Vo chvíli keď nadporučík Adamec zapíjal svoju piatu kávu, sa konečne začínal zmierovať s tým, že toto bude ďalšia nudná noc.

Čo bolo tragikomické, pretože jediné vzrušenie, ktoré mohol v nočných uličkách Dlhých Dielov zažiť, bolo keď náhodou nejaký ožran ogrcal regále v miestnej samoške a on ho musel, pri predstieraní, že sa ho chystá predviesť na oddelenie, vytiahnuť von a potom ho nechať nech sa odtacká kde ľahšie.

Zlatý klinec večera sa krátko na to pominul, respektíve zostal ležať desať metrov odtiaľ, presne tam, kde si nabil hubu o obrubník a viac sa nezdvihol. Nadporučík si frustrovane povzdychol a položil plastový pohár na kapotu.

„Tak ma napadlo, že všetky fetky sa dali na bio a teraz húlia ihličie po lesoch. Na," doklusal k nemu jeho kolega Nikolič a podal mu cigarety.

„Teba mi je čert dlžen," zavrčal a pripálil si jednu. „To ti trvalo."

„Bol som na hajzli," odsekne a zaujme takmer totožnú Opieram sa o auto, nič nerobím a tvárim sa drsne, pozíciu.

„dúfam, že si zas nešťal do kanála," podvihol Adamec pravé obočie i polku fúzov.

„Ale no tak, bolo to len raz a boli sme na mol," zabľačal ghúl na svoju obranu.

„Eh, dobre," nadporučík zagúľal očami.

„Nakoniec, až tak sa od vás nelíšime," poúčal ho Nikolič.

„Áno, to musím uznať. Ožrať sa pri výkone služby dokážeme perfektne rovnako," zadelil s kolosálnou dávkou sarkazmu.

Dnes si už ghúlovia, ako on, mohli užívať privilégia, vďaka ktorým mali v spoločnosti takmer rovné postavenie voči ľuďom. Teda, veľké takmer. Iste, nič nebolo ideálne, ale to nebude nikdy. Rozhodne to však už nebolo ako pred piatimi rokmi. Hlasy odporcov utíchali a svet sa asi vážne obracal k lepšiemu.

Samozrejme, nič nebolo zadarmo. V krajinách po celom svete boli prijaté zákonné opatrenia a vznikali inštitúcie, ktoré mali bdieť nad každým ghúlom, ktorý sa chcel slobodne pohybovať.

Zmiešané policajné útvary ako bol ten ich boli iba vedľajším efektom toho všetkého. Len pokus, či sa ghúlovia skutočne osvedčia pri udržiavaní poriadku. Ale faktom bolo, že takmer v každom európskom meste bolo vídať hliadky zložené z človeka a ghúla celkom bežne. Ďalší krok k integrácií, hlásala všadeprítomná propaganda.

A hoci Nikolič ako ghúl nemal hodnosť a takmer žiadnu šancu na postup, Adamec si na svojho kolegu zvykol až znepokojivo rýchlo. Aspoň mohol niekomu bez výčitiek svedomia skákať do vlasov. Bol jeho očami a ušami, občas aj nohami. To mu stačilo.

„A hen," kývol bradou Nikolič k náprotivnému parkovisku pred sídliskom. „Už sú tu zas, smradi sopľaví."

Po tmavom parkovisku sa pohybovala tlupa piatich indivíduí. Vekový rozsah desať až sedemnásť rokov. Zapálenú cigaretu mal v papuli aj ten najmenší, v červenej vetrovke. Ich útržky dialógov boli hodné orangutanov po bileterálnej lobotómií frontálneho laloka. Čo bola vlastne urážka voči tým opiciam.

Krátili si čas tým najjednoduchším spôsobom, ktorým sa na parkovisku dá. Kopaním do pneumatík a nárazníkov.

„Tak čo, zahráme našu hru? Zašteká-nezašteká?" nahodil letmo nadporučík.

„Stavíme sa?"

„O jedno po robote."

„Platí," súhlasil ghúl. „Nezašteká," tipoval, keď sa mladý, zdegenerovaný jedinec chystal odkopnúť Škodovku na Jupiter, za dôkladného streamovania jeho súkmeňovcami na Facebook.

Pointa tejto parkoviskovej hry bola celkom triviálna. Keď kopneš do gumy a nič, tvoj kamoš je na rade. Keď kopneš a spustí sa alarm – utekajte.

Mimo to, boli policajná jednotka vycvičená a nasadená na riešenie problémov s ghúlmi. Naháňať panghartov, čo vykrikujú na ulici bolo krajne pod ich úroveň. Rovnako ako vyťahovať ožratých a pomočených vágusov z obchodov. Za chvíľu ich začnú posielať nasadzovať papuče a riadiť križovatku. Ako keby nestačilo, že štátni na nich frflú, že im kradnú robotu.

Nočným sídliskom sa rozľahlo pišťanie alarmu.

„Ha! Zaštekal! Mám u teba pivo," zaradoval sa nadporučík.

Z vrchného poschodia paneláku z okna vykláňal majiteľ auta a bliakal na výrastkov dole samé kvetnaté výrazy.

„Ajaj," tŕpol Nikolič.

Pochôdzkari si vymenili pohľady.

„To by sme asi mali, čo..." škrabal sa po hlave ghúl.

„Radšej, nech sa ten šašo nejde sťažovať."

Vybrali sa cez cestu k parkovisku. Obaja nosili štandardné uniformy PMJčkárov, až na to, že Nikoličová mala namiesto výložiek pásku na rukáve – červené G v kruhu.

Ako sa dalo predpokladať, v momente keď výtržníci zbadali policajtov, začali zdrhať na všetky strany, ako muchy. Väčšine sa podarilo stratiť sa do tmy, čo sa však nedalo povedať o vysokom blondiakovi s výrazom, v ktorom sa nezračilo príliš veľa inteligencie.

Ghúl ho v momente dohnal a o sekundu na to už bozkával okno najbližšieho auta. Snažil sa mu vykrútiť ale nebolo mu to nič platné.

„Ja som nič neurobil!" kvičal na celé kolo ako sviňa pred porážkou.

„Ale nehovor! Len sme dostali chuť si zabehať, že? Večerný vzduch je najlepší!"

Jeho kolega práve dobiehal. Obzrel sa okolo a potom na partnera. „To je všetko?"

„Bež si chytiť svojho, keď máš chuť," vnukal mu nápad Nikolič.

„Ale, na to ja jebem," mávol rukou Adamec.

„Vážne!" ozýval sa ich úlovok.

„Nedramatizuj a vylož vrecká," zavrčal otrávene nadporučík na neho.

Ghúl z pomedzi bordelu, ktorý vyťahoval z vreciek zobral malú guču z alobalu. „Nádhera." Odhalil pár gramov marišky v nej. „Mamina nabalila, že?" Podľa občianskeho mal ich krásavec iba sedemnásť.

Mladík urobil zrejme prvú rozumnú vec v živote a síce, že držal hubu a nesnažil sa ich presviedčať, že niesol babke sušenú žihľavu na čaj.

Adamec otrávene potriasol hlavou. Ministerstvo vnútra na ich útvar vyčleňuje každoročne nemalé peniaze a oni si tu naháňajú decka s trávou. To sa môže stať iba tu.

„Tak čo, predvedieme ho?" spýtal sa preventívne Nikolič ale odpoveď už poznal.

„Ale ty si mi vtipný. Srať takú robotu!" prskol s nechuťou. „Vážne nemám chuť na tie papierovačky kvôli jednému potratu s pol gramom."

Kolega len pokrčil plecami. Adamec si čuchol k úlovku, ktorý zobral mladíkovi.

„Fuj, to je desný matroš. Vy sopliaci ešte neviete, čo je to kvalita. Každopádne máš šťastie, že nemám práve náladu sa s tebou trepať na oddelenie." Strčil si gram do vrecka.

Chalanovi zjavne nedochádzalo, že vyhral v lotérií, pretože si dačo provokatívne šomral pubescentné fúziky.

„Nerob na mňa tieto ksichty, hej? Hovorím ti, že ešte raz tu teba alebo tú tvoju bandu načapem, pojebem ťa obuškom do čokodiery."

Vánok k ním doniesol niečo, čo neskúsenému uchu znelo ako pukanie s kovovou ozvenou. Nikolič sa otočil smerom za zvukom.

„Tu si niekto strieľa, kurvafix?"

„Čo môžeš vedieť..." Toto sídlisko nemalo práve tú najlepšie povesť.

Nechali výtržníka tak prešli cez parkovisko na chodník a pokračovali za roh bytovky. Z troch lámp tu svietila jedna, čiže to nebolo príliš vľúdne miesto. Pod nohami im občas puklo rozbité sklo, vo vzduchu sa miešal pach odpadkov a psích hovien. Nadporučík preventívne nezapínal baterku a spoliehal sa na Nikoličov ghúlsky zrak.

Znovu treskol výstrel. Posledný. Tentokrát celkom blízko a zreteľne.

Hoci bol koniec mája a noci už boli teplé, nadporučíka prebehla zima. Prikrčil sa a zovrel rukoväť samopalu CZ Skorpion EVO 3 A1. Odcvakol selektor na dávky. Jeho kolega už v rukách držal svoju služobnú CZ P-09.

„Tu Nula-Dva, na stanovisku, práve preverujeme podozrenie na streľbu," ohlásil cez vysielačku na dispečing. „Kurva, mal som si zobrať vestu."

„Keď sa ti chce trepať dole k auta a naspäť, vezmi ju aj mne," utrúsil cynicky Nikolič.

„Bože, drž klapačku, lebo ti tým obuškom vymasírujem prostatu," zasyčal na neho podráždene, pretože vedel, že má jeho partner pravdu. Skvelé, že ho to napadlo až teraz.

Zahli za roh a obchádzali panelák z opačnej strany.

„Tadiaľto, tam niečo," ukázal ghúl smerom k uličke medzi dvoma domami. Úzkej a tmavej. Do ktorej sa ani jednému z nich nechcelo.

A ako sa ukázalo, oprávnene. V tme sa niečo pohlo. Obaja policajti namierili zbrane. Ak by mal byť Adamec úprimný, tak mu tak stiahlo riť, že by cez ňu neprešla ani zubná niť.

A to si si myslel, že si si už zvykol, čo?

Ghúl mal neporovnateľne lepší zrak ako jeho kolega, preto dokázal rozoznať kto stojí pri rozstrieľanom tele. Topánky na opätkoch, sukňa ako keby šla niekam na rande, kapucňa, takže jej nevidí do tváre. A v každej ruke Sig Sauer GSR s úsťovou brzdou.

„Tak fajn, teraz to položíš a ľahneš si na zem!" štekol nadporučík s namiereným samopalom. „A kurva pomaly."

Trvalo nekonečnú sekundu, než pohla – ale rozhodne to nebolo pomaly. Padla na jedno koleno a súčasne zdvihla hlaveň. Priestorom prebleskne záblesk úsťového plameňa. Ghúlovo rameno vybuchne čiernej krvi a chuchvalcov mäsokostnej drte. Policajt jačí hrôzou a rúca sa na zem ako podťatý smrek.

Adamec reflexívne stlačí spúšť a pokropí priestor pred sebou jednou dlhou dávkou. Tmu rozpára svetlo z baterky. To stačí na to, aby zbadal, ako postava odrazí od múrika a skočí medzi neho a jeho kolegu.

Stihne znova stlačiť spúšť. K jeho smole vystreliť stačí iba tri rany. Prvý výkop mu samopal vyrazí z ruky a katapultuje ho do vzduchu. Druhý kopanec pošle k zemi jeho samotného a poláme mu rebrá. A na záver mu samozrejme zaduní hlava o chodník. Bez toho by to nebolo ono.

Očakáva ďalšiu nádielku bolestivých úderov alebo snáď guľku medzi oči, to sa však nejakým zázrakom nestane. Asi usúdila, že na neho je škoda nábojov a vytratila sa v tme.

Neprial si náhodou trochu vzrušenia? Tak tu to máš.

A to bola jeho posledná myšlienka za tento večer. Pretože jeho vedomie si vzalo služobné voľno.