„Ste si istý, že to nevzbudí podozrenie?" spýtala sa Evelina, keď Kazakovovi nabehli peniaze na účet.

„Nemajte obavy, slečna Petrovičová. S byrokratmi a colníkmi si viem poradiť lepšie ako so žralokmi," uisťoval ju láskavo kapitán.

„To som rada. Určite ešte niekedy vaše služby využijeme," dodala a obdarila ho úsmevom, z ktorého sa podlamovali kolená zástupcom opačného pohlavia všetkých vekových kategórii.

Fúzatý kapitán bol ochota sama. „Ale že vôbec hovoríte! Vy a vaši priatelia ste na našej palube vždy vítaní."

„A nakoniec to bola aj celkom vzrušujúca jazda..." dodala Evelina.

Bola by aj pokračovala ale s ďalším nádychom jej prešiel mraz po chrbte. Niečo tu nebolo v poriadku. Pozrela sa okolo seba, no i tak mala pocit, že tu nie su sami. Kazakov a námorníci na ňu hľadeli.

„Pardon," poškrabala sa po hlave, „kde som to skončila?"

Pohybovalo sa to na samej hranici infrazvuku, ktorý ľudské ucho nedokázalo zachytiť. Obrátila sa k lodi. Bola si istá, že sa tu deje niečo zlé. Pozrela sa na loď a čiernu hladinu pred sebou. To napätie bolo zreteľné, ako pred búrkou.

A potom sa za jej chrbtom niečo celkom reálne. Ľudský krik. Perifériou zrakového poľa zachytila ďalší vnem.

Krčná tepna jedného z námorníkov sa otvorila. Jeho hrtan sa otvoril. Do tváre ju zasiahol prúd tepennej krvi. Pred ňou sa v tme zhmotnil groteskný výjav.

Čierne, osliznuté ústa s radom ostrých zubov. Čiernou kožou potiahnutá ruka v odporných drápoch zviera jeho hlavu. Zhmotnená nočná mora.

Kazakov strieľa z Tokareva ako besný. Výšľahy z hlavne jej rozfúknu ofinu. Projektily ju prevŕtajú skrz-naskrz, tá odpornosť sa zrúti k zemi ale ešte nie je koniec. Zmieta sa v striekancoch čiernej krvi a odmieta umrieť. Evelina mu vrazí opätok do lebky.

Keď sa však otočí ku kapitánovi, zbadá, že už je neskoro. Zmietal sa v zúfalej snahe vyslobodiť, no obtočili sa okolo neho traja a stiahli ho so sebou. Vytreštil oči a zmizol v záplave čiernych tiel.

Odrazu ju niečo zovrelo zozadu. Čierne pazúry jej rozpárali kožu na ruke. Hlava bez oči a s niekoľkými radmi zubov ako píla sa nad ňou týčila tak blízko, až ju ovalil smrad z jeho tlamy. Chystala sa mi vraziť drápy do krku, keď v tom mu dva projektily 5.56 NATO odtrhli sánku a prerazili lebku.

Evelina ho striasla zo seba a ďakovala všetkým bohom za Natašinu mušku.

A odrazu boli všade. Valili sa zo všetkých smerov, ohavní a lační po krvi. Bolo ich toľko, že si Nataša na lodi nestíhala vyberať ciele. Zatláčali Evelinu a námorníkov, ktorí ešte zostali nažive k okraju móla. Chvíľu sa im, aj vďaka Natašinej palebnej podpore, darilo odrážať zúrivé výpady.

Lenže to netrvalo dlho. Námorníci bojovali statočne a sami mnoho fextov pozabíjali. Ale horda bola pre nich príliš početná. Zanedlho sa ku kvíleniu potvor pridali aj výkriky umierajúcich mužov. Buď im došla munícia alebo sa fextom podarilo preraziť obrazu. Ustúpiť nebolo kam, zatláčali ich k okraju móla.

Evelina riskla pohľad na tanker a zistila, že to je horšie, ako si myslela. Desiatky, ak nie stovky fextov sa vynárali z vody a driapali na palubu. A Nataša o ničom zatiaľ nemá tušenia.

Večne opitý strojník v zúfalstve vystrelil z granátometu. Hneď potom mu brušnú dutinu, ústa a hlavu rozpárali pazúry ostré ako laserom brúsená oceľ. Trieštivý granát však minul cieľ a svoju púť zakončil pri jej nohách.

Evelina v zlomku sekundy pochopila, že jej zostávajú iba dve možnosti. Zostať na móle a nechať sa roztrhať výbuchom. Alebo skočiť do vody, ktorá je plná fextov a nechať sa zožrať.

Plná alebo nie, Evelina do nej skáče takú elegantnú šípku, že by za to dostala minimálne zlatú medailu. Práve včas.

Výbuch rozmetá hemžiacu sa masu tiel. Nie že by to malo nejaký účinok. Roztrhaných fextov rýchlo nahradia noví.

Nataša odtrhne zrak z puškohľadu. Prístav je ich plný, lezú po autách, kontajneroch, lodiach, štverajú sa po lampách a stromoch. Zaplavili ulice a ako čierna masa sa valia vpred, požierajúc všetko, čo im príde do cesty.

V prístave sú všetci mŕtvi, nemá zmysel pokračovať v streľbe. Zdvihne Mk. 12 SPR zo zábradlia.

O podlahu pleskne dlaň, pazúry zaškrabú o zábradlie a pred ňou sa vynorí čierna tvár bez očí, s olejovitou kožou napnutou, až presvitajú kosti; zuby z ktorých vlajú reťaze slizu.

Ohavná ruka jej chňapne po čižme. Nataša hystericky zajačí od zábradlia. Stláča spúšť, až kým jej nedôjdu náboje v zásobníku. Roztrieštená hlava zmizne a telo šplechne do vody.

Nataša sa pozrie ponad zábradlie a dych sa jej zastaví. Na palubu sa štverajú ďalši a ďalší. Na hrdinstvá nie je čas.

Prebehne okolo mostíku, v behu vymieňa zásobník. Hľadá únikovú cestu, no problém je, že už niet kam utiecť. Už sú na palube, vyliezajú zo všetkých strán a vrhajú sa po mužoch na lodi. Zadok sa jej stiahne hrôzou tak, že by cezeň neprešiel ani vlas.

Toto je jedna z tých chvíľ, keby najradšej sedela v škole. Kľudne aj na matematike. Alebo hocijakom predmete, ktorý neznáša. Čo sú asi všetky. Na tento trip sa tešila hlavne preto, že sa chcela vyhnúť trom písomkám. Ako inač, pred sviatkami im toho učitelia navalili.

Nataša si nadhodí pušku a vyrazí ešte rýchlejším tempom. Ak toto prežije, určite za to dostane jednotku s hviezdičkou.

Evelina sa vyškriabe po rebríku na palubu. Je premočená ako handra, vlasy sa jej lepia do tváre a oblečenie má v žalostnom stave. Spoznala, ako dokážu byť vo vode obratní, našťastie ich nenatrafila na toľko, aby si s nimi nedokázala poradiť. Začuje výstrely zo zbrane s tlmičom.

V tej istej sekunde okolo nej preletí Nataša ako blesk. Ghúlka sa za ňou obzrie.

Kam to beží? Snáď nie do podpalubia! Niekto by jej mal vysvetliť, že to je veľmi zlý nápad.

Pozrie sa na opačnú stranu. Čierna, kvíliacá a rozzúraná masa sa už valí jej smerom.

Dobre. Až taký zlý nápad to nie je...

Nataša skáče z kovových schodov. Za trubkami zaujme palebné postavenie a čaká.

Prvá zubatá hlava sa zjaví zakrátko. Zamieri cez kolimátor na puškohľade a pošle mu vianočný pozdrav v podobe projektilu priamo do lebky. Telo zarachotí o schody. Rovnako tak prevŕta strelami jeho kamaráta, ktorý sem príde po ňom.

Presunie sa o pár metrov dozadu a opäť zamieri. Ďalší pán na holenie sem vrhne bez už bez zbytočného nakukávania. Skáče jej rovno pod mušku. Toho by trafila aj keby práve vyskočila holá z postele. A tak sa i stane.

A odrazu sem vtrhnú všetci naraz, valia sa z vchodu do podpalubia ako dôchodcovia na zľavové akcie v Lidli. Nataša ustupuje neprestáva strieľa.

Fextovia lezú dole hlavou po strope ako, preskakujú padlých druhov, nedbajúc na straty. Chodba rezonuje ohlušujúcim revom. Nábojnice vyhrávajú o kovové steny rytmickú zvonkohru.

Kosí ich rad za radom, skôr než sa stačia dostať do vzdialenosti, ktorú zvládnu prekonať jedným skokom. Nie že by ich to dokázalo spomaliť. Už je pri dverách strojovne. Pažba ju len ľahko štuchá do ramena, ostreľovacia puška pľuje olovo a Nataša sotva stíha meniť zásobníky a presúvať sa zároveň. Ružová Hello Kitty sa na ňu provokatívne usmieva.

Záver Natašinej zbrani sa zasekne v zadnej polohe. To bol posledný zásobník. A je po zábave.

Pustí prázdnu pušku na zem. Zastaví sa a rozkročí. Zo stehenných puzdier vytasí revolvery. Natiahne kohúty, valce sa posunú.

Výstrely otriasajú chodbou, ako keby do nej zvonka niekto mlátil kladivom. Telá sa trhajú a epoxid ich spaľuje ako kyselina, doslova ich rozožiera priamo na mieste. Dúfa, že sa jej tým podarí získať trochu času, ale je to márna snaha. Neminie ani raz, no zástupy fextov sa zdajú byť nekonečné.

Nataša beží strojovňou a tentoraz už nezastavuje ani na moment. Nestrieľa už poza seba, proste uteká. Je to ako bojovať s prírodným živlom. Bezmyšlienkovitú hordu nezastaví pár mŕtvych druhov.

To by sa jej však nesmela nad hlavou mihnúť čierna ruka, ktorá sa vynorí spomedzi rozvodov. Chňapne po nej a zdrapí ju za vlasy, no vytrhne sa mu. To ju ale spomalí. Horda ju už doháňa.

Fext sa odrazí a vyskočí ako prerastená ropucha. Nataša urobí jedinú vec, ktorú môže. Vrhne sa k zemi a uhne sa mu. Jeden z revolverov sa jej pri tom vyšmykne z ruky. Zbraň zarachotí o podlahu.

Nataša je obkľúčená. V zúfalstve sa priplazí k stene a napchá sa do neidentifikovateľnej štrbiny medzi rozvodné trubky a káble.

Hoci má Nataša výšku a váhu priemerného pätnásťročného dievčaťa, otvor je príliš úzky aj na ňu. Sunie sa zboku po milimetroch s tvárou prilepenou k stene akéhosi stroja a zamotáva sa do káblov. Rovno do slepej uličky. Z tohoto miesta neexistuje únik. Šťastie, že Nataša netrpí klaustrofóbiou.

Dobre vie, že uviazla v pasci, odtiaľto sa nemá ako dostať, okrem cesty, ktorou sem prišla. Na druhú stranu, priestor je príliš úzky aj pre fextov, tak jednoducho sa k nej nedostanú. Ju tu tma a niečo tu smrdí.

Jeden z nich zúrivo odstrkuje súkmeňovcov a natlačí sa do medzery. Otvorí bezodné ústa, lemované takmer priesvitnými zubami a natiahne končatinu.

Nataša horko-ťažko vymotá spod káblov ruku so zbraňou, ale nakoniec sa jej podarí ju vyslobodiť. Natlačí mu hlaveň S&W 64 do tlamy a vystrelí. Projektil raže .38 Special s dutou špičkou, plnenou epoxidom mu rozpára hubu a vytrhne mozog z lebky.

Zvyšní fextovia sa vrhnú po jeho tele a začnú ho trhať a požierať priamo pred očami.

Jeden z nich však nelení a pokúsi sa dostať k čerstvému mäsu. Zovrie Nataši zápästie. Stlačí spúšť, no guľka preletí bezvýsledne hrudníkom a skončí v podlahe. Vyvalí sa z neho žlčovitý zápach, z ktorého sa jej chce zvracať. Bez ohľadu na priestrel tela ju začne ťahať smerom k sebe.

Nataša mu pritlačí hlaveň revolveru k hlave a stlačí spúšť. Kladivo s ostrým cvaknutím dopadne na úderník. Valec je prázdny.

V tej chvíli si uvedomí, že je s ňou koniec. Došla jej munícia aj možnosti. Pripustí si to až teraz. Nie tam vonku, nie keď bez rozmyslu vbehla sem dole. Toto je chvíľa, keď jej dôjde, že je v prdeli a mama tu nie je aby ju vysekala z problémov.

Horúčkovito sa naťahuje po záložnej zbrani ale na čižmu nedosiahne. Aj keby, nemá dosť priestoru k tomu, aby prehodila zbraň do druhej ruky.

Zovretie zosilnie a Nataša bradou drie o rúru nad ňou. Ovalí ju jeho odporný dych, z ktorého sa dvíha žalúdok. Ako zhnité a vyzvracané mäso, kyslý smrad, ktorý sa jej zažieral do nosa.

A odrazu je všetko preč. Výcvik i skúsenosti. Teraz je len to malé, vystrašené dievča, ako kedysi a do oči sa jej tlačia slzy. Nedíva sa tam, no v zúfalstve nedokáže myslieť na nič iné, ako na blížiaci sa koniec.

Nevie presne zaradiť z akého obdobia jej života táto spomienka pochádza. Vtedy musela byť ešte malá a mama ju ukladala do postele.

„Mami?" spýtala sa jej, keď ju prikryla perinou.

„Čo také, zlato?" posadila sa na posteľ a pohladila ju po vlasoch.

„Oni neexistujú, však? Príšery."

Dlho nič nepovedala, potom sa ma ňu pozrela. „Tu nie."

Do reality ju privedie tupá rana. A zvuk, ako keby sa dačo trhalo. Niečo ju chytí za rukáv a vytiahne von.

Nataša si uvedomí, že po prvé stále žije a po druhé, že leží rozcapená na zemi. Odváži sa otvoriť jedno oko. Zbadá nad sebou tieň.

„Mama?"

Tieň sa nakloní a dostane povedomé proporcie. Nataša otvorí aj druhé oko.

„Ja nie som tvoja mama," opraví ju Evelina, ktorá sa nad ňou skláňa.

Nataša je v rozpakoch. Nikdy by si bola nepomyslela, ako bude rada, že tú protivnú ženskú vidí. Ghúlka jej pomôže na nohy. Zdvihne zo zeme revolver, ktorý ju spadol a zastrčí ho do puzdra.

Pozrie sa na Evelinu, ktorej v tvári tentokrát chýba ten jej sebavedomý výraz a ona začne tušiť, že niečo nie je s kostolným poriadkom.

„Je ich veľa?" spýta sa na rovinu.

„Viac než by sa mi páčilo, holúbok. Vonku je to ešte horšie. A navyše..." odvetí Evelina bez zbytočných teatrálnosti. „Ty si si to ešte nevšimla, však?" ukáže na na podlahu. Prázdne nábojnice sa kotúľajú chodbou ako na šampionáte gúľania. „Nakláňame sa."

„Ale čo to znamená?" pozrie sa na ňu Nataša.

„Rozoberajú loď. Došlo mi to pred chvíľou. Začíname sa potápať."

„A čo mama?" spýta sa vzápätí.

„Mala by byť s Andrejom a Kiwi na druhom konci prístavu," odvetí Evelina a pozrie na dievča, ktoré ju prepaľuje pohľadom. Či už jej verí alebo nie, Nataša nakoniec len prikývne.

„Čo tak vypadnúť?" zaznie celkom rozumný návrh.

„Tiež si hovorím," odvetí ghúlka s náznakom sarkazmu v hlase. „Ale cestou, ktorou sme vošli ísť nemôžeme. Stihla som zavrieť tie prvé dvere ale za nimi ich je príliš veľa. Neprebijeme sa cez nich. Neviem, na ako dlho ich to zdrží, ale hádam, že nemáme veľa času. Pôjdeme opačným smerom."

„Keď si taká bystrá, nenapadlo ťa, že na druhej strane budú tiež," poznamená tónom, za ktorý by jej mama dala jednu za ucho.

„Stále lepšie ako zostať trčať tu, nemyslíš?" oplatí jej s rovnakou gráciou.

Nataša vytiahne revolver. Odklopí bubienok, vysype prázdne nábojnice. Vloží doň nové a zaklapne.

„Drž sa za mnou," dodá ghúlka, no Nataši nie je treba dvakrát hovoriť.

Obe bežia podpalubím, míňajú meracie zariadenia, čerpadlá, generátory a sklady.

Hoci je Nataša v dobrej kondícií, má čo robiť, aby s Evelinou dokázala držať krok. Pod nohami sa im začínajú tvoriť kaluže, podlaha sa už cítiteľne prevažuje.

To stihneme. Snáď.

Schody vezmú šmykom po zábradlí. Už sú v takmer polovici a prebiehajú veľkú križovatku. Ku vchodu im to bude trvať menej ako minútu.

Tanker klesá rýchlejšie, ako poľská vojnová loď, keď ju naozaj položia na vodu. Hluk a dunenie silnie. Nataši chvíľu trvá, kým si uvedomí, že to nevydávajú fextovia, ale voda, ktorá preniká trupom.

Sú takmer na konci, kde je už náklon lode tak zreteľný, že sa musia pridržiavať trubiek na stene. Minú odbočku zo zavretými dverami.

Žiarovky pobliknú až nakoniec zhasnú. Naskočia červené núdzové svetlá. Ozve sa kovová rana. Evelina sa obzrie za seba, Nataša do nej takmer vrazí. Loď sa otriasa.

Dunenie sa zmení v ohlušujúci rev. Než sa obe stačia spamätať, prúd ich zasiahne ako vodné delo. Podrazí im nohy a strhne ich ako tornádo.

Odrazu nemajú pod nohami pevnú zem, zdvihne ich to až ku stropu a ženie chodbou, spolu s fextami, ktorým sa podarilo otvoriť jedny zo zaplavených dverí.

Nataša sa pokúša udržať na hladine ale valiaci sa prúd ju pohltí ako kus spláchnutého hajlzelpapiera. Voda jej hučí do lebky a unáša čoraz rýchlejšie. Naráža do prekážok a odráža sa od stien, každá jedna rana bolí ako čert.

Nič nevidí, stratila orientáciu a nemá predstavu, kde je hore a kde dole. Nemôže sa nadýchnuť, pľúca jej horia a voda sa tlačí do nosných dierok, ako Jehovisti do bytu. Snaží sa niečoho zachytiť ale prúd je príliš silný a všetko jej kĺže pod rukami. Voda je ľadová a zviera jej svaly ako kazajka.

Posledný úder o stenu jej zvyšný vzduch z pľúc. V čierňave pred očami prebleskuje červená. Lebka jej pulzuje, bolesť trhá alveoly na kusy. Zúfalo šmátra okolo seba v snahe chytiť sa niečoho ale nemôže nahmatať nič. Nemá pojem o čase, pripadá jej, že ju vo víre unáša celú večnosť. Vesmír prestal existovať a zostala iba tma a voda okolo.

Eveline sa podarí zachytiť okraja dverí. Valiaci sa prúd ju tlčie do hlavy a snaží sa ju odtrhnúť od jediného pevného bodu, ktorý má. Je to ako držať sa skaly pod vodopádom.

Vtom jej čosi prefrčí okolo hlavy. Evelina po tom hmatne. Natašinu ruku stihne zachytiť doslova v poslednej sekunde.

Dievča sa drží pevne ale prúd je príliš silný, zmietajú sa v ňom ako štátna zástava pred parlamentom. Evelina sa zázrakom stále drží a dúfa, že sa im podarí prečkať dosť dlho, kým voda neprestane pritekať. Potom budú môcť preplávať zvyškom chodby.

Jej plán zmarí čierne, zúrivé klbko, ktoré do nich narazí plnu rýchlosťou. I cez všetku ghúlsku silu sa Evelina neudrží a ruka sa jej uvoľní.

Odrazia sa od steny a prúd ich opäť pohltí. Nataša sa jej vyšmykne a zmizne v čiernej vode. Snaží ňu dosiahnuť ale márne.

Prúd zoslabne a ona zistí, že môže plávať. Chodba je už celkom zatopená. Odrazí sa od rúr a pláva vpred. Dostane sa cez ďalší úsek, až na konci chodby uvidí schodisko.

Po Nataši však ani stopy. Evelina dúfa, že ju to vrhlo rovnakým smerom. Východ je už takmer na dosah.

Vyrazí k hladine a vynorí sa z vody. Tanker za ňou sa nakláňa zadnou časťou, lodné skrutky už trčia vo vzduchu. Keby mala náladu, poznamenala by, že je to vážne gyčovitý pohľad.

Obzerá sa okolo seba, ale Nataša sa nikde nevynorila. Razom jej dôjde, že toto nie je dobré.

Vrhne sa späť pod vodu a náhlivo pláva k potopenej časti lode. Vpláva cez schody. Aj keď je všade nekonečná tma, jej teplé telo by mala v tej temnote uvidieť. Sunie sa zaplavenou chodbou a dáva si pozor na fextov, ktorí sú vo vode obratnejší a rýchlejší, než ona.

Pláva podpalubím, zatiaľ čo tanker klesá lod hladinu. Nemusí však isť ďaleko. Natašino bezvládne telo sa vznáša pri otvorených dverách ako v beztiaži. Vlasy sa jej vlnia a rozostupujú od seba, oči zavreté.

Okolo nej sa utvoril oblak krvi, z rany na hlave. Evelina sa náhle zarazí.

Toto je skvelá príležitosť. Mohla by som sa jej zbaviť a to celkom jednoducho. Dokonca ani Andrej nepôjde proti mne. Budem mať dokonalé vysvetlenie, proste sa utopila a ja som prišla príliš neskoro. Stále je to nepriateľ. Nemám za ňu žiadnu zodpovednosť.

Zomrie bez toho, aby som na ňu čo i len položila ruku. Stačí, ak sa teraz otočím a ponechám ju napospas jej osudu.

Lenže za tak krátky čas sa toho stalo veľa. Svet sa mení, ona sama už netuší, čo je správne a čo nie. Ghúlovia už nie sú tým, čím bývali. A Evelina tiež.

Začínajú strácať svoje miesto na vrchole potravinového reťazca. A pokiaľ je jej predtucha správna, svet sa čoskoro ponorí do chaosu. Už nič nebude cesty späť. Rovnako ani nebude záležať na nejakých stranách, ani presvedčeniach.

Možno už vekom naozaj zmäkla a spohodlnela. Pochybovala o sebe čoraz viac. Evelina spred storočia, bola tvrdá a neľútostná vládkyňa nočných tvorov, ktorá si išla za svojim cieľom; bez milosti odpratávala každého, kto jej stál v ceste a pre ktorú neexistovali kompromisy.

Vtedajšia Evelina by si ani vo sne nepomyslela, že urobí to, čo práve teraz.

Pritiahla si Natašu k sebe a začala s plávať von z potápajúcej sa lode.