Prechádzal prázdnymi nemocničnými chodbami ich základne. Mal nedefinovateľný pocit, že ju vidí naposledy. A možno sa tak aj stane. Nie je dôvod na sentiment. Za posledné obdobie sa toho mnoho zmenilo. A on tiež.

Svojim jednotkám dal inštrukcie, čo robiť, až sa tu začnú tie slizké papule rozliezať. Pandorina skrinka už bola otvorená, no Andrej netušil, ako dlho sa bude pandémia vliecť. Možno radovo v mesiacoch.

My sme pripravení ale čo ostatní ghúlovia po celom svete? Evelina, akokoľvek zaslepená bola, mala v jednej veci pravdu. Táto vojna sa vyhrať nedá. Iba prežiť.

Za pár hodín sa má stretnúť s Reinerom. Budúcnosť ghúlov nie len na Slovensku ale i v ostatných krajinách teraz závisí od neho. Pokiaľ sa mu jeho plán podarí naplniť.

Nedesil sa toho ale vedel, že je jediný, kto to môže urobiť. On, čo sa vždy staral len sám o seba. Andrej nikdy po niečom takom netúžil. Vyhovovalo mu, keď lovil v tieňoch, nezávislý od všetkého, len on a jeho korisť. Vedel však, že keď to nespraví, Reiner nastolí omnoho horšiu tyraniu, než si kto dokáže predstaviť.

Pretože ak áno, čaká ghúlov horší osud než kompletná exterminácia. Vyhladiť sa ich nikdy nepodarí, to je nepredstaviteľné.

Andrej tú víziu temnej budúcnosti videl jasne. Ghúlovia budú zbavení občianskych práv a majetku. Budú perzekvovaní a celkom určite označkovaní, ako Židia za Norimberských zákonov. Alebo v tom horšom prípade, zhromažďovaní v internačných táboroch ako dobytok. Kontrolované premeny tých privilegovaných, ktorí si to budú môcť dovoliť. Experimenty, využite v armáde, šľachtenie nových kmeňov ghúlskeho vírusu.

To všetko je nočná mora, ktorá za naplní a nikto tomu nezabráni. Ani ja.

Pri schodoch, vedúcich do zbrojnice našiel na svoje prekvapenie postávať Bruna s Miltonom a Johanom. Všetkých v plnej poľnej a pripravenými zbraňami.

„A vy sa kam chystáte?" neveriacky si premeriaval Bruna, ktorému sa v rukách pohojdával M249.

„Akože kam? Ideme do toho s tebou!" zadelil ten s nadšením sebe vlastným.

Andrej pokrútil hlavou. „Nie, to nejde. Podľa dohody mám byť sám. A navyše, nie je to vaša povinnosť."

„Sám alebo nie, budeš potrebovať zálohy. Ako vždy," povedal Johan presvedčivo.

„Vidím, že Bruno vám už všetko vytrúbil," povzdychne si nahlas. „A určite vás nahovoril aj na toto."

„Nuž, až tak veľmi nás presviedčať nemusel," pripustí Milton. Andrej otvoril ústa, že niečo povie ale on ho predbehol. „Počkaj. Vieš, poznám Reinera už nejaký čas. Ja osobne by som mu nikdy neveril ani nos medzi očami. Kdekoľvek sa zjavil, tam sa stalo niečo zlé."

Netušil, prečo, ho tak silou-mocou chcú nasledovať. Možno k nemu vzhliadajú alebo niečo také. Ale nakoniec, majú pravdu. Možno sa mu malá pomoc bude hodiť.

„Dobre, ale prečo?"

„Myslím, že vám niečo dlžím," odvetil Bruno. „A naviac, ešte som nepomstil svojich kamošov."

„Ja by som sa chcel o ghúloch dozvedieť viac. A tiež si vyskúšať poriadny boj, čisto pre vedecké účely," zadelil na rovinu a bez okolkov Milton.

Johan len srdečne dodal: „Predsa po tom všetkom nemôžem nechať priateľov v štichu."

„Ste blázni," povedal Andrej napokon. „Ale užitoční blázni."

Keď tu bol naposledy, takto živo tu rozhodne nebolo. Vonku parkovali autá a vojenská technika, fajčili skupinky ľudí, ďalší prúdili dovnútra a von a znášali dnu všemožné laboratórne zariadenia. V hlavnej budove sa svietilo.

Logo Helixu, ktoré malo predstavovať dvojzávitnicu ľudskej DNA žiarilo tyrkysovou farbou.

„Mysli si o Helixe čo chceš, ale musím uznať, že majú štýl."

„Len mi nepovedz, že teba zlákali na reklamný leták v Starbuckse," odvetí Andrej Miltonovi na druhom konci vysielačky. „Som pred hlavným vchodom. A vyzerá to, že mám spoločnosť."

Vykročili k nemu dvaja ozbrojení muži v uniformách a s nášivkami Helixu. Určite Andreja už očakávali ale dozaista ho budú chcieť prešacovať.

„Toto nie je dobré."

„Len pokoj," povedal potichu, tak aby to počul len on. „Držte pozíciu a nepodnikajte nič, pokiaľ nepoviem. Keď sa to zvrtne, postupujte podľa plánu, kapíš?"

Ozbrojenci zastali pred ním, s rukami na zbraniach. Andrej sa tváril absolútne nevzrušene, ako keby sem došiel za Reinerom iba na čaj.

„Andrej? Vodca ghúlov v Bratislave?" spýtal sa zostra jeden.

„Možno," utrúsil ten s predstieraným nezáujmom a vyzeral, že mimoriadne detailne študuje pneumatiku neďaleko stojacej dodávky.

Jeho kolega sa spamätal rýchlejšie.

„Napred zbrane. Všetky."

„A kurva. Ja som to vedel," zafuní mu v uchu Milton.

Andrej na neho pomaly, naozaj veľmi pomaly presunul pohľad ktorý jasne hovoril – Môžeš mi vyhúliť môj ctený kokot až po mandle.

„Opakovať to nebudeme!" štekol ten prvý.

„To nebude treba." Na scénu vstúpil ďalší účastník tejto hry. Ako na zavolanie.

Andrej si ani nebol istý, či má byť rád, že Ivonu vidí. Či ju ešte vôbec môže považovať za spojenca. Vedel však, že má v rukáve ešte jeden tromf a to Natašu.

Nakráčala medzi vojakov, akoby sa nechumelilo. Z ich pohľadov vyčítal, že voči nej majú mizivý rešpekt, no urobia, čo povie.

„To je poriadku. Vedúci ho už očakáva. Odteraz si ho beriem na starosti ja."

„Rozumiem," odvetil pohotovo ten, čo mu chcel vziať zbrane.

„Poď so mnou. Už je čas," vyzvala ho a zamierila ku vchodu.

Andrej len prikývol a mlčky ju nasledoval. Nestihol však spraviť ani krok, keď mu jeden z tých mužov zastúpil cestu.

„Zbrane si nechaj. Ale toto nie," ukázal mu na ucho. „Určite máš niekde kamošov, však?"

Andrej si na počudovanie bez odporu vybral slúchadlo z ucha a odopol z opasku vysielačku. Akurát miesto toho, aby ju odovzdal strážnym, podal ju Ivone.

„Hádam je to všetko."

Ozbrojenci si vymenili pohľady ale tentokrát zostali ticho pre zmenu oni.

„Tak a je to v prdeli," zahlási Milton. Bruno za volantom Strykeru znervóznie.

Stáli na príjazdovej ceste o blok ďalej, takže z celého komplexu videli len vrchol hlavnej budovy aj s neónovým logom. Z opačnej strany ich kryli domy, z tej oproti Helixu zas smetiarske auto.

„Toto ma nebaví," vrčal seba Bruno. „Človek sa tu teší, že bude niečo môcť vyhodiť do vzduchu a namiesto toho tu mrzneme."

„A tiež sme ešte neozdobili stromček," podotkol Milton.

„Máme vôbec ozdoby?" ozve sa od poklopu s ďalekohľadom Johan.

„Niečo by sa u Andreja našlo. Čo myslíte, akú farbu by sme mali dať?"

„Čo tak červená? Alebo fialová."

„Fialové môžu byť sviečky. Také tie, čo blikajú."

„Nezabudnúť na reťaze a anjelov," podotkne Bruno.

„A salónky."

„Johan, ghúlovia salónky nejedia," odvetí Milton.

„Že nie?"

„Čo tak oči? Poprosíme doktora."

„A teraz moment, vy géniovia." Obaja venujú pozornosť Brunovi. „Kde teraz chcete zháňať stromček? Na Štedrý deň večer?"

V Strykeri nastane hrobové ticho. Ba priam záhrobné.

„Nuž, mládenci, to je zlé," škrabe sa Johan po hlave.

„Už to mám!" ukáže Bruno na obriu dvojzávitnicu. „Povieme Andrejovi, nech nám to odmontuje!"

Obaja na neho pozrú ako na blázna.

„Bruno, ty pil?" prebodne ho podozrievavým pohľadom Milton.

„Nepil! Veď šoférujem!" zabľačí ten na svoju obranu.

„Neverím! Dýchni na mňa!" štekne Milton.

„Mládenci, nehádajte sa," vstúpi im do toho Johan. „Tuhľa za rohom som videl jeden topoľ..."

Chrómované dvere výťahu sa zatvoria. Kabína sa s hegnutím pohne nahor.

„Fajn pocit ísť výťahom. Lepšie ako liezť tam po rebríku," nadhodí Ivona. „Ale pokiaľ by si chcel, tá vetracia šachta tam stále je," spomenie si na ich prvú návštevu.

Andrej, opretý o stenu len zdvihne zrak k nej.

„Čo sa stalo?" ukáže si na líce.

Tá otázka ju prekvapí ale stále sa díva pred seba.

„Nič, čo by stálo za reč. A rozhodne nič, čo by si mohol ovplyvniť."

„To ti urobil on?"

Doteraz ho Reiner sral na relatívne v normálnej miere ale teraz pochopil, čo je zač.

„Záleží na tom? Nemali by ťa teraz trápiť iné veci?" Podliatina na tvári jej v chlade pulzuje.

Andrej si namiesto odpovede len povzdychne a prekríži ruky. Vidí jej to v očiach. Vždy sa na neho dívala ako na muža, tie sympatie nemohol poprieť. Ale zaplietať sa s ňou bolo to posledné, čo teraz potreboval.

„Máš pravdu. Nerád to hovorím ale nie som ten, kto by ti mohol poskytnúť útechu. Rád by som ale nejde to."

Kabína s rupnutím zastaví. Dvere sa odsunú a odhalia výhľad zo strechy. Snáď po prvý raz je vďačný, že tu výťahy jazdia tak rýchlo.

Hej, vy dvaja," zavolá Johan dole a skloní ďalekohľad. „Poďte sa na niečo pozrieť."

Na strechu vstúpia spoločne. Nikde ani živej duše. Len v diaľke svetielkuje nočné mesto ako vypitvaný vianočný stromček. Okolo nich vytrvalo hučí vietor.

„Dáva si načas, je tak?" Andrej postúpi ku kraju strechy.

„Reiner tu nie je. Ale díva sa," odvetí Ivona za jeho chrbtom.

Vidí ich celkom jasne, ani sa nesnažia byť nepozorovaní. Ostreľovači sú rozmiestnení po okolitých budovách. Andrej v tej chvíli pochopí všetko.

„Toto," odvráti sa od výhľadu za nim, „je jeho skurvená šou."

Obaja pomaly postupujú doprostred priestoru.

„O to tu ide. Kto je lepší. Ten, ktorý prežije, dostane čo chce."

„Nikdy som nechcela aby to takto skončilo." Ivona si naposledy potiahne z cigarety a zadusí špak podrážkou. „Ja som nikdy na výber nemala. Našli by si ju, skôr alebo neskôr."

„Už som ti povedal, že je voči nej nemám žiadne záväzky. To, čo robím, robím pre ghúlov, nie pre ľudí. A už vôbec nie pre lovcov a všetkých, ktorí by nás najradšej vymazali z povrchu zemského. Ako som už kedysi povedal, ľudia a ghúlovia nemôžu nikdy existovať bok po boku. Vy ste žrádlo, vždy to tak bolo. A čo sa Nataši týka, nehodlám jej spraviť nič, zatiaľ nie. Ale pokiaľ sa mi postaví do cesty, skonči tak, ako všetci."

„Ale prečo?" dožaduje sa odpovede.

„Ta dohoda bola medzi tebou a Evelinou. A Evelina je mŕtva. Už nestojí v ceste a ty tiež nebudeš."

Andrej vedel, že ona bude navždy lovec a on ghúl. Bez ohľadu na ich niekdajšie spojenectvo, všetko, čím si prešli i sympatie. Bolo to len dočasné, niečo čo vzniklo zo situácie ale to, kým sú, to poprieť nemohlo. Obrátila by sa proti nemu, možno nie hneď ale raz určite. V novom svete na taký sentiment nebude miesto. Andrej tú obeť bol ochotný podstúpiť.

„Chápem," ozve sa po chvíli nečujne, zatiaľ čo vietor okolo nich zavýja. „Povedz mi, miloval si ju?"

„Netuším, popravde. Asi sotva," odvetí s ľahostajným výrazom.

Ivone sa zalesknú v očiach slzy. „Miluješ mňa?"

„Nie," odvetí a je si istý tým, čo hovorí. „Vieš dobre, že to nejde. Bol snáď toto ten dôvod, prečo si sa ma nezbavila, keď som tam dole ležal rozlámaný na kusy?"

„Nebol," pokrúti hlavou Ivona a utrie si oči. „Čo chceš odo mňa počuť? Že som opäť premýšľala sebecky a kalkulovala. Že som chcela mať možnosť, ak by som ťa ešte náhodou potrebovala využiť. A ako sa ukázalo, oplatilo sa počkať. Myslela som, že ak ťa zabijem teraz, budem mať na konte ďalšiu zásluhu. Niečo, čo s Reinerom a Radou pohne. To je pravda. Boli to úbohé dôvody ale som naivne dúfala, že mi to u teba prejde," dodala, hľadiac si na podrážky.

Andrej už nič nehovoril, jeho výraz bol nečitateľný a jeho oči chladné ako ľad. U neho súcit sotva nájde. Len tam stál s rukou položenou na meči, vietor sa pohrával s jeho vlasmi.

Nakoniec sa od seba až tak nelíšime. Obaja hľadíme len na svoje záujmy a urobíme čokoľvek, aby sme ich dosiahli. Ale na tom nezáleží.

„Chceš vedieť prečo to všetko?" spýta sa jej napokon. „Mal som sestru. Kedysi dávno. Mladšiu, než Nataša. Lovci nás našli. A rozsekali ju na kusy, mne priamo pred očami. Preto to robím, aby sa už nikdy nič podobné nestalo."

„Andrej, ja..." otvorila ústa, netušiac, čo povedať.

„Nepotrebujem tvoj súcit." Zovrel pogumovanú rukoväť čokuta. „Je čas to skončiť."

Tasili obaja naraz. Len oni dvaja. Meč proti meču. Jeden z nich musí zomrieť. Nie kvôli nenávisti alebo pomste ale pre vyšší cieľ.

„Kiežby sa to šlo inak," povedala s katanou v ruke. „Ale nedávaš mi na výber. Spravím to kvôli svojej dcére, ničomu inému. Ale ona ti toto neodpustí."

„Keď budeš mŕtva, nedozvie sa nič. Môžem jej povedať čo budem chcieť."

„Ešte je čas, môžeme to vyriešiť inak," povedala Ivona. „Nemusí sa to takto skončiť."

„Slová sú bezvýznamné. Vynúť si cestu."

Z neba sa vzniesli prvé vločky. Práve začalo snežiť.