Na počiatku bola myšlienka.

Osamelý záchvev ega, ako bublina, ktorá sa vznášala v temnom oceáne nevedomia. Okolo nič viac, len entropia, konečný stav všetkého.

A v tej ničote bolo samozrejme „ich" Vedomie. „Oni" boli všadeprítomní a vypĺňali všetku prázdnotu. Svojim spôsobom mala šťastie, pretože o ňu nejavili záujem. Bola pre nich príliš slabým Hlasom, príliš bezvýznamná existencia.

A tak plávala ničotou, nepovšimnutá tými, ktorých jej druh nazýval Vládcami, jediná myšlienka, odsúdená k zabudnutiu.

„Padám."

Vytrácala sa, ako posledná iskra vyhasnutého plameňa. Nikde nebolo nič, len nekonečná a večná prázdnota.

„Ja... padám..."

Neprepadne sa do priepasti, lež sa priepasťou stane. Myšlienka sa zatrepotala ale stále tu bola.

„Ja... Kto som?"

Záchvev. A potom ďalší. Nie je to zápas, je to čisto inštinktívna reakcia.

„Tak kto som?!"

Niečo sa stane. Nezáleží na tom, ako a čo. Ničotu nahradí tma, neexistenciu ohraničený priestor a entropiu živelné bytie.

„Hore. Musím sa dostať vyššie."

Tma sa pretrhne a ona si uvedomí, že má telo. Jeho váha ju sťahuje do dole. Čiernotu zaplaví šeď a tá všetko pohltí.

Nataša pomaly otvorila oči. Chvíľu trvá, než si jej zrak zvykne na tmu, ktorá tu panuje. Chvíľu len leží na chrbte a díva sa pred seba. Ten strop spoznáva.

Bodaj by nie, keď patrí jej vlastnej izbe. Leží vo svojej posteli u seba doma. Pred ňou je okno, z ktorého sa dá vidieť na ulicu, pri stene šatník a vedľa neho železná skriňa na zbrane. V rohu odkopnutá školská taška s učebnicami. Vedľa postele zas stôl s rozobratou puškou a náradím. Vo vzduchu stále cíti vôňu oleja a rozpúšťadla.

Nič nezvyklé tu nie je. Odfúkne si a prehodí sa na bok. Pretiahne si ružovú perinu s Hello Kitty až ku krku a zavrie oči. Mala by sa snažiť opäť zalomiť, ale namiesto toho úporne premýšľa, čo sa jej snívalo. Je to jeden z tých snov, pri ktorom máte pocit, že to bolo niečo dôležité ale neviete si vybaviť čo.

Počuje za sebou kroky. Ani sa nenamáha obzrieť. Cíti ruku, ktorá jej prejde po vlasoch.

„Dobrú noc, zlato."

„Prestaň, nie som malá," precedí Nataša otrávene.

„No iste," odvetí pobavene Ivona.

Nataša práve nemá náladu na nejaké prázdne debaty, nie v túto nočnú hodinu. Jej mama to pochopí a poberie sa na odchod, počuje ako sa kroky vzďaľujú.

Čo si myslí, že som batoľa, ktoré treba každú noc kontrolovať? Zajtra je tiež deň.

Zahniezdi sa na vankúši ale je jej jasné, že spánok už nepríde. Tak sa aspoň bude váľať v posteli až do rána. Bolo fajn byť opäť doma, obzvlášť po tom všetkom.

Po tom všetkom?

Ten pocit ju zasiahne do žalúdka ako strela z RPG s tekutým héliom. Uvedomí si, že niečo nie je v poriadku a ten pocit jej zviera vnútro ako hydraulický piest.

Maťo. Letisko. Prestrelka s Reinerovými mužmi. Spomienky jej leteli hlavou nadsvetelnou rýchlosťou, chaotické obrazy sa vynárali z podvedomia ako ryby z vody. Cítila sa ako žumpa, do ktorej niekto nasral. Jej myseľ sa bránila tým, že potlačila všetky spomienky. A tá bariéra teraz povolila.

Odkopne paplón a sprudka sa posadí. Srdce jej bije ako na nitre, po tvári steká studený pot. Tá nedefinovateľná, no dobre známa hrôza sa do nej zahryzne ako oceľové čeľuste.

Siahne si rukou na hruď, cíti tlkot svojho srdca na dlani. A teplo svojej kože pod tričkom.

To nie je možné. Už nie som človek. Som ghúl, nemám srdce. Ten orgán sa v mojom tele stal zbytočným a zdegradoval.

Vie, že toto nie je skutočnosť. Iba si zúfalo praje, aby to ňou bolo. Zdvihne zrak, uvidí tvár svojej mamy, záblesk bielych vlasov, ako zmiznú vo dverách.

„Mami!"

Nataša vyskočí z postele a zúfalo sa rozbehne cez izbu. Dvere sa pred ňou zatvoria. Netrvá to ani sekundu, než ich rozrazí a prebehne nimi.

Rozhliadne sa okolo seba v snahe zorientovať sa. Chodba, v ktorej sa ocitla, je tmavá a dlhá, no rozhodne nepatrí k ich domu. Na tom však nezáleží, je jej jedno, či je toto realita alebo nie.

A na jej konci, na hranici šera a temnoty stojí Ivona. Prízrak jej mamy jej venuje láskavý úsmev, hoci jej výraz skrivený bolesťou. Nataša sa k nej obráti a natiahne ruku. Ivona si priloží prst na pery a jej obraz sa stratí v tme.

„Počkaj! Počkaj, prosím!"

Rozbehne sa chodbou, ochotná skočiť aj na koniec vesmíru, len pre jedinú sekundu aby ju mohla opäť vidieť.

Nataša uteká chodbou a naraz si uvedomí, čo jej to pripomína. Nemocnicu, v ktorej sa prebrala po tom, čo sa takmer utopila v tankeri. Beží cez ostrovy svetla a tmy ale po chvíli jej dôjde dych a ona sa rezignovane zosunie na zem. Je to márne, všetka jej snaha.

„Prečo?" skríkne do temnoty s výrazom plným zúfalstva. Po tvári jej stekajú slzy, ktoré dopadajú na chladnú podlahu. „Všetci ste odišli bez toho, aby ste mi niečo povedali! Mami..."

Cíti sa opustená a bezmocná, najhoršie však je, že nerozumie tomu, z akého dôvodu sa jej to všetko deje. A ani netúži po pomste, alebo svete bez ghúlov. V tejto chvíli je len dieťaťom, ktoré chce svoju mamu alebo kohokoľvek iného. Kľačí na zemi a zatína nechty do gumovej podlahy, zatiaľ čo jej slzy zmáčajú tvár.

Všetci, ktorých milovala sú preč a aj keby sa snažila zo všetkých síl, nikdy by nemala moc tomu zabrániť. Keby aspoň vedela, aký ich smrť mala zmysel, možno by to dokázala prijať ľahšie. Ale svet jej tie odpovede nedal.

Okolo odrazu nej niekto kráča. Nataša sa donúti zdvihnúť hlavu a cez zahmlený zrak uvidí postavu, ktorá zastane pred ňou. Pootvorí ústa, hrôzou i prekvapením, ale do hrdla jej niekto napchal oceľový stĺp.

Evelina. Vlastne, prelud, ktorý je pripomína iba vzdialene. Ohavný a odpudivý zjav s roztrhaným torzom, ranami a vyrezaným svalstvom, z polovice tváre stiahnutou kožou. Jej podoba je znetvorená skrz-naskrz, ale Nataša ju spoznáva a zdá sa, že aj ona ju. Jediné fialové oko, ktoré jej zostalo sa na ňu upiera.

Bola to Evelina po jej súboji s Revenantom a v ruke, z ktorej zostali len kosti, ovešané pruhmi svalov držala Smith & Wesson 64, ktorý patril Nataši. Nedokázala ani odhadnúť jej výraz, pri tak rozsekanej to bolo nemožné ale určite niečo chcela.

Zdvihla ruku, akoby na ňu chcela namieriť, revolver jej vypadol z kostnatého hnátu na zem.

Keď Nataša zdvihla zrak zo zbrane späť na ňu, Evelina v tej chvíli zmizla v rovnakej tme ako jej mama. Nemala už silu hovoriť ani kričať, iba bezmocne natiahla ruku ako keby jej to malo pomôcť. Zostali po nej len krvavé stopy na podlahe.

Ty tiež nie...

Z tmy náhle prenikli zvuky. Škrabanie stoviek pazúrov. A potom strašné zakvílenie. Nataša vyskočila na nohy a zhrabla zo zeme revolver. Triasli sa jej ruky, ale ona zovrela pogumovanú rukoväť v snahe zmierniť to.

Prečo sa mi trasú ruky? To sa mi nikdy nedialo.

Namierila do tmy a cúvla. Škrek a zavýjanie sa blížili. Nataša okamžite vedela, čo sa v temnote skrýva. Od prvej chvíle jej bolo jasné, že na ňu číhajú.

Kedysi dávno, keď mala desať rokov, jej jediná otázka znela – Sú niekde skutočné monštrá? Aký nádherný svet to bol; normálny svet, v ktorom nočné mory prebývali tam, kam patrili. V šedej kôre mozgovej medzi ušami.

Ale tie hrôzy; ohavnosti, stvorené, zostavené a ukované v najhlbšej temnote vesmíru prastarými Vládcami, tu boli. Mohla ich rozsekať oceľou, rozstrieľať olovom, spáliť ohňom ale z nočných môr ich vyhnať nedokázala. Proti výplodom jej nevedomej časť mysle nebola žiadna zbraň čokoľvek platná.

Všetky pocity prehlušil ľadový a slizký strach. Blížili sa, hladní a zlovestní. Proti zúrivej horde so šiestimi nábojmi nič nezmôže. Nataša preto urobí jedinú rozumnú vec, ktorú môže.

Zvrtne sa a dá sa na zbesilý útek. Beží chodbou tak, ako jej to len stuhnuté svaly na nohách dovoľujú, až jej hučí v ušiach a vlasy za ňou vejú. Ale fexti sú rýchlejší, ženú sa za ňou po zemi i po strope a už ju doháňanú. Čierne telá plávajú tmou, akoby boli jej súčasťou, pripravené ju roztrhať na kusy a pohostiť sa na jej mäse.

Neobzerá sa za seba, proste uteká. Nemôže si ani nikam odložiť zbraň, pretože na sebe okrem trička a nohavičiek nemá nič. Pripadá si ako častica v urýchľovači, chodba sa okolo nej mihá závratnou rýchlosťou.

Svetlo. Je rovno pred ňou, na samom konci chodby, ono povestné svetlo na konci tunela, lenže pre ňu neznamená koniec ale spásu. Musí sa k nemu dostať, nech to stojí čokoľvek.

Každou sekundou sa k nemu blíži. Nezáleží jej, čo je na opačnej strane, ona na výber nemá. Čierna ruka s pazúrmi po nej chňapne, no tesne sa jej uhne. Takmer stratí rovnováhu, ale jej telo ju nezradí. Biela žiara ju pohltí.

Je všade. Oslepujúce svetlo sa jej zarezáva do sietnice ako chirurgický nástroj z monomolekulárnej oceli. Pokiaľ predtým mala jasný smer, teraz nadobro stratila orientáciu. Pokúša sa zavrieť oči ale sotva to pomáha, tisíce strieborných ihiel ju bodajú cez viečka. A nie len na očiach, cíti to po celom tele. Je jej teplo a nemôže dýchať. I tak spomalí iba trochu, ale zastaviť nehodlá.

Pod nohami jej vŕzga štrk, ostré kamene rozrezávajú bosé chodidlá. Zem pod ňou je rozpálená ako plech v peci. Až jedna zákerne ležiaca skala ukončí jej beh, keď o ňu zakopne a stratí balans. Dopadne tvárou na prašnú pôdu a zodrie si kolená i bradu.

Jej zrak si ešte nestačil privyknúť, svetla je toľko, až to presahuje únosnú mieru, prepaľuje sa Nataši sietnicou ako koncentrovaná kyselina. Zdvihne sa na koleno a zaborí prsty do vyprahnutej zeme. Vzduch je tak horúci a hustý, až má pocit, akoby nosom naťahovala sirup. Všetko je rozžeravené biela, zem jej spaľuje kožu.

Zacloní si oči v snahe uniknúť pred oslepujúcou žiarou. Pred očami jej tancujú pableskujúce kolesá, špirály a iné patvary. Párkrát zažmurká a závoj pred jej zrakom začína rednúť...

To, čo uvidí, otrasie jej celou podstatou bytia.

Stojí uprostred skalného previsu, za ňou je mierny svah, lemovaný špicatými balvanmi ako nákladiak. Snáď je to útes, alebo breh nejakého vyschnutého koryta.

Pred ňou sa rozprestiera rozľahlá pláň kam len dovidí, horizontu dominujú vrcholky nevysokých hôr. Vzduch je tak horúci, až sa prelieva v hustých chuchvalcoch a kriví perifériu krajiny ako rozbúrená voda. Nemilosrdné slnko je vysoko na oblohe, na ktorej nie je ani mráčik.

Vápencové skaly, zem i pohorie v diaľke majú farbu vyblednutého piesku. Vzdialenosť sa tu dá ťažko odhadnúť, nie je tu žiadny orientačný bod v dohľade. Len rovina, ťahajúca sa kilometre ďaleko. Obloha má blatovo šedivý nádych, teploty sa tu šplhajú k štyridsiatke.

Čo to kurva?

Revolver jej vypadne zo zdrevenenej ruky a tupo pleskne do štrku. Rozhliada sa, v snahe zorientovať ale zatočí sa jej hlava. Musí sa chytiť balvanu za ňou, aby nestratila rovnováhu. Je jej zle ako nikdy v živote, má pocit, že jej do lebky niekto cez ucho napustil montážnu penu.

„Ako..."

Z úst jej odkvapne slina, na jazyku cíti podivnú pachuť. Z predlaktí aj krčnej tepny jej trčia kanyly s katétrami od infúzií, ktoré si musela odtrhnúť a teraz z nej visia ako hrubé slíže. Vápenec na zvetranej skale sa po jej prstami drobí. Zvárať ale neprechádza. Páchne zaschnutou krvou, močom a výkalmi.

Uvedomí si, že na pravé oko vôbec nevidí. Zdesene si siahne na tvár a hneď zistí prečo. Hlavu má kompletne zafačovanú obväzmi ako glóbus. Snaží sa prísť na to, čo sa to s ňou porobilo ale márne. Trasúcimi prstami si prejde vyššie a s narastajúcou hrôzou zisťuje krutú skutočnosť.

Tam, kde bývala očná buľva je len prázdna dutina, hoci ju fantómová bolesť presviedča o opaku. Podlomia sa jej kolená a ona sa zvezie na štrkovitú zem. Pocity, spomienky a vnemy sa jej mihajú mozgom ako splašené vlaky po koľajniciach ale nič z toho nedáva zmysel. Nedokáže si z toho poskladať obrázok, aby prišlo na to, čo sa jej stalo. Nie je si dokonca istá, čo si vybavuje ako posledné, spomienky sú prehádzané a útržkovité.

Je tu sama. Len ona, kamenitá púšť a jej zúfalstvo. Jej krik a náreky sa rozliehajú po svahu. V záchvate, ktorý ju prepadne sa snaží strhať si z tváre obväzy.

V tom momente ju zovrie niekoľko rúk a prirazí k zemi. Nevidí, čo sú zač, slnko ju oslepuje a s jedným okom má obmedzené zorné pole.

„Dočerta, tu je! Johan, Milton!" zaznie nad ňou niečí hlas.

„Ako sa mohla sakra dostať tak ďaleko?" zavrčí Maťo, zatiaľ čo sa jej snaží zabrániť, aby si pazúrmi roztrhala bandáže na hlave.

Nataša sa pod nimi zmieta v zúrivom amoku. Aj pre štyroch ghúlov je robota ju udržať na mieste, aby si neublížila. Panika ju celkom pohltila, kričí a kope všade okolo seba, po tvári jej stekajú sliny.

„Pardon, je to moja vina," mieni nový hlas. „Asi som mal počúvnuť Bruna a pripútať ju tej posteli."

„Ja som ti hovoril, že ju to chytí zas."

„Chudinka, ale takto?"

„Zvýšil som jej dávku už včera ale toto som nečakal. Chyť jej tú hlavu Maťo, nech si ňou nemláti o zem."

Do nosa jej prenikne nový pach. Čerstvé mäso. Je jedno, či to je človeka alebo ghúla. Pocítila hlad, aký ešte za svoj krátky život ghula ešte nikdy. Zvierací pud nad ňou prevzal kontrolu, tá beštia v nej chcela žrať za každú cenu.

S nepredstaviteľnou silo, ktorú získala sa vytrhla zo zovretia a zahryzla do toho prvého, čo jej prišlo do cesty.

„Kurvááá!" znelo v diaľke.

Maťo kvičal ako prasa na porážke ale Natašu sa mu od seba nedarilo odtrhnúť. Jej tesáky mu trhali kožu i mäso ako hydraulické nožnice.

Krv jej striekala do hrdla ale Nataši to nestačilo, chcela viac, omnoho viac. Chuť čerstvého mäsa ju opantala, trhala hlavou ako nepríčetné zviera v snahe odtrhnúť si čo najväčší kus.

„Pohni riťou, Milton!"

„Mám to, mám to! Uhnite trochu."

Nataša cítila ako jej do krku prenikla ihla. Zastudilo to, ako jej piest vháňal roztok do krvného obehu.

Pred zrakom sa jej rozleje čierny atrament a jej vedomie sa opäť pozvoľna prepadne do ničoty.