Andrej a jeho muži dorazili na miesto stretnutia krátko po sebe. Stryker, tentoraz už bez papuče, zastavil na parkovisku. Ghúlovia vystúpili a zaisťovali priestor okolo vlakovej stanice.

„Andrej!" zavolal jeden z jeho chlapov a nakopol niečo na zemi, čo doletelo až k Andrejovým nohám. Zakrvavená šľapka.

„Je tu." Andrej by sa zaradoval, no ešte bolo priskoro oslavovať.

Zakrúžil prstom vo vzduchu. Jeho muži sa zhromaždili pri ňom.

„Máme ju vnútri, na sto percent. Možno sa chystá vypadnúť z mesta, takže by sme mali pohnúť riťami. Ivan a Ďuro, zaistiť vchod. Ostatní so mnou. Postupovať po dvojiciach a strieľať len keď budete mať istú ranu. Civilistov sa tam bude motať plná riť. A Roman, ty ideš so mnou," počastoval ho pohľadom, po ktorom sa neodvážil ani pípnuť. „Nech ťa ani nenapadne stratiť sa mi oči."

Andrej si prezrel svoju jednotku. V rámci maskovania nemali štandardne zásahové uniformy. Tie vymenili za smetiarske overaly a montérky, pod ktorými mali samopaly TDI Vector s nasadenými tlmičmi, no našiel sa medzi nimi maliar, zvárač aj karnevalská maska Gizely Oňovej. Zdesene pokrútil hlavou. Namiesto protighúlskej úderky velil strašiakom do maku. Ak je takto možné definovať nenápadný presun, tak sa rovno môže vyzliecť donaha.

A tak táto tlupa klaunov, ktorá si hovorila špeciálna jednotka, vstúpila do vestibulu hlavnej stanice. V túto nočnú hodinu sa to tu nehemžilo davmi, ale stálo tu bolo dosť živo. Naskytol sa im dekadentný pohľad, zosobňujúci toto mesto. Bezdomovci spiaci na lavičkách alebo zvracajúci do kúta, ľudia vláčiaci za sebou kufre, výtržníci, šikanujúci študentky, akýsi pomätený chudák, vykrikujúci na celú halu o konci sveta, predavači v stánkoch s neprítomným pohľadom. Človek ako Homo Demens vo svojej plnej paráde.

Takúto spodinu nežral ani Andrej a to on nebol práve vyberavý. Vôbec sa to tu nezmenilo. Vlastne to bolo odpornejšie a nevkusnejšie ako si pamätal, keď bol malý.

„Vy traja, nástupištia. Oči na stopkách, jasné. Ostatní so mnou na poschodie. Roman, ty sa mi drž pri riti," vydával rozkazy pre ďalší postup. „Ako to vyzerá od vás?" spojil sa s mužmi vonku.

„Čistý vzduch, po cieli ani stopy," zaznela odpoveď.

Komando vyklusalo po schodoch. Ničím sa to nelíšilo od prízemia, snáď to tu len viac smrdelo močom. Rozptýliť sa, naznačil gestom Andrej. On s Romanom to vzali smerom na opačnú stranu.

Hoci jej pach mal v čerstvej pamäti, Andrej nebol jeden z tých, ktorí by sa svojim čuchom mohli chváliť. Okrem toho, je nutné podotknúť, že ghúl nie je stopovací pes. A predsa by odprisahal, že sa tu vnáša medzi stovkami iných.

„Hej," ukázal Roman na zábradlie. Vynímala sa na ňom krvavá šmuha. Veľmi čerstvá.

„Si celý od krvi, kam pôjdeš?" nadhodil Andrej. Hoci sa snažil, premýšľanie nepatrilo k Romanovým silným stránkam.

Andrej kývol bradou smerom k toaletám a Romanovi sa rozjasnili oči.

„Tentokrát ju do toho kufra dostanem," precedil Andrej.

„Čo?"

„Ale nič."

Obaja nakukli dovnútra. Umývadla boli porozbíjané, kachličky nepredstaviteľne zažltnuté a z toho smradu by sa bežnému smrteľníkovi dvíhal žalúdok. Kabínky boli odomknuté, niektoré rozcapené dokorán a záchody tak obsraté, ako keby tam chodil vykonávať potrebu dobytok. Až na jednu. Toto bude jednoduché ako facka.

Andrej vybral z puzdra Mk. 23 SOCOM, s nasadeným tlmičom a laserovým značkovačom, skontroloval zásobník, zarazil ho späť do zbrane a zatiahol za záver. Tentokrát už žiadne hry. Vyslal Romana vpred a sám istil jedinú únikovú trasu zo smradľavých hajzlov.

Roman sa pomaly presúval k zamknutej kabínke, samopal v pohotovostnej polohe. Andrej už bol pripravený. Ghúl kopancom vyrazil dvere a vtrhol dnu s razanciou tornáda, pripravený rozstrieľať všetko vnútri na elementárne prvky...

Ujko s plešinou a briadkou vrhá udivené pohľady; div, že infarkt nedostane.

Tu sa už človek ani v kľude vysrať. Len si tak sedí na záchode, sčista-jasna treskot, svetlo, prievan a tu pred ním stojí rozbesnený maniak s vraženým pohľadom a namierenou zbraňou. Ujko, stuhnutý ako soľný stĺp, hľadí do hlavne samopalu Vector, tlmič sa mu takmer dotýka koreňa nosa.

Od hrôzy sa mu uvoľní zvierač a všetko z neho vyletí závratnou rýchlosťou, sprevádzané patričným zvukovým orchestrom. A smradom. Takto expresne sa neposerie len tak hocikto.

Psychomaniak so zbraňou v ruke sa ani nehne. Ujkovi ma čele vyrazia kropaje studeného potu, ruky kŕčovito zatína do plastovej dosky. Slovné spojenie – posrať sa od strachu, v tejto chvíli dostáva celkom nový rozmer.

Čas je napnutý ako šprcguma. Romanov mozog nestíha spracovať, čo sa deje.

„Doriti... Zlé dvere."

A vtom sa ozve ďalšia hromová rana. Z vedľajšej kabínky vyletí šmuha a prefrčí okolo Romana i ujka.

Andrej dostane šmuhu do mieridiel a stlačí spúšť. Guľka raže 45. ACP jej do hrude prerazí dieru veľkú ako päsť. Strela typu R.I.P. s dutou špičkou nie je tvorená z jedného celku ale fragmentov. A tie sa v živom tkanie správajú ako šrapnely. Rozomelú vnútorné orgány na kašu a prerazia jej útle telo ako búracie kladivo polystyrén. Kosti sa roztrieštia, krv pleskne o kachličky.

Kam sa hrabe epoxid.

Ten je pre nich takmer nedostupný a ešte by na nich krivo pozerali, ako by nosili zbrane napáskované strelivom na zabíjanie ghúlov. Tie mrchy si zamiloval. Problém epoxidu je, že účinkuje so značnou latenciou. Toto má efekt instantný.

Dievča žuchne k Andrejovým bagandžám ako hriešnik pred farára. Dielo skazy bolo dokonané. Krv bola všade, žmolce odpadávali zo stien. Kulisa ako z béčkového hororu. Snaží sa síce postaviť, no s odstrelenou polovicou hrude je to nemožný úkon. Nakoniec zostane ležať tvárou na močom nasiaknutej podlahe.

Ujo tróniaci na záchode sa prežehnáva ostošesť. Andrej jej venuje víťazoslávny úsmev. Zaistí a zarazí pištoľ do puzdra.

„Zľutovanie!" narieka ujko na smrť vydesený. „Zľutovanie, prosím!"

„Poďakuj tomuto dementovi," kývne flegmaticky Andrej hlavou na druhého ghúla. Roman sa usmieva ako jelito.

Keďže majú len jedny putá, vyriešia to elegantne. Spútajú jej ruku s nohou. Takto by musela kráčať v predklone a na beh by mohla zabudnúť. Roman vytiahol čierne, plátenne vrece a spoločnými silami sa snažili dievča dostať do neho. Úloha to nebola jednoduchá, vzpierala sa a častovala ich nadávkami. Až po Andrejovej hrozbe, že jej SOCOM napchá do miest, kam slnko nezasvieti, všetky protesty z jej strany ustali. Cestu von by mali absolvovať čo najrýchlejšie, už beztak priťahujú viac pozornosti ako je zdravé.

„Čo s ňou chceš robiť?" nadhodil Roman pri odchode. „Máme ju zobrať k nám a tam jej odfakliť hlavu?"

„Nie, nechaj tak. Ja sa o ňu postarám. Vy môžete ísť späť na základňu. Ale Kiwimi ani muk, jasné?"

Roman horlivo prikyvoval. Prehodil si vrece cez rameno a skontroloval, či je vonku čistý vzduch.

„Ozaj dedo," otočil sa Andrej vo dverách. „A umyť ruky po vysratí. Inak si ťa nájdem." Dvere sa zatvoria.

Na ujka toho už bolo priveľa. Jeho vedomie si zobralo neplánovanú dovolenku a on sa bezvládne zosunul vedľa záchodovej misy.

Stratila pojem o čase i priestore. Niekam ju viezli, potom zase hodili cez chrbát. Buchli dvere a cvakol zámok. Potom sa otvorili ďalšie. Vyklopili ju z vreca na tvrdú podlahu. Keď zmizla aj páska, ktorou jej prelepili oči, zistila, že má ruky pripútané okolo skoby, pribitej o stenu.

Bola v kúpeľni, ktorá však kúpeľňou sotva bola. Kachličky boli lepkavé od niečoho neidentifikovateľného. Umývadlo plné náčinia na rozrezávanie mŕtvol, vykosťovancie nože a pílky, zrkadlo tak zažraté špinou, že sa od neho nič neodrážalo. Vodovodné batérie už boli dávno odmontované, trubky na stene zhrdzavené. Vznášal sa tu dusivý a organický zápach stoviek vyvrhnutých vnútornosti.

A nad vaňou viselo na mäsiarskych hákoch ľudské telo stiahnuté z kože. Mŕtve oči zízali na mláku krvi pod sebou.

Ten ghúl tu bol s ňou. Odložil kabát a vykročil k nej, rovnako nemilosrdný ako predtým.

„Prosím!" zmietala sa v putách, no bola to márna snaha. „Urobím čokoľvek! Čokoľvek!"

Jeho ruka ju zovrela po krkom a donútila pozrieť sa na neho. I keď by jej prišiel za iných okolnosti pohľadaný, teraz nič také nevidela. Dívala sa do oči démona, bez štipky súcitu.

„Ja o tvoju kundu nestojím." Silu mal obrovskú, bezpochyby by jej dokázal rozdrviť lebku ako nič. „Nestojím o ženské ako ty, ktorým sotva začali rásť chlpy na piči. Vyzeráš ako zdochlina po týždni vo vode. Poviem ti, čo od teba potrebujem," jeho tvár sa priblížila k jej. „Potrebujem silu. Mäsu ghúla sa ľudské nevyrovná. Tu z neho nezískaš. Nie dosť rýchlo." Spod nechtu sa vynoril čierny pazúr a približoval k jej krku. „Najprv ťa nakŕmim a potom si odhryznem. Vždy, keď sem prídem, znova a znova. To je to, čo mi dáš."

Prešla ňou hrôza ako nôž z tekutého dusíku, pretože teraz pochopila, aký osud ju čaká. Začala sa zmietať v putách, kopať okolo seba, ale nič z toho jej nepomohlo. Dvere zo spevnenej ocele neprepustili von žiaden zvuk.

„Myslíš, že môžeme začať hneď teraz." Zuby sa už približovali.

Ozval sa príšerný, neopísateľný zvuk. Trhanie svalových vlákien, praskanie šliach, ktoré vzápätí prehluší rev. Kachličky prerastené plesňou ostrieka čierna krv.