Tie dva dni strávené v ich ponorke boli tie najdlhšie aké zažili. Hoci Maťa doktor uisťoval, že epoxid v žiadnom prípade nemôže uniknúť, i tak sa tej myšlienky nedokázal zbaviť. Predsa len, cestovať v stiesnenom priestore, obklopený pre nich smrtiacim plynom nebola vôbec zábavná predstava.

Sedeli natlačení v komore, v ktorej sa nedalo poriadne posadiť, Maťo na jednom konci, Nataša na druhom a Aki si hovela uprostred. A medzi nimi ich batohy. Čierne, oceľové steny len umocňovali ten klaustrofobický pocit.

A do toho všetkého turbulencie, ktoré otriasali nákladným priestorom lietadla. Pri jednej takej si Maťo trepol hlavu o stop a tesákom prehryzol jazyk.

Vzlietli pol dňa odkedy vliezli do ich ponorky. Cesta trvala i s medzipristátím ďalší deň. Behom toho k ním doliehali len tlmené zvuky zvonka, ktorá dokázali zachytiť iba vďaka ghúlskemu sluchu. Takže nedokázali odhadnúť, čo sa s cisternou práve deje, okrem toho, keď vzlietali do vzduchu. Čas si krátili debatami alebo oveľa častejšie hraním hier na mobiloch. Aki väčšinou driemala alebo na Maťovom telefóne hrala Angry Birds.

Jediné stále osvetlenie vychádzalo z chemického svetla na batohu. Maťo trefne poznamenal, že si pripadá, ako keby ich zhltla veľryba. Nataša len dačo zašomrala a stočila sa do klbka. V komore z čiernej oceli vyzerala byť nesvoja a nevedela povedať prečo.

Pred pristátím sa najedli z čerstvých zásob z márnice, ktoré im doktor pripravil na cestu. Aké milé, zabaliť im desiatu na cestu. Maťovi taký odstáty sval zo stehna, očividne dôchodcu, nebol po chuti ale na výber nemali. Ako zistil, Nataša nikdy skutočne nelovila. Aj keď za starých čias poznal mnoho ghúlov, ktorí nikdy neokúsili čerstvé mäso, ktoré sami ulovili, zvlášť u Nataši by to bola o dosť väčšia irónia osudu.

Zanechal dumania a dojedol svoj prídel. Beztak bolo to zbytočné. Potom sa oprel o stenu a doprial si odpočinok po jedle.

Maťo sa pozrel na svoje G-Shocky. Čim sa blížil ich čas príletu, tým to robil častejšie. Všetko záviselo od doktora Sovu a vecí, ktoré sa mohli skomplikovať, bolo viac, ako mal Maťo chuť počítať.

„Už sú to tri hodiny, odkedy nás vyložili," precedil s náznakom pochybností. Trvalo to dlhšie, než by sa mu páčilo.

„Ešte chvíľu a risknem to," odvetila Nataša, ktorá nazrieť von. „Hnusí sa mi to tu."

„Možno ho niečo zdržalo," mienil Maťo, ale skôr presviedčal sám seba. „Doktor kvôli nám riskuje vlastný krk."

Aki sa vymotala z deky, ktorú mala prehodenú cez seba. Zhora sa k ním odnieslo škrípanie kovu o kov.

Nataša zdvihla zrak. „My o vlku..."

Všetci traja si vymenili pohľady. Maťo schoval chemické svetlo do batohu a potom v ňom siahol po jeho Sig Saueri GSR. Palcom odistil poistku.

„Nikdy nevieš."

O dve nekonečne dlho sa vlečúce sa sekundy sa poklop otvoril a do ponorky preniklo tlmené svetlo. Nastal ďalší mučivý moment.

„Dobré ráno, mládež," zarezonoval zhora doktorov hlas.

Všetci traja si synchronizovane vydýchli. Zvlášť Maťo, ktorému sa ani vonkoncom nepáčila predstava, že by mal v tomto tesnom priestore vystreliť zo zbrane.

„Ešte sa nás spýtajte, ako sa tu máme," odvetila Nataša s konskou dávkou sarkazmu.

„Zlatko, na to odvahu nemám," zaznelo zhora.

Najprv cez prielez putovala výstroj a potom Aki s Natašou, ktoré Maťo džentlmensky pustil napred v duchu hesla, kapitán opúšťa ponorku posledný.

Jemu bolo treba, za jeho zlostného frflania trochu pomôcť. Doktor Sova priznával, že trochu neodhadol priemer Maťovho brucha ale dušoval sa, že nabudúce na to bude myslieť. Alebo jemu samotnému nasadí miernu diétu.

„Vitajte v Čine, mládež," zadelil Sova, za čo si od tria vyslúžil vražedné pohľady.

Ocitli sa na letisku mesta Lijiang, s ich cisternou v jednom z letiskových skladov ktorý Sova prenajal. Odtiaľ si ju vyzdvihne delegácia, konferencia sa má konať až na druhý deň.

Vonku už bolo poludnie a sklad zíval prázdnotou. Vonku však stáli hliadky, ktoré sprevádzali delegáciu dôstojníkov armádneho zboru i doktora Sovu.

„Dali ste si načas, tuto Nat už svrbel zadok," povedal Maťo, zatiaľ čo si prehadzoval batoh na chrbát. Nataša len pretočila očami.

„Dostal som ozbrojený sprievod. Sledujú ma na každom kroku, vždy sú so mnou aspoň dvaja," odvetil ospravedlňujúco Sova a pošuchal sa po plešine. „Mal som šťastie, že sa mi ich podarilo zbaviť, myslia si, že som teraz na toalete. Máme päť minút k dobru," súril ich.

Nataša si narazila na hlavu klobúk, Maťo sa vybavil šiltovkou a slnečnými okuliarmi. Vo farebných košeliach a nohaviciach sa ničím nelíšili od bežných turistov. Až na fakt, že v batohoch si namiesto kempovacieho náčinia niesli zbrane a ďalšiu výstroj. Maťo na tom trval, len pre každý prípad a bola to po dlhej dobe vec, na ktorej sa s Natašou zhodli.

Aki tu stála vo svojom obnosenom tričku a teplákoch. Ona zostane strážiť ich miesto vyzdvihnutia a bude fungovať ako záloha. Ani jeden z nich sa na tú spiatočnú cestu netešil.

„A čo ďalej?" spýtal sa Maťo, keď boli pripravení.

„Poďte, už nemáme veľa času, než tamtí začnú niečo tušiť," kývol hlavou doktor.

„Jedz pravidelne," rozlúčila sa Nataša s Aki. „Ale šetri si zásoby. Nie že sa vrátime a zistíme, že si zožrala celé letisko."

„A žiadne kraviny," dodal Maťo a hodil jej mobil s hrami.

Aki vehementne zasalutovala a obdarovala ich tým svojim naivným úsmevom. Maťo nebol nadšený, že ju tu nechávajú samú ale teraz budú potrebovať každú ruku a Aki je nakoniec jedna z nich. Možno je duchom dieťa, no doktor vedel, že sa na ňu môžu spoľahnúť.

Prekĺzli bočným vchodom zo skladu a vydali sa okľukou okolo letiskovej haly. Letisko Lijiang bolo postavené do podoby typickej čínskej architektúry, s červenými piliermi a strechou s ohybmi po stranách, čo Maťovi prišlo bohvieprečo vtipné.

Pred nimi sa rozkladala diaľnica a samotné mesto Lijiang. Maťo sa divil, kde ho vlastne má hľadať a potom mu to došlo. Samotné mesto pripomínalo nejaký zachovaný skanzen až sa zľakli, či sa náhodou nevrátili v čase. Ošarpané murované domčeky, natlačené jeden na druhý, trhoviská a kamenné mostíky.

Tiež mu došlo, prečo delegácia nepristála v Pekingu ale vydá sa tam odtiaľto. Tu nikto nevzbudí rozruch verejnosti a tlače. Protighúlske zákony boli v komunistických krajinách neporovnateľne prísnejšie. Z prítomnosti doktora Sovu tu nik nebol nadšený a pribrali ho len so škrípaním zubov.

Doktor ich viedol k parkovisku, snažili sa pôsobiť nenápadne ale pritom si museli švihnúť. Na letisku vládol čulý ruch, práve bola turistická sezóna. Natašu prítomnosť ozbrojenej stráže pred halami neprekvapovala, rovnako ako fakt, že tu nevidí jedinú osobu s páskou na rukáve.

O chvíľu už stáli pri obstarožnom nákladiaku s plachtou cez korbu a hrdzou na karosérií. Z kabíny sa vyšuchtala ďalšia postavička. Zadrmolila niečo v mizernej angličtine, na či doktor prikývol.

„Toto je Wang," predstavil ich spoločníka. „On vás dostane cez Nepálske hranice a zase naspäť."

Nízky, vysušený mužík s kostnatou tvárou skákal vodnatým pohľadom striedavo z Maťa na Natašu. Sova mu opäť niečo povedal, na čo ich prevádzač ustrašene prikývol. Maťovi došlo, že mu naháňajú strach. Nestrácal čas zbytočnými otázkami, kto je ich komplic zač a ako sa k nemu Sova dostal, vedel, že to nemá zmysel. Čím menej toho budú vedieť, tým lepšie.

„Povedal som mu, že zaplatíte podľa dohody. Polka tam, polka keď dorazíte späť," dodal.

Prevádzač sa prešuchtal k drevenej korbe a odtiahol plachtu. Zadná časť bola zaprataná debnami a všemožnými haraburdami, ale rozhodne to bolo pohodlnejšie než pobyt v cisterne. Ani jeden sa však na ďalšie hodiny strávené s stiesnenom priestore netešil. Naskákali s batohmi na nákladiak.

„Nájdite vzorku Alphy. Závisí od toho náš osud. Musíte to stihnúť do štyroch dní," dodal Sova a napravil si svoj klobúk. „Ak to nestihnete, nebudem mať na výber a odletím bez vás. Ostanete odkázaní sami na seba, domov sa už asi nevrátite. To sa týka aj toho, keby sa stalo niečo so mnou. Lovu zdar," rozlúčil sa.

Potom sa rýchlym krokom vydal späť k letisku. Prevádzač zatiahol plachtu a oni sa ocitli opäť v tme.

Starý nákladiak naštartoval a pohol sa. Nataša sa zvalila na drevenú lavičku po strane korby, Maťo zhodil svoj batoh. Čakalo ich niekoľko hodín cesty.