Maťo odhrnul záves vojenského stanu a vyšiel von. Prešiel pár metrov, až kým pred sebou nemal kamenitú rovinu. Hoci bolo skoré ráno, slnko už nemilosrdne pražilo. Pred nim sa rozprestierala púšť a pohorie, ktoré tvorilo kulisu tej panorámy.

Rozopol si poklopec na kraťasoch, vytiahol vercajch a začal kropiť vyprahnutú zem.

„Voľné?" ozval sa za jeho chrbtom Bruno.

„Ale iste, zmestíme sa," odvetil žoviálne Maťo a ďalej sa kochal výhľadom.

Bruno zastal vedľa neho, rozopol zips a pridal sa k dielu.

„Čo bachor? Odhryzla si poriadny kusisko," nadhodil počas toho.

„Nemôžem jej to mať za zlé," odvetil Maťo s pochopením. Otrepal chobot a pchal ho späť do treniek. „Okrem toho," poplieskal sa po bruchu, „už dávno som ako nový. Už som ghúlom pár dekád, na rozdiel od vás. Niečo predsa musím zniesť."

„No, to máš vlastne šťastie," mienil Bruno a pokýval hlavou.

Maťo vrhol pohľad na scenériu pred nimi a slnko, planúce na oblohe. Prach im víril okolo podrážok. Rána tu boli najlepšie, vzduch bol ešte príjemne chladný z noci.

„Ďalší zasraný deň v Afganistane," odpľul si Maťo.

Putá Maťovi zložili ešte v lietadle. Situáciu zachránila Aki, hneď ako sa prebrala. Po pár hodinách a dávkach krvi i mäsa vyzerala ako zo škatuľky. Regeneračný potenciál Revenanta ju nezradil ani tentoraz.

Milton, Bruno i Johan boli šťastní, že ju opäť vidia ale najväčšiu radosť mal pochopiteľne Maťo. Napriek jej biednej slovnej zásobe a ešte biednejšej znalosti slovenčiny tých troch sa im napokon podarilo všetko objasniť. Informácia o smrti Sovu od Maťa ich pochopiteľne zasiahla ale očividne nemali dôvod mu aspoň toto neveriť.

Bruno nakoniec s ospravedlňujúcim výrazom odomkol Maťovi putá a Milton odložil brokovnicu, ktorou ho bol pripravený ho spacifikovať ak by sa rozhodol dačo stvárať. V lietadle. Navzdory zdeseným pohľadom Johana, ktorý pilotoval. Toľko k ich zoznámeniu sa.

Bruno sa potom pobral za Johanom do kokpitu, onedlho totiž mali doraziť k cieľu a Milton išiel skontrolovať Natašu, ktorá ležala vzadu a dosiaľ sa neprebrala. Jej stav bol stále vážny ale podľa Miltona jej zatiaľ bezprostredná smrť nehrozila.

Maťo sa mu nechcel montovať do roboty, beztak pre ňu nevedel urobiť viac a tak spolu s Aki zostali uprostred lietadla. Krajina pod nimi ubiehala a počasie bolo priaznivé.

Maťo sa roztiahol na dvoch sedadlách, Aki si mlčky sťahovala pruhy odumretej kože. Vyzerala, akoby sa pol dňa máčala vo vode, jedinou pamiatkou na to, čo sa jej stalo, bol iba riedky porast vlasov na hlave a chýbajúce obočie.

Maťo si uvedomil, že jej trochu závidí. Ona sa dostane zo všetkého, žiadne zranenie, ani to najfatálnejšie, pre ňu nie je problém. I za cenu neustáleho hladu. Vždy je to niečo za niečo.

Keď nad tým premýšľam, ona sa vymyká všetkému, čo som kedy vedel o ghúloch. Naozaj mám veriť, že sa z nej stalo to, čím je, len skrz kanibalizmus? Pokiaľ sme my dielom nejakej zlovestnej inteligencie, aká sila musela stvoriť ju?

Maťovi bolo jasné, že ona nepatrí do tohto sveta. Mohol iba hádať, kto alebo čo by nechalo takéhoto poloboha kráčať medzi nimi. Napriek tomu, keď sa díval do tých strieborných očí, nevidel v nich ani stopy po zle alebo pretvárke. Vedel, že Aki je možno ta posledná osoba, ktorej môže naozaj veriť.

„Zvláštna banda," prehodil a kývol bradou ku kabíne, kde sedeli Johan s Brunom.

Aki súhlasne prikývla a Maťovi to bohato stačilo. Pre Aki to znamenalo viac ako názor, bolo to potvrdenie samej seba. Načo viesť siahodlhé dialógy. Maťo si už na to zvykol a fungovalo to medzi nimi.

Výrečnosť je znakom bláznov.

„Bude to určite trvať, než si získame ich dôveru. Zaujímalo by ma, čo majú spoločné so Sovom. Nebola to náhoda, že sa tam objavili," mienil Maťo, zatiaľ čo sa škrabal po strnisku.

Prikývnutie.

„Viedla si si dobre," usmial sa Maťo a poťapkal ju po hlave, načo sa štrbavo zazubila ona. Okrem iného prišla aj o pár zubov. „Neužieraj sa tým. Nikto z nás tomu nemohol zabrániť. Reiner nás dostal ako myši do klepca."

„Bude Nataša v poriadku?" spýtala sa, čo bol u nej hotový predslov.

„To ti povedať neviem. Naozaj," odvetil Maťo a pozrel sa dozadu, kde sa nad bezvládnym telom skláňal Milton. „Rád by som, ale neviem."

Vďaka Johanovým a Brunovým znalostiam, ako sa vyhnúť radarom protivzdušnej obrany na Afganských hraniciach ich let prebehol celkom hladko. I tak to vďaka núteným okľukám stihli len tak-tak, s takmer prázdnou nádržou.

Ich Cessna Skycourier pristála uprostred čohosi, čo snáď niekedy mohla byť runway, teraz stará a neudržiavaná. Tá bola súčasťou niekdajšej základne NATO a americkej armády v provincií Herat.

Základňa bola opustená už roky, odkedy z tejto oblasti stiahli americké vojská. Johan, Milton a Bruno sa i nej dozvedeli od miestnych.

Keď sem dorazili, nebolo tu nič viac, než pár prázdnych kontajnerov, rozpadnutých stanov a oplotenia. Obďaleč stála pristávacia dráha pre prieskumné lietadlá a dokonca tu objavili aj studňu. Zabývali sa tu celkom rýchlo a podarilo sa im to tu slušne zariadiť.

Vyhovovalo im to tu dokonale. Bolo to ďaleko od zvedavých očí, najbližšia dedina bola stovky kilometrov ďaleko. Rekreačná stanovačka ako vyšitá, už len bazén by im chýbal k absolútnemu šťastiu.

Po pristátí sa všetci vydali, spolu s Natašou na nosidlách k najväčšiemu zo stanov. Za celý ten čas sa neprebrala a Maťo s Aki mohli len dúfať, že jej dni už neboli zrátané.

Preniesli ju do zadnej časti, kde sa jej ujal Milton na provizórnom operačnom sále. Oni štyria sa usadili vo väčšej časti stanu a nezostávalo im nič iné ako veriť Miltonovi a čakať. Bruno z chladiaceho boxu vytiahol nečakaný poklad - plechovku chladeného piva.

„Viem, že priateľov na život a na smrť to z nás neurobí, ale na," hodil mu jednu.

„Pre začiatok to je to dobré," odvetil Maťo a po prvý raz za dlhú dobu sa i pousmial.

Aki tiež dostala jedno, aby sa nepovedalo. Najprv si k nemu nedôverčivo čuchla, potom si usrkla s oči sa jej rozžiarili. Exla plechovku na jeden záťah a už si pýtala ďalšiu.

„Ja som vždy tvrdil, že Aki medzi nás zapadne," predniesol Johan a poťapkal ju po hlave. „Keď sme sa videli naposledy, Sova ju chválil, že robí pokroky."

„Takže, ako je to medzi tebou a Sovom?" stočil Bruno debatu smerom k Maťovi. „Hádam, že ste sa poznali."

„Dlhšie, než tušíš, mladý," odvetil vážne a odpil si z piva. „Ešte za starých čias, keď som slúžil u Petrovičovej. Vtedy bol iný svet a nie len na Slovensku. Užíval si si život plnými dúškami, bojovalo sa, žralo sa, jebalo sa, skapínalo sa ale ty si sa nestaral o budúcnosť, pretože si vedel, že vždy svitne nový deň. Ale teraz.." povzdychol si nostalgicky.

Odložil plechovku na debnu a oprel sa na polorozpadnutej stoličke, ktorá pod jeho váhou žalostne zaškrípala.

„Stále sa mi tomu nechce veriť, som zarmútený," zalomil afektovane rukami Johan, načo Bruno pretočil očami, „že sa náš priateľ spriahol s takým grázlom ako je Reiner."

Hoci starý pán vyzeral ako priateľský džentlmen, Maťovi sa na ňom od začiatku čosi nepozdávalo. Mal pocit, že je to presne ten typ zvrhlíka, čo vás začne znenazdajky ohmatávať v dopravnom prostriedku.

„Ja som skôr čakal, že ničomu z toho, čo som vám povedal odmietnete uveriť a označíte ma za blázna," podvihol obočie Maťo.

„No, totiž..." poškrabal sa Bruno po hlave.

„Pravdou je," predbehol ho Johan vzápätí, „že si myslíme, že náš priateľ doktor mal nejaký plán. Že je tu dôvod, prečo nás poslal práve sem."

Ďalej sa Maťo dozvedel, že po Reinerovom prevrate sa ich cesty so Sovom rozišli. Jednak nechcel opustiť rodnú hrudu a okrem toho bol príliš známy na to, aby sa pred Reinerom dokázal ukryť. A tak prijal rulo prostého ghúlskeho občana ale zostával s nimi v kontakte.

Milton, Bruno a Johan sa dali na dráhu žoldnierov a začali si takto zarábať na živobytie. Väčšinou pôsobili v Afrike a na Strednom východe, kde zapojili do najrôznejších konfliktov, podľa toho, kto ich oslovil. Bojovali na strane NATO, vyšinutých diktátorov, trénovali v táboroch s konštantne nadrogovanými mudžahídmi, ba aj občas pomohli nešťastnej dedinke, ktorú terorizoval Taliban.

Nutné podotknúť, že sa im darilo, zarobili si slušné peniaze a pritom zostávali skrytí Reinerovym očiam. Zoznámili sa s niekoľkými arabskými klanmi ghúlov, tými z mála, čo zostali.

Iba tu a tam sa dostali do problémov, keď Johan v jednom mestečku na ulici obchytkával akéhosi mládenca a oni museli ufujazdiť pred zúrivou paľbou miestnej polície, ktorú na nich zavolali.

„To, že nás sem Sova poslal, nie je náhoda," dodal rakúsky džentlmen. „Mali sme pátrať po niečom, čo malo súvisieť Reinerom. Niečo, čo mal ukryť na Strednom výhode"

„Takže sa Sova snažil Reinerovi dostať na kobylku," predniesol Maťo, ktorého postoj k Sovovi to však pramálo ovplyvnilo. „Možno nakoniec nebol len jeho bábkou. Chcel odhaliť Reinerov zdroj moci a vyžiť to proti nemu. To ale nemení nič na tom, že do toho namočil mňa, Natašu aj Aki. Hral sa a nami ako s figúrkami a hral poriadne riskantnú hru," dodal rezolútne.

Nikto z nich mu na to neodpovedal, všetci mlčali, Aki pazúrom systematicky párala už druhú plechovku. Možno nemali na to čo povedať, alebo nevedeli, na ktorú stranu sa prikloniť. Nakoniec prehovoril opäť Maťo.

„Takže, je to to, čo si myslím, že vás Sova poslal hľadať?"

Bruno prikývol. „Alpha. Presnejšie, zariadenie, kde ju majú študovať. Našli sme to tu, v Afganistane."

Maťo sa spokojne oprel na stoličke, ktorá pod nim zaškrípala.

„A ďalej?" rozhodil rukami. „Čo mal v úmysle? Mal snáď v úmysle ho vydierať?"

„Pravdou je, že nevieme," pripustil Johan a pošúchal si dlane. „Bolo to tak lepšie pre obe strany, to ako vojak isto chápete. A teraz si už svoj plán vzal do hrobu, nech mu je zem ľahká."

„Očividne ho Reiner predbehol. Možno už jeho plán odhalil," skonštatoval Maťo, čo si myslel.

Keď Milton po troch hodinách vyšiel zo zadnej časti stanu, nikto nekládol otázky jeden cez druhého ale napätie by sa dalo krájať. Hlavne u Maťa.

„Z najhoršieho je vonku," povedal vecne Milton, keď si dával dole zakrvavené rukavice a plášť. „To už som si bol istý cestou sem. Teraz sa snažil o tom, aby sa jej nerozpadla lebka. Projektil prešiel okom a mozočkom, pravdepodobne zasiahol aj spodok temporálneho laloka. Musel to byť prierazný náboj, pretože sa pri lete nezdeformoval a vyletel von, pričom odtrhol kus temena. Tú dieru som uzavrel kusom sadry, nič lepšie tu nemám, jej telo by to nemalo odmietnuť. To oko jej už nedorastie, obávam sa, že o neho nadobro prišla. Naviac bude trvať, než s regenerácia v rane ustáli a prestane robiť neplechu."

„Hej, chápem," povzdychol si Maťo, ktorý vedel, koľká bije. „Tak ako ľudia, ani ghúlovia si nie sú rovní. To je prvá vec, ktorú sa musíš naučiť, ak chceš v tomto svete prežiť."

„Okrem toho, motorické a psychické následky sú... nevyhnuteľné," doložil Milton. „Všetko ukáže čas."

„A čo Aki?" kývol Maťo bradou na dievča.

„Ako repa," rozhodil rukami vedec, „nejaké zásoby mäsa tu máme. Ale bude potrebovať denné dávky, ale kontaktujem pár známosti v Kábule, aby nám poslali ďalšiu várku umelej náhrady, tak snáď nie je slečna vyberavá. Johan to zariadi."

„Čo chceš robiť ty?" nadhodil Bruno.

„Na Slovensko sa už ani jeden z nás vrátiť nemôže a kdekoľvek by sme sa pohli, Reiner by nás vyňuchal," pokrčil ramenami Maťo.

Jeho plány dať všetkému zbohom, vziať Aki a zmiznúť na nejaké ďaleké miesto sa rozpadli na popol. Hlavne teraz Natašu opustiť nemohol a nie len kvôli tom, že by to v očiach Aki aj ostatných vyzeralo ako podraz.

Možno má Reiner pravdu, že mám až príliš dobré srdce. To ma raz dostane do hrobu.

„Tak to vyzerá, že naši noví priatelia sú v tom s nami," roztiahol Johan ústa do oslepujúco žiarivého úsmevu.

„No, tak vítajte v prdeli sveta," dodal Milton.

„V pekelne horúcej prdeli," podvihol Bruno plechovku s pivom.

„Hej, pri čertových guliach," utrúsil Maťo.

Slnko vystúpilo k oblohe nad vyprahnutou krajinou. Bruno po ich rozhovore odbehol s Aki hľadať akési náradie, ktoré potreboval, Maťo sa teda pobral späť k hlavnému stanu.

Vzadu stála veterná turbína, ktorá im slúžila ako generátor, vedľa zas dva menšie osobné stany, kde sa zabývali Johan a Bruno. Maťo minul prázdne armádne kontajnery na muníciu, ktoré nenašli využitie a rozpadnuté torzo nákladného vozidla. Pri ňom ležali naskladané demontované rakety Scud, asi zabavené nejakému diktátorovi. Plot bol rozobratý a strážne veže boli preč. Pri jednej skale si na slnku lebedil štrkáč, ktorého Maťo kopancom odohnal.

V stane našiel Johana, opretého v rozkladacom kresle, začítaného do knihy a Miltona, ktorý si triedil lekárske náčinie, čo sa však poriadkom nedalo nazvať ani omylom.

„Zháňať veci tu je umenie, ako pozerám."

„Je to psina, ale nejak si poradíme," odvetil Milton a zložil si okuliare.

„Ej, mládenec, nechceli by sme na bruško trošku masáže? Ten kúsanec vyzeral nepekne," ozval sa Johan spoza knihy, načo Maťo začal krútiť hlavou ostošesť.

„Čo to malo včera znamenať? Vyvádzala trochu i predtým ale toto teda nie," vrátil sa Maťo pohľadom k Miltonovi.

„Pravdepodobne disociatívna fúga v dôsledku akútnej reakcie na stres. A tie záchvaty zúrivosti tiež. Nebude si z toho pamätať ani prd."

„Ako zlé to s ňou je, ale pravdu."

„Úprimne, neviem," poškrabal sa po šedivých vlasoch. „Maťo, som molekulárny biológ, nie som psychológ ani terapeut. Možný je rozvoj posttraumatickej stresovej poruchy. Poruchy osobnosti a psychóz tiež. To všetko ukáže čas."

Spolu sa vybrali do zadnej časti stanu, kde na kovovej posteli ležala Nataša. Stále mala ofačovanú hlavu, z predlaktia jej už viedla iba jedna kanyla s infúziou. Pravé zápästie mala pripútané putami k rámu postele. Len pre prípad, že by sa zas rozhodla pre ďalší útek.

„Včera som jej znížil dávku. Je na tom lepšie, než som čakal," povedal Milton. „Ja som tu urobil, čo som mohol."

„No tak, Nat, hore sa. Zmeškáš ťavu do školy," zadelil Maťo a pristúpil k posteli.

„Strčte si tie vaše vtipy do riti," precedila znenazdajky Nataša, ležiaca na vankúšoch, „radšej pôjdem do butiku."

Otvorila oko a otočila hlavou k Maťovi. Obväz na hlave mala presiaknutý, bude jej treba dať nový.

„Vlastne ti ešte dlžím tú zmrzlinu," prehodil Maťo a vlastne bol rád, že ju opäť vidí.

„Čože, zmrzlina?" obzrela sa zvedavo Milton. „Ach, v Necropolise robili jednu takú špecialitu."

„Ježiš, ten pajzel zbožňovali všetci okrem mňa," utrúsila Nataša na posteli. „Nikdy s nechápala, prečo ho Rada nenechal zrovnať so zemou už dávno. To skoro spravil ten váš... Lamar sa volal? Aspoň čo Sova rozprával."

„O tom nič neviem, to už som bol tuhý," pokrčil ramenami Maťo.

„Ako dlho?" spýtala sa po chvíli Nataša, ktorá chcela vedieť koľko bola mimo.

„Sú to už dva týždne, Nat," odvetil Maťo s prekríženými rukami. „Bola si mimo celé dva týždne."

Nataša vydýchla ale nepovedala nič, namiesto toho privrela oko a položila sa opäť na horu vankúšov. Siahla si voľnou rukou na obviazanú časť tváre.

„Ako je?" zaujímal sa Milton.

„Ako by mi tam niekto pálil napalm. Stále ho cítim."

„Len fantómová bolesť. Bude to ešte nejaký čas pretrvávať. Regenerácia tiež môže dráždiť nervové dráhy."

„Aspoň viem, po kom som zdedila mušku," zašomrala a uprela pohľad na ruku, ktorá sa stále chvela. Zaťala päsť v snahe to zmierniť.

Milton jej vytiahol infúziu a pobral sa preč, zanechávajúc ich samých. Maťo jej odomkol putá na zápästí.

„Nedalo sa nič urobiť inak, že nie?" prehodila Nataša a opäť sa na neho pozrela s otázkou v pohľade. „Mám pocit, že nič z toho, čo sa nám deje nemôžeme ovplyvniť. Že sme hodení do víru, ktorý si s nami robí čo chce."

„Svet sa krúti i bez nášho pričinenia, Nat. My nie sme ako Reiner, naša moc je mizivá oproti tomu, proti čom stojíme. Tak dosť rečí," povedal Maťo a hodil kľúče na kovový stolík. „Poď, je čas ísť trochu na vzduch."