„Prosím... Poď so mnou..."

Hlas sa nesie tmou ako šepot vetra. Andrej zdvihne hlavu. Okolo nie je nič, okrem stolu a gauča, na ktorom sedí. Všade len prázdny, temný priestor, cez ktorý sa plazí perleťová hmla. Za nim sa rozprestiera nekonečná ničota. Toto je entropia, konečný stav všetkého bytia.

Janka stojí priamo pred ním. Nie taká, akú si ju pamätal, jeho malá sestra je dávno preč, zostala len chladná a bezduchá škrupina. Mŕtve oči bez života ho sotva môžu vidieť. Jej tvár, dávno prehnitá rozkladom, je sotva podobná tomu, čím bola predtým.

„Braček, prosím," zopakuje dievčatko mŕtvymi ústami.

„Ja nemôžem. Ešte nie."

„Ale prečo?"

„Pretože," povzdychne si, „ešte musím na tomto svete mnoho urobiť."

Pozrie sa na zbraň, ktorú drží v ruke. Je to tak ľahké, len si ju priložiť k hlave a stlačiť spúšť. Ale pokiaľ by mohol, urobil by tak už dávno. Položí pištoľ na stôl.

„A čo ostatní? Oni už čakajú, je tak?" spýta sa.

„Akí ostatní?" odvetí sa Janka viditeľne zmätene.

„Predsa oni. Evelina, Iblis, Roman, tí všetci."

Janka nechápavo pokrúti hlavou. „O čom to hovoríš? Ja som tu sama... Nikto tu nie je. Prečo sa ma na také veci pýtaš?"

„Na tom nezáleží." Všetko ju tu také nejasné a rozostrené. „Ja prídem, môzeš mi veriť. Až bude čas."

Andrej si už presne nespomína, kedy sa prepadol do tohoto sveta prízrakov. Možno vtedy, keď spadol z budovy Helixu. Alebo vtedy, keď mu Nataša pri ich prvom stretnutí prehnala guľku hlavou. A možno už sa to stalo dávno.

Hmla i prízrak jeho sestry boli preč, temnotu nahradilo tlmené svetlo prichádzajúce zvonka.

Sedel u Eveliny v obývačke, v ktorej bola takmer tma. Vo svete živých. A sám. Ale ten studený a slizký pocit sa mu stále držal vzadu na lebke. Potriasol hlavou, ako keby tak mohol ten prelud odtiaľ dostať. Oprel sa o gauč a zložil si ruky za hlavu.

Od Evelininej smrti uplynul už týždeň a on nastúpil na jej miesto. Ako veliteľ jej hlavnej vojenskej sily a zástupca bol automaticky prvý, kto za jej neprítomnosti preberal jej funkciu. V prípade jej smrti to bol on, kto mam prebrať jej povinnosti a tak sa i stalo. Bola to poistka, aby sa predišlo nepokojom a vzburám.

Andrej však vedel, že svoje miesto bude musieť ešte obhájiť a to i silou. Mnohí ti môžu považovať za vzniknuté mocenské vákuum spochybniť jeho postavenie. Vysporiada sa s nim, bez milosti a tvrdo. Každý, kto mu bude stáť v ceste, za to zaplatí.

Andrej bol spokojný, no ešte je skoro oslavovať.

Všetko ide podľa plánu.

Evelina je mŕtva. Už mu viac nemôže stáť v ceste. Osud ghúlov je teraz v jeho rukách. Už nie sú žiadne sľuby, nemusí sa udiať žiadna zrada.

Nie, že by Andrej nemal ambície, ale veľmi dobre vedel, že sa jej nemôže rovnať v ničom. Ani v sile, ani v znalostiach. Zatiaľ.

Toto bolo to, na čo celé tie roky čakal. Držal sa jej, pretože to bolo to najlepšie, čo mohol urobiť pre prežitie. Šplhal po rebríčku moci a vyčkával. Naučil sa čomu iní nie - trpezlivosti. A nakoniec sa mu naskytla príležitosť, ktorej sa chopil.

Akokoľvek bola Evelina dobrá vládkyňa ghúlov, nedokázala prijať, že svet sa mení.

Pochádzala z inej doby, zväzovali ju staré presvedčenia a hrdosť, ktoré by však v novom svete nemali miesto. Narodila sa ako ghúl, nikdy nebola smrteľným človekom a nedokázala si uvedomiť pominuteľnosť vecí. A čo horšie, hlavne sa nechávala ovládať svojimi túžbami a nedokázala vidieť veci z väčšej perspektívy. V istom zmysle ňou opovrhoval.

Andrej vedel, že by ich poviedla do záhuby, skôr či neskôr. Pre ňu tu nebolo miesto. Ale tomu je koniec. Teraz je čas aby rozohral svoju hru. Ak niekto dokáže zaistiť ghúlom budúcnosť, bude to on.

Vieš, Evelina, ja nič neľutujem. Už nebudem musieť byť tvojim vojakom a bojovať za tvoje zastarané ideály. Už viac žiadna pretvárka. Hnusilo sa mi to ale nemal som na výber. Malo sa to stať už dávno.

Ozve sa zaklopanie. A potom zas.

„Je odomknuté, doprčíc," odvrkne a pretrie si oči.

Z dverí vystrčil hlavu Bruno.

„Prepáč, brácho. Len som to zas zablúdil a netušil, či je toto správne poschodie." Vkĺzol dnu a zavrel za sebou. „Čo sa deje?"

„Bruno," odvetí Andrej, „duchovia ku mne prehovárajú."

Novopečený ghúl sa rozpačito poškrabe po hlave.

„Počuj, nie si trochu prepracovaný? Teda, pokiaľ je to u ghúla možné," pokrčil rukami. „No vieš, je pravda, po tom všetkom už verím, že existujú určité veci. Ale duchovia?"

„Asi na to niečo bude. Tento svet nie je tak nádherný, aby na ňom mŕtvi ľpeli."

Na tom nezáleží, či je to skutočné alebo nie. Ona je tam, on tu.

„Prečo si sem vlastne prišiel?" spýta sa ho na rovinu, pretože si všimne, že Bruno vyzerá znepokojene. „Hádam, že sa niečo stalo, je tak?"

„Pusti si telku. To musíš vidieť."

Zapne širokouhlý televízor pri stene a nechá prvý spravodajský kanál, ktorý nájde.

Zábery z vrtuľníka ukazujú horiacu budovu, podľa reportéra v centre New Yorku. Na tom by ešte nič nebolo. Keď sa ale záber priblíži, pochopia, že je to presne tak tak zlé, ako si mysleli. Celá budova sa hemží fextami. Lozia po vonkajších stenách ako mravce po mravenisku. Sú ich stovky. Okolo sa zhlukujú postavy so zbraňami – očividne ghúlovia zvádzajú s nimi urputný boj, ale fextovia ich zatláčajú čoraz viac po celej ulici.

Na záver hlásateľ dodáva, že podobné incidenty za posledných dvadsaťštyri hodín zaznamenali po celom svete, vrátane Británie, Francúzka, Poľska a Česka.

„Už to začalo," povie Andrej bez výrazu.

Bruno sa musí posadiť. Vyzerá, že ho to zasiahlo o dosť viac ako si myslel. Len tam sedí a díva sa na podrážky mokasín.

„A čo bude potom? Čo sa stane s nami? Ak mal Milton a ty pravdu."

Má chuť mu jednu vlepiť, len nech tu nezačne rumázgať ako decko ale neurobí to.

„Presne to, čo nám Milton povedal. Final phase. Očista. Likvidácia vírusu i prenášača. Využijú fextov a potom ich zničia. Je to dokonale logické." Sadne si na gauč vedľa. „Kolieska už sa dali do pohybu. My sme proti tomuto úplne bezmocní, sme ako oproti tým ozubom ako zrnká prachu.Nepochybujem, že tento plán existuje už dlho. Možno skôr, ako si dokážeme predstaviť."

„Chceš povedať, že my s tým nedokážeme spraviť nič?" Na Bruna to všetko doľahlo plnou váhou.

Andrej im obom nalial z nejakého patoku, ktorý náhodou objavil pri letmom pohľade pod stôl.

„Na to už je príliš neskoro. I vďaka Evelininej zadebnenosti. Môžeme sa len pripraviť na to, čo príde potom. Ja nie som ako ona." Otočil pohár do seba. „Vieš, myslím si, že po tom všetci podvedome túžime ale nepripúšťame si to. Inak by Reiner a tí, ktorí ich nasledujú, neexistovali. My, ako druh, sme strojcami svojich nočných môr."

Brunovi sa začala knísať hlava, až to vyzerá, že po jednom panáku sladko zaspí. Ako jeho dočasná pravá ruka mal spolu s Johanom a Miltonom plné ruky práce.

„Ozaj, tvoje vlasy..." poznamená Bruno, rozvalený na gauči.

„Hm?" Prehrabne si na vlasy, ktoré mu už siahajú po ramená. „V poslednej dobe som nemal čas s nimi niečo robiť."

„Brácho. Zvoní ti mobil," naznačí lenivo jeho čerstvá pravá ruka.

Andrej mávne rukou. „To bude buď Milton, Johan alebo zo základne. Seriem ich teraz všetkých. Nech brnknú po polnoci."

„Stále zvoní," naznačuje pohárom.

„Ja viem," zadelí Andrej a rozvalí sa na gauči.

Prešlo päť sekúnd. Desať. Pätnásť.

„Moment. Toto už nie je normálne."

Bleskovo vyťahuje vibrujúci mobil z vrecka, preklínajúc sa, že mu to docvakáva ako leňochovi. Číslo, ktoré sa objaví však nepatrí nikomu od nich.

„Prepáč, že som ťa nechala čakať, ale skôr to nešlo" povie Ivona na privítanie.

„Iste. A tiež viem, kvôli čomu voláš. Nataša je živá a zdravá."

„Som rada," vydýchne Ivona na druhom konci. „Vieš, že ste povedali, že ju ochránite..."

„Zle to chápeš," skočí jej do toho Andrej. „Ten sľub ti dala Evelina. Nie ja. Nemám voči nej žiadne záväzky."

„O čom to hovoríš?" v jej hlase bol zjavný zmätok.

„Len to, že odo mňa nemôžeš očakávať nejaké sľuby. Dokiaľ sa mi nebude stavať do cesty a bude užitočná, tak bude po tvojom. Ale v opačnom prípade, je ti jasné, čo sa stane."

Dlho nikto z nich nič nehovorí.

„Chápem," povie Ivona napokon. „Vieš, je tu niečo, čo ti tiež musím povedať. Dostala som nové rozkazy. Dva ciele s vysokou prioritou. Ty a Maťo."

„Nuž, čo na to povedať. Tušiť som to netušil, ale na druhej strane nie som prekvapený."

„Takto som to naozaj nechcela. Preto som im mala v úmysle predhodiť tú vašu Alphu a dúfala som, že to bude pre nich lákavejšie. Kvôli Nataši. Dali mi na výber – buď vy alebo ona. Bolo len otázkou času, kedy ju proti mne použijú ako páku. Boh vie, že sme si prešli všetkými tými sračkami ale obaja dobre vieme, čo si vyberieš. Vieš, niekedy mám pocit, že si nezaslúžim ani Natašu. Ako lovec som chcela chrániť ľudstvo pred ghúlmi ale uvedomila som si, že som v živote neochránila nikoho."

„A ty dobre vieš, že za takýchto okolnosti ti nemôžem veriť. A ja nedopustím aby sa mi ktokoľvek staval do cesty."

„To ani ja tebe. Ale musíme to vyriešiť raz a navždy."

„Nuž?" nadhodí Andrej. „Len povedz kde sa chceš stretnúť a ja prídem."

„Tam, kam ste mali namierené po prvý raz," ozval sa iný hlas, ktorý nepatril Ivone.

„Od začiatku mi to bolo jasné." Andrejov výraz sa pozvoľna mení na psychopaticky vražedný. „Odkiaľ tiahne smrad, tam predsa musí byť aj hovno. Však, Reiner?"

Ozve sa smiech, až z toho aj Andreja zamrazí a jeho úškrn pozvoľna zmizne.

„Dobrá práca. O jeden kus odpadu menej. S vami musí byť kopec zábavy." Zjavne bol celkom rád, že sa svojej revenantskej hračky zbavil.

„Vy si zrejme neuvedomujete, že život vašej dcéry je mojich rukách. A ja nie som Petrovičová. Existuje vlastne niečo na tomto svete, na čom vám záleží?" neodolal možnosti si rypnúť.

„Je toho mnoho, pán veliteľ. Ja nie som povrchný muž bez cieľov a ideálov. Predovšetkým, ak ide o osud sveta."

Tentoraz sa začne rehotať z plného hrdla Andrej. A je to zlovestný smiech démona, až Brunovi takmer zabehne pitie.

„Pozrime sa, pán je vizionár! Už som začínal veriť, že som za svoj posratý život zakúsil všetky absurdnosti ale vy ste tu latku prekonal jedným skokom."

„Môžem vám ukázať onoho viac, čo siaha za hranice vašej predstavivosti. Samozrejme, len tým, ktorí ma budú nasledovať."

„Bože, Reiner," prejde si rukou po tvári. „Keby som mohol zvracať, tak tu teraz asi hodím šabľu. Vy si snáď myslíte, že budem skákať ako vy pískate? Je mi zle z vás, aj tej vašej podarenej rodiny."

„Nuž, aby sme túto debatu stočili nejakým produktívnejším smerom. Ak ma pamäť neklame, chceli ste si stanoviť určité podmienky. Vaša časť dohody."

„Vskutku?" Z toľkého cynizmu hrozí, že exploduje batéria v mobile.

„Ale samozrejme, pán veliteľ. O takýchto veciach by som si nedovolil žartovať ani vo sne." Reiner je ústretovosť sama, až to Andrejovi tlčie do hlavy cez reproduktor. „Prosím, len hovorte. Ak chcete, môžem si zapisovať."

Andreja to však nemôže vykoľajiť. Nemieni sa s ním zahadzovať o sekundu dlhšie ako je treba. Nemá chuť strácať čas týmto kreténom gigantických rozmerov s egom väčším, než galaxia. Takých ako on, už stretol nespočetne.

„Vypáľ si to na čelo aj letlampou, pretože opakovať sa nebudem. Po prvé, chcem aby sa Slovensko a ďalšie miesta, ktoré si určím, stali suverénnymi územiami s vlastnou štátnou správou a nezávislými od vonkajšej moci. Chcem, aby ostatné krajiny uznali našu autonómiu, ako politickú, tak vojenskú. Každý ghúl tu bude môcť dostať azyl, nech príde odkiaľkoľvek. Po druhé, Radu na Slovensku rozpustíte, lovci už nebudú existovať. Vydáte nám všetkých lovcov a ich rodiny. Chcem mená a adresy. Potom, čo ustanovíme nové zriadenie a štátne inštitúcie, vysporiadame sa s nimi podľa svojho práva. A to môžete vziať jed na to, že budú visieť na šibeniciach."

Podľa hlasu to znie, že sa Reiner práve urobil.

„Ja som nikdy nedúfal, že niečo také poviem. Ale vy, Andrej, vy ste dotiahli našu ideu do absolútnej dokonalosti. Skladám pred vami klobúk," funí mu do telefónu ako nočný vyvolávací úchyl.

„Teraz ma pozorne počúvajte, Reiner. Ja chápem, čo týmto všetkým sledujete a čo chcete dosiahnuť. Svet, kde budú ľudia a ghúlovia žiť v mieri. To je šľachetná myšlienka. S tým musím súhlasiť. Nič iné ani ja nechcem. Ale spôsob, akým to robíte, ten je zlý."

„Mier a sloboda si vyžadujú obete, Andrej. To by ste mal ako vojak chápať."

„Ale mier si nemôžete u ostatných vynútiť. Musia sa mu naučiť. Porozumieť mu. Spoločnosť sa nemôže zmeniť za jedinú noc. Bude to trvať roky ale až bude svet pripravený, sám ghúlov akceptuje."

Reiner si povzdychne. „Viete, Andrej, pre vznešené ciele si musíte zašpiniť ruky. A my sme tí, ktorí tú obeť ma seba prevezmú. Viem, čo rozhodne, či pristúpim na vaše podmienky. Zajtra, tak ako bolo povedané," dodal a zložil.

Položil mobil na stôl a posadil sa. Bruno, ktorý všetko počul, zízať na Andreja.

Hlupák. Reiner je len ďalšia prekážka. Síce veľká ale len jedna z mnohých. Vo svojej arogancií si nedovidí pred nos. Až nastane čas, zbavím sa ho a zaujmem jeho miesto, vezmem vsi všetko, čo vybuduje. Všetky tromfy mám v rukách ja. Evelinina smrť mi len nahrala do karát. Ivona, Nataša, Milton, Sova. Pokiaľ sa mi niekto postaví na odpor, pokiaľ bude stáť v mojich cieľoch, zlikvidujem ho.

„A čo malo byť toto? On má tú drzosť si ešte diktovať podmienky?" ozval sa konečne Bruno.

„Nerozumieš tomu, Bruno. Vtiahol nás do svojej hry už dávno," odvetil Andrej.

Pokiaľ to vyjde, pokiaľ sa môj plán naplní, bude to len prvý krok. Bude to chcieť ešte veľa úsilia a prostriedkov, aby si novovzniknutý štát dokázal udržať vplyv aj na medzinárodnej úrovni. Musíme byť schopní niečo ponúknuť, možno zdroje, možno pracovnú a vojenskú silu.

Musím sa obklopiť tými, ktorí sa dajú ľahko ovládať, nesmiem veriť nikomu. Strach je cestou k moci.

Pre začiatok by bolo najlepšie zlúčiť štátnu a armádnu inštitúciu dohromady a vytvoriť stratokraciu. To je zložka, ktorá by sa dala ľahko ovládať a efektívnejšie robiť rozhodnutia. Tým by som mal kontrolu nad vládou i vojenskou silou.

Toto bude moja zem zasľúbená, maják nádeje pre ghúlov.

 „Len mi teraz nepovedz, že tomu zmrdovi veríš," povie napokon Bruno.

„Neboj, ja s ním tiež neplánujem hrať čistú hru," odvetil Andrej „Až bude po všetkom, vezmeme si Alphu späť a zničíme ju. Rozdrvíme na prach. A to isté urobíme s jej kusmi kdekoľvek na svete. Ale by sa nám to nepodarilo, musíme počkať. Chce to plán."

„Toto sa mi páči." Bruno uznanlivo zdvihol pohár. „Som za."

„Ale napred budem musieť s Reinerom vyjednávať a získať nejaký čas. Bude to náš záložný plán, pre prípad, že ten vyjebanec svoje slovo poruší."

„S nami môžeš vždy počítať," uistí ho kšeftár.

„Ale teraz máme iný problém. Nákaza fextov sa rýchlo šíri. Musíme zorganizovať naše jednotky a pripraviť ich na pohotovosť. Daj ich zvolať na základňu, zajtra o siedmej večer, našu a Ivanovovu jednotku. Lovci budú teraz ten najmenší problém, budeme ho potrebovať tu. informuj Miltona s Johanom. Nech cez deň niekto zbehne do Necropolisu, aby dali rozhlásiť, že fextovia sa blížia. A zožeň mi číslo na Konráda. Evelina by ho tu určite mala niekde mať."

„Rozkaz, veliteľ, už si značím," Bruno sa rozvalil na pohovke.

„Keď sme už vlastne pri tom, kde je Nataša?" Musel sa uistiť, že zostane mimo tohto všetkého a nebude robiť problémy.

„Je so Sovom a Miltonom, dole. Johana sme zabudli v Necropolise."

„Eh, to nie je dobré," škrabe sa po hlave. „Niekto by si ho mohol pomýliť s večerou. Asi by sme mali pre neho ísť."

„Ani nápad, brácho!" zhatil jeho plány Bruno. „Ešte som nejedol."

„Nepindaj furt! Zoženieme ti niečo tam." Andrej na seba navliekal kabát. Vytiahol nespolupracujúceho Bruna z gauča, narazil mu klobúk ma hlavu a bral ho preč z bytu. Nech im rakúskeho milovníka zadkov nezožerú striptérky.

Pred výskumným ústavom, bolo dnes v noci rušno. Okolo postávali ozbrojené hliadky, dovnútra smerovali vozidlá naložené technikou a zariadeniami. Reiner vyzeral spokojný sám s sebou. Po zemi prebehlo svetlo z vrtuľníka, ktorý krúžil okolo. Všetko ide presne podľa plánu. Práve dohovoril s vedúcim výskumu, ktorý ho uistil, že náklad je bezpečne dopravený. Už čoskoro môžu začať objavovať zázraky, ktoré im Alpha ponúka. Strata jeho malého zvieratka bola síce na škodu ale nebolo to nič, nad čím by sa mal trápiť.

„Reiner."

Otočil sa za hlasom, Ivona kráčala priamo k nemu.

„Je to niečo o čom s tebou musím hovoriť."

„Dostala si svoje rozkazy. Máš byť s hlavnou skupinou." odvetil bez záujmu, čím sa vyhol jej otázke.

„Prosím, počúvaj ma. Už sú to skoro tri dni čo som ju nevidela. Doteraz som robila všetko čo si chcel ale aspoň mi dovoľ sa s ňou stretnúť. Aby som vedela, že je poriadku." Išla na neho spriama, pretože, pretože nemala chuť chodiť okolo horúcej kaše. Tentokrát mu neuhla pohľadom.

„Potom. Možno. A teraz choď robiť, čo máš," nedal sa odbiť.

Ivona cítila, že jej vnútri stúpa niečo ohlušujúce a rozpálené ako láva. „Ale takto sa pracovať nedá. Proste nie."

„Tak potom mi nie si asi dosť dobrá!" zahrmel Reiner.

Tentoraz už vybuchla definitívne. „Čo si to o sebe kurva myslíš? Ako môžeš..."

Čulý ruch a vravu okolo preťala facka, ktorá sa rozľahla priestorom ako sonický tresk. Hlúčiky vojakov a vedeckých pracovníkov sa nebadane obzerali a potom sa hneď vracali k debatám, aby si ich nebodaj nevšimol.

Ivona sa držala za líce a snažila sa zo seba nevydať žiaden zvuk. To potešenie mu nedopraje. Pokiaľ by sa neho vrhla v záchvate besu alebo sa zrútila a začala revať, nijako by to jej situáciu nezmenilo.

„Sama si toto vybrala. Si tu z vlastnej vôle. Tak na to láskavo nezabúdaj," odsekol Reiner a tým považoval ich rozhovor za ukončený.

„Ty si zas pamätaj, že ja ti nepatrím. A ona už vôbec nie. Sukin syn," precedila cez opuchnutú tvár a dala sa na odchod. Čím ďalej od neho, tým lepšie.