Pred šesťdesiatimi rokmi

Dom, stojací na konci ulice je opustený už roky. Osvetlenie v tejto časti nefunguje.

Postava v koženej bunde a s kapucňou na hlave tadiaľto neprechádza náhodou. Žiadny feťák ktorý si prišiel v súkromí dopriať svoju dávku pika alebo somrák, čo sa sem vydal v odpadkoch nájsť niečo, čo by mohol speňažiť.

Dôjde k opustenej stavbe a obráti sa smerom k ulici. Naposledy sa skontroluje okolie, aby sa uistil, že je čistý vzduch a následne mizne v diere, čo by sa s troškou predstavivosti dala nazvať vchodom.

Z domu zostali už len holé múry bez okien a dverí. Niektoré diery po oknách sú smerom nahor začadené, steny vo vnútri sú sčernené a popraskané od tepla. Strechu tiež nemá, iba strop. Cigáni ju celkom rozobrali, plechové škrídle dali do zberu a drevo skúrili. Čo nezničil požiar, to bolo vyrabované a rozbité.

Aj po rokoch je to vo vzduchu cítiť zápach spáleného dreva. Všetko, čo tu zostalo sú ohorené kusy nábytku. Prejde až na druhú stranu do jednej z miestnosti, kde sa zohne a odsunie kamennú dosku na zemi. Prehupne sa do diery na podlahe a dosku za sebou vráti na pôvodne miesto. Je to veľmi dobre maskovaný vstup, pokiaľ sa nikto nedíva pozorne, neobjaví ho.

Ghúl si zložil kapucňu a oprášil špinavé oblečenie. Kedysi to tu slúžilo ako pivnica, vzduch bol nasiaknutý vlhkosťou a zeminou. Jediným zdrojom svetla to boli tri horiace sviečky, stojace na zemi. Tu takisto žiaden nábytok nebol. Holá podlaha i steny boli chladné a pokryté vrstvou prachu. Na rohoch viseli pavučiny, bez ich majiteľov, ktorí sa odobrali niekde, kde lieta viac múch.

Pri nich na zemi sedelo dievčatko a hnedými vlasmi po plecia, zalepenými od prachu a špiny. Jej svetrík a krátka sukňa na tom boli ešte viac biedne. Pustila ružového zajaca s jedným uchom, ledva držiaceho pokope, s ktorým sa hrala a rozbehla sa k tomu ku ghúlovi. Objala ho okolo bokov ako kliešť.

„Braček!"

Andrej sa usmial a pohladil ju po hlave.

„Prepáč, že mi to tak trvalo."

„Bol si preč celú noc," poznamenala s výčitkou v hlase Janka.

„Áno, zlato, ja viem," priznal. Ale sľúbil jej, že sa určite vráti do úsvitu, čo sa mu podarilo dodržať. „Je všetko v poriadku? Nebol niekto hore?"

Pokrútila hlavou, keď sa od neho konečne odlepila.

Sadli si pred sviečky na koberec, ktorý bol vlastne ich posteľou. Tu prežívali posledné štyri mesiace. V podstate odkedy sa z nich stalo, to čím sú teraz.

Jeho spomienky, odkedy sa prebral v havarovanom vraku v priekope, boli dosť zahmlené. Alebo skôr, fakticky žiadne. Keď jedného dňa prišiel k sebe, ležal uprostred lesa, zakrvavený, so zraneniami po celom tele a vedľa neho jeho sestra v ešte horšom stave. Keď sa po nekonečných hodinách s bezvládnym telom dostal naspäť domov, uvidel niečo, čo sa mu bude zjavovať už do konca života. Rodičia zmizli. Jediné, čo po nich zostalo, bolo pár kostí a kaluže krvi. Šťastie, že to Janka nemohla vidieť. Vzal ju a pakoval sa preč čo to dalo. Ten, kto to urobil, sa mohol určite vrátiť.

Lenže niečo vzadu v jeho hlave mu našepkávalo, že veľmi dobre vie, kto to má na svedomí.

Kým Andrejova jeho premena trvala asi tri dni, v jej prípade to bol neskutočný týždeň. Naozaj to vyzeralo, že to nezvládne. Vyzeralo to, ako by sa jej telo škvarilo v pekle. Najhoršie zo všetkého bolo, že netušil, ako to utrpenie zastaviť. Nemohol robiť vôbec nič.

Aj keď už uplynulo niekoľko mesiacov, ich premena ešte nebola celkom ukončená. Stále si zvykali na svoje nové telá, to že už nie sú ľuďmi. Ešte celkom netušili, čo sú zač ale už zistili, že normálne jedlo jesť nemôžu. Bolo to celkom zbytočné, ich hlad to nezahnalo, nech jedli koľko chceli. Vedeli, že k svojmu životu potrebujú čerstvé mäso a hlavne krv.

Túlali sa niekoľko týždňov a skrývali v tých najtmavších a najhnusnejších dierach, aké si dokázali predstaviť. Až raz natrafili na tento dom.

Skupinka na mol spitých bezdomovcov náhle zbadala ako sa z tmy vynorili dve príšery. Keď im to v alkoholom otupených gebuliach došlo, tie špinavé a zakrvavené príšery nie sú žiadna kolektívna halucinácia, vytriezveli, ako keď prepnete program. S revom vzápätí vybiehali von tak rýchlo až porozbíjali všetko čučo aj poháre s toluénom.

„Zohnal som nejaké peniaze. Určite sa nám zídu," vysvetlil jej na otázku, čo robil vonku.

Aj keď presnejšie by bolo ukradol. Vyhliadol si benzínovú pumpu, kde sa práve nepremávalo veľa ľudí. Najprv v rozvodnej skrini odstavil elektrinu a tým aj kamerové systémy. Cez záchodové okienko sa prepchal dovnútra. Aj keď jeho nočné videnie ešte nefungovalo dobre, stačilo to na to aby sa prešmykol pomedzi regály. Nešťastného predavača klepol po hlave lešenárskou trubkou, na čo sa zosunul na zem ako vrece krumpľov. Potom stačilo iba zobrať pokladňu a vrátiť sa rovnakou cestou, než príde naspäť jeho kolega.

Ďalšie dve hodiny zápasil s kasou, než sa mu podarilo dostať do nej. Tie prekliate pokladne na pumpách sú hádam zabezpečené lepšie ako atómový bunker. Ghúl, či nie, mal sotva toľko sily, ako obyčajný človek. Pokiaľ vôbec. Nakoniec, neodišiel až tak zle. Dvetisíc korún a nejaké drobné. To je sľubný začiatok.

„To je veľa peňazí, však?" spýtala sa s tou svojou typickou zvedavosťou.

„Ako sa to vezme."

„Budeme si môcť za to kúpiť nový dom?"

„Jedine tak psiu búdu, trdlo," zasmial sa Andrej nad jej naivitou.

Janka odbehla niekam do rohu a vrátila sa s papierom v ruke.

„To je pekné. Čo je to?" vzal si ho.

„Nakreslila som nás dvoch. Toto som ja," ukázala na malú postavičku a potom na veľkú, „a toto si ty. A nezabudla som nám spraviť poriadne zuby."

„To hej, zuby sú dôležité," usmial sa na svoju nadšenú sestru. „Si veľmi šikovná."

Už nezostal nikto, kto by sa o ňu postaral, okrem neho. Predtým, keď boli ešte ľudia, nemal k s ňou nejaký zvlášť blízky vzťah. Bol už dospelý, žil si svoj život a vídal sa s ňou len keď prišiel domov, ona trávila väčšinu času s rodičmi alebo v škole.

Ale teraz, keď sa obaja prepadli do temnoty... Niečo takého je priveľa aj pre neho samotného, nie ešte pre sedemročne dievča. Určite si ešte neuvedomuje, čo to znamená. Toto sa už nedá zmeniť. Nič nebude ako predtým.

Nebol rád, že jej to musí povedať ale urobil to. „Počuj, zajtra v noci budem musieť zase ísť preč."

„Čože? Ale... Ja nechcem byť zase sama." Chytila sa jeho bundy, ako keby mal každú chvíľu odletieť.

„Neboj, tentokrát nebudem tak dlho ako dnes," uisťoval ju a dúfal, že neklame jej aj sám sebe. „Ale musím skúsiť pre nás nájsť nejaké jedlo. Okrem toho, chcem zistiť viac o tom, čim sme. Môže to byť dôležité."

„A nemôžeš ma vziať so sebou?" prosila ho.

„Nie. V žiadnom prípade. Nemôžeme sa potulovať vonku ako sa nám zachce. Už som ti to hovoril," odsekol razantnejšie ako skutočne chcel. „Prepáč," dodal pokojnejšie, „tentokrát je to pre teba príliš nebezpečné."

Nič nepovedala, len potichu sklopila zrak a dívala sa dole.

Cez deň spali, Andrej chodil von iba v noci, kým jeho sestra zostávala tu. Nebolo to preto, že by sa báli, že ich Slnko spáli na popol. Ktovie v čom sú legendy o upíroch pravdivé a v čom zas nie. Tiež sa domnieval, že upírom stačí iba logať iba krv. Tú potrebovali pochopiteľne tiež ale okrem toho museli jesť aj mäso.

Dôvod, prečo sa vyhýbali ľuďom bol jednoduchý. Už nemohli nikomu veriť a Andrej vedel, že tu sú ďalší ako oni, omnoho nebezpečnejší.

„Ale vieš čo? Potom budem doma celý deň." Za predpokladu, že sa mu podarí zohnať nejaké jedlo. Veľmi dúfal, že to dokáže dodržať.

„Skutočne?" zažiarili jej očká. „Budeš sa so mnou hrať?"

„Samozrejme."

Pritúlila sa k nemu a spoločne sedeli pred horiacimi sviečkami. Za pár dní bude musieť zohnať niečo na svietenie. Už nectili chlad, čo nebolo na škodu. Zato však cítili bolesť vo všetkých svaloch, kĺboch a ktovie kde ešte. Premena je dlhotrvajúci a intenzívny proces. A nezvratný, pochopiteľne.

„Tak ma napadlo, že keď pôjdem zajtra preč, tak ti niečo kúpim." Pozrel na plyšovú hračku, ktorú držala. „Fero už vyzerá ako po nájazde oviec."

„Teraz je to Bunny!" Vypáraný zajac v rukách dievčaťa hopsal pred ním.

„Kto si to má pamätať, keď sa každý týždeň volá inak?"

Najviac zo všetkého ľutoval, že ju tu musí celkom nechávať samú, v podzemí, ale nemal na výber. Sľuboval si, že bude jej veľký brat, že bude vždy s ňou a ochraňovať ju. Ale vo výsledku sa cítil na prd.

„Braček?" ozvala sa po dlhšej odmlke. Už tušil čo asi bude nasledovať.

„Áno?"

Chvíľu sa zdráhala prehovoriť. „Ja mám hlad..." povedala potichu previnilým hlasom.

„Už veľmi?"

Nebadane prikývla. Snažil sa jej vysvetliť, že to nie je jej chyba ale šlo to ťažko. I to, že už nemôžu jedávať obyčajné jedlo, ako predtým.

Zložil si bundu aj mikinu. Andrej vyzeral, ako keby išiel na karneval prezlečený za múmiu. Ruky, nohy aj brucho mal previazané obväzmi, pod ktorými chýbali kusy kože a mäsa. A to ešte nehovoriac o tom, ako vyzeral jeho zadok.

Poslednú mačku Andrej chytil pred dvoma mesiacmi. Odvtedy nemal šťastie. Začínal sa domnievať, že zvieratá dokážu cítiť ich prítomnosť a vyhýbajú sa im. Domáci maznáčikovia bol trochu tvrdší oriešok. Keď sa naposledy pokúsil z jedného dvora ukradnúť psa, dopadlo to nepekne. Bol to jazvečík, tak tučný, že po tých svojich zakrpatených nohách nevládal utekať. Už sa tešil na poriadne mastný úlovok, keby sa zrazu neobjavili jeho majitelia. Skončil s vidlami na hnoj zapichnutými v ľadvinách a obarený vriacou vodou. Okrem toho, tu ľudia veľa zvierat nemali. Mŕtvoly sa k ich smole tiež neváľali len tak po uliciach alebo zapadnutých cestičkách. Možno mali teraz potenciálni samovrahovia lepšiu náladu a nechcelo sa im skákať z okien.

V žiadnom prípade nechcel loviť ľudí. Pravda, tí sú určite výživnejší než mačky a čivavy. Ale nedokázal si predstaviť, že by niekoho zavraždil. Nech bol, čo bol, ale rozhodne nie je žiadne monštrum, ktoré požiera ľudí. On nie. Nestane sa takým, ako bolí tí, ktorí ho uniesli, čo zabíjajú nevinných viac pre zábavu, ako kvôli potrave. Je pravda, že im rozmlátil hlavy na krupicovú kašu ale to bolo niečo celkom iné.

Nie že by to neskúšal. Vyhliadol si uprostred tmavej uličky jednu ženskú, ktorá kráčala okolo. Bola mladá, i postavu mala viac ako slušnú. Skočil po nej zozadu a zvalil ju na zem. Lenže v tom začala jeho obeť jačať na celé kolo, a Andrej, vydesený viac ako ona sa zľakol a ušiel. Na toto proste nemá žalúdok.

A tak ju odvtedy kŕmil vlastným mäsom. Veľkú časť z tých vkusov čo mu chýbali, zjedol on sám. Bolo to však iba dočasné riešenie, hlad na chvíľu zoslabol ale stále tu bol. Sám mal väčší ako ona ale nehovoril jej to. Trápila by sa určite viac ako teraz.

Čepeľou noža zašiel pod kožu a odrezal podlhovastý kus z predlaktia, ako plátkovú slaninu. Vyrezaná svalovina s pukaním oddeľovala od zbytku. Z mazľavého kusu odkvapla jedna čierna kvapka. Podal ho svojej sestre.

Nechcela jesť, preto jej ho bez zbytočných rečí strčil do úst. Dlho prežívala než sa to odvážila konečne prehltnúť. Odkrojil ešte jeden kúsok, zo svojej vlastnej produkcie. Tentokrát ho poslušne zjedla. Sám si nevzal nič.

Vybral z batohu, kde mali všetok svoj skromný majetok, kus látky, ktorú natrhla na pásy a použil na obviazanie otvorených rán. Dávanie svojho mäsa bola dvojsečná zbraň, jeden stratil viac ako druhý získal. Chvíľu to fungovalo ale teraz sa už odrezané kusy svalstva a kože neobnovovali. Jeho telo dosiahlo svoje limity, už nemalo žiadne živiny, aby mohlo vytvoriť nové tkanivá.

Utrel jej ústa zamazané od krvi. „Čoskoro začne svitať. Čas pre nás, aby sme išli spať."

Väčšinu dňa prespali. Ich telá, ktoré stále prechádzali premenou si spánok vyžadovali.

„Ale ja nie som unavená."

„Nekecaj. Veď mi tu chrápeš posediačky."

Pod hlavu jej podložil svoju mikinu a prikryl ju bundou. Potom zhasol sviečky a ľahol si vedľa nej.

„Povieš mi nejakú rozprávku?"

„Keby som nejakú vedel..." zašomral bezradne. Beztak už všetky zabudol.

Po chvíli ticha sa z tmy ozvalo: „Braček?"

„Čo také?" potvoril jedno oko.

„My sme príšery, však?"

„Áno sme." prikývol. Čo jej má povedať? „Ale aj keď už nie sme tým čím sme bývali, to ešte neznamená, že sme zlí."

„Ale ostatní sa nás boja."

Mala pravdu, nemalo zmysel popierať niečo tak očividné. „Ja viem."

„My ale nemusíme ľuďom ubližovať, že? Aj keď budeme mať veľký hlad," spýtala sa s obavou v hlase.

„Samozrejme." Odhrnul jej z tváre prameň zlepených vlasov. „Ty určite nie. Sľubujem."

Chcela sa ešte niečo spýtať ale už ju začínala premáhať únava.

„Dobrú..." Na dôvažok poriadne zívla.

„Len spi. Ja som tu s tebou."

Zavrela oči a čakala, kým ju spánok zavedie niekam do ríše snov. Teda, tých krajších. Nad prázdnym a vypáleným domom začínalo svitať.