Dvere výťahu sa zavreli.

A teraz jeho časť. Vrátiť sa po disk a stretnúť sa dole s ostatnými, tak, ako bolo v pláne. Bola to dlhá a divoká noc a Maťo si zaumienil, že to bude treba niečím spláchnuť, až sa vrátia do Necropolisu.

Nebolo to ani ďaleko, dokonca na rovnakom poschodí. Rovno po chodbe a potom dvere na konci. Cestou mal šťastie, nenarazil na jediného fexta. Ale počul ich loziť, dole i na poschodiach nad sebou. Čo bolo jedine dobre, pretože jeho brnenie už začínalo vypovedať svoju funkciu. Chitínová škrupina sa rozpadávala a on už nemal žiadnu zbraň.

Počítačová centrála bola v rovnakom stave, ako ju zanechal. Prešiel okolo preskleného valu so servermi. Jediný monitor, ktorý svietil, bol ten, ktorý použil. Kopírovanie už bolo dokončené. S pocitom malého víťazstva odpojil prenosný disk od zariadenia.

Chcel čisto zo žartu naformátovať disk, keď si všimol dialógového okna naspodku lišty.

Žiadosť o pripojenie, hm?

Vedel, že nie je rozumné tu zostávať dlhšie ako je treba ale zvedavosť mu nedala.V brnení s pazúrmi bolo ovládanie myši umenie ale nakoniec sa mu podarilo kliknúť na požadované miesto. Zjavilo sa okno s podtitulkom Audio only. Niekoľko sekúnd vládlo to trápne ticho.

„Totiž... haló?"

„Hádam, že to by som sa mal pýtať skôr ja," zatiahol hlas na druhej strane.

„Len som chcel pozdraviť, toť všetko. A vlastne," spokojne si prehodil disk v ruke, „vďaka. Mimochodom, firma s miliónovými ziskami ročne, menom na medzinárodnom trhu a firewall za dva prdy. Dobre vám tak."

„Ste naozaj trúfalý zlodej, to sa vám musí nechať."

„Dosť tých komplimentov, lebo sa budem červenať!" afektoval Maťo.

„Medzi odvahou a hlúposťou je tenká hranica, priateľu. Pretože, súdiac podľa vašich činov, zrejme netušíte s čím sa zahrávate." Krátka odmlka. „Smiem vedieť s kým mám tú česť? Len zvedavosť."

Maťo roztiahol ústa do provokatívneho úsmevu. „Som Little Caprice a mám ho veľkého!" Oprel sa o stôl a priblížil tvár k monitoru. „A smiem vedieť, čo si zač ty, zlatko?" predstieral nadržanú telefonistku ma erotickej linke.

„Idealista, priateľu."

„Uf, už som sa zľakol, že hovorím s predstavenstvom." Maťo si strkal prenosný disk do vrecka teplákov.

„To aj hovoríte."

„No tak to ma teda podrž!" neskrýval prekvapenie ghúl. „Tak to máte odo mňa veľké ďakujem. Za tú šou. Vypustiť tie slizké kurvy, nech urobia robotu za vás. Väčšiu zákernosť by som nevymyslel ani ja."

„Prosím? Mal som dojem, že to je súčasť vášho plánu."

Maťo sa oprel s stôl. „A ty si šéfko myslíš, že mám v hlave už úplne zhasnuté?" oprskal monitor.

„Dúfam, priateľu, že ma vezmete za slovo, keď poviem, že ja by som nikdy nič také nedopustil. Je to vec, ktorá musí byť držaná pod kontrolou. Áno, moment... odtiaľto vidím, že príkaz k otvoreniu boxov musel byť zadaný z miesta, kde sa nachádzate. Zdá sa, že niekto chcel využiť situáciu."

Dobre, povedzme, že mi nemá dôvod klamať, uvažoval Maťo. Ale na tom nezáleží.

„Tak ako tak, ja som práve na odchode. A ty tu nič nezmôžeš," šplechol tomu na druhej strane s cynizmom sebe vlastným. „Adios, šéfe." Maťov pazúr sa priblížil k vypínaču.

A naraz tu boli. Vynárali sa z tmy, potichu a ostražito ako krokodíly opúšťajúce vodnú hladinu. Čierni, olejovito sa lesknúci, pretiahnutí a šľachovití, odpudiví s hlavami bez očí i nosov. Holá koža obopína lebku na ktorej sú ešte badateľné priehlbiny očných jamôk a priesvitné zuby, ktoré rastú v radoch.

Neskáču ani nekvília, nie, pohybujú sa nečujne a hladko. Lezú po stoloch i zemi z každej strany. Ich pohyby pripomínajú hmyz. Nie viac ako desať alebo pätnásť – ostatných už stihli zlikvidovať. Zhlukujú sa okolo neho ako školský výlet okolo miestnej atrakcie.

„To sa ešte uvidí."

Všetko sa naraz spomalí a hneď zrýchli. Adrenalín zaštípe v nose.

Maťo zareve ako Indián na bojovej výprave a navzdory svojím stodvadsať kilám vyrazí cestou najmenšieho odporu. Roj sa pohne ako na povel v tej istej sekunde. Za jeho chrbtom sa dva kusy zrazia pri skoku.

Zaženie sa päsťou a odpáli jedného dosť hlúpeho, aby na neho skočil spredu na druhý koniec miestnosti, pričom zlikviduje časť vybavenia. Len aby sa na neho vrhli každý na jednu ruku ako dva rozbesnené vlčiaky na inštruktora. Ich váha ho sťahuje na zem.

Metá sa zo strany na stranu, ako vždy keď sa opitý snaží tancovať, pričom skôr demoluje všetko a všetkých v okolí. Vďaka tomu sa mu podarí striasť toho, ktorý mu visí ma pravom ramene. Rozdrví mu podrážkou lebku. Sirupovitá krv sa rozprskne ako keď rozpučíte pomaranč.

Zdrapne druhého a strhne ho zo seba ako mačku. Následne ho chytí pod krkom a odtrhne mu hlavu i s chrbticou.

Prebojováva sa k východu, pár ich zlikviduje, ďalších odrazí, mláti ich stoličkou. Pancier od pása hore sa už definitívne rozpadol, je celý špinavý ako robotník na ropnej veži po šichte.

Pretlačí sa dverami ako tela z kravy. Čo následne skúsia aj oni. Maťo neváha a vytiahne prvého, na ktorého dosiahne. Schmatne ho za nohy a začne s ním mlátiť do kvíliacej, prskajúcej masy, čo sa snaží prepchať dverami, ako dôchodcovia do autobusu. Mláti, mláti a smeje sa.

Toto mi v Necropolise neuveria!

Kosti sa lámu, hlavy praskajú, fextovia kvília a zdochýnajú. Keď otvára lebku asi predposlednému, zacíti dačo v bruchu, ako keby mal pásomnice, alebo čosi podobné. Pozrie sa dole a zistí, že má v sebe zakusnutého fexta. Už má v jeho bruchu celú hlavu.

Zavrčí a vytrhne si tú nenažranú sviňu z bachora. Zdvihne ho za nohy nad hlavu a všetkou silou ním tresne o podlahu. Upratovačky nebudú šťastné. Vnútornosti z neho vypadávajú ako z mrazeného kuraťa, krvi tečú celé potoky. Dúfa, že tu zostal ešte nejaký člen ochranky, pretože ak ho stretne, zožerie ho aj bagančami. Taký ukrutný má hlad.

Posledný z tých pár čo zostalo, sa snaží zbabelo odplaziť preč, čo s odtrhnutými nohami pochopiteľne príliš nejde. Maťo sa k nemu dotacká a rozdrví mu lebku o roh stola.

A naraz sa zotmie.

Čo to má byť, vypadla elektrina?

Rozhliada sa, ale nevidí nič. Zisťuje, že leží na chrbte a všade čierno ako vo vreci.

Podarí sa mu posadiť. Pod sebou nahmatá dačo ako zatvrdnutý matrac. V nepoužívaných kĺboch to zapuká. Zatočí sa mu hlava a preváži sa na bok. Namiesto pevnej opory však nasleduje pád. Netrvá to ani sekundu, než sa jeho telo stretne s podlahou. Pri páde zavadí o niečo podlhovasté. Zarachotí to spolu s ním.

Vzduch je plný prachu, nevetraný a zatuchnutý. Na predlaktí ho niečo tlačí. Hmatá, až nahmatá katéter, zjavne vedúci k infúzií, ktorú prevrhol. Vytrhne si ho aj s kusom kože, mal ho tam už vrastený. Zisťuje, že na sebe nemá brnenie. Dokonca ani oblečenie. Ani trenky. A to už je vážne zlé.

Svaly protestujú a hlava tiež, nakoniec sa mu však podarí zaprieť sa o posteľ a vytiahnuť na nohy. Nemá pojem o čase, myšlienky plávajú sem a tam, spomienky sú zahmlené a nejasné.

Musí byť v zajatí, niečo sa zomlelo a jeho dostali. Šupli ho do tejto tmavej diery a očividne aj zdrogovali. Bohvie koľko tu už je.

Po hmate začne preskúmavať okolie. Miestnosť je dosť malá, bez okien, skôr nejaký sklad. Posteľ. Prevrhnutá infúzia. Zhrdzavená kovová skriňa. Pokrčená igelitová plachta, ktorou bol zrejme prikrytý aby na neho nepadal prach. Aké milé. Steny nasiaknuté vlhkosťou. Pavučiny prachu. Pri presune neustále zakopáva o všemožné haraburdie – metly, kýble, bandasky, stoličky, igelitové vrecia plné niečoho mäkkého a neidentifikovateľného a rozbité regály. Raz sa dokonca musí zastaviť a odpratať časť bordelu, aby sa tade dokázal prepchať.

Konečne sa dotkne niečoho čo je celkom isto papundekel. Hmatá nižšie, až nahmatá lepkavú kľučku. Tak predsa, sú tu dvere. S naivnou vierou ju stlačí. Napriek tomu, že to je proti všetkým očakávaniam, nie je zamknuté. Prečo by väzňovi nechávali otvorenú celu? Možno je jeho väzenie väčšie, ako si myslí.

Napriek tomu dvere, za sprievodu zvukov, z ktorých by všetci zvukári hororových filmov omdlievali blahom, šli otvoriť. K jeho sklamaniu je na druhej strane stále tma ako v riti.

Sunie sa pozdĺž jednej steny, druhá je tesne blízko, z čoho si vydedukuje, že kráča po chodbe. Vzduch je vlhký, voda tečie po stenách, ktoré sú obrastené plesňami. Kráča pomaly, pretože neho ešte odmietajú celkom poslúchať, takže celkom isto musí vyzerať ako starý ožran, čo sa v noci vracia z putiky. Ticho dolieha na ušné bubienky. Síce nemá poňatie kde sa nachádza ale jeho čuch vie jednu vec naisto – museli tu prejsť stovky, ak nie tisíce mŕtvych tiel.

Kráča už hodnú chvíľu, až začína pochybovať, či chodba nejaký koniec má. Už toho začína mať dosť, keď stena naraz zmizne a zjaví sa vpredu. Po pravej strane sa začínajú schody.

Inú cestu Maťo nemá, preto mu nezostáva nič iné než sa po nich vybrať hore. Zanedlho narazí na ďalšie dvere. Plechové, aké bývali na starých skladoch a fabrikách. Zamknuté. Ako inač. Predsa si si nemyslel, že to bude len také ľahké?

„Ale prdlajs!" zachrčí Maťo. Dá dverám poriadny bodycheck. Nestoja za nič, pretože zámková vložka sa zlomí po prvej rane. Cez škáru prenikne svetlo. Pás sa zväčšuje, ako Maťo otvára dvere.

Slnečné lúče mu zatlačia oči do jamôk a oslepia ho ako výbuch atómovej pumy.