Podobných bytov ako ten, v ktorom sa práve ocitli, vlastnila Evelina po celej republike niekoľko, hoci mnohé z nich sotva využila. Tento sa nachádzal nenápadne zastrčený v centre mesta.

Už si ani nespomínala, prečo ho vlastne kupovala. Párkrát to tu niekto z jej mužov využil ako sklad vybavenia a potom na neho zabudla. Iste, z pohľadu Eveliny by bolo logickejšie kúpiť celú budovu ale tu išlo o nenápadnosť. I v tej slušnejšej štvrti sa dá nájsť miesto, kam sa schovať, keď potrebujete.

„Bože, tu je ale kosa," okomentovala vstup do nevykúreného bytu Nataša, zamotaná v deke, ktorú vyhrabala z kufra. Bundu totiž stratila.

Nahmatá v tme vypínač a cvakne. Bez výsledku.

„Pár rokov už som nezaplatila elektrinu, tak na nejaké svetlo môžeme zabudnúť. A na teplú vodu tiež," podotkne, keď zamkne dvere.

Nataša otrávene hodí brokovnicu na posteľ. Za sprchu by teraz bola schopná vraždiť. Po krátkom prieskume objavia zbytky sviečky, roztečenej na stole. Evelina sa vyberie do vedľajšej miestnosti, ona so sviečkou skúma izbu.

Na strope sa rozťahujú pavučiny a páchne to tu zatuchlinou. Nie je tu nič použiteľné. Na zaprášenom stole sa váľajú prázdne fľaše a zhrdzavené plechovky od čohosi. V rohu leží pohodená bandaska od nafty. Otvorí starú skriňu, ktorá tam stojí. Je, neprekvapivo, celkom prázdna.

Nakoniec to vzdá, sadne si na rozvŕzganú posteľ a položí sviečku na stolík. Zanedlho sa z tmy vynorí Evelina. Očividne tiež nenašla nič užitočné.

„Si si istá, že to tu nikto nenájde?" spýta sa Nataša .

„Hneď tak skoro určite nie. Pokiaľ nás ona, alebo tí, čo ju poslali nesledovali až sem. Ale zostávať dlho tu nemôžeme. Aspoň dúfam, že máme pár hodín čas. Andrej by mal doraziť čo nevidieť. Za úsvitu by sme už mali byť preč."

Na hodnú chvíľu sa rozhostí rozpačité ticho, až sa Evelina domnieva, že Nataša zalomila posediačky.

„Čo vlastne chceš na oplátku?" spýta sa jej na rovinu a pozrie sa na ňu. „Informácie, alebo snáď aby bojovala za vás?"

Posadí sa vedľa nej na posteľ. Pousmeje sa tak, ako vie práve ona, dievča však sklopí zrak.

„Vieš, blížia sa zložité časy. Pre ľudí i ghúlov. Budeme potrebovať niekoho aj na druhej strane barikády. Súhlasila, pod podmienkou, že u nás budeš v bezpečí. a tiež je tu niečo, čo sa týka teba," povedala po krátkej odmlke.

„Ako to myslíš?" podvihne dievča pochybovačne obočie. Jej nedôvera je na mieste a Evelina to dobre vie.

Nakloní sa k nej, stále s tým jej tým jej výrazom, z ktorého je nesvoja.

„Myslím, že ty vieš čo. Možnosť voľby je niečo, čo nedostane len tak hocikto. Ale musíš si vybrať sama," zašepká jej do ucha.

Chvíľu ani jedna z nich nič nehovorí. Plameň sviečky sa zatrepoce.

Keď opäť zdvihne zrak, zistí, že Natašina tvár je tesne blízko jej, až cíti jej dych. Až teraz si všimne, že nemá oči po Ivone. Zahniezdi sa na posteli.

„Ale prečo ja?"

Evelina sa tentoraz naozaj ticho zasmeje. „Vieš, pripomínaš mi mňa, keď som bola v tvojom veku. Vážne, bola som naivnejšia, ako si myslíš a nevedela som o svete nič."

„Ja neviem, čo povedať... Myslím, za to všetko," povie Nataša hneď potom.

Evelina vycíti jej nerozhodnosť, preto sa rozhodne to rozhodne dievčaťu uľahčiť a prisaje svoje pery k tým jej.

Nataši sa srdce rozbúši vzrušením i hrôzou z neznámeho ale vzdorovať nemá v úmysle. Netuší čo má vôbec robiť ale pri Eveline ani nemusí.

Zosunú sa na zhrdzavenú posteľ, ktorá žalostne zaškrípe, pramene bielych a čiernych vlasov sa prepletú. Evelina sa nenásytne presúva od jej tvári až po krku, rukou súčasne zablúdi pod pyžamo.

Zdvihne sa ponad ňu, dievča sťažka vydychuje.

„Neočakávaj odo mňa nič naspäť. Som krutá žena, vieš?" zašepká jej a myslí to celkom vážne.

„Myslím, že to viem už od začiatku," prikývne nepatrne.

Vrhne sa po nej opäť a jazykom sa prebojováva cez jej ústa, ruka jej putuje čoraz nižšie. Nataša, ležiaca na vankúši, zavrie oči, nepripravená na to, čo ju čaká.

Andrej pomaly zavrie bránu. Evelina už čaká na schodoch pred dverami bytu, opierajúca sa o stenu.

Nataša tvrdo zaspala, teraz odfukuje spod hory prikrývok. Po tom všetkom si zaslúži odpočinok. Keď sú tu ona s Andrejom, Revenanta sa báť nemusí. Oni nedovolia, aby sa k nej dostala, no vedia, že tá stvora ide práve po nej. Všetky tromfy majú v rukách oni.

„Meškáš. Musel si si snáď vypucovať fáro?" privíta ho Evelina na schodoch.

„Prepáč, Johanovi s Miltonom chvíľu trvalo, kým zohnali zbíjačku," odvetí Andrej.

„Zbíjačku?" nadvihne neveriacky obočie.

„Hej. Neverila by si koľko ma z toho vysekávali. Cítim sa trochu divne. Totiž, ten chlap, Reiner. On nebol... obyčajný."

„Čo náklad?" prejde vodkyňa ghúlov rovno k veci.

„Ani ň. Hľadali sme ako sa dalo, ale proti Reinerovi nič nezmôžeme. O jej mamke nemáme tiež žiadne správy. A ona?" ukáže bradou na dvere.

„Bude v poriadku. Práve spí," odvetí vyrovnaným hlasom ale Andrej ju pozná dosť dlho na to, aby mu bolo jasné, že za tým niečo je.

„Je pravda, čo si mi povedala do telefónu?" nedá mu to napokon.

Evelina iba prikývne.

„Takže Revenant. To nám ešte chýbalo," odfrkne si. „Nuž, čo si pamätám, naposledy ti krásavica dala pekne do držky."

„A ako to vyzerá v meste?" zmení tému ich rozhovoru.

„Ako v hrnci od guláši, vrie to kam sa pozrieš. Zvesti sa šíria rýchlo. Zvolal som mužov aby opevnili základňu a pripravili sa k boju. Satanisti sú tiež užitoční a pomáhajú ako vedia. Tiež som poslal do ulíc niekoľko hliadok. Väčšina našich sa zhromažďuje v Necropolise. Roznieslo sa že Rada a lovci niečo chystajú ale nikto to nevie potvrdiť. Zjavne sú tiež ako na ihlách. A mimochodom, aby som nezabudol, zháňa ťa Konrád."

Evelina pretočí očami. „Na toho starého trta si nájdem čas neskôr. Ozaj, máš tu to, čo som chcela?"

Prikývne a z kabáta vyberie malý, nylonový obal. Ten ukrýva dve nerezové injekčné striekačky, obe plné. Andrej jej jednu podá.

„Doktor hovoril, aby sme s tým boli opatrní. Tento upravený epoxid sa dosť ťažko zháňa. Je.to svinstvo a ja mu musím dať za pravdu. Videl som to na vlastné oči. Pár kvapiek tohto stačilo na to, aby Iblisovi vybuchla hlava."

„Otázka je, či to zaberie aj na ňu," vezme si ju a otáča medzi prstami.

„To ti nemôžem zaručiť, kým to neskúsime. Ale doktor tvrdí, že najlepšie bude, ak ju predtým zraníme, aby sme spomalili regeneráciu. Vraj jej to treba pichnúť rovno do miechy alebo do mozgového kmeňa. Už sa kurevsky teším. Vlastne, ako si na tom ty?"

„Už som sa dala dokopy. Hovorila som ti, že ma nejaký epoxid nemôže rozhádzať. Ako keď som mala iba sto," zazubí sa a dúfa, že jej to u Andreja prejde. „A čo ty? Najedol si sa poriadne?"

„Že som nepraskol. Mal som odloženú v kúpeľni istú záležitosť."

Evelina síce nechápe ale to nie je podstatné.

„Nevezmeš si brnenie?"

„Žartuješ? Som vyžmýkaný ako špongia. Navyše, voči jej sile by mi bolo prd platné a len by ma spomaľovalo."

Mal pravdu, bezpochyby by dokázala chitín preraziť ako nindža papundekel.

„Každopádne ju bude musieť niekto zabaviť," dodá s povzdychom. „Tak sa zdá, že to pripadne na mňa."

Koniec-koncov, ona jediná sa môže Revenantovi rovnať.

„Tak ja ju trochu poštípem a ty odvedieš zbytok," dodá Andrej.

Na dlhú minútu sa k tme pridá aj rozpačité ticho. Ako keby boli pubertiaci na svojom prvom rande, až im to obom začne pripadať trápne.

„Počuj, Andrej," žmolí si jeden z prsteňov. „No, totiž..."

„Ježišmaria, prestaň!" zastaví ju rýchlosťou blesku. „Len žiadne citové výlevy, prosím ťa! Len tu nezačni splietať niečo cukrované, lebo asi fakt zaleziem niekam do kúta."

„Chcela som povedať, že vyzeráš ako strašidlo." Začne mu rukou naprávať dezolátny stav jeho vlasov.

„Hej, hej no," vrčí na protest ale príliš sa nebráni, keď mu zarovnáva niečo, na čom by každý kaderník zarobil zlatú baňu.

„No tak, keď už mám umrieť, tak aspoň učesaní a sexy," odbije ho Evelina. „Ja chcem mať šmrnc aj keď budem už dávno vytuhnutá."

„Ha-ha, pučím sa smiechom," utrúsi s prekríženými rukami.

„Len sa zadrhni, ty dilino, ktorý nevie čo je hrebeň," Rukou zastaví na vršku hlavy, ako keď ťapká psíka.

Andrej vystrúha grimasu, ktorú mylne považuje za zvodný úsmev. Jedným chvatom ju prirazí k špinavej stene.

„Kto ti je tu dilino?"

„Ja to neodvolám," vyhlási s pohľadom, z ktorého nadržanosť priamo sála. O sekundu na to mu jazykom preskúmava všetko možné, od ohryzku, ucho, ústnu dutinu nevynímajúc.

Andrej jej pre zmenu testuje pevnosť poprsia. Zdrsnená koža na dlaniach rukavíc škrabe. Jednou rukou jej začne sťahovať gaťky. Evelina pre zmenu toho zápasí s prackou na vojenskom opasku.

Neváha a otočí ju a pritlačí o stenu. A presne ako si predsavzal, rozopne si maskáče a začne poriadne odzadu. Po ghúlsky a bez prestávky.

Evelina pri tom robí taký cirkus, až jej musí rukou zapchať ústa, aby nezobudila Natašu i celú ulicu. Proste ako za starých čias, vyklepáva ju rovno na schodoch, ako viedenský rezeň.

A práve uprostred nasadeného tempa pod oknom preletí tieň. Andrej pohotovo pravačkou vyhupne samopal na popruhu, ale zamieriť už nestačí. Evelina sa však ani neunúva prerušiť načatú robotu.

„Kurvafix!" vyštekne Andrej. Odvalí ju zo seba a vyskakuje na nohy.

Trmáca sa po schodoch, jednou rukou drží zbraň, druhou si pchá vtáka do treniek. Ono sa so spustenými nohavicami beží dosť ťažko. Preletí vchodom a samopalom sonduje prednú stenu domu.

Nikde ani náznak pohybu, len rozrazené okno na druhom poschodí napovedá, že si tu niekto lozí po budove. Práve naťahuje gate, keď ho dobieha Evelina, s rozgajdaným tričkom.

„Ona je tu," Andrej si doťahuje opasok a zapína poklopec. Horší spôsob ako nasrať ghúla okrem vyrušenia pri jedle, je vyrušiť ho uprostred trtkačky.

„To bolo rýchlejšie ako som si myslela," zahlási a rozhliada sa.

Andrejovi šklbne ľavým okom. „Čo bolo rýchlejšie, než si si myslela?" spýta sa nebezpečne.

„No... veď ona," zatvári sa ako nič.

„Počuj, mal by som ti nájsť niečo praktickejšie," prednesie pri pohľade na jej sukňu, priesvitné čierne tričko, silonky a topánky na opätkoch.

„Nerieš, mne to vyhovuje," mávne rukou ale nakoniec predsa len zahodí obuv. Hoci má Evelina so sebou Natašinu zbraň, venuje jej jeden zo svojich nožov.

„Ozaj a ešte toto," vylovil z maskáčov jej nohavičky, ktoré si v rýchlosti napchal do vrecka. „Predsa nechceš do boja naostro."