Andrej sa rozvaľoval na dvoch nemocničných posteliach, zrazených dokopy. Evelina odfukovala vedľa. Slnko zapadlo pred hodinou a jeho čakala kopa práce ale on si potreboval prečistiť hlavu. Nakoniec sa zdvihol z postele, natiahol si trenky, z pod postele vylovil tričko a zapol maskáče. Zašnuroval kanady. Prehrabal si vlasy, zúfalej snahe s nimi niečo urobiť, no márne. Nakoniec pleskol Evelinu po holom zadku.

„Ide si niečo vybaviť," prehodil a vyšiel na chodbu.

Keď sa Andrej stal veliteľom protighúlskej jednotky, prvé, čo sa rozhodol zariadiť, bola vlastná základňa. Za starých čias zdieľal Iblis so svojimi mužmi spoločné priestory s Lamarovou v Evelininom sídle, alebo si vybudovali predsunutú základňu kde práve potrebovali.

Opuatená nemocnica v centre Bratislavy Andrejovi padla do oka hneď. Bolo tu útulne a hlavne to bolo dostatočne diskrétne.

Bezdomovcov a feťákov vyhnali jedným vrzom. Stačilo pár škaredých pohľadov, rozliateho čuča a polámaných striekačiek s pervitínom a bolo vybavené. Vyparili sa za jedinú noc, zostal po nich iba smrad.

Oveľa väčší problém však mali do satanistami. Tí sa najprv na protest zabarikádovali v márnici a odmietali vyliezť. Z okien po ghúloch hádzali kachličky zo stien, stoličky a močili na nich. Andrej nechal dovnútra nahádzať granáty so slzným plynom a flashbangy. Decká vrešťali, kašlali a volali svoje mamičky. Andrejovi muži potom baranidlami prerazili zábranu, vtrhli dnu a mlátili ich teleskopickými obuškami hlava-nehlava, až kým nezačali prosiť o zmilovanie.

Nakoniec sa však im však podarilo ujednať kompromis s tým, že satanistom ostane jedna miestnosť na prízemí, kde sa môžu vykonávať svoje invokácie a oddávať sa orgiám. Pod podmienkou, že sa nebudú po chodbách povaľovať bongá, kozie hlavy a prezervatívy. A tiež, že rituály sa nebudú robiť po desiatej hodine večer. V nedeľu ľubovoľne, vtedy je základňa takmer prázdna.

Hlavný predstaviteľ Ordo Templis Orientis, z odnože Nesvätej Pečate Bafometa, bol šťastím bez seba, že sa mu podarilo s netvormi takto dohodnúť. Predsa len, proti dvadsiatim odisteným HKčkam sa ťažko argumentuje.

Dokonca sa ponúkol, že im budú nosiť obete, čo Andrej s poďakovaním odmietol. Zároveň dodal, že má mailové adresy ich rodičov a ak ho čo len raz vytočia alebo prezradia polohu ich základne, pošle im video, kde ich ratolesti obcujú s kozou. Alebo to bol cap, ktovie.

Prešiel chodbou posprejovanou grafitmi, s oknami zatlčenými fošňami až poslednej miestnosti od konca. Kedysi to bývala ordinácia primára, štítok s nápisom bol stále na dverách, teraz sa to stalo Andrejovou kanceláriou.

Od tých čias sa to tu takmer nezmenilo, až ma veci, ktoré sem doniesol on. V rohu odkopnutý stolík so vzorkami, stôl s kreslom, lôžko pre vyšetrenia a plechová kartotéka. Všetko polorozpadnuté, prehrdzavené a pokryté centimetrovou vrstvou prachu. Kedysi to bývala pôrodnica a tak na polici nad macbookom stálo vystavených niekoľko fetusov naložených vo formaldehyde. Trofeje tunajšieho pôrodníka. Jednu stenu zdobilo plátno s maľbou Bafometa. Pozornosť od satanistov. Okná tu tiež boli obité doskami.

Zhrdzavené kreslo pod nim žalostne zaškrípalo, už mlelo z posledného. Bolo tu od čias, kedy to tu odpustili a sedelo sa na ňom príšerne nepohodlne. Andrej vytiahol z maskáčov mobil a vytočil Kiwiho.

„Na príjme, šéfe," ozval sa poručík aj jeho pravá ruka.

„Ten briefing o šiestej zajtra, tu. Pripomeň to všetkým a tiež im pripomeň, že ak sa niekto z nich uráči neprísť, rozkopem im gule na kašu. Romana sem dotiahneš, aj mal práve v riti zarazený stožiar. A nie aby bol zas ožratý!"

„Vykonám," odrecitoval Kiwi. „Takže ideme na to? Odkladali sme to dlho, čo?"

Na neho sa dalo vždy spoľahnúť, už len preto, že nemal v hlave nasraté. Na rozdiel napríklad od Romana. A polky jeho chlapov. Po udalostiach s Helixom ho Andrej pretiahol do svojej jednotky, s čim vojak nemal očividne žiaden problém.

„Čas sa kráti. Vieš to rovnako dobre ako ja. A ešte jedna vec. Odteraz mi nič neposielaj do mailovej schránky. Všetko mi donesieš osobne, je to jasné." Aj keď si uvedomoval, že začína chytať Evelinine spôsoby, malo to svoj dôvod.

„Rozumiem. Deje sa niečo?" spýtal sa Kiwi.

„Vždy sa niečo deje," utvrdil ho v tom Andrej. „Dávaj si pozor na chrbát. Uši sú všade."

„Jasne. Ako vždy," dodal a zložil.

Andrej hodil telefón na stôl a oprel sa na zúboženej stoličke s rukami na za hlavou. Mal za svojich mužov zodpovednosť, čo bolo síce prirodzené, ale uvažoval, kedy to na neho skutočne doľahne.

Evelina o jeho lojalite zatiaľ nepochybuje, dokonca i po tom, čo sa jej vzoprel. Prijala ho späť, pretože ho potrebovala. Tá jeho vernosť však pramenila z niečoho iného. Nebolo to pre nejakú prastarú prísahu. Išlo o prežitie. Najväčšiu šancu má, ak zostane bojovať po jej boku.

Teraz však nie je podstatné čo sa stalo. Dôležitá je budúcnosť a ako bude vyzerať svet potom. Keď sa svet prevráti naruby. Andrej vedel, čo je najdôležitejšie pre neho i pre ghúlov. Prežitie ich druhu. A rovnako dobre vedel, že príde čas, kedy si bude musieť vybrať stranu.

I cez pochybnosti, on sa už rozhodol dávno. Bude bojovať tam, kde bude mať najlepšie šance. Či už to bude Evelina, lovci alebo Helix.

Bolo mu jasné, už len pomyslieť na niečo také sa fakticky rovná zrade. Tu už nešlo o česť ani vernosť. Pokiaľ z toho má vyviaznuť so zdravou kožou, iná možnosť sa nenaskytá. Nie taká, o ktorej by vedel.

Zato dobre poznal Evelinu. Ona v žiadnom prípade nehodlá zahodiť toto mesto i svoju hrdosť. Bude bojovať za ghúlov do posledného dychu a radšej položi svoj život, ako by sa mala pred niekým skloniť. Lenže tento postoj povedie ju a všetkých, čo ju budú nasledovať, do záhuby. Z istej časti ju chápal. Ona a Andrej boli z inej doby, ich pohľad na svet sa líšil.

„Teraz naozaj pracuješ, alebo si si sem len prišiel vyložiť nohy?"

Andrej pootvoril jedno oko.

Ja o vlku...

„Presne tak. Oznamujem, že si tu celkom seriózne váľam gule," vyhlásil s nohami na stole a opretý na stoličke.

„Ale, ale. Zlý chlapec," zapriadla Evelina opretá o zárubňu a Andrej otvoril aj druhé oko.

Spod Andrejovho kabátu, ktorý na seba prehodila presvitala bledá koža a jej oblé boku. Kozy žiadna závratná veľkosť, také akurát do ruky a jej riť bola tak biela, že keby ju vidí Ku Klux Klan, tak ju vyhlásia za vodcu.

„Dal som zvolať zajtra poradu. Všetko už je pripravené. Ale i tak premýšľam, či toto všetko má vôbec zmysel. Zahrávame sa s ohňom a ty dobre vieš."

„Ako to myslíš?" prekrížila si ruky.

„Ale no tak. Videl som to na nich, neveria nám ani prd," zložil nohy zo stola. „Ty naozaj veríš, že sa na nich môžeme spoľahnúť?"

Nehovoril o ničom inom, než o ich včerajšom stretnutí so Szabovcami.

„Chce to čas, ver mi." Odlepil sa od zárubne a vykročila k nemu. Dosadla na neho, ruky mu preplietla okolo krku. „Uvidia, že sa nemýlime. Len musíš pochopiť, že aj oni majú zodpovednosť za svoj ľud, tak ako ja."

„Ja len, že potrebujeme niekoho za chrbtom. Ak z toho vycúvajú, sme nahraní," povzdychol si.

Ale žeby predsa? Dokázal by som ju presvedčiť? Zatiaľ to však nemôžem riskovať. Potrebujem ju a jej vplyv, čo znamená, že nemôžem dopustiť, aby na to prišla.

„Poznám ich dlhšie, než si myslíš." Potom sa odmlčala a prehrabávala sa mu vo vlasoch, ako keby tam hľadala poklad. „Vieš, svet sa mení. Prežila som boľševikov, náckov, komunistov, hipisákov, mečiarizmus aj Fica. Ale teraz mám vážne pocit, že mu prestávam rozumieť. Ani my už nie sme to, čo sme bývali." Rukou mu zablúdila pod maskáče, kde sa mu už začínala robiť tvrdá hrča a prešla mu jazykom po krku. „Našťastie, šukať sa bude vždy rovnako."

„Čo by si robila bez blbcov, ako som ja," zazubil Andrej.

Zhrdzavená stolička zaškrípala naposledy a pod váhou ich tiel sa zlomila ako podpílený vianočný stromček. Za Evelininho jačania a hlasného dunenia dopadla na zem zmeť rúk a nôh, až sa dvihol prach.

„Počuj..." ozvalo sa, keď sa mračno prachu usadilo.

„Hm?"

„Tak si vravím, že keď už si už financuješ vojsko, mohla by si prihodiť nejaké euro aj svojmu veliteľovi na stoličku."

„A nezačína si pán veliteľ nejako vyskakovať?"

„Tak si pre mňa za mňa trtkajme aj na tanku."