Nataša šprintuje a ani na sekundu nepovolí spúšť. Samopal buráca a chrlí olovo v jednom nepretržitom prúde. Usťový plameň šľahá v oslepujúcom uragáne bleskov. Každú tretí náboj má stopovací, pruhy fosforu sa ťahajú ako kométy.

Preskakuje bezhlavé a na polovicu rozseknuté telá. Protitanková puška svoju prácu odviedla na výbornú.

Od podrážok lieta sneh. Nábojnice jej pršia popri uchu, spätný ráz vibruje zbraňou tak, že si za chvíľu necíti ruky.

Zima studí na zuboch. Beží a kosí ich rad za radom, nehľadiac na nejaké krytie, či taktiku. Pár projektilov ju síce tesne minie ale ona im nedáva čas zamieriť.

Preletí okolo dvoch, ktorých pravé rozpáralo krupobitie projektilov skôr, než stihnú padnúť na zem. V diaľke počuť guľomet. Johan a ostatní ju kryjú zozadu, hoci veľa palebného priestoru nemajú. Bude ich potrebovať, keď budú na ceste späť.

Spoza lekárne na ňu vyskočí ďalší. Než stihne vystreliť, bez toho aby musela mieriť, mu prevŕta lebku a prebehne okolo uličky.

Jedna jej časť sa vezie na vlnách adrenalínu a užíva si to vzrušenie. Pretože teraz nastala jej chvíľa. Nemôžu ju zasiahnuť, pokiaľ im k tomu nedá príležitosť. Dokým zostane v pohybe, nič jej nehrozí.

Z tmy pred hlavnou budovou sa vynorí päť tieňov, ktoré sa jej postavia do cesty. Hlavná úderná skupina dorazila.

Nataša nezastavuje ani na moment a zdvihne MP5 PDW v rukách. Vyjdú dva výstrely. Spúšťový mechanizmus naprázdno cvakne. Celý storanový zásobník vystrieľala behom pár okamihov. Z ňou leží v kaluži krvi hromada mŕtvych tiel.

Hlavne útočných pušiek sa dvíhajú ako oštepy. Nataša v behu pustí samopal. Zbraň zarachotí na zemi. Vytrhne z puzdier oba revolvery a natiahne kohúty.

Odrazí sa do vzduchu a v tom istom momente vystrelí. Dvaja ozbrojenci po okrajoch formácie takmer odfrčia do povetria ako na gumičke.

Nataša doplachtí na zem. Balistická vesta dopad na hruď síce stlmí, ale i tak je to dosť, aby jej vyrazilo dych. Ona však dýchať teraz nepotrebuje.

Kĺže po snehu a stlačí spúšte znova. Neminie ani tentokrát. Telá v komických polohách padajú tvárou dole.

Posledný, ktorý zostal stáť spustí zúrivú paľbu.

Nataša sa prevalí v poslednej sekunde a to doslova. Jeden projektil jej rozsekne kožu na predlaktí. Z ľahu zamieri, guľka mu rozdrví koleno. Ozbrojenec sa hrnie k zemi ale nevyzerá, že by sa to chystal zabaliť. Urobí to za neho, ďalší výstrel mu smeruje rovno medzi oči.

Štverá sa späť na nohy a snaží sa nabrať dych. Okrem jediného škrabanca na ruke z toho vyviazla bez ujmy.

Z hlavného vchodu sa cez dvere vytacká zakrvavená postava. Je zázrak, že dokáže stáť na nohách, rukou sa snaží udržať si črevá tam, kde majú byť.

K vchodu zostáva necelých päť metrov. Nataša sa rozbehne a uteká tak rýchlo, ako vie, studený vietor jej hučí okolo hlavy.

„Mami!"

Letiaci projektil ju zasiahne do chrbta. Guľka obalená teflónom preletí kevlarom ako nôž maslom a preletí ňou naskrz.

Najprv sa domnieva, že jej niekto zavesil na hruď vrece s olovom. Sťahuje ju to k zemi, akoby mala v tele guľu, ktorá čim viac ťažkla. Snaží sa bežať, hoci jej nohy vypovedajú poslušnosť. Balón plný olova sa jej v hrudi nafukuje a šíri zvláštne teplo. Nemôže poriadne utekať, svaly jej stuhli, takže teraz vyzerá ako paragraf, takže má pocit, že proti nej tlačí nejaká neviditeľná sila.

Až keď ňou druhý projektil preletí o tri centimetre vyššie, jej dôjde, čo sa stalo. Natašou to za behu trhne. Sila zo svalov vyprcháva až jej revolvery vypadnú z rúk a nohy vypovedia funkciu. Na jazyku cíti kovovú pachuť.

Gravitácia na ňu pôsobí čoraz silnejšie. Svet sa točí a videnie sa rozostruje. Dopadne na tvárou do snehu.

Netuší, ako dlho trvá, než si uvedomí, že leží na zemi. Podarí sa jej prevrátiť na chrbát. Hľadí na priestrel, z ktorého kloktá krv. Snaží sa zatlačiť si ranu ale nejde to. Trasú sa ruky a nemá v nich žiaden cit.

Krv jej preteká medzi prstami, je teplá a má ňou nasiaknuté rukavice i oblečenie. Vyviera z hrdla, kde sa mieša so slinami, znova ju prehĺta, má jej plné ústa i nos.

Nedokáže sa nadýchnuť a keď to skúsi, z úst jej vychrstne červeno-ružový žmolec hlienov. Pľúca sa plnia cementom. Realita sa vzďaľuje ako keby ju niekto ťahal do tunela.

Je jej zima ako nikdy v živote, no s mrazom vonku to nemá nič spoločné. Chlad vychádza z jej vnútra a prehluší aj prichádzajúcu bolesť. Mláka tepennej krvi sa vsakuje do napadaného snehu. V ušiach jej hučí ako v podzemnej rieke. Hlavu má napustenú héliom.

Snaží sa zostať pri vedomí, no myšlienky sa rozpadávajú na fragmenty asociácií. Svet vyhasína a bledne.

Hlava jej klesne do snehového vankúša.

Rozpadá sa. Tkanivá degradujú každou sekundou. Krv a telesné tekutiny s čvachtnutím tečú na schody, svalové vlákna sa rozpúšťajú a orgány prestávajú držať na svojich miestach. Poškodenie dosiahlo nadkritickej úrovne, za ktorou už regenerácia nie je schopná opravovať celky. Namiesto toho plytvá energiou na zbytočne nadbytočne sa obnovujúce tkanivo. Regenerujúce tkanivo zapuzdri ložiska epoxidu a vzniká nekróza.

Vlečie sa po schodoch ako ožran čo sa v delíriu vlečie z krčmy. Prenesie nohu na schod a posunie sa. S jednou rukou to ide ťažko.

Musím sa odtiaľto dostať.

Ďalší schod.

Nájsť Johana a ostatných a dať im nevyhnutné rozkazy.

Schod.

Ešte nemôže skončiť.

Čaká ich ešte dlhá vojna. On je posledný článok, ktorý drží všetko pokope.

Zle položí nohu, v kolene to zavŕzga. Bol by to ustál, no jedinou rukou, ktorá mu zostala sa neudrží a zvyšok schodiska dogúľa. Doslova sa mu odtrháva svalstvo od kostí. Vyšplechne z neho čierna krv aj s hnisom.

Jeho telo trup už takmer neexistoval, všetko to držala pokope len chitínová škrupina. Bolo mu jasné, že sa zo zeme už nezdvihne.

Všetko ten boj, všetky rozhodnutia, ktoré urobil a všetci, ktorých stratil, ho doviedli až sem. Tu sa cesta končí. Nejde o to, že umrie ale, že už nezostane nik, kto by ghúlov viedol. Až teraz skutočne porozumel, čo všetko od neho záležalo.

Jeho smrť bude znamenať definitívny koniec ghúlov na Slovensku. Žili v tieňoch, mimo zrak ľudí a vydržali tak dlho. To všetko nie len vďaka nemu ale aj Eveline a tým pred ňou. Všetky znalosti, sny a príbehy, sa rozplynú na prach a upadnú do zabudnutia. Už žiadna nádej nesvitne.

Realita sa borila a Andrej sa prepadal dole, do temnoty. Tam, kde patril.

Zima. Bola jej neskutočná zima.

Všetko, čo vníma je bolesť. Sneh pod chrbtom je mokrý a presakuje cez oblečenie. Olovená pachuť prestupuje jazykom. Niekto jej drží hlavu.

„Nataška, zlatko. Už je to dobré. Mama ju tu."

Hoci už Nataša nič nevidela, vedela, že je tu s ňou. Chcela jej toľko povedať, ale nešlo to, nemala už žiaden dych.

„Ja viem..." hladila ju po tvári, ako keď bola malá. „Urobila si čo si mohla. Zvládla si ich všetkých sama, moje dievčatko."

Teraz, na samom konci, vedela, že môže byť pri nej. Nakoniec, bola stále iba dieťa.

Ani po tom všetkom sa nestala tým čím ona. Nerobila rozdiely medzi ľuďmi a ghúlmi, pre svojich priateľov by urobila čokoľvek.

Nataši na tvár dopadla osamelá slza, ktorá sa plazila dole.

„Unavená," vydala poslednými zbytkami hlasu.

„To je v poriadku, zlatko," zobrala ju za studenú ruku. „Len si pospi. Stále som s tebou."

Nataša zavrela oči. Sneh sa stále znášal z oblohy a postupne zakrýval krv i dve postavy schúlené na zemi. Ticho sa rozpínalo. Obloha začínala dostávať oranžový odtieň.

Ruka jej dcéry ochabla a skĺzla na zem. Krv z priestrelov už netiekla, jej tvár nemala žiadnu farbu. O chvíľu ju nasledovala aj ona. Zviezla sa vedľa jej tela.

Konečne v pokoji.

Stál vo svete obklopenom hmlou, uprostred jazera krvi. Janka tu bola tiež. Nepadlo jediné slovo, hovoriť bolo zbytočné. Vykročil k nej a pokrúteným hnátom vzal ju za ruku.

Už ani nepripomínal nič ľudské, namiesto toho z neho zostalo zdeformované monštrum, s otvoreným mäsom, ktoré hnilo a pokrútené do groteskných tvarov.

Pozrela sa na neho mŕtvymi očami. Nebála sa, vedela, že nikto iný to byť nemôže. Spolu vykročili ďalej. Hmla zhustla, až ich pohltila.

Vedel, že sa mu niečo snívalo ale nedokázal si vybaviť čo.

Aké sny by nám mali snívať pred smrťou?

To Andrej nevedel. Teraz už na tom nenaležalo. Realita bledla a vytrácala sa, až nakoniec zostala len nekonečná temnota.

Oči sa vyplnili čiernou krvou a dúhovka sa zaleskla.