Dvere na fotobunku sa odsunuli a na Maťa dýchol klimatizovaný vzduch z ktorého mu nabehla husia koža. Vstúpil dnu a napoly čakal zdesené pohľady turistov a ochranku, ktorá sa ho zberá spacifikovať.

Nič z toho sa ale nekonalo. Vo vestibule nebolo ani živej duše. Dokonca ani v diaľke nepočul pristávať, či odlietať žiadne lietadlo. So zbraňou v pohotovostnej polohe sa vybral ďalej, s vedomím, že kráča do pasce.

Nasledovala krátka chodba a odbočka. A po nej sa Maťo ocitol v hlavnej hale letiska. Slnko už zapadalo, spomedzi strešné okná sa drali pruhy oranžového svetla.

Hala už prázdna nebola. Už na neho čakali. Šesť ozbrojencov, stojacích po stranách v momente, ako Maťa zbadalo, zdvihlo hlavne útočných pušiek ako jeden. Ten nechával zbraň spustenú pri tele a vonkoncom nemal v úmysle im dávať dôvod, aby do neho vyprázdnili zásobníky. Zostal stáť uprostred haly a premerali si ich s pohŕdavým výrazom. Vedel, čo sú zač, kričalo to z nich už od pohľadu.

Žoldnieri, ako kedysi dávno on. Nedokázal povedať, či ľudia alebo ghúlovia, vďaka nepriehľadnému sklu na uzavretých prilbách s taktickým displejom im nešlo vidieť do tváre. Ich bojové exozbroje a AR-57 v rukách napovedali, že títo budú vyššia sorta. Takých si nemôže dovoliť len tak hocikto. Dokonalé stroje na boj.

Uprostred stáli ďalší dvaja muži. Jedným z nich bol Sova vo svojom kabáte a neodmysliteľnom klobúku. Keď uvidel Maťa, neprehovoril, no z jeho bezradného výrazu bolo jasné, že sa muselo stať niečo zlé.

Ten druhý bol muž v čiernom kabáte, vlasmi temnými ako noc a hranatou, ostro rezanou tvárou, vedľa ktorého Sova vyzeral o dosť menší. Nebolo to však len tým, že ho prevyšoval o hlavu. Bola to tá aura moci, ktorá z neho vyžarovala a tvrdý pohľad, ktorý ho prepaľoval až do duše. Bol to niekto, kto vzbudzuje rešpekt už len svojou prítomnosťou a podrobí si druhých už len tým, že sa na nich pozrie. Zatiaľ nikto neprehovoril, ani sa nehol a tento muž stál uprostred ako vytesaná socha.

„Snáď som vás nenechal čakať," prerušil ticho Maťov hlas sarkazmom sebe vlastným.

„Ani v najmenšom. Ja som trpezlivý muž," povedal ten muž plynulo po slovensky a jeho maska prívetivosti bola tak dokonalá, že tomu Maťo vlastne aj uveril.

Gestom naznačil svojim mužom aby sklonili zbrane, tí tak bez váhania urobili. Maťo tú svoju stále držal pri tele, no odložiť ju nehodlal.

„Čo tak nejaké vysvetlenie?" opáčil nato a znovu sa mu podarilo získať sebavedomý postoj.

„Ale iste, dostanete ho," prehovoril ten pred ním opäť a Maťovi vtedy skrútilo vnútornosti, keď si to uvedomil.

Ten hlas! Už som ho niekde počul.

Spomienka vyplávala z nevedomia ako vzduchová bublina a zapadla na svoje miesto. Odrazu mu bolo všetko jasné i to, s kým má dočinenia.

„Viete, kto som?" spýtal sa a Maťo mal pocit, že práve análne znásilňuje jeho dušu svojim pohľadom.

„Idealista," precedil Maťo v odpoveď a zazubil sa, snažiac sa nedávať najavo strach.

„Prosím?"

„Tá noc vo výskumnom inštitúte Helixu, pred šiestimi rokmi. Narušenie bezpečnostných protokolov, únik fextov. Hovorili sme spolu len krátko ale celkom som si to užil," vysypal zo seba Maťo.

Ten, kto pred nim stál, bol Reiner osobne. Zero, Der Jäger. Muž, ktorý predal svet. On mal mnoho mien. Žijúca legenda medzi lovcami a najhoršia nočná mora ghúlov.

„Tak takto," podvihol Reiner bradu a jeho výraz sa naoko rozjasnil. „No iste, už si spomínam."

Doktor Sova celý čas mlčal a upieral na neho ľútostivý pohľad. Maťo prestúpil z nohy na nohu a dával si sakramentský pozor, aby nerobil žiadne podozrivé pohyby.

„Vy ste muž Eveliny Petrovičovej, je tak?" dovtípil sa Reiner.

„To sú už časy dávno minulé," odvetil Maťo stručne.

„Matej, ak sa nemýlim," pošuchal si Reiner bradu. „Ach, áno. Môj priateľ Sova mi o vás často rozprával."

Akoby si naraz spomenul na jeho prítomnosť, strelil po doktorovi zdesený pohľad. Začínal si totiž uvedomovať o čo tu ide.

„Je mi to ľúto, Maťo," prehovoril konečne Sova potichu, hlasom odsúdenca, ktorý sa priznával k zločinu. „Toto všetko je moja vina."

„O čom to kurva hovoríte?" rozhodil Maťo rukami.

„Povedzte mu všetko," nabádal doktora Reiner, stojací vedľa neho. „A držte sa faktov, priateľu."

Maťo skákal pohľadom od jedného k druhému.

„Takže vy sa s tým zmrdom poznáte? Ako dlho?" štekol po ňom.

„Dlhšie, než si dokážeš predstaviť," povzdychol si Sova. „

Poznali sme sa ešte než som sa zoznámil s Evelinou. A potom i s tebou a Andrejom. To bolo keď ste narukovali u Iblisa a začali pracovať pre Evelinu. Už vtedy som pre Reinera a jemu blízkych pracoval. Viedol som pre nich pár výskumných projektov a roky sa s nimi delil so všetkým, čo som zistil o ghúloch, fextoch i Alphe. Pamätáš si na Jozefa? Toho chlapca, čo ste si ho s Andrejom v kuse doberali. To ja som ho dostal k Helixu a Reinerovi, pretože mal kontakty na správnych miestach. Ale nakoniec som sa zachoval ako zbabelec. Nechal som ho napospas osudu, pretože som chránil iba seba."

„Netrepte pičoviny! Evelina by sa musela dozvedieť, čo robíte poza jej chrbtom."

„Ale nedozvedela," odvetil Sova a smutne sa pousmial. „Mal som dobré krytie a viac šťastia ako rozumu. A Evelina? Čo by mohla odhaliť, keď bola slepá k zradcom, ktorých mala priamo pred nosom, ako Lamara. A Andreja. Toho Andreja, ktorý sa nad jej hrobom rozhodol popľuť všetko, čo sa snažila dosiahnuť pre ghúlov a chcel všetko moc získať pre seba. Ten, ktorý hodlal použiť Natašu ako poistku proti Ivone aby mohol s Reinerom jednať o rozdelení si vlády nad svetom. Mysli si o Reinerovi čo chceš," dodal vážnym hlasom, „ale Andrej by bol horším tyranom ako on."

Maťo pokrútil hlavou. Všetko rúcalo na kusy, svet v ktorom žil sa mu rozpadával na márne kúsky. Každý fakt, ktorý vedel bol prekrútený a prekrytý lžou. Pustil zbraň na popruh a chytil sa za hlavu. Snažil sa utriediť si myšlienky ale nedalo sa, všetko sa prepadávalo do víru chaosu. Uvedomil si, že škrípe zubami, hučalo mu v ušiach.

„Držte už hubu!" skríkol na celú halu. „Nehodlám tieto sračky počúvať..."

„Pravdovravnosť nikdy nepatrila medzi moje silné stránky," pripustil a pokrýval hlavou. „Ale prosím, musíš mi veriť, že teraz nemám dôvod ti klamať," naliehal na neho Sova.

Snažil sa dostať slova spomedzi zavreté ústa ale nešlo to. Uprel svoj zrak k podlahe. V hĺbke duše vedel, že na tom predsa len niečo bude. Netušil ako, proste vedel. Tie slová sa mu zaryli do mozgu ako parazity a už ich odtiaľ nedokázal dostať.

Toto musí byť sen. Obyčajný, zasraný sen.

„A Nataša?" precedil, keď zdvihol pohľad. „Ako do toho zapadá ona?"

„Snáď mi budeš veriť, že toto bol môj plán, ako ju dostať do bezpečia, preč od Reinerovho dosahu. Aspoň v to som dúfal," odvetil doktor. „Žiadnu vzorku Alphy ste nikdy nájsť nemali a ani ste sa nemali vrátiť domov. Poslal by som vás na lietadlo, ktoré by vás odviezlo na iné miesto."

„Takže ste sa po všetkých tých sračkách rozhodli hrať na samaritána," skrivil Maťo ústa. „Ozvalo sa vo vás svedomie, čo?"

„Vec sa má tak," zamiešal sa do toho Reiner, „že sa náš priateľ Sova aj Nataša domnievali, že dokážu robiť veci tak, aby som si to nevšimol. Ale to sa prerátali."

„Čo s tým má ona?" nechápal Maťo.

„Snáď ste si nemysleli, že by dokázala utiecť sama," objasňoval ochotne Reiner. „Dal som jej možnosť dokázať, že môže byť stále užitočná a tak som ju pustil. Mala na Slovensku zlikvidovať jedného z vysokopostavených členov niekdajšej Rady. A potom by samozrejme pokračovala všade, kde by bolo treba. Ale vzoprela sa mojim rozkazom a robila si čo chcela. A náš priateľ Sova, ktorý mal na ňu dozerať tiež konal proti mojim rozkazom."

Maťo, šokovaný tou skutočnosťou otvoril ústa a pokrútil hlavou. Pozrel sa na doktora Sovu. Býval jedným z jeho a Andrejových blízkych priateľov a rešpektoval ho viac ako kohokoľvek iného. Ale teraz sa všetka Maťova dôvera voči nemu rozpadávala na prach.

Nie, ja už nechcem vedieť viac.

„Ako ste kurva mohli? Takto zapredať Natašu!" vyštekol a zdvihol hlaveň útočnej pušky.

Nenamieril ju však na Reinera, ale na Sovu. Muži, stojaci okolo, tiež zdvihli zbrane, no bez Reinerovho slova sa nikto neodvážil vystreliť. Sova sa síce doznal ku svojim skutkom, ale Maťovi, ktorému sa varila krv zúrivosťou, len jeho priznanie nestačilo. Položil prst na spúšť.

Toto musí byť nejaká skurvená chyba v programe. Zobudil som sa do zlého Matrixu, všetko je naruby. Každý, koho som poznal nie je ten, za koho som ho považoval.

Než však Sova stihol prehovoriť, zasiahol Reiner, ktorý v momente doktora zovrel pod krkom a zdvihol do vzduchu. Maťo vytreštil oči, prekvapený náhlou zmenou situácie.

„Každý čin má svoje následky," prehovoril Reiner, zatiaľ čo držal doktora pred sebou ako handrovú bábiku. „Toto nie je trest pre vás, ale pre Natašu, za to, že jednala proti mojim rozkazom."

Maťo bol v bezvýchodiskovej situácií. Sám proti šiestim nemal šancu, rovnako ako možnosť ako kontaktovať Aki alebo Natašu bez toho, aby si to Reiner všimol.

A v tom sa všetko obrátilo.

Ako blesk z čistého neba prerazil projektil raže .308 Win okno pod klenbou strechy a zaparkoval si to priamo do Reinerovho spánku. A za nim druhý. Trhlo mu hlavou až to chruplo.

Tým sa celý efekt pominul. Reiner stále stál na rovných nohách s hlavou vyvrátenou do boku a zvieral Sovu pred sebou. Jeho muži okamžite začali kropiť miesto, odkiaľ prišiel výstrel.

Reiner pohol hlavou ako oživená socha a narovnal si krk. Rany v jeho lebke sa zaťahovali závratnou rýchlosťou, čierna krv už prestala tiecť. Muži prestali strieľať, nemali totiž vizuálny kontakt s cieľom. Reiner sa pozrel na skupinu a prikývol. Po čele mu tiekli pramene krvi, ktoré vytvárali na jeho tvári zlovestnú masku. Štyria ozbrojenci sa pohli ku vchodu, prenasledovať Natašu.

Ak má aspoň trochu ostreľovačského rozumu, už zmenila pozíciu, utešoval sa v duchu.

Ten, kto zostal stáť ako pribitý, bol Maťo. Bodaj by nie, keď zvyšní dvaja na neho stále mierili.

„Ak si myslíte, že nad tým mávnem rukou, tak ste vy aj Sova na omyle," precedil pomedzi tesáky.

Reiner si však z jeho hrozby nič nerobil. Chytil doktora i druhou rukou a uprel k Maťovi ten svoj krutý pohľad. Ten sa však nedíval sa na Sovu, díval sa priamo na Reinera.

Napadlo ho, či keď sa Nataši pozrie do očí, či v nich uvidí to monštrum, ktorým bol jej otec.

„Ja nie som váš nepriateľ, Matej. Dokonca si o vás myslím, že ste správny muž. I na ghúla. Ale nanešťastie... vyberáte si zlých priateľov."

A odtrhol Sovovi hlavu jediným pohybom.