To, kde sa následne ocitli, už nepripomínalo chrám budhistov ani náhodou. Sieň vyzerala zvnútra väčšia ako zvonku a lemovalo ju drevené stĺporadie, vedúce až ku svätyni. Cez zborenú strechu sem prenikalo svetlo i prievan, ktorý za tie roky nahnal dovnútra hrubú vrstvu prachu. I tak to tu pôsobilo nevysvetliteľným spôsobom temnejšie. Maťo si odrazu uvedomil, že drží ruku na zbrani pod bundou.

„To je ale diera," dostala zo seba Nataša.

„Vďaka za odborný príspevok do diskusie," pokýval Maťo hlavou.

I navzdory ten ponurej atmosfére obaja vďačne zhodili batohy a vydali sa na prieskum. Sochy i fresky už buď chýbali alebo ich zničil zub času ale stačilo to, aby to potvrdilo ich domnienku. Toto miesto nepatrilo žiadnemu miestnemu náboženstvu, ale bolo zasvätené ghúlom a Nergalovi. Všetko sa nieslo v znamení ohavných výjavov a temnoty.

Za starých čias sa podobných kultov po svete našlo nespočetne. Či už z radov ľudí, túžiacich po premene alebo ghúlov, oddaných svojim temným pánom.

Maťo by odprisahal, že tu vo vzduchu stále cíti zvetranú krv a mäso. Ticho prerušovalo len vŕzganie dreva, do ktorého sa opieral vietor.

To však nebolo najväčšie prekvapenie. Hoci bola sieň rozľahlá, priestor bol zaprataný železnými konštrukciami, zdvíhacími plošinami a pracovným náčiním. Niektoré sochy boli stále prikryté plátnom alebo fóliou, tu a tam rozoznával štítky pripevnené k jednotlivým artefaktom. Všetko zhrdzavené a zašlé vekmi.

„Vyzerá to, že nás niekto predbehol," povedal s uvedomením si toho sklamania. „Ale ako to je možné?"

„Pozri." Nataša z prachu zdvihla polorozpadnutý čakan, aký sa používal pri archeologických vykopávkach. „Toto vybavenie musí byť staré aspoň sto rokov, Maťo."

Pri jednom zo stĺpov ležal v prachu opretý rozdraný vak. Začala sa v ňom hrabať so zápalom s akým určite tunajší archeológovia robili vykopávky.

„Napríklad toto," vytiahla neho bodák v koženej pošve. „Toto je bajonet z ktorý používala britská armáda za druhej svetovej," predviedla mu ho. „Nerada to hovorím, ale máš pravdu, že ideme po funuse." Zahodila hrdzavý bodák na zem.

„Hádam, že o tomto Sova vedieť nemohol," povedal Maťo a rozhliadal sa po sieni.

Vydali sa ďalej, no počiatočne objaviteľské nadšenie už opadlo. Podlaha bola na mnohých miestach rozbitá, určite za účelom prieskumu, takže si museli dávať pozor, kam stúpajú.

Pri jednej zo stien stála opretá masívna hlinená tabuľa, jediná, ktorá zostala zachovaná v celku a práve k nej zamierili. Niekto si ju už zarámoval a pripravil na transport.

Maťo sa natiahol a oprášil z nej nános neporiadku a cúvol. Obaja zostali stáť a zízali na ten výjav ako teľa na eskalátor. A to nie len preto, že tam ten artefakt vôbec nezapadal.

„To vyzerá ako tie u Eveliny doma... Sumerčina, hádam, či?" dumala Nataša, no toto nebola jej parketa.

„No mňa sa nepýtaj," mykol ramenami Maťo, ktorý o tom vedel tiež prd.

Riadky v klinovom písme starých Sumerov, ktoré obklopovali výjav uprostred. V kapucni zahalenú postavu, anjela s čiernymi krídlami, so zlatou maskou v podobe umrlca a plamenným mečom v ruke. Zlato na maske i meči časom zmatnelo ale stále to bolo pôsobivé. Bezmenný bojovník z ďalekého sveta.

A to nebolo všetko, na pozváranom ráme spočíval štítok, ktorého text bol stále čitateľný. Nápis v angličtine hlásal – Legenda o Prízraku.

„Takže," podvihla Nataša obočie, „anjeli skutočne existovali?"

„Keď existujú veci ako Alpha..." mienil Maťo. „Poď, mali by sme si švihnúť."

Došli až k svätyni, ktorú tvorila iba odstavec, alebo skôr sarkofág. Jeho kamenné veko bolo odsunuté stranou. Nataša nazrela dnu.

Nič. Šmátrala po čomkoľvek ale dno bolo, okrem hrubej vrstvy prachu, prázdne. Maťovo neblahé tušenie sa naplnilo. Cestu sem merali úplne zbytočne.

„Je to ako si hovorila," povzdychol si a zahasil tým jej poslednú iskru nádeje, „ideme po funuse."

„Ale.. ale, počkaj, pozri sa ešte raz, možno to nie to, čo hľadáme..." rozhliadala sa roztržito okolo.

„Nat," Maťo vytiahol mapu s poznámkami, ktoré im Sova dal a podal jej vytrhnutú stránku z nejakej starej knihy, ktorá znázorňovala onen sarkofág, „toto viem určite, spoznal som to už od pohľadu. Žiadnu Alphu tu nenájdeme. Niekto to tu vyraboval už dávno pred nami, pozri sa okolo seba. Myslíš, že ak o tom vie Sova, tak už nikto iný?"

Natašin výraz teraz pripomínal zmoknuté kura. Stiahla si čiapku a bez slova sa otočila k sarkofágu. To sklamanie bolo priam hmatateľné.

„Kurva..." bezradne kopla do kamenného oltáru.

Maťo hodil pokrčené poznámky i s mapou na zem, vytiahol zapaľovač a priložil modrý plameň k papieru. Pár chvíľ strávili sledovaním ako oheň ničí všetky dôkazy o tom, že tu niekedy boli.

„Tak fajn, ja idem pre batohy," otočil sa k Nataši, ktorá sedela na oltári a trucovala.

Vrátil sa späť a položil ich na zem. Nataša zoskočila zo sarkofágu.

„Takže koniec?" nadhodila bezvýrazne.

„Nerád to priznávam ale toto je K.O.," povzdychol si, sám sa už začínal zmierňovať s porážkou. „Mali by sme pohnúť zadkami, než sa počasie zhorší."

„Ako toto mohol Sova nepredvídať? Keď mal tú stránku s nákresom?"

„Ja mu to vytmavím, neboj," zaprisahával sa, zatiaľ čo doťahoval remene na batohu.

„Nie, počkaj." Nataša zastala pred ním a prekrížila si ruky. „Tomu neverím. Že Sova a ty ste takí sprostí, že by vás nenapadlo, že Reiner s Helixom a jemu podobní po niečom takom sami nepátrali."

„Čo tým myslíš?" Maťo zdvihol zrak smerom k nej.

Natašin výraz bol neústupný, no Maťovi to stále nedocvakávalo.

„O čo tu v skutočnosti ide?" obzrela sa okolo seba a ustúpila o krok. „Ty a Sova. Vy kujete ešte niečo iné. Preto ste došli až sem, je tak? Chcete to uskutočniť až sa vrátime do Číny."

„Nat," postavil sa Maťo náhle a zadíval sa na ňu skutočne prekvapeným výrazom ako na blázna, „vôbec nechápem, čo to tu dočerta splietaš."

„Ale no tak," odfrkla si, „si si istý, že toho nevieš viac, ako mi tvrdíš? A keď sme už pri tom, fakt môžem veriť, že všetko čo si mi povedal je pravda? Zjavíš sa odnikadiaľ a už nás ťaháš kde-tade. Naozaj si celých šesť rokov ležal tam dole v márnici? Alebo ste vy aj s Andrejom mali niečo v pláne už od začiatku? Vieš, tvárime sa, že sa poznáme ale v skutočnosti o sebe nevieme nič."

„Teraz ma dobre počúvaj, Nat," precedil pomedzi zuby Maťo, ktorému sa to prestávalo páčiť a zdvihol prst, „neviem, kde si to vzala, ale toto sú úplné bludy."

„Tak to dokáž!" štekla po ňom.

„Ale prosím!" rozhodil rukami okolo seba. „Až sa vrátime na Slovensko do Bratislavy, môžeš sa pokojne zájsť pozrieť do tej diery v ktorej som hnil šesť rokov."

„To nie je žiaden dôkaz," odsekla Nataša s drzým úškrnom.

„Máš snáď krámy alebo čo? Myslíš, že ja som z toho nadšený? Prebudiť sa do sveta, ktorý nepoznám? Každý, koho som poznal je preč, sme ako dobytok v ohradách. Snáď si myslíš, že som niečo také chcel?"

Jedinou odpoveďou mu tentokrát bolo jej zaryté mlčanie.

„A keď sme už pri tom," pokračoval a ukázal na ňu prstom, „tá, ktorej príbeh má najviac dier, si tu ty. Reiner, amnézia, ten tvoj útek, ktorý nevieš vysvetliť. Myslím, že ten, kto tu má čo objasňovať, nie som ja."

„Ty ani spolovice netušíš, akými sračkami som si prešla. Neporovnávaj ma so sebou," odsekla Nataša.

„Myslíš, že si jediná, ktorá si prežila peklo? Máš pravdu," dodal Maťo „nevieme o sebe nič. Ale to málo, čo o tebe viem, mi stačí. Si bývalý lovec. To ty si prehnala Andrejovi guľku hlavou. Tvoja matka mi prilepila na hruď míny a bola ochotná ma vyhodiť do vzduchu, len aby dosiahla svoje a nedala Andrejovi na výber."

„Moja mama robila všetko pre mňa! A Evelina tiež!" skríkla do ticha.

„Evelina bola nenažraná kurva, ktorá by vymenila môj život za kus žrádla. A tým žrádlom si bola ty, ak si náhodou zabudla!"

„Ona ma milovala," odsekla Nataša so zaťatými zubami. „Čo bolo, to bolo. Ty o tom nič vedieť nemôžeš, keď si trčal bohviekde, na rozdiel od Andreja a mamy."

„Tomu veríš?" Maťo vyprskol cynickým smiechom. „No tak, Nataša. Dospej už konečne! Jediné o čo jej išlo, bol niekto, kto by jej lízal piču," dodal.

„Ale hovno."

„Smrteľne vážne," precedil Maťo. „Poznal som ju dlhšie, než si dokážeš predstaviť."

Natašin výraz stvrdol, no neodvetila mu na to nič. Opäť si prekrížila ruky a uprela pohľad do zeme, ako keby jej podlaha mala poskytnúť nejakú zázračnú odpoveď.

„Tak fajn," zdvihla opäť zrak k Maťovi. „Možno je nakoniec pravda, čo o vás mama hovorila. Že vaša existencia je zbytočná. Ste parazity, ktoré vyciciavajú túto planétu ako kliešte. Možno," urobila krok vpred a než Maťo stihol otvoriť ústa, pokračovala, „sme to mali skončiť už pri našom prvom stretnutí..."

A odrazu tu nestál Maťo. Namiesto toho tu bol niekto iný. Tomu niekomu v sekunde zovrela krv. A natiahol Nataši takú facku, až sa jej ozvena prehnala prázdnou sieňou ako tlaková vlna. Ticho bolo ohlušujúce, dokonca sa zdalo, že i vietor zoslabol.

Nataša sa prekvapene chytila za líce a preniesla šokovaný pohľad na Maťa.

Ten ešte viac prekvapený ako ona sama sa pozrel na svoju ruku a začínalo mu dochádzať, čo práve urobil. Netušil, čím to bolo, možno atmosférou tohto miesta, ktorá sa im zažierala pod kožu.

„Počuj, Nat, to..."

Jej zdesený výraz sa pozvoľna menil na zúrivý.

„Už konečne viem, čo si ty za chlapa," precedila pomedzi tesáky. „Obyčajné zasrané hovädo."

Siahla za opasok, čepeľ noža sa zaleskla uprostred šera. Vyrazila do útoku v sekunde, kedy to Maťo stihol zaregistrovať. V momente sa pohol jej smerom.

Bola rýchla ale ani to, spolu s reflexmi a silou ghúla jej nebolo nič platné proti Maťovmu výcviku a skúsenostiam. Zovrel jej zápästie a v zlomku sekundy jej chvatom vykrútil ruku od tela. V tom istom okamihu jej prekopol členok a dostal ju do páky. Nôž sa jej vyšmykol z necitlivých prstov priamo jemu do ruky. Nataša sa ocitla vo vzduchu a letela saltom k zemi. So zadunením dopadla priamo pod neho.

Maťo ju kolenom prirazil celou svojou váhou o stavec k podlahe, nôž jej tlačil pod hrdlo, čím ju nútil držať hlavu vyvrátenú. O temeno sa Nataši oprela hlaveň pištole.

„Doriti aj s tvojim karate!" dostala zo seba bez dychu.

„To je CQC, zlato. Karate bola Andrejova parketa," zadelil lakonicky Maťo.

Od Nataši sa mu dostalo iba zlostného vrčania.

„A len tak pomimo. Nebyť mňa, Iblisa, Andreja, Eveliny a ďalších, Bratislava by utopila v záplave fextov už dávno. Len vďaka nám sa z tvojho mesta nestalo jedno zasrané hniezdo tých slizkých hajzlov. Vďaka nám ste sa mohli hrať na lovcov, spasiteľov sveta, alebo čo ste si o sebe mysleli; a zabíjať chlapov, ktorí nasadzovali svoje krky, aby ste vy mohli pokojne spávať a žiť vaše biedne životy. A len sa pozri, čo sa z nášho sveta stalo, kým som tu ja a mne podobní neboli. A vďaka čomu. Reinerovi a fextom. Takže kľudne si nazývaj moju existenciu zbytočnou a mysli na to, keď sa budeš ukladať do postele. Ale ak na mňa ešte raz vytiahneš zbraň, odtrhnem ti tú ruku," povedal dievčaťu pod sebou.

Napokon sa predsa len postavil a hodil nôž vedľa jeho majiteľky. Zarazil Sig do puzdra a napravil si bundu. Nataša sa nezmohla na nič, iba ležala porazene ma mieste.

Maťo vzal zo zeme svoj i jej batoh a otočil sa k nej. Nataša sa stále odmietala pohnúť, nieto ešte zdvihnúť zo zeme, čierne vlasy jej padali do tváre.

„Až vychladneš, čakám ťa vonku. Odchádzame."