Nasledujúce dni spiatočnej cesty ubehli, napriek protichodnému očakávaniu, v pokojnom duchu.

Nie, Evelina s Ivonou sa nestali najlepšími priateľkami, ani nikto neprišiel z návrhom aby sa na všetko vysrali a dali sa na pirátstvo; z takého tankera by sa po troche improvizácie razom mohla stať bojová loď, ak by chceli. Ale už tu nepanovala tá dusná atmosféra, čo predtým.

Deň pred príchodom na Slovensko sa všetci zišli v podpalubí a pripili si na ich len tak-tak vydarenú krádež. Najzábavnejší bol pohľad na Natašu, ktorá po jednom dúšku zo samohonky z Uralu očervenela ako rak a div sa nezadlávila. Pri Andrejových buchnátoch sa dušovala, že sa že sa toho patoku už jakživ nedotkne.

Niekto z námorníkov začal hrať na balalajku a kapitán vyzval Evelinu na súboj v pití. Duel sa skončil po urputnom boji prekvapivým výsledkom - remízou.

Ráno Natašu prebudil hromový smiech, nesúci sa z podpalubia. Rozlepila oči a vymotala sa zo svojej kajuty. Kapitán Kazakov zvracal cez palubu. Zišla dole po schodoch a dole sa jej naskytol dekadentný pohľad. Evelina tuho spala na zemi v objatí čerstvo zapichnutej ryby, obklopená hlúčikom pochechtávajúcich sa námorníkov a Kiwiho. Po Ivone s Andrejom ani vidu, ani slychu. Zvyšok plavby prebehol v znamení triezvenia zo včerajšej pitky.

Do Bratislavy priplávali neskoro večer. Jedinou novinkou bolo, že poriadne prituhlo. Ghúlom zima nevadila, zato Nataša v kožušine od hlavy po päty vyzerala, ako keby sa vybrala do Grónska loviť tulene. Andrej s aj s Kazakovom jej núkali jedno poldeci na zahriatie, na čo sa im Ivona začala vyhrážať, že ak je tu nájde potácať sa ožratú na mol, vlastnoručne ich vykastruje.

V prístave už na nich čakal Johan. Andrej bol celkom rád, že ho vidí. Chlípneho deduľa si už stihla obľúbiť aj Evelina. Až ho premení na ghúla, to ešte bude veselo. Len nech, vraví Andrej námorníkom, konečne niekto bude šťastný, že ho tá nenásytná mrcha zneužíva.

Tanker, z ktorého sa preventívne po ceste stihol stať Rozovyj Medved, zakotvil v prístave, aby mohli vyložiť ich náklad. Zamaskovať loď bola pre námorníkov hračka, vzhľadom na časté kšefty s pašerákmi boli na podobné situácie pripravení.

Evelina zostala na móle aby sa s Kazakovom a jeho posádkou finančne vyrovnala. Johana poslala, aby vyzdvihol v meste Miltona s Brunom. Andrej, Ivona a Kiwim sa vybrali otvoriť ich predčasný vianočný darček, ktorý sa medzitým podarilo bezpečne vyložiť.

Nataša dostala rozkaz, aby si zbalila svoje aj ich veci a počkala na nich na lodi. Zatvárila sa síce oduto ale nakoniec sa pustila do balenia zbraní a výstroje.

Andrej s Ivonou a Kiwim stáli pred kontajnerom a dívali sa na neho s pochybami, ako keby z neho mali vypustiť nasratého krokodíla, ktorý si ich dá na večeru, raňajky, obed aj olovrant. Ani jeden z nich netušil, čo majú vo vnútri očakávať.

„Tak do toho, nech to konečne vidíme," povedal Andrej Kiwimu. „Už sa mi z tej zimy scvrkvávajú gule, tak nech to máme za sebou."

Ten prikývol a pristúpil ku kontajneru. Odsunul západky a zatiahol za držadlá. Šlo to ťažko, dvere pri otváraní drhli, po ich nešetrnom zaobchádzaní s kontajnerom boli v rohu prehnuté. Po menšom úsilí sa im podarilo škrípajúce vráta odklopiť.

Puch, ktorý sa vyvalil sa nedal k ničomu prirovnať. Niečo medzi morskou soľou, rozdrvenými kosťami a niečím čo pripomínalo zatuchlinu. Ani ghúlovia s ich čuchom si to nedokázali zaradiť. Napriek tomu to bolo neurčito povedomé, čo bolo pomerne znepokojivé. Všetci, hlavne Ivony o krok cúvli.

Kiwi vytiahol baterku a zasvietil. Najskôr sa nedalo rozpoznať, na čo sa vlastne dívajú. Vypĺňalo to takmer celý vnútorný priestor a kruh baterky bol príliš úzky. Možno to bolo tým, že to žiaden konkrétny tvar nemalo.

„Šuter. Ja tam vidím obyčajný šuter," prerušila ticho Ivona prvým, jej prišlo na um.

Rozmery odhadom pätnásť metrov na dĺžku, tri na šírku a hrúbku. Tvar malo nepravidelný, s ryhami, výstupkami a priehlbinami, nie príliš odlišné od kusu zatuhnutej lávy. Andrejovi to bohvie prečo evokovalo zakuklenú larvu, ktorá sa nerozložila ale zmineralizovala. Povrch okrem nepravidelnosti bol podivne hladký, farbou ako vybielená slonovina.

Ale najväčšou zvláštnosťou bolo, akým spôsobom to odrážalo svetlo Kiwiho baterky. V lúči svetla sa na povrchu tvoril perleťový odlesk, ako čerstvo napadaný sneh.

Ale to najhoršie zo všetkého bolo, že mu to pripadalo iné, akoby to sem proste nepatrilo. Cudzie. A istým spôsobom nepriateľské. Možno má nakoniec Milton pravdu a oni stoja pred niečím, čo na ich svet zhodila mimozemská civilizácia pre miliardami rokov.

Andrej pristúpil ku kontajneru a dotkol sa povrchu. Studil. A na miestach bez nepravidelnosti bol hladký ako sklo. Keď však pohol dlaňou, pod bruškami prstov nahmatal mikroskopické trhliny, ako na nedokonale vybrúsenej skale.

Keď ruku odtiahol, zistil, že mu na prstoch uľpela tenká vrstva. Jemná ako múka a perleťovo biela ako najčistejší kokaín. Pomiesil si hmotu medzi prstami, na jeho počudovanie sa nezlepila do guľôčok od špiny na jeho rukách ale opadávala z kože.

„Skamenelina," poznamenal Andrej. „To je fosília," ukázal prstom na tú vec v záblesku pochopenia.

„Čoho, dinosaurieho hovna?" utrúsil bez snahy tváriť sa inteligentne Kiwi.

„Ako to mám kurňa vedieť?" mykol plecami Andrej. „Ja o týchto veciach viem guľové. Počkajme na Miltona, ten bude múdrejší."

„A čo to akože má byť?" nevedela pobrať Ivona. „Prečo každý hľadá nejakú skamenelinu?"

„Alpha. Náš predok," odvetil Andrej stále s pohľadom na tom kuse kameňa. „Žila hlboko v moriach, dávno pred nami. Z nej vzišli ghúlovia i fextovia."

„Je to niečo, čo chcú skúmať. Alebo skôr, pretvoriť na zbraň," dodal Kiwi.

„To preto, že je to zbraň. Zbraň Vládcov. Alebo nástroj, ktovie."

„To by som chápala, ak by chceli získať živú vzorku. Ale ako im pomôže toto? Koniec-koncov, je to mŕtve," pristúpila bližšie ale dotknúť sa toho neodvážila.

„A čo vieme o tom, čo je živé a čo mŕtve? Oni zrejme hľadajú to, čo je vo vnútri. Možno tam v nej, zostali nejaké bunky zachované."

Na konkrétne odpovede si budú musieť počkať od toho najpovolanejšieho. Kiwi vytiahol z vrecka mobil.

„Len pošlem Miltonovi pár fotiek, určite je celý vzrušený, až sem dorazí. Nech si má pán výskumník po nociach nad čím honiť."

Medzitým ako poskakoval s foťákom okolo kusu kameňa aby mal čo najlepšiu kompozíciu, Andrej s Ivonou na seba nenápadne kývli. Nepozorovane siahol pod kabát a nahmatal zimou vychladenú rukoväť svojho meča a natočil ho o niekoľko stupňov do pravého uhlu, aby mohol hladko tasiť.

„Za chvíľu zo mňa bude profík."

Kiwi na iPhone šteloval nastavenia fotoaparátu s evidentným záujmom, Tak mu uniklo, čo sa deje za jeho chrbtom.

„Teraz!"

Čepeľ katany mu rozpára uniformu a zostane trčať z hrude, zamastená tmavou krvou ako kôl. Mobil vo vzduchu spraví piruety a zarachotí o zem. Kiwi od prekvapenia otvorí ústa.

Siahne po zbrani v puzdre ale tasiť už nestihne. Andrej mu jediným sekom odtne ruku. Potom mu presekne šľachy na kolenách. Ivona vytiahne meč a on pleskne telom o kontajner. Prevalí sa síce ale vstať už nedokáže.

„Čo to kurva stváraš?" dostane zo seba napriek meču, ktorý mu tlačí na hrdlo.

„Ja viem vždy čo robím. To ty sa strápňuješ," odvetí Andrej a myslí to smrteľne vážne.

„Nehovor." Snaží sa znieť povznesene, čo ide ťažko, ak vám ostrie čokuta krája chrupavku na ohryzku ako kus syra.

„Nepodozrieval som ťa, vôbec. Ale Milton svoje slovo dodržal a v tú noc, kedy sme ma kontaktoval človek, pre ktorého pracoval. Chcel som len meno toho, kto nás udal v Rakúsku lovcom a prezradil našu polohu ich Rade. A dostal som tvoje meno aj fotografie teba s lovcami a výpisom hovorov. Ale potrebovali sme každú ruku, tak som musel počkať." Andrejov hlas bol ako ľad, bez jedinéj emócie. „Kvôli tebe prišli o život Roman aj Miltonov človek."

„No tak ma máš." Kiwi očividne nehodlal prestať s tou svojou hlúpou pretvárkou. Zvláštne, ako sa každý správa detinsky, keď nastane jeho posledná chvíľa.

„Zahráme si zaspieva-nezaspieva? Aké fajnovosti skúsime? Epoxid, hladovku, či si donesieme nejaké náradičko?

Pretože ja som ochotný spolupracovať, vieš? Obaja sme predsa rozumní, tak načo zbytočne šaškovať Čím by som začal? Mená, chceš mená, je to tak?"

„Teraz by si predal aj vlastnú mater. Faktom je, že nevieš nič, tým so si istý," odvetil Andrej na jeho bľabotanie. „Povedz mi, naozaj to stálo za to riziko? Plánoval si, že ja a Evelina padneme a ty zlížeš smotanu? Potom by si sa postaral o Miltona s Brunom, alebo by si ich predhodil jeho bývalému šéfovi, hovorím správne?"

„Mal by si vedieť, že ako vojak som vždy plnil rozkazy bez jediného zaváhania," vysypal zo seba ako lavína.

„Keď ti išlo o krk," dodal za neho.

„Nechceš vedieť to najpodstatnejšie zo všetkého? Prečo?" zasyčal ako vypustená pneumatika, pretože mu dochádzal dych.

„Nezaujíma ma to," odsekol jeho niekdajší veliteľ. „Nezaujíma ma to, pretože viem o čo ti išlo. Chcel si mať takpovediac protekciu. V tom novom svete si začínal s čistým štítom. A tiež poriadne zaplatili, či sa mýlim?"

Andrej sa ksichtí ako keby sa vlastne nič nedialo a oni sedeli ma pive v Necropolise ale namiesto má oči dve supermasívne čierne diery.

Kiwi vystrúha na tvári pokrivený úsmev. „Len som chcel vyviaznuť so zdravou kožou. Presne, ako ty. Dali mi lepšiu perspektívu, ako som mal u tej kurvy. No tak Andrej, mám rodinu. Nakoniec sa od seba až tak nelíšime."

Ty máš gule porovnávať ma so sebou? Ten podstatný rozdiel medzi nami je, že moja zrada sa ešte nenabrala reálne kontrúry. A nestane sa tak, dokým bude Evelina nažive.

„Ja ti to nemám za zlé." Nechá Kiwiho padnúť na všetky štyri. „Ty nie si zlý vojak. Si iba sprostý."

„Fakticky?" vzhliadne k svojmu veliteľovi. „Takže mi to nemáš za zlé?"

„Vôbec nie. Svojmu účelu si už poslúžil." Zdvihne meč ponad rameno. „A teraz skap."

Čepeľ sa zmení na rozmazanú šmuhu, ktorá prebleskne cez jeho krk.

Očakáva, že bude mať aspoň pocit zmaru, keď vidí bezhlavé telo jeho najschopnejšieho vojaka a zrejme ležať pri nohách. Namiesto toho sa dostaví poznanie. V novom svete sa bude musieť so zradcami vysporiadať takto.

„Andrej..." doľahne mu k ušiam Ivonin hlas.

Najprv sa domnieva, že to je gesto útechy, potom si však všimne, že lovkyňa sa díva na opačnú stranu a so zbraňou stále v ruke.

„Vskutku pôsobivé. Presne ako sa u vás dalo očakávať. Nič iné, ako úspech som nepredpokladal, pán Shax."

Z tieňov vystúpili tri postavy. Dvaja muži v exozbroji a uzavretých bojových prilbách s rozšírenou realitou, bez insignií a nášivok; s útočnými puškami AR-57 v rukách.

A uprostred muž v čiernej bunde s kožušinou. Tvrdá tvár s ostrými rysmi, vlasov čiernych ako noc a mohutnej postavy. Nemilosrdný pohľad v očiach vzbudzoval autoritu u každého, kto do nich pozrel.

„Reiner," precedil namiesto pozdravu.

Cypher. Der Teufel. Andrej vedel, s kým má tú česť. Meno, ktoré sa ghúlovia báli čo i len vysloviť a mnohí pochybovali, že skutočne existuje.

Muž, ktorý pred nimi stál, bol medzi lovcami žijúca legenda a pre ghúlov najhoršia nočná mora, pri ktorého mene sa triasli strachom. Pokiaľ existuje niečo, čoho sa nemŕtvi boja viac ako hladu a fextov – je to tento človek.

A tí muži, ich zbrane a exozbroj. Andrej dobre tušil, čo sú zač. Militaires Sans Frontières.

Reiner sa prívetivo usmial ale bol úsmev falošný, ako gate od Vietnamca.

„Pardon, nechcel som sa vás dotknúť, že som vás len tak nazval Shaxom. Smiem vás teda oslovovať ako veliteľa? Máte takú hodnosť, nemýlim sa? A čo sa týka našej prítomnosti tu," roztiahol ruky, „berte to ako výmenný obchod. Láskavosť za láskavosť. My sme vám pomohli odhaliť zradcu vo vašich radoch. Za to chcem niečo na oplátku."

„Toto nebolo súčasťou dohody!" vybuchol Andrej v návale zlosti.

„Čo? O čom to hovoríš? Aká dohoda?" dostala zo seba Ivona hlasom, ako keby ju škrtil pytón.

Andrej sa na ňu však ani len nepozrel. To sa jej dotklo, že ju takto ignoroval.

„Ste predsa rozumný muž, pán veliteľ. Určite chápete pravidlá obchodu. A pomoc by sa slušilo oplatiť," pokračoval Reiner.

„Ja som mal ešte len so svojim návrhom prísť. Nikdy nepadla reč o tom, že sem len tak nakráčate a vezmete si Alphu. Či už sa vám to páči alebo nie, Alpha teraz patrí nám. Som ochotný jednať o výmene ale nie tu a teraz. A mimo to, v takom prípade si stanovím určité podmienky," odsekol Andrej rezolútne.

Reiner vyzeral, že chce niečo odvetiť, nakoniec sa však odmlčal.

Potom sa Andrej konečne pozrel na Ivonu a došlo mu, že je niečo veľmi zle. Ruka s mečom sa jej triasla. Za ten krátky čas ju už zažil vo všetkých rozpoloženiach. Ale ani v tej najhoršej situácií v akej sa ocitli, jej v tvári nikdy nevidel skutočný strach.

„To je príhodné, znova ťa vidieť. Už je to dlho, však?" Reinerov pohľad sa upieral na ňu.

Tá neodpovedala, tvár mala čoraz bledšiu a vyzeralo to, že je blbo.

„A ona? Je tu, mám pravdu? Hádam, že sa jej darí."

Po týchto slovách z Ivony zmizla z tváre už úplne všetka farba. Andrej začínal mať vážnu obavu, že tu hodí šabľu.

„Ty... sa k nej ani len nepriblížiš," adresovala mu ale ten hlas nemohol patriť jej.

„To je od teba trochu sebecké."

„Pretože ty si vymenil svoju dcéru za tú skurvenú vec! Je mi z teba zle!" ozvena jej hnevu sa rozľahla po prístave ako jadrový výbuch.

Andrejovi to odrazu docvaklo, všetko to zapadlo na svoje miesta.

Aké to nemilé rodinné stretnutie.

To, čoho bol následne svedkom netrvalo viac ako dve sekundy.

Ivona sa zmenila na odpálenú strelu s plochou dráhou letu, ktorá sa valila smerom k Reinerovi a dvom ozbrojencom. Jeho muži ani nestačili zdvihnúť zbrane.

Reiner bol rýchlejší, než si dokázal predstaviť. Odrazil jej vodorovný sek vlastným mečom. Čepeľ pripomínajúca katanu bola čierna ako obsidián a zubatá po celej dĺžke ako ostrie na prerezávanie lán.

Ďalší pohyb, ktorý spravil, bolo to, že jej päsťou vrazil do žalúdka. Musel do toho dať poriadnu silu, pretože Ivona sa prehla dopredu, ako keby v plnej rýchlosti narazia do zábradlia. Z úst jej vyrazili kyslé žalúdočné šťavy. Váľala sa bolesťou stočená do klbka ako mačka, katana je vyletela z ruky.

„Si rovnako predvídateľná a naivná ako kedysi," povedal tej tvári, skrivenej utrpením. „Stále to namyslené decko."

„Ja tu nerád ruším toto dojemné rodinné stretnutie ale máme tu pár veci nevyriešených." Andrejovi zjavne vadilo, že sa na neho zabudlo.

Nataša asi nebude šťastná, keď zistí, že sa jej tu rodičia snažia navzájom pozabíjať.

„A ja sa obávam, že naša debata sa tu skončila." Muž zdvihol ruku, čo sa sprvu javilo ako teatrálne gesto.

V chrbtici mu vybuchla nádrž s tekutým héliom Odrazu nevidel pred seba. Oči mu horeli, nedokázal ich udržať otvorené. Bolo to ako pozerať sa do piesočnej búrky. V ušiach mu zvonilo. Nakoniec predsa len uvidel svoju ruku.

Chitín! Moje brnenie! Čo to má kurva znamenať?

Nechápal, čo sa to do pekla deje. Jeho ruky, nie vlastne celé telo bolo už pokryté šedivou, mazľavou vrstvou. Chitín sa z jeho tela uvoľňoval absolútne bez kontroly. Namiesto toho aby sa sformoval do masky, pazúrov a plátov, ktoré do seba zapadali a umožňovali mu pohyb, šedá hmota nenaberala žiadnu formu. Hlavná vlastnosť tejto látky bola, že na vzduchu rýchlo stuhla ako vosk.

A presne to sa stalo. Zistil, že sa nemôže hýbať. Zostal uväznený vo vlastnom brnení, ako keby ho tam zabetónovali. Tiež mu natieklo aj do očí, pretože potom už nevidel vôbec nič.

V takomto stave nemohol zabrániť katastrofe, ktorá sa práve odohrala.