Komando lovcov sa blížilo k opustenej nemocnici. Vyzbrojení mečmi i automatickými zbraňami vnikli do budovy v ktorej sa podľa anonymného udania mala nachádzať veľká skupina ghúlov.

Vstúpili do tmavej haly. Zdalo sa tu byť všetko prázdne, preto sa rozhodli postupovať vpred. Kdesi zamečala koza.

A vtom sa tu nečakane z tmy vynorila postava v čiernom habite a s útočnou puškou Heckler & Koch 416 v jednej ruke a rituálnou sviečkou v druhej.

Majster Chrámu, kňaz Ordo Templis Orientis, z odnože Nesvätej Pečate Bafometa roztiahol ruky na privítanie. Okolo postávali satanisti s ľahkými guľometmi a brokovnicami. Ba dokonca nezabudli ani na kavalériu v podobe kozy a jazdca, vyzbrojeného, na počudovanie všetkých, vidlami na hnoj. Lovci zostali omráčene hľadieť a ani sa nehli.

„Bratia a sestry!" zvolal slávnostne kňaz, za cvakania poistiek. „Nech Diabol, náš pán, požehná tomuto boju!"

„In Nomine Satanas!" skríkli zborovo satanisti a spustili paľbu.

Trojica ozbrojencov je na svojej pravidelnej hliadke okolo budovy Helixu. Už to vyzerá na dlhú noc, keď sa v pred nimi niečo pohne. Z tmy sa vynorí postava s fúrikom, na ktorom má dačo rozmerné. Vojaci sa pohnú jej smerom.

„Toto je uzavretá oblasť," štekne veliteľ na rovinu.

„Aha. Dobré vedieť."

Čepeľ zasviští a krv ostrieka asfalt. Za moment sa na asfalte váľajú tri mŕtvoly.

„Šťastné a veselé zmrdi," zaželá im Nataša a zapichne katanu ležiacemu mužovi do hrude.

S protitankovou puškou Barrett M82A2 na chrbte sa začne štverať po rebríku. Nie je to ľahké, nabitá zbraň váži skoro pätnásť kíl a kovové priečky sú zamrznuté. Nakoniec sa jej to však podarí.

Prejde cez strechu až tam, odkiaľ dovidí na logo Helixu. Celý areál aj s príjazdovou cestou má odtiaľto ako na dlani. Je síce tma ale pokiaľ začne strieľať, bude to musieť spraviť rýchlo. Na streche totiž nie je v podstate žiadne krytie.

Vysadí pušku na dvojnožku. Upraví na puškohľade vzdialenosť na tristo metrov.

Hoci stále sneží a fúka vietor, nie je to nič, čo by kaliber päťdesiat nezvládol. Väčšie starosti jej robil mraz. Pri prehriatí by mohla kvôli prudkému rozdielu teplôt prasknúť hlaveň.

Nataša dobre vie, že to, čo sa chystá podniknúť je šialenstvo. Ale nemôže tam mamu ani Andreja nechať. Už prišla o Evelinu, nechce stratiť ďalšie osoby, na ktorých jej záleží. Ten, ktorý to má všetko na svedomí je schopný všetkého. Teraz mu ukáže, čoho je schopná ona, keď sa naserie. Odteraz už nebude cesty späť.

Nataša natiahne záver a zaprie si pušku.

Zaútočil prvý, čím ju donútil prejsť do obrany. Jeho výpad odrazila ale musela o krok cúvnuť. Monomolekulárna oceľ o seba zaiskrila.

Mal v úmysle ju zatlačiť k okraju strechy, kde bude mať obmedzený priestor k pohybu.

Ona však namiesto krytia vyrazila do protiútoku. Bol to predvídateľný výpad, s ľahkosťou sa pre ním uhol a ešte sa stihol provokatívne zazubiť.

Využila ten krátky moment a pretancovala okolo neho. Dala to toho plnú silu s úmyslom zaťať mu do boku, no Andrej stihol v poslednej sekunde nastaviť meč do krytu. Čepeľ katany skĺzla po tej jeho.

Bez váhania sa chopil príležitosti a použil svoj meč ako páku. Na moment stratila postoj a Andrej sa nehodlal držať späť.

Vyrazil do prudkého protiútoku a Ivona bola znova nútená brániť sa. Musela sa kryť pred jeho výpadmi, bol rýchlejší, než si myslela. Náhle vyrazil vred, mal v úmysle prekĺznuť cez jej obranu a prebodnúť ju.

Využila to, že má meč pred sebou a je v pohybe, čím nemohol okamžite prejsť do obrany. Nakopla ho čižmou rovno do kolena.

V zlomenom kolene to prasklo. Toto vôbec nečakal a stratil balanc. Klesol na jednu nohu, len vďaka tomu ho tesne minulo seknutie, ktoré by mu odťalo hlavu.

Ivona vyštartovala ako torpédo. Nemal šancu z pokľaku nastaviť meč do krytu, takže čepele len nakrátko zaškrípali o seba a podišli sa. Andrej sa však nezastavoval a viedol vodorovný sek ďalej. Využil medzeru v jej obrane a tým sa dostal za dosah jej meča, kde ho nemohla zasiahnuť.

Prevalil sa na zemi a napriek škrípaniu v kolene opäť zaujal bojový postoj.

Dalo sa to čakať, že bude chcieť využiť každú slabinu ale i tak. Znamená to, že to myslí vážne. Je bystrejšia než sa zdá.

Hoci to nerád priznával, už nebol tým, čím kedysi. Stále bol rýchly ale jeho staré zranenie mu zobralo veľkú časť obratnosti. A Andrej vedel, že pohyblivosť je v boji kľúčová.

Vykrýval ďalšie protiútoky ale dokázal si udržať pozíciu. Zotrvával v obrane len preto, že čakal na príležitosť. A tá sa mu zakrátko naskytla.

Čokutó presvišťalo až blízko jej tváre, no bleskovo uskočila vzad. Znova raz podcenil jej reflexy. No nedalo sa povedať, že by to nebol celkom úspešný sek.

Cez biceps sa prehnala bolesť ako elektrický prúd. Roztrhnutý rukáv kabátu sa sfarbil do červena. Najprv bola v tom, že je to len povrchové. Lesknúca sa krv na konci Andrejovho meča však hovorila niečo iné.

Vyrazila proti nemu s prebudenou zúrivosťou. Zdvihol meč do krytu, no prerátal sa. Podľa pohybu jej tela predpokladal útok zľava, no seknutie prišlo z pravej strany.

Rozťala mu lícnu kosť i nos. Bol to hlboký rez, Andrej cítil, niečo tečúce po tvári. Pozrel sa na svoju ruku od čiernej krvi. Potom zdvihol zrak späť na ňu a zlovestne sa usmial.

Sledovala, ako rana na jeho tvári mizne v priebehu sekúnd. Došlo jej, že si neuvedomila, ako mohol zosilnieť za tú dobu, čo ho naposledy videla v boji.

„Nádhera! Robíš mi radosť," zadelil uznanlivo, čo ju v skutočnosti rozhodilo ešte viac. „Teraz je to jedna ku jednej."

Ty si človek, ja ghúl. Práve teraz si pochopila, aký je medzi nami rozdiel. Vkladáš do meča príliš veľa sily a to ťa spomaľuje. Ja nič ako únavu ani bolesť necítim.

Od začiatku vedela, o čo sa Andrej snaží. Bude ju zamestnávať tak dlho, kým sa vyčerpá a jej reflexy sa ochabnú.

Nemohla sa mu rovnať po žiadnej stránke. Kým jemu sa zranenia okamžite zahoja, pre ňu je jedna preťatá tepna, jedno bodnutie do životne dôležitého orgánu smrteľné. A on si je toho dobre vedomý.

Jeho krívanie ho obmedzovalo v mobilite, všetko preto dával do šermu a dokázal svoju nevýhodu kompenzovať nepreniknuteľnou obranou.

Uvedomila, že za celý svoj život nemusela čeliť protivníkovi ako je on. Používala ľsti a úskoky dokázal si poradiť s ghúlmi, ozbrojenými strelnými i chladnými zbraňami. Ale len zriedka sa stretla s niekým v boji za rovnakých podmienok. A i tam mala vždy navrch. Andrejove šermiarske schopnosti boli úplne iná liga.

Jej istotu odfúkaval vietor ako naviaty sneh. Dochádzal jej čas. Andrej stavil na výdrž a túto hru bezpochyby vyhrá. Niekde hlboko vo vnútri jej začal klíčiť strach.

Samozrejme, že všetky výhody sú na jeho strane. Čo si si len o sebe myslela?

Predtým ju poháňalo odhodlanie, ale teraz ju dostihla mrazivá realita. Reiner mal pravdu, je stále naivná.

Už to nesmie ďalej preťahovať. Už nemieni hrať férovú hru.

Monomolekulárna oceľ do seba opäť narazila až to zaiskrilo. Vietor stále zavýjal, vločky ich zasypávali ako roje meteoritov.

Andrej si uvedomil, že k nemu dolieha z diaľky povedomý zvuk. Vďaka jeho ghúlskemu sluchu mu došlo, čo to je streľba. Žiaden guľomet ale jednotlivé rany.

Dúfam, že Bruno a ostatní nespravili žiadnu chujovinu.

Toto všetko beží mu niekde na pozadí jeho mozgu. Teraz sa musí sústrediť na Ivonu. Stihla mu už zasadiť pár ďalších rán, ale to bolo sotva ako štípanec od komára. No i tak sa rozhodol, že skúsi niečo neortodoxné.

Vysekne elegantnú otočku na podrážke, až mu čiernu kabát pleskne vo vetre. Čepeľ opíše oblúk; ostrie na samej hrane tenké ako jediný atóm, pretína kryštalické štruktúry vločiek. Napne svaly prenesie váhu na meč.

Do vzduchu sa vznesie prameň bielych vlasov. Andrejov meč cinkne špičkou o betón. Ivone po spánku steká krv a mení farbu vlasov na bielo-červený melír. Ostrie minulo tesne a rozseklo iba kožu.

A v tej chvíli sa ozve výstrel. Ivona stojí rovno pred ním s namierenou zbraňou; z hlavne revolveru sa dymí. Kevlar guľku nezastavil, no zobral jej dosť kinetickej energie na to, by sa zastavila uprostred tela a nevyletela opačným koncom. Epoxid sa mu začal zažierať do mäsa.

Konečne sa začínajú vyťahovať špinavé triky. Ja mám totiž tiež pár v zálohe.

„To je ono! Rozsekaj ju na kusy!"

Už je to zlé?"

Johan s Miltonom sa tlačia pri jednom ďalekohľade a skandujú ako hre o Ligu majstrov. Brunovi nezostáva nič iné, ako zatínať prsty do poklopu.

Naraz začujú streľbu. Rozhliadajú sa ale nikde nič. Takto to pokračuje niekoľko minút, fascinovane hľadia, ako stráže pred budovou padajú ako muchy. Netrvá dlho a streľba utíchne.

Hej, vy dvaja!" ozve sa Bruno s prstom namiereným po ceste. „Čumte!"

Johan sa zvrtne a vytrhne Miltonovi ďalekohľad. Po ceste niekto uteká smerom k areálu.

„Bože môj dobrý! Veď to je Nataša!" zdesí sa Johan a právom.

„Čo to má znamenať? Ona tam snáď chce nabehnúť proti ním sama!" pokrúti hlavou Milton. „Na čo čakáme, dočerta?"

Naskáču do Strykera a zabuchnú poklop. Motor zachrchle a naštartuje.

„Rýchlo, dupni na to!" súri ho Milton.

Bruno zaradí a stlačí pedál až k podlahe. OTčko sa s ručaním pohne, výfuky zadymia. Osem masívnych kolies sa borí do snehu.

Bruno nelení a vyrazí po prázdnej ceste. Stryker zahrmí a naberie rýchlosť. Valí sa smerom k vzďaľujúcej sa siluete. Milton aktivuje diaľkové ovládanie guľometu. Na displeji sa mu zjaví ubiehajúca cesta. Po chvíľkovom tápaní sa mu podarí spomenúť ako prepnúť z normálneho obrazu na infračervené.

Transportér prefrčí okolo nej a zastaví šmykom tak prudko, až Nataša schytá do hlavy kašovitú nádielku snehu. Zadná rampa sa spustí a Johana k jeho nemilému prekvapeniu privíta hlaveň samopalu MP5 PDW.

Nataša vyzerá dosť zlostne, celkom určite aj za tú bačorinu do ksichtu. Johan s ospravedlňujúcim výrazom skloní útočnú pušku.

„Moja drahá, prišla si snáď o rozum?"

„Dedo! A vy čo tu?" vyrazí zo seba zadýchane a vytiera si blato z vlasov.

„Andrej nás poslal. Zostaň tu s nami. To, čo sa chystáš spraviť je samovražda," zalomil rukami nešťastne Johan.

„Zložila som ich dosť. To už zvládnem," stále prudko dýcha okolo hlavy sa jej formuje kúdol pary.

„Ale aj tak!" pridá sa k ním Milton.

„Nie!" zvreskne Nataša uprostred nádychu. Ukáže na strechu. „Čo nevidíte, kam to smeruje? Práve teraz sa jeden druhého zabiť. To všetko sa deje kvôli mne, kurva! Nemôžem sedieť a nič nerobiť! Nechcem už nikoho stratiť!"

Johan chce niečo povedať, ale proti ohňu, ktorý jej planie v očiach nezmôze nič. Nedokázal by ju zastaviť, ani keby jej skočil do cesty.

„Idete so mnou alebo nie? Musím sa k ním dostať," trvá ja svojom. „Musím ich presvedčiť, aby zložili zbrane."

Deduľo zaškrípal zubami, potom sa obzrel po zvyšku posádky. Bruno a Milton s váhaním prikývli.

„Sme v tom s tebou."

„Budete ma kryť odtiaľto. Nech mi nikto nevpadne od chrbta," prikázala im.

„Rozumieme," zamával Johan na rozlúčku. „Boh s tebou, dieťa."

Dvere Strykeru sa s hučaním zabuchli. Nataša im stihla ešte venovať dačo, čo mohol byť snáď úsmev. Zovrela samopal v rukách a vyrazila k budove Helixu.

Pozrie sa na krv na ruke. Napriek tomu, že mu to v rane vrie, nevyzerá, že by sa tým nechal rozhodiť. S jedinou guľkou si jeho telo poradí. S mečom v bojovej pozicií stojí proti nej. Kabát povieva vo vetre.

Stlačí spúšť znova. Guľka narazí do čepele. Andrej sa už blíži. Podarilo sa mu vykryť jednu guľku, no to mal viac šťastie.

Keď sa zaženie mečom, vystrelí znova, no tentokrát mieri na zápästie. Meč mu so šklbnutím vyletí z ruky, zasviští vo vzduchu a ako zázrakom sa zapichne do betónu. Toto Andrej naozaj nečaká.

„Keď sa tu už vyťahujú hračky, dovoľ mi, aby som predviedol pár svojich."

Z spoza opasku vytiahne dymový granát. Zatiahne za krúžok a odcvakne poistku.

Ivona o krok cúvne, stále s mečom v jednej a pištoľou druhej ruke. Valec sa kotúľa po zemi vy vypúšťa hustý oblak dymu. Andrejova postava sa rozplynie. Strelí po ňom.

Odpovie jej paľba z poloautomatickej zbrane, guľky lietajú všade možne. Pochopí, že tu nemá šancu a vrhá sa za stenu výťahu.

Andrej naslepo kropí priestor pred sebou a ustupuje opačným smerom. Niečo sa mihne smerom vpravo. Dostane šmuhu medzi mieridlá a vystrelí, no bez výsledku. Odhodí prázdnu zbraň.

Oprel sa o stenu. Teraz máš šancu. Nechával si to ako posledné riešenie ale vedel, že druhú príležitosť nebude mať. Pokiaľ chce vyjsť z tohoto boja víťazne, nemá na výber.

Zhodil sa seba kabát a zdvihol injekčnú striekačku. Krv Revenanta. Ak to urobí, už nebude cesty späť. To však nebude vedieť, kým to neskúsi. On však nebude ako Evelina. Nepodľahne svojmu hladu. Zabodol si ihlu do žily a stlačil piest.

Jeho telo sa začalo triasť. Pocítil neskutočný nábeh moci. Jeho krv sa varila, jeho svaly sa spevnili ako oceľ.

Koža sa trhala, až vystúpili čierne cievy. Svaly sa zmršťovali v kŕčoch. Kĺby sa naťahovali, až to vyzeralo, že sa odtrhnú od šliach. Mal pocit, že sa mu celé telo skrúca do všetkých možných smerov. Chitín tryská z pórov. V sánke mu to pukne. Obávala sa, že mu exploduje chrbtica. Okolo deformovanej postavy sa dvihne ľahký opar. Jeho tvár zmizne pod formujúcou sa štruktúrou.

Ivona zhodí kabát a zarazí revolver do puzdra. Dymová clona sa začína rozplývať a doliehali k nej ťažké kroky.

Odrazu stála proti kolosálnemu monštru. A aké monštrum to bolo. Rohatý démon v šedivej zbroji z chitínu, niečo cez dva metre vysoký a ktorého oči sa leskli ako roztavené striebro. Miesto pravej ruky meter dlhá čepeľ z chitínu. Z tela stúpa para a pláty o seba vŕzgajú.

Andrej bez váhania vyrazí proti nej. Čepeľ zasviští, na pancieri však zostanú len viditeľné ryhy. Démon sa len zasmeje a opätuje útok. Nastaví meč proti nemu, lenže rana, s ktorou sa stretne je na ňu príliš.

Jeho sila je nesmierna a úder tak zdrvujúci, až ju to zrazí z nôh. Vyrazí jej katanu z ruky. Tá odletí zo strechy a zmizne v tme. To už bolí viac, na rebrá jej dolieha obrí piest. Snaží sa chytiť dych ale vzduch sa odmieta nasťahovať späť do pľúc. Alveoly pália nedostatkom kyslíka ako rozžeravené drôty.

Andrej sa už na ňu valí ako chodiaci tank. V poslednom okamihu sa odvalí nabok a tasí druhý meč. Chitínova čepeľ sa zaryje do betónu. Ivona sa kotúľom dostane na nohy a zboku zatne katanou do boju. Chitín sa odštiepi ale v tom momente sa medzera zacelí.

Démonska čepeľ vyletí dohora. V zúfalstve sa nesnaží už ani kryť, namiesto toho volí ústup. Už jej dochádzajú sily a Andrej je navzdory svojej výške i hmotnosti stále dosť rýchly.

Vyhýbala sa útokom a podnikala neúspešne výpady, v snahe preraziť jeho pancier. Monomolekulárna oceľ síce dokázala jeho ochranu preraziť, poškodené miesto sa však behom niekoľkých sekúnd vyplnilo novou vrstvou.

Horúčkovito premýšľala, ako dostať cez jeho zbroj. Bola hlúpa, že na začiatku pristúpila na férový súboj. Teraz všetka česť vyfučala preč a namiesto nej zostala len túžba prežiť.

Musí predsa mať slabinu.

Problém je, že žiadnu nemá. V poslednej chvíli sa rozhodla pre zúfalý plán. Musí sa zamerať na miesta, kde pláty prechádzajú jeden v druhý, v pohyblivých častiach, ako sú kĺby alebo brucho.

Je podstatne nižšia od neho. Andrej už nemá meč, na druhej ruke sú len pazúry vhodné akurát tak na sekanie. V bezprostrednej blízkosti ju nemôže zasiahnuť. Musí zabrániť jeho zbroji aby sa zregenerovala a má len jediný pokus.

Už takmer nemá energiu. Čoskoro nebude schopná ani udržať meč. Vyrazila vpred, nemysliac na obranu. Zaútočila presne na zmýšľané miesto. Musela sa uhnúť Andrejovej čepeli a sekla po druhýkrát.

Je jej horúco, napriek tomu sa otrasie zimou. Pot jej mrzne ma tele. Vzduch sa jej zabodáva do pľúc ako ľadové cencúle. Vlasy biele ako sneh, ktorý napadal, sú teraz špinavé s tmavočerveným odtieňom a lepia sa do tváre.

Na čepeli uľpela čierna krv. Toto je jediná a posledná možnosť. Zovrie meč a vyrazí vpred.

Čepeľ ju tesne minie, rozreže jej len ucho. Od katany a chitínu odletia iskry. Zatne čepeľ medzi okraje diery a zapáči, katana uviazne v zarastajúcom chitíne. Siahne do sumky a zabodne tú vec priamo do rany.

Andrejovi docvakne, že nie je všetko s kostolným poriadkom. Pozrie sa dolu. Z odštiepenej medzery trčí nerezová injekčná striekačka. Okamžite vie, koľká bije.

„Ty suka," zavrčí spod masky. „Nakoniec si bystrejšia, ako som si myslel."

Schovávala si najsilnejší tromf až na koniec. Presne ten istý epoxid, ktorý zabil Iblisa a ktorým porazili Revenanta. Cítil ako v ňom smrtonosná zmes stúpa a preniká do krvného obehu. Hlad stúpal do výšin, bol ako auto so zapnutým turbokompresorom. Lenže Andrej už nebol obyčajný ghúl. Ešte nie je po všetkom.

„Je mi to naozaj ľúto," povie Ivona a ustúpi o krok. „Je koniec."

„To sotva," odvetí tlmeným hlasom.

A vyrazí ako blesk. Rúti sa k nej ako obria socha. Jeho kroky otriasajú celou strechou. Noc pretne rev démona, jeho oči planú ako dobiela rozpálená oceľ

Ivona v poslednej sekunde stačí zdvihnúť meč. Andrejova pravá ruka odpadne čistým rezom. Zaútočí druhou, no je dosť pomalý, sby sa mu stihla uhnúť. Pancier sa rozpadal, epoxid reagoval s látkou, ktorá mala za úlohu degradovať chitín keď chcel svoju zbroj zvliecť.

Zabodla mu katanou do krku, no škrupina bola ešte stále tvrdá. Videla ako sa jej rozpadáva priamo pred očami. Keď zatlačí, čepeľ mu prerazí hrdlo až do mozgového kmeňa.

Andrej trhol rukou aby si ju vyslobodil zo svojej zbroje, chitínová rukavica zostala visieť vo vzduchu. Siahol za seba a nahmatal, čo hľadal. Pevne zovrel známu pogumovanú rukoväť.

Vytrhol čokuto z betónu. Čepeľ sa v zlomku sekundy zaleskla, Ivona si ju ani nestačila všimnúť.

Zanorí sa do tela a prebodne jej brušnú dutinu naskrz, tesne pod vestou, takže sa nemusí prebíjať kevlarom. Z chrbta vyrastie skrvavený hrot, ktorý sa stále zväčšuje, ako Andrej tlačí čoraz hlbšie. Ivona otvorí ústa v priškrtenom výkriku. Katana zazvoní o betón. Zostane visieť vo vzduchu ako bábika pripichnutá na špendlík.

Na sneh steká krv, orgány sa tlačia von. Bolesť je ešte ďaleko, no už sa rúti k nej. Obstúpi ju chlad, nohy sa jej trasú šokom.

„Teraz je koniec. A ja som vyhral."

Naposledy sa na ňu pozrie a vytrhne meč. Zareve od bolesti a zosunie sa na zem, bez štipky sily. Pod ňou sa tvorí krvavá kaluž, má jej plný nos i ústa. V hlave jej duní a svet sa vzďaľuje. V jeho nebol žiaden súcit.

Všetko to, čo doteraz zažili, čim si prešli, a čo k nemu cítila, bola len ilúzia. Bolo to tak, pretože tomu chcela veriť.

„Nie. Prosím, počkaj..."

Natiahne k nemu ruku ale Andrejova silueta zmizne vo dverách na schodisko.

Hlava jej klesne do snehu. Zostane na streche celkom sama.