V nekonečnom vesmíre neexistuje nič, než temnota. Je absolútne pustý a tmavý.

A potom exploduje bolesť. Bolesť žiari ako jadrový výbuch v tej temnote. Jediná a primordiálna matéria, ktorá vypĺňa prázdny priestor. Z bolesti sa rodí vedomie.

Topí sa. Voda jej preniká do pľúc a trhá alveoly na subatomárne častice. Snaží sa pohnúť a plávať, je jej ukrutná zima a prúd jej hučí do uši. Chce otvoriť oči ale je to ťažký boj. Môže to trvať minúty, či hodiny, ale rovnako tak roky.

Nad jej hlavou bzučí žiarivka, vydávajúca bledomodré, tlmené svetlo. Nič viac nevidí. Svet sa vlní pred očami a aj to slabé osvetlenie ju bodá do rohovky ako kladivo.

Pokúsi sa preto odvrátiť hlavu na bok, čo jej spôsobí ďalšiu bolesť. Pľúca jej horia ako keby dýchala kyselinu a kyslíková kanyla ju tlačí do nosa. Od predlaktia sa vlní katéter s hadičkou infúzie, spod pyžama káble k EKG monitoru. K tomu, aby zdvihla ruku nemá žiadnu silu. Všetko jej hovorilo, že je nažive, ale ona si živá vonkoncom nepripadá.

Tým vyčerpala ten mizivý zvyšok energie, ktoré jej zostával. Únava ju stiahne späť do horúčkovitého a bezsenného spánku.

Keď znova otvorí oči, vonku je stále noc. Chvíľu trvá, než sa zorné pole rozjasní a aj tak má pocit, ako keby viečkami bagrovala štrk. Chvíľu iba bez pohnutia leží a sleduje ako z infúzie odkvapkáva fyziologický roztok.

Po nejakej dobe sa pokúsi pohnúť. Bolesti je toľko, že sťažka dokáže povedať, čo je vlastne nebolí, telo jej napriek protestom dovolí sa posadiť.

Jediné logické vysvetlenie je, že ju niekto zavesil za ruky k stropu a tri dni sústavne mlátil roxorovou tyčou. Kanyla je nepohodlná preto si ju strhne z tváre.

Zachváti ju kašeľ, sliny jej tečú z úst a na jazyku stále cíti pachuť vody z rieky. do vankúša. Utrie si sople do pyžama.

Rozhliada sa a pomaly začína zisťovať, kde sa to nachádza. Nemocničná izba je až na svetlo na strope tmavá. Dvere do chodby sú otvorené a svieti sa na nej. Inak tu panuje ticho. Netuší koľko času uplynulo, iba to, že večer.

Spomienky na posledné udalosti zapadajú na miesto len pomaly. Všetko sa zomlelo tak rýchlo. Najhoršie však je, že Nataša je rozpoltená. Evelina jej bezpochyby zachránila krk, no tá istá ženská si ju chcela kedysi dať na večeru.

Ak ďalej vysvitne, na izbe nie je sama. Na vedľajšej posteli leží jej spolupacient, napojený na umelú ventiláciu, ktorý vyzerá, že už má svoje najlepšie dni za sebou.

Rukou, ktorú má stále pod paplónom zavadí o niečo ťažké a gumené. Odhrnie ho zbadá niečo, čo jej spraví väčšiu radosť ako vedro lízatiek. Pochrómovaná hlaveň Smith & Wessonu 64 sa na ňu v prítmí zaleskne.

Oprie sa o vankúš a odklopí bubienok. Šesť nábojov s dutou špičkou. Váha nabitej zbrane, známa pogumovaná rukoväť a takmer nezreteľný pach mazacieho oleja pôsobia upokojujúco.

Mala by zbraň niekde schovať, sestričky na rannej vizite nebudú nadšené. Ale na to nemá vôbec chuť a silu. Proste povie, že je to hračka. Začne za sebou šmátrať po gombíku, ktorým by mohla niekoho privolať.

Do izby niekto vojde, no svetlo sa nerozsvieti.

To je umenie, že si vôbec spomenú, že tu majú aj nejakých pacientov.

„Prepáčte, môžem dostať niečo napiť?" Svoj hlas nespoznáva; v ústach má sucho a v krku ju reže ako keby pojedla žiletky.

Nataša sa vytiahne späť do sedu a zopakuje to znovu, odpoveď však neprichádza. Toto asi nebude sestrička, asi len ďalší pacient, čo zablúdil na chodbe. Silueta postáva v tme a mlčí. Bohvie, čo sem teraz vozia.

Znova začne šmátrať po tlačidle. V ramene jej bolestivo pukne. Zakašle a zaprie sa v snahe naň dočiahnuť.

Okrajom zorného poľa registruje, že tá mimóza, čo práve vošla, stojí pri okraji jej postele.

„Čo chceš, nemám teraz náladu..." zachrčí vyprahnutým hlasom ako dôchodca, čo práve absolvoval metalové vystúpenie. Do hrdla jej niekto napchal šmirgeľ tridsiatku.

Z tmy sa vynorí ruka a schmatne ju za predlaktie.

„Kurva!"

Snaží sa vytrhnúť, no tá ruka má silu ako hydraulický zverák.

„Pôjdeš so mnou," ozve sa z tmy bezfarebný hlas.

Konečne uvidí, kto pred ňou stojí. Oči dievčaťa sa v tej troche svetla zalesknú ako oči šelmy. Bezpochyby je to ghúl a ten strieborný odlesk v jej očiach nie je ilúzia, ako sa sprvu domnievala. Nataša vykríkne od hrôzy.

Ruka s pištoľou vyletí hore, pričom si vytrhne infúziu. Dostane hlaveň pred ňu a stlačí spúšť. Strela jej rozpára ohryzok ale s ňou to ani nehne. Vystrelí druhý raz s tentoraz jej pošle projektil rovno do čela.

Ghúlka sebou sekne dozadu, až jej počuteľne prasknú stavce. Stačí k tomu, aby ju pustila. Uprostred zíva diera v ktorej čosi buble. Z rany jej tečie niečo čierne, čo je epoxid so šedou hmotou.

Dievča, len o niečo vyššie od nej, zaduní na podlahu. Výstrely otrasú miestnosťou. V ušiach jej zvoní a do nosa štípe strelný prach.

Tá stvora sa však aj napriek priestrelu ľavej hemisféry neprestane hýbať, ba dokonca sa hrabe opäť na nohy. Pretože pravá časť tela vďaka prestrelenej lebke vypovedala poslušnosť, nedarí sa jej to príliš dobre.

Nataša neváha a so zbraňou v ruke vyskočí z postele. Dúfa, že toto je len prekliaty sen, no všetko ju bolí až príliš reálne.

Dlážka pod nohami zastudí. Rozbehne sa k dverám. Už minula deduška na ventilácií, keď začuje, ako sa ghúlka s priestrelom hlavy rúti za ňou. So zdesením zisťuje, že už je tesne pri nej. To nemôže byť skutočné. Každý ghúl, akokoľvek silný by sa po jednej epoxidovej do mozgovej kôry už viac nezdvihol ani keby čo bolo.

Už je takmer pri dverách, no zúrivé stvorenie ju doháňa. Keď tu náhle dvere zastúpi ďalšia postava. Nataša brzdí,, pretože uhnúť nie je kam.

Dvíha hlaveň a napína kohút. Mechanizmus cvakne a nastaví pred úderník novú komoru. Trítiové mieridla, fosforeskujúce v tme sa ustália uprostred.

„Uhni!" štekne silueta, ktorá sa ukáže byť Evelinou.

Nataša v sekunde uskočí stranou, dievča tak namiesto kytice privíta hlaveň automatickej brokovnice USAS 12. Evelina to do nej napáli z pol metra, jednou rukou. Dávka brokov raže 12 ju katapultuje do vzduchu.

Preletí na koniec izby a zdemoluje okno. Na stenách je graffiti z čiernej krvi. Ghúlka sa s čvachtnutím zrúti do kaluže svojich telesných tekutín; z hrudníku jej zostala krvavá kaša. Tentoraz sa už nezdvihne, ony však nemajú čas to zisťovať.

Bežia chodbou oddelenia, na ktorej zavládol chaos. Doktori i sestry im uskakujú z cesty, hlavne vďaka zbraniam v rukách. Nataša by jej jej samou radosťou dala aj francuzák. Čo by bol, len tak mimochodom, pre Evelinu vrchol blaha.

Snaží sa bežať ale svaly na nohách protestujú a ona lapá po dychu. Evelina si to všime, schmatne ju za ruku a ťahá ju so sebou, čo nanešťastie tempu príliš nepridá.

Na chodbe to vezmú po schodoch až k prízemiu. Zahnú do vestibulu rovno k východu.

Ignorujú prekvapené pohľady a šum ľudí, ktorí vidia okolo bežať dve ozbrojené ženské. Pokiaľ by ich niekto skúsil zastaviť, Nataša by ho v tomto rozpoložení pravdepodobne bez váhania zastrelila.

V pľúcach sa jej rozsypali pletacie ihly a tie teraz poskakujú a bodajú do nových a nových miest. Hoci s mamou trénuje pravidelne, teraz sa na žiadne maratóny vonkoncom necíti. Leda tak v spaní.

Vyrazia z lietačiek s pripravenými zbraňami. Vonku, okrem tuctu šokovaných čumilov, nie je v dohľade nič, čo by bolo treba prevetrať poloplášťovou expanznou. Vietor jej zamrazí pot, ktorý jej vyrazil na čele. Vonku je stále hlboká noc, tak, ako si myslela.

„Poď, auto mám tam," potiahne ju ghúlka za ruku.

Nechala ho zaparkované rovno pod oknom nemocnice, tak mala prehľad čo sa dnu deje. Evelina hodí brokovnicu na palubovku a podá Nataši svoj kabát, aby sa jej po ceste nezmenila na snehuliaka.

Vlezie na sedadlo spolujazdca, Evelina zabuchne dvere a naštartuje. Zaradí a dupne na to. Osemvalec zareve, strieborný Mustang GT500 vystrelí s odpichom ako šuter z praku.

„Čo to malo do byť?" kríkne po nej Nataša.

A keď sme už pri tom, prečo ma zachraňuje práve ona? Kde sú ostatní?

„Niečo, čo nechceš stretnúť ani náhodou," odvetí Evelina úsečne a stlačí pedál až na podlahu. Ručička tachometra letí hore rýchlejšie, než jej libido po jednom dni bez sexu.

„Je predsa po nej, nie?" dostane zo seba konečne súvislú vetu bez toho, aby znela ako pacient s tuberkulózou, čo si dáva na raňajky piesok a ma večer štrk.

Evelina jej venuje krátky pohľad.

„To si len myslíš," povie a zaradí trojku.

A v tej sekunde do nich narazí niečo takou silou, až sa prehne strecha. Je to taká šupa, až má Nataša pocit, že na nich spadol meteorit.

Desivá ghúlka so striebornými očami sa tróni na streche ako surfér na doske. Evelina zápasí s volantom aby auto vyrovnala. Je osem hodín večer a premávka je stále hustá.

„Mrcha jedna!" Vyprskne Evelina a musí sa vyhýbať autobusu a dvom kamiónom. „Ty si nedáš pokoj, čo?"

Nataša neváha, zhrabne brokovnicu a začne kropiť strechu. Strieľa ako maniak tam, kde predpokladá, že tá potvora stojí. Jedna nábojnica vletí Eveline do výstrihu. Výstrely otriasajú kabínou, úsťový záblesk ju oslepuje, automatická brokovnica sebou trhá.

Evelina sa s Mustangom valí cestou a kľučkuje pomedzi autá. Nataša neprestáva strieľať. Strecha začína pripomínať papier, na ktorý niekto zúrivo zaútočil dierkovačom. Krv presakujúca cez novovytvorené otvory naznačuje, že niekoľkokrát trafila. Na to, aby to tú obludu zhodilo z auta, to však nestačí.

Bočné okno vzadu sa rozletí práve vo chvíli, keď sa Evelina vyhýba babke na prechode.

Je to odporný a desivý zjav, kusy kože jej visia z tváre ako stará, rozdraná maska. Obnažená kosť na čeľusti a pravej polovici tvári sa leskne, z úst jej vlajú sliny a krv. Gaštanové vlasy sú pokryté súvislou vrstvou krvi a žmolcami mäsa, z oblečenia zostali len zdrapy. Z priestrelu lebky je už len uzavretá jazva, ktorá sa zaťahuje, ako ju vypĺňa čerstvé tkanivo.

Rovnako tak sa jej už začal regenerovať rozstrieľaný hrudník, odumreté tkanivo odpadáva z rebier, na ktorej sa opäť tvoria vlákna svalov. Všetko už prekrýva priesvitná vrstva novej, zažltnutej kože, tenkej ako papier, pod ktorou presvitá spleť ciev.

V dokatovanej tvári sa pod priehľadnou blanou tretieho viečka leskne jediné funkčné oko, v ktorom sa zračí len zúrivosť a zvierací hlad. Také niečo pozná iba v ghúloch na samom pokraji vyhladovania.

Začne sa drať dovnútra s besnou zúrivosťou, pazúry na špinavej ruke sa bezmyšlienkovito naťahujú po Nataši. Sunie sa kúsok po kúsku, bez ohľadu na črepy, ktoré sa jej zarezávajú do tela. Najhoršie je, že výraz v rozsekanej tvári je prázdny, toto nie je bytosť, ktorá by patria do ich sveta.

Nataša si zaprie brokovnicu a napáli jej to do ramena. Snaží sa jej odstreliť ruku ale rany sa jej zaťahujú tak rýchlo, ako sa tvoria.

Evelina otvorí priehradku pod palubnou doskou a vytiahne chrómovaný Nighthawk Custom T3.

Začnú to do nej pražiť obe naraz. Čierna krv pleskne o kožené sedadla. Všade zostanú prichytené žmolce mäsa a úlomky kostí.

Dievča sa nakoniec v okne neudrží, prsty i s drápmi zostanú vnútri. Ich radosť sa však skončí o stotinu sekundy na to. Podarilo sa jej funkčnou rukou chytiť spojleru. Nataša dostane jej hlavu do mieridiel a stlačí spúšť, zbraň však naprázdno cvakne. Striebrooká vlaje na aute ako štátna zástava, do ktorej si niekto utrel riť.

„Kde máš patróny?" skríkne Nataša po Eveline.

„Vzadu! Na sedadle!" štekne naspäť ale nevenuje jediný pohľad. Majú totiž iný problém.

Blížia sa totiž do vražedne ostrej zákruty v rýchlosti stopäťdesiat kilometrov za hodinu. Odrazu má sucho v ústach a stiahne jej riť. To sa nestáva často, aby mala Evelina jazyk ako púšť Gobi.

Ak to nezvládnu, zahviezdia vo večerných správach na JOJke, ako ich musia zaškrabávať z asfaltu. Evelina zviera volant, zákruta je už tesne blízko.

Nataša skáče dozadu začne v kabelke od Armaniho loviť náhradný zásobník. Príliš neskoro jej dopne, že toto je ten najnevhodnejší moment.

Práve v tej istej sekunde Evelina urobí niečo, za čo by jej zobrali vodičák konca života. A teraz predstavte, že ste nesmrteľný. Čo je pochopiteľne, len irónia. Niekto jej postavenia sa nebude znižovať k tomu aby si nejaký vodičák vôbec robil.

Mustang vletí do zákruty ako namydlený blesk. Strhne volant doprava a zatiahne ručnú brzdu. Auto letí bokom do oblúku.

Natašu odstredivá sila vykopne do stropu. Odrazí sa od strechy ako jojo a vzápätí ju to šmarí späť na sedadlo tak prudko, až si prekusne jazyk.

Pneumatiky sa pália. Mustang sa začína zvažovať na ľavý bok. Natašu gravitácia prišpendlí k dverám nohami hore, všetka krv sa jej nahrnie do hlavy.

Auto sa valí po kraji cesty ako balistická strela krátkeho doletu, čo sa vymkla spod kontroly. Lampa ich minie tak tesne, až odrazí spätné zrkadlo a zoškriabe lak.

Nárazník treskne do obrubníka a odplachtí do teplých krajín. Evelina jačí. Ťažko povedať čo od hrôzy alebo vzrušením. Zviera ručnú brzdu tak, že by z toho Freuda porazilo.

Nataša zápasí s gravitáciou, prevalí sa, nalepená na dverách a s brokovnicou v ruke sa plazí po sedadle. Tiaž je nesmierna, no ona sa nevzdáva a pokračuje. Náhradný zásobník leží na opačnej strane priamo pred ňou. Musí sa k nemu dostať, nech to stojí čokoľvek.

„Božééé!" zavýja Evelina ako šialená. Medzi nohami jej vznikla singularita, ktorá sťahuje všetko do seba. Práve sa urobila. Už zase.

Gravitácia prestala existovať. Na nekonečný moment sa ocitli dvoma kolesami vo vzduchu.

Zákruta sa končí, Mustang však stále letí bokom. Evelina uvoľní brzdu a vytúruje motor. Osemvalec zavyje. Auto, ktoré už začína pripomínať kabriolet sa dostane do roviny.

Nataša sa hrabe z pod sedadiel a tvár začína chytať odtieň jej vlasov. Evelina sa bleskovo pokrižuje.

„Hej! Kde do je tá prekliata beštia?" obráti sa Evelina dozadu ale ďalšiu účastníčku tejto jazdy smrti nikde nevidí. „Žeby sme sa jej konečne striasli?"

Na streche to zašramotí, Evelina zdvihne hlavu. Nataši sa konečne podarí doraziť zásobník do zbrane.

„Ale prdlajs!" zavrčí a trhne napínacou pákou.

Stlačí spúšť a sype broky do dosť zdevastovanej strechy. Pre Natašu však nie je žiadna sranda udržať sa, Evelina musí stále kľučkovať vo dopravnej špičke večernej Bratislavy.

Päsť prerazí zadné sklo ako kus ľadu. Črepy z okna rotujú v interiéri auta ako Kuiperov pás a vďaka prúdiacému vzduchu naberajú spätný chod. Ruka sa natiahne po druhý krát a zdrapne Natašu za golier.

Šialená ghúlka ju ťahá von, ako teľa z kravy. Pokúša sa stočiť hlaveň brokovnice ponad seba ale to je jej prd platné. Zapiera sa do sedadiel ale nemá šancu sa tej sile ubrániť. Rovnakú šancu by mala, keby ju za kabát ťahal slon.

Vietor ju pleskne po hlave. Už trčí polovicou tela von. Snaží sa tej mrche dať päsťou ale ľadový vietor jej nedovolí otvoriť oči.

Evelina to vidí v spätnom zrkadle. Pustí volant a vrhne sa dozadu. Podarí sa ju chytiť za členok a zároveň nepustiť volant.

Nad hlavou sa jej mihajú oranžové svetlá lámp ako pristávacia dráha. Niečo ju ťahá späť do auta. Dúfa, že to Evelina nepreženie a neroztrhnú ju obe ako žabu. Sily na to majú dosť.

Striebrooká sa nemá ako zmrzačenou rukou držať karosérie a Evelina je vo výhode. Ghúlka poriadne zaberie, Nataša sa vyvlečie z kabáta a dopadne medzi sedadlá. Zo šialeného uhlu zbadá ako sa ich kamarátka psychopatka derie na kufor.

Ghúlka prestrčí hlavu cez vybité okno a zbadá Evelinu, držiacu revolver.

„Tu máš darček na rozlúčku, suka."

A strelí jej priamo do hlavy. Rotujúci projektil prerazí lebečnú kosť a kinetická energia ju odfúkne z kufra ako kus handry. Vo vzduchu spraví elegantný premet vzad. Dvakrát sa odrazí od cesty, omelie ju to asfalte ako cesto na štrúdľu. Zanechá za sebou temnočervenú slimačiu stopu.

Zdemolovaný Mustang upaľuje ďalej po hlavnej. Keď sa im telo stratí z dohľadu, Nataša odloží brokovnicu a prelezie späť dopredu. Chvíľu sa ozýva iba prievan z rozflákaných okien.

Nataša naberie odvahu a vrhne po Eveline pohľad plný rozpakov.

„Prečo vlastne..." Uhne pohľadom späť na palubovku, stále zadýchaná. „Teda, totiž..." Nemá silu rozprávať, bľaboce ako Danko na tlačovke. „Vďaka."

Evelina na jej prekvapenie vybuchne hlasným smiechom a hihúňa sa hodnú chvíľu, ako keby počula ten najlepší vtip. Nataša na ňu neveriacky zíza ako mača.

„Bože ty si trdlo." Jej ruka pristane Nataši na hlave a urobí jej vo vlasoch prievan.

„Ale prečo? Odpovedz mi," nedá sa odbiť a tentoraz z nej oči nespustí.

Evelina si teatrálne povzdychne. „Tvoja mama ma o niečo požiadala."

„Ja nechápem," pokrúti hlavou.

„Zrejme si myslí, že ťa dokážeme ochrániť lepšie my, než ona."

„No iste," zašomre si Nataša popod nos.

„Zjavne na to mala dôvod," dodá Evelina o odhrnie si vlasy z tváre. „Prespala si celý jeden deň. Za posledných dvadsaťštyri hodín sa toho stalo mnoho. Schyľuje sa do tuhého, cítim to v kostiach. Našu Radu má teraz pod kontrolou Helix a s ňou aj väčšinu lovcov na Slovensku. A to isté sa deje aj v iných krajinách. Niekoľko našich zbehlo a Andrej má plné ruky práce. Neviem ako dlho budeme schopní udržať situáciu pod kontrolou. Za posledný deň sme mali pár konfliktov medzi niekoľkými klanmi a skupinami. Medzi ghúlmi na to vrie a hrozí, že vypukne občianska vojna. A to nie je všetko," povzdychne si. „Prišli sme o Alphu. Vzali nám ju rovno spred nosa. Tvoja mama nemala na výber, než ísť s nimi. Všetko bolo márne."

„Počkať, ona by nikdy nič také nespravila!" nechápe Nataša.

„Ja viem," odvetí Evelina na jej zmätený výraz. „Ale netušíme, čo má ona, alebo tí, ktorí nám vzali Alphu v úmysle. Vedia, že ťa môžu použiť ako páku proti nej, preto sa postarala, aby sme ťa udržali z ich dosahu."

„Čo je to vlastne tá Alpha?" spýta sa po chvíli.

„Niečo, z čoho chcú oni vytvoriť zbraň, ktorou by nad nami mali kontrolu. Konečné riešenie."

„A ona? Tá patrila tiež k ním?" ukáže za seba.

„To sotva Je to len bábka," pokrúti hlavou Evelina „Počula si už o legendách?"

Nataša prekvapením zabudne zavrieť ústa. „Takže to je to o čom som kedysi počula?"

„Revenant," prezradí jej ghúlka. „Najhorší z najhorších."

Nataša sa zvalí sa do sedadla. „Ona sa vráti. Však?"

Evelina šibne pohľadom do zrkadla. Nenaháňa ich nič, to ale neznamená, že tam nič nie je.

„Áno. Vráti."

Preberie sa hneď ako sa jej zregeneruje frontálny aj temporálny lalok mozgu. V hlave má stále diery, z tej väčšej vzadu odpadávajú kúsky lebky. Dvíha sa zo zeme ako storočný dôchodca s artritídou po žúrke. Tacká sa uprostred cesty, autá ju obiehajú a zúrivo vytrubujú. Z oblečenia toho veľa nezostalo, takže si každý môže prehliadnuť jej holú prdel. Špinavá od krvi a iných telesných tekutín ako robotník na vrtnej veži. Na novom oku sa mihá priehľadná blana dorastajúceho viečka. Prsty jej už dorástli, pruhy zatiahnutej kože svietia doružova, s čiernou mapou ciev.

Pri kraji zastaví stará škodovka. Chlapík, ktorý z nej vystúpi má zjavne za to, že je ožratá alebo sfetovaná.

„Hej, ženská! Čo ti je?" dobieha ju. Ghúlka sa zastaví a otočí sa za ním.

„Potrebujem mobil," povie bez prímesi akýkoľvek emócií.

Bez ďalšieho vyčkávania prekvapenému chudákovi jedným úderom do krku zlomí chrbticu. Chrupne to a chlapík sa s tupým buchnutím zvalí na zem. Z úst mu kloktá krvavá pena.

Z vrecka mu vyloví telefón a ani sa nepresvedčí, či je skutočne po ňom. Vytočí číslo a priloží si mobil k uchu.

„To som ja."