tak si vravím, či by sme sa nepridali, poslať pár synov Alahových za ich bohom."

„To beriem, chýba mi tu nejaká zábava," odvetila Nataša so zaklonenou hlavou.

„Fakticky?" spýtal sa Maťo nadšene, zatiaľ čo čistil zbytky. „Okrem toho, Aki sa konečne poriadne nažerie."

Previazal jej okolo hlavy čistý obväz a spokojne prikývol.

„Ako z nová. Chceš spraviť aj mašľu?"

„Veľmi vtipné," utrúsila Nataša pobavene.

Maťo si pobalil veci s úmyslom doniesť jej zo stanu oblečenie, no vtom ho zastavila jej ruka za zápästie.

„Počkaj, Maťo... Ja neviem, proste..." pokrútila hlavou a zvesila pohľad na gumovú podlahu.

„Hej, čo sa deje, Nat?" obrátil sa Maťo späť k nej. Jeho ruku však stále nepustila.

„Prečo sa mi vyhýbaš? Nehovor, že nie, ja som si ti všimla," dostala zo seba tú otázku s pohľadom stále sklopeným. Ruky sa jej stále chveli, bol zázrak, že si dokázala prefarbiť sama vlasy.

Maťo prekvapene otvoril ústa. Bola to sčasti pravda, to musel priznať.

Jeho podozrenie, že v tom, čo robila má prsty Reiner za ten čas nepominulo, no teraz nebola vhodná doba na ňu tlačiť, vzhľadom na stav v akom bola.

„Vážne, Nat, ja..."

Než však stihol nájsť vhodné slová, priskočila k nemu a zovrela ho ako kliešť.

„Proste to nerob, kurva!" dostala zo seba s tvárou opretou o jeho brucho.

Hrča o sebe dávala vedieť čoraz viac, až to začínalo byť nepríjemné. Ešte mu roztrhne maskáče, kým sa jej nahé telo tlači o neho.

Toto nedopadne dobre.

„Všetko, čo som poznala preč. Ja..." Slová sa jej zasekli v hrdle a začali ňou lomcovať vzlyky. „Všetci, ktorých som poznala sú preč! Prebrala som sa v tejto prdeli sveta a pozri sa mňa! Je zo mňa fakticky kripel." Po tvári jej stiekla osamela čierna slza. „Nikto ma nedokáže pochopiť, okrem teba. Keď si sa tu zjavil, nechcelo sa mi veriť tomu, čo si hovoril. Myslela som, že v tom má opäť prsty Reiner. Ale na tom nezáleží. Prehrala som, Maťo! Jedna chyba za druhou a pozri, ako som dopadla."

Keď vtedy Maťo nevedel, čo má robiť, tentoraz to tušil celkom dobre. Čím si však istý nebol, či má na to odvahu. Bez rečí ju objal okolo ramien. Možno práva toto potrebovala. Maťo to so ženami nikdy veľmi nevedel, pre neho boli tieto veci príliš abstraktné. Ale snaha sa cení.

„Je zlé byť v prdeli ale nie tak, ak v tom nie si sama, nie?" prehodil čosi, čo mylne považoval za vtip, ale v skutočnosti to bolo skôr trápne.

„Ty a tvoje treťotriedne fóry," potvrdila mu to Nataša.

Zdvihla k nemu zrak. Zozbieral odvahu sa jej pozrieť do jediného oka, ktoré jej zostalo. Mal strach, že v ňom uvidí Reinera, tú temnotu, ktorá sa dokázala každému zažrať do duše. Namiesto videl iba to dievča, ktoré si pamätal, keď ju stretol prvý raz, zlomené a zanechané osudu na tomto svete.

Zdvihla hlavu a nalepila sa k nemu ešte viac, rukou mu zašmátrala do maskáčov. Jej tvár bola tak blízko, cítil jej jej vôňu i pach vyprchávajúceho peroxidu z vlasov. Priamo to z jej pohľadu sálalo, bol by úplný hlupák, keby to nevidel.

„No tak, Maťo," dostala zo seba a vtedy v jej pohľade uvidel niečo, čo doteraz nie.

Jej ruka zovrela jeho verajach a Maťo vedel, že toto je bod z ktorého niet návratu. Zdesil sa toho, pretože vedel, nie len preto čo chce ale prečo. Bola zúfala a potrebovala niečo, čo ju aspoň na moment vytrhne z tejto reality. Bola zúfalá a nadržaná, to spoznal aj niekto ako on. Očividne si za svoj krátky život lovca nestačila užiť niečo ako naozajstný vzťah.

„Totiž," začal Maťo ale ďalej sa nedostal..

Ale v momente ako otvoril hubu, využila príležitosť a pricucla sa na neho ako hladná pijavica. Maťo už pred par sekundami pochopil, že nemá zmysel okolo toho robiť drahoty, tak sa ani neskúšal brániť. Namiesto toho jej rukami prechádzal kade dosiahol, zatiaľ čo ona zápasila s prackou na jeho opasku.

Nič jej sľúbiť nemôže ale teraz jej aspoň dá, čo tak veľmi potrebuje.

Prisahám, že keby Ivona vtedy vedela, že ten tlstý polocigán, ktorého priviazala k stoličke s výbušninami na hrudi, jej bude klátiť dcéru, v momente by tie míny odpálila.