Bývali časy, kedy Necropolis dokázal Andreja naozaj nasrať. Tie časy, kedy sedával spolu s ostatnými pri stoloch na rohu, žužlali očné buľvy máčané v Coca cole, sledovali striptérky pri tyčiach, komentovali ich rite, bradavky a nohy, ako by ktorú ohli a nadávali na absurdne vysoké ceny za pitie. A potom sa sem dopotácal nejaký ožratý chuj, ktorý sa zvalil na sklenený stôl a rozbil ho na márne kúsky.

No a keď sa prepletáte pomedzi tancujúci dav, tie hnusné purpurové strobá vám blikajú do ksichtu, vyberáte si črepy z oči i vreciek, tak vám nielenže niekto zoberie peňaženku, ale do toho sa potknete o súložiacu dvojicu, ktorá si to rozdáva priamo na zemi. Áno, to proste naserie.

Tie časy boli dávno preč a Andrej sem dnes neprešiel piť ani baviť sa. Prekráčal, či skôr prekríval okolo tancujúcich skupiniek, nevšímajúc si bezprizorné hlúčiky, ani štetky, ktoré mu boli ochotné nastaviť kundu za hocijaký mrzký kus mäsa. Z reproduktorov dunelo Pijeme fernet cez internet, čo bolo niečo, z čoho sa jeho neuróny snažili spáchať seppuku. V rohu ktosi močil na stenu.

Prešiel okolo záchodov, až do zadnej časti, kde sa nachádzali dvere a ghúl, ktorých ich strážil. Andrej ho poznal, obvykle robieval vrátnika vonku, teraz mal službu tu. Jeho láskyplný pohľad priam hovoril Prijebem ti jednu, kurva?.

Andrej zastal pred nim a prekrížil si ruky. Bez jediného slova sa na neho pozrel a čakal, čo sa bude diať. Nemal toho chlapa príliš v láske a napoly dúfal, že dostane zámienku mu nasekať riť na kolieska. Búchač po ňom vrhol nevraživý pohľad, ktorý mu Andrej oplácal. On vedel, že ho dnes očakávajú a nehodlal sa znižovať k tomu, že by s ním čo len prehovoril.

Namiesto len trhol hlavou na znak, že sa mu má pratať z cesty, čo valibuk pochopil ako jasnú provokáciu. Vydal zo seba dačo, čo znelo ako z pralesa, kam aj patril, ale nerobil nepríjemnosti a otvoril pancierové vráta. Andrejov úsmev sa rozšíril o zlomený špicák. Kabát pleskol a on zmizol za dverami.

Kovové schodisko viedlo smerom dole, steny z neopracovanej žuly, tu a tam pribité svetlá s natiahnutými káblami. Podzemie Necropolisu. Dávno predtým, než tu stál onen nočný klub, viedli pod celým mestom katakomby, ktorými sa dalo prechádzať z jedného konca na druhý. A Necropolis bol postavený práve nad ústim jednej šachty, ktorá viedla do tohto systému chodieb. Samotná budova stála zastrčená na rohu Trnávskej cesty, ošarpaná a so zamrežovanými oknami, napísaná na neexistujúcu firmu. Že ju postavili priamo nad týmto vstupom do podzemia nebola náhodná voľba.

Tieto chodby vybudované niekedy v sedemnástom storočí, keď bola väčšina slovenského územia pod Osmanskou okupáciou. Vďaka ním sa mohli ghúlski žoldnieri a záškodníci z radov uhorského vojska presúvať pod mestom a vpadať Turkom do chrbta.

Chodby už boli dávno zavalené, či inak nepriechodné, rovnako ako táto, takže schodisko viedlo v podstate do slepej uličky. Ani nie päťdesiat metrov od vstupu sa kamenná stena zosunula a zablokovala ju nadobro. Hoci sa za tie roky nenašiel nikto, kto by sa namáhal odpratať sutiny a spriechodniť ju, i tak podzemie našlo svoje uplatnenie. Hneď na začiatku sa nachádzala rozľahlejšia miestnosť, akási predsieň, ktorá teraz slúžila ako súkromné priestory.

Pred drevenými dverami osadenými do skaly stáli dvaja ozbrojenci v čiernych BDU uniformách a útočnými puškami AMD-65. Ich hostia sem prišli s vlastnými sprievodom, ktorý teraz hliadkoval tu. Svojou úbohou maďarčinou vyrozumel, že má všetky veci nechať tu. Andrej bol bez námietok a tak na stole povedľa skončili jeho zbrane, opasok s výstrojou i kabát, až zostal len v čiernom svetri a balistickej veste.

Miestnosť naozaj navodzovala pocit, že vliezol do jaskyne. Po stenách viseli koberce a podobné všemožné hlúposti, ktoré mali zakryť neopracovanú skalu. I tak sa tu našiel plne zariadený bar s alkoholom. Pri stene zas stolík s dvoma gaučmi z červenej kože, ktoré netušil ako sem dostali.

Evelina, sediaca na jednom z nich sa otočila a privítala ho úsmevom spod dlhých, čiernych vlasov. Kývnutím hlavou ho pozvala, aby si prisadol. Andrej si sadol, či skôr sa zvalil na gauč vedľa svojej milenky a nadriadenej v jednej osobe.

Vydobyť si také postavenie medzi ghúlmi bola jedna vec, no Evelina to dokázala v dobách, kedy sa na ženy pozeralo z vrchu, celkom sama a takmer bez podpory ostatných. Jej sila, ktorou už po dve storočia vládla celej krajine, rovnako ako jej sexuálny apetít sa stali priam legendárnymi. Dokázať udržať na uzde všetky možné klany a ešte sa vypriadavať s lovcami v dnešnej dobe a v takej zaprdenej diere ako Slovensko, bol dostatočným dôkazom, že ten rešpekt si nezískala nadarmo.

A rešpekt k nej mali aj ich hostia, ktorí tu dnes s nimi boli. Toto stretnutie, ktoré sa malo odohrať mimo zraku všetkých nebol žiaden Evelinin rozmar. Andrej to dobre vedel, pretože existoval veľmi dobrý dôvod, prečo tu dnes bol.

Dvaja muži, ktorí tu s ňou sedeli boli vodcami niekoľkých mocných ghúlskych klanov a rodov v Maďarsku. Navzdory prvotnej Andrejovej mienke, bratia Szabovci neboli bratia, ale iba vzdialení bratranci. Obaja čistokrvní, pochopiteľne.

„Shax," nadhodil ležérne starší z nich, Konrád a roztiahol ústa do rovnako nenúteného úsmevu. „Tak mám tú česť vás konečne stretnúť. Smiem vám tak hovoriť?" zadelil plynulou slovenčinou, hoci so silným maďarským prízvukom.

Konrád mal tristopäťdesiat rokov, jeho bratranec len o pár menej, no z oboch išla sila i keď takto posedávali na pohovke. Andrej, ktorý tu bol najmladší vedel, že by sa nemal nechať rozhodiť z ich prítomnosti. Beztak bol v porovnaní s nimi dieťa, hoci mu to zo zdvorilosti k Eveline nedávali najavo.

„Andrej bude stačiť," odvetil síce zdvorilo, no nepreháňal to s úsmevmi.

„Ale no tak, načo tá skromnosť?" nadhodil so živým záujmom mladší Lászlo. „Slečna Petrovičová mi o vás rozprávala. Vraj ste býval hotový postrach tohto mesta."

„Za tým menom je zložitá história, preto. A len tak pomimo, o vás som už pár príbehov tiež počul," obrátil Andrej kartu. „Rozprášiť dvadsať po zuby ozbrojených ghúlov kvôli jednej ženskej, to je slušný výkon."

Laszlo sa zatváril kyslo. „Evelina rozprávala, však?"

„Ani nemusela. Príbehy sa šíria ľahko."

„Príbehy majú vo zvyku preháňať," zasmial sa ghúl hlasom ako tuberák v poslednom štádiu. „Bolo ich päť, boli opití a bolo to preto, že ma poslala k vode. Mal som nervy, no..."

„Skromnosť nie je na mieste, chlapče," vmiešal sa do toho so svojim ťahavým prízvukom Konrád. „Príbehy sú od toho aby sa preháňali. Nič tak nezaseje hrôzu do srdca nepriateľa, ako mýtus strachu, ktorý okolo seba vytvoríte."

„To znie ako keby som tu mal tu mal fanúšikov," podvihne Andrej obočie a pozrie na Laszla.

„Len tak ďalej a môžeš začať rozdávať autogramy," poznamená Evelina.

Andrej dúfal, že toto zdvorilostné tokanie budú mať za sebou čím skôr. Oni a Evelina boli z inej doby, než on, ktorému to sotva ťahalo na osemdesiatku. Nehodlal strácať čas hraním tých ich hier o získanie uznania a rešpektu. Buď ho budú počúvať, alebo nie a odsúdia sa tým k záhube.

Nakoniec bol vďačný, že sa slova chopila opäť Evelina.

„Nesedeli by sme tu, ak by som k tomu nemala dobrý dôvod. Už som vám povedala všetko, čo som mohla. Ale myslím, že začať by mal niekto, kto to videl na vlastné oči. Takže, Andrej, prosím."

Ten sa na ňu pozrel a prikývol. Z maskáčov vytiahol tablet a posunul ho do stredu stola. Zábery, ktoré sa na nich premietali boli jeden a ten istý výjav – prázdne klietky, roztrhané torzá netvorov a skrvavené koridory. Záznam, ktorý vyhotovila Iblisová jednotka po jeho záchrane.

„Pred rokom a pol," začal Andrej, „sme ja a pár mojich ľudí prišli do kontaktu s veľkým počtom fextov. Priamo uprostred mesta, ten, kto ich vytváral a zhromažďoval si ich nechoval len tak pre srandu. My sme pôvodne boli na stope niekomu inému, kto bol napojený priamo na spoločnosť menom Helix. On a ďalší muž z úzkeho kruhu slečny Petrovičovej vynášali informácie lovcom, ak nie priamo Rade. Ale to nie je podstatné. Oni boli len pešiaci, bol za nimi niekto omnoho vplyvnejší. Presne ten, kto stojí za Helixom."

Andrej svoj príbeh zjednodušil ale to nebolo podstatné. Nie je treba pridávať ďalšiu osobu, nakoniec, medzi Novákom a Jozefom nebol nakoniec žiaden rozdiel. To ich slová o svete, kde si budú ľudia a ghúlovia rovní a fextovia, ktorí sú kľúčom k ich plánu boli podstatné. Ten, kto stál za Lamarom, bol tým, ktorý ťahal za nitky. Niekto mocnejší, než si dokázali predstaviť.

A pokiaľ sa ukážu slová tých bláznov pravdivé, čas sa im kráti. Ak sa má tá najhoršia nočná mora naplniť a ten, kto vedie Helix pretvorí svet k obrazu svojmu, musia sa pripraviť. Potrebujú plán a predovšetkým spojencov.

Evelina ich varovala, že situácia je vážna a Andrej tu bol preto, aby ich presvedčil.

„Nemusím hádam pochybovať, že vy chápete, akú hrozbu pre nás fextovia znamenajú. Oni to dobre vedia a použijú ich ako páku, aby nás vyhnali na svetlo. Ak sa o existencií ghúlov dozvie celý svet," dodal s plnou vážnosťou, „prehrali sme."

„Navždy," povedala Evelina a pozrela sa na staršieho z nich, no pohľad v tých jej fialových očiach, ktoré dokázali opantať každú živú bytosť, bol celkom chladný. „Tisíce rokov našej histórie, obete ktoré sme podstupovali tým, že sme sa skrývali v tieňoch, budú preč."

„Dôkazov sme vám poskytli dosť. Nie všetky, pochopiteľne. Teraz je rozhodnutie ma vás."

„Áno, poskytli, to iste," naklonil sa Konrád na pohovke. „Len samé nepriame dôkazy. Ilegálne výskumy, fexti, pranie špinavých peňazí, prepojenie na vysoké politické miesta, to je všetko krása. Dosť na to, aby ste dokázali ten váš Helix zdiskreditovať."

„Helix je iba jedna hlava hydry. A keď to nej zatnete, bude o nás vedieť. Nemôžeme sekať, ak nevidíme ostatné," trval na svojom Andrej a bolo mu jedno, či tón, akým sa s ním bavil nebude považovať za nezdvorilý.

„Tak vás spýtam inak. Čo naozaj máte?" roztiahol ruky starý ghúl.

Len blúznenie mŕtvych mužov, ktorí už nemôžu prehovoriť. Tak to je.

„Na pochybnosti máte právo," pozrel sa na stôl a potom zdvihol hlavu. „Ale zatiaľ čo tu hovoríme, tam vonku sa už veci dali do pohybu. Možno sa to deje dlhšie, než tušíme."

„Viete, Andrej," povedal Konrád prekvapivo mierne. „Rod Petrovičovcov má s našim klanom veľmi blízke vzťahy už celé storočia. Pán Petrovič bol našim verným vazalom a počestný muž, ktorý mal v sebe viac cti, než ktorýkoľvek ghúl, čo som poznal. Ak ma jeho dcéra požiada o pomoc, neodmietnem, ani keby som mal ísť do pekla. Vždy budeme stáť po boku rodiny Petrovičovcov, tak ako prisahali naši predkovia. Ale smiem sa spýtať – sú vaše obavy opodstatnené? Strach dokáže zatemniť aj tú najsilnejšiu myseľ, synu."

„Pravda je taká, že to, čo vám naháňa hrôzu, nie je nič výnimočné," vložil sa do toho Laszlo. „Takých sme tu už mali. Bláznov, ktorí vyhlasovali, že roztrúbia pravdu o našej existencií do celého sveta som už videl mnoho. Viete, čo sa s nimi stalo? Možno si vravíte, že som im zakrútil krkom, ale to ste vedľa. Vysmiali sa im. Bez ohľadu na to, aké dôkazy predložili, okamžite boli označení za pomätencov a šarlatánov, ktorých nikto ďalej nepočúval. A viete prečo? Ľudia nie sú pripravení prijať pravdu. Svet sa zmenil, nikto už nechce veriť, že v tieňoch žije niečo, čo ich požiera v temných uličkách a kradne deti z domov. A tí, ktorí vedia, tí majú svoje dôvody, prečo si to nechať pre seba."

„Tých ostatných umlčali lovci. Im tiež záleží na tom, aby pravda o ghúloch zostala skrytá. Rovnováha je dôležitá," dodal na záver Konrád.

„Takže tým chcete povedať, že nás máte za hlupákov?" vyprskol Andrej ostrejšie ako chcel a bolo mu fuk, že pred nim sedí čistokrvný. „A že všetko to bolo zbytočné? No tak, len do toho, ja počúvam."

„To by som si v žiadnom prípade nedovolil," odvetil Konrád hlasom ako med a vyzeral byť celkom nad vecou. „Ale to, čo od nás žiadate je veľký záväzok. Ako hovorím, chceme priame dôkazy, nič viac."

Andrejovi tým definitívne vzal vietor z plachiet.

„Dostanete ich," vložila sa do toho pohotovo Evelina. „Dajte nám čas a máte moje slovo, že vám ich predložíme. Potrebujem však záruku a potrebujem ju teraz. Keď vypukne chaos, nebude na diplomaciu miesto. Takže to chcem počuť tu."

Szabovci sa radili dlho, no Andrej, ktorý na rozdiel od Eveliny dokázal po maďarsky sotva ceknúť netušil, akým smerom sa ich konverzácia uberá.

Po dlhej dobe sa k nim ghúlovia konečne obrátili. „Súhlasíme," oznámil im Konrád.

Evelina sa neubránila úsmevu. Ak jej táto nálada vydrží, presúložia od úsvitu do súmraku. Andrej vyfučal a zvalil sa na pohovku.

„Máte našu plnú podporu, i klanov, ktoré nám podliehajú. Finančná, logistická, vojenská pomoc, so všetkým môžete rátať. Tak," spojil Konrád prsty, „teraz k nášmu plánu."

„Musíte si uvedomiť jednu vec," začal Andrej. „Našim cieľom nie je zabrániť tomu, čo má prísť. Takú moc nemá nikto z nás. Až sa fextovia objavia, nebudeme mať na výber. Nič nedokáže proti ním bojovať tak ako my. Nahovoriac o tom, že až kvôli ním nastane nedostatok potravy, začneme bojovať medzi sebou. Bude len otázkou času, kedy sa to dostane na verejnosť. Pár hniezd pod mesto utajíte ale hordy lezúce po uliciach a požierajúce všetko, čo im príde do cesty, sotva. A keď budú naši priatelia, susedia a kolegovia vedieť, kto sme, lovci si nás nájdu. Všetci budú poznať naše tváre a mená. To bude koniec. Naša spoločnosť sa zrúti."

„A neprestanú, kým na svete bude existovať čo i len jediný ghúl. Nemôžeme zastaviť niečo, čo je neodvratné ale môžeme ovplyvniť čo príde potom," dodala Evelina.

„Čo teda navrhujete?"

„Musíme sa zjednotiť viac, ako kedykoľvek predtým. Vytvoriť v oboch našich krajinách bezpečné zóny pre ghúlov. Potom budeme mať priestor pre diplomatické riešenia. Musíme získať podporu vlády na Slovensku i v Maďarsku, možno i Európskej únie. Potrebujeme politických predstaviteľov, ktorí dokážu ľudí presvedčiť, že ghúlovia v novom svete sa chcú stať plnohodnotnými členmi spoločnosti," pokračovala vodkyňa ghúlov odhodlane. „Tu nejde o pýchu, ani nič podobne malicherné. Toto robíme pre budúcnosť nášho druhu."

Laszlo sa na ňu zadíval a potom sa spýtal s plnou vážnosťou. „Uvedomujete si, čo to znamená? Týmto vyhlásime lovcom otvorenú vojnu. Oni ten váš nový svet nikdy neprijmú."

Andrejovi prešiel mraz po chrbte, pretože si spomenul, že tieto slová sám použil. Pri jeho prvom stretnutí s Novákom v mraziarňach.

„Je to tak," prikývol Andrej. „V tejto hre musíme uvažovať nie o dva ťahy ale o celé šachové partie dopredu. V stávke je osud ghúlov nie len tu, ale na celom svete. Ak zlyháme, už nebude cesty späť."

Aby Evelina odľahčila pochmúrnu atmosféru, ktorá na nich doľahla, vyhlásila prípitok. „Tak teda, na čo vlastne?"

„Predsa na poriadnu mastenicu, kurva!" vyprskol Laszlo, šermujúc pohárom na všetky strany, ako keby mal v sebe už päť sudov rumu.

„Tak na vojnu!" zadelil Andrej a exol svoje pitie na jeden log. „Natrhneme im tie ich lovecké prdele!" Podzemím sa nieslo burácanie.

„Na žrádlo, chľasť a jebačku!"

„Na ghúlov!"

„Na nový svet!"