Chào các bạn! Vì nhiều lý do từ nay Truyen2U chính thức đổi tên là Truyen247.Pro. Mong các bạn tiếp tục ủng hộ truy cập tên miền mới này nhé! Mãi yêu... ♥

27. Krádež po francúzsky

Najväčší lodný prístav Paríža, Port de Gennevilliers je stoka. Smrdí tak. A nie len to, on tak aj vyzerá.

Cez deň sa návštevníci môžu pokochať vodnou hladinou farby tmavozeleného žabinca a obdivovať plastové fľaše ako spolu s fekáliami plávajú dole prúdom.

Pri fakte, že v Siene končia všetky splašky a odpad dvojmiliónového mesta, ktorého najväčšou turistickou atrakciou je veľká, hrdzavejúca a vrcholne nesympatická opacha, sa niet čomu diviť.

Toho bola našťastie Nataša teraz v noci ušetrená a tak jej zostával iba výhľad na osvetlený prístav. Koniec-koncov Eiffelovku sem obdivovať neprišla.

S ostreľovacou puškou Mk. 12 SPR na dvojnožke s tlmičom a puškohľadom Leupold sedela na stožiare lodnej antény

Napriek teplému kožuchu a baranici a podložkou jej bola príšerná zima. Pomaly začína meniť na snehuliaka. Za šálku teplého čaju by sa chvíli dala aj znásilniť Evelinou.

Ach, byť ostreľovač je psina. Dospelí si idú do akcie a ja si tu môžem kľudne zamrznúť.

V diaľke sa mihotajú svetlá Paríža, ako vianočný stromček prevrátený naruby. Nebyť tej zimy, možno by si chvíľu, ktorú mala len samú pre seba, si užívala. Ticho, len občas prerušované zvonením v pravom uchu. Roztrhnutý bubienok, pamiatka na jej druhý lov.

Fosforeskujúce ručičky na bielych Luminoxkách odtikli štvrť na jedenásť. Za chvíľu bude čas.

„Tak fajn, Andrej, skúška spojenia. Zleteli orly z Tatry, o tri štvrte na tri, ožratí jak sa patrí."

Miesto odpovede sa vo vysielačke ozve hromový rachot sprevádzaný dunivou ozvenou, ako keby sa práve zrútila lavína zemiakov.

„Môžem ja osrať takú robotu! Do hajzlu aj týmto vyjebanými krumpľami!"

„Si v pohode?" Jej jediné šťastie je, že ghúl nemôže vidieť, ako ju nadrapuje na smiech.

„Piču som a nie v pohode. Zavalilo ma!

„To máš stále lepšie než ja. Keď ju stretneš, povedz mojej ctenej materi, aby ma odtiaľto prišla odklepnúť. Pretože tu nájde namiesto mňa akurát tak cencúľ."

„Počuj ty sopľaňa. Len si to skús sama. Keď budeš v kontajneri pod tonou hnilých zemiakov, tak ťa hneď prejdú tie blbé reči."

„Len aby si nám tam nezačal klíčiť," utrúsi a požužle lízatko v ústach.

Predstava Andreja ako sa vyhrabáva spod závalu poľnohospodárskych plodín bola viac ako k popukaniu.

Andrej bol napálený ako manedlinka zemiaková, na ktorú zaútočil psychopatický farmár postrekom.

„Ešte jedno slovo a prisahám, že ťa odpanním pancérpalkou!"

„Bojííím!"

Naddvihne pušku opretú o pilier a priloží oko k puškohľadu. Pažba zastudí o líce. Odcvakne prednú krytku, z ktorej vnútornej strany vyskočí nalepená veselá Hello Kitty. Podsvieteným zámerným krížom sa presúva z jedného konca vyľudneného prístavu k druhému. Zahliadne strážnika ako mizne za uličkou. Vymetené, ako v jej hlave, keď ju v škole vyvolajú odpovedať.

Dole traja námorníci navigujú štvrtého, ktorý v žeriave presúva posledný kontajner z lode na suchú zem. Je čas vypustiť Krakena. Zemiakového.


Vnútri to zarachotí, ako keby si to desať heavymetalistov pomýlilo s činelom. Tona zemiakov nadskočí. Andrej si trepne hlavu o vrch kontajnera.

„Kurvafix!" zrúkne do tmy, jeho hlas v kovovej škatuli zaduní. Vyslobodí si nohy spod zovretia jeho zemiakových kamarátov.

To mám za to, že som zas iniciatívny vôl. Mohol som to nechať na Kiwim, ten by sa na to hodil minimálne rovnako. Podradnú robotu majú robiť gumy, nie velitelia.

Strop bol tak nízky, až sa dopredu musel sunúť v hlbokom predklone. Šiel poslepiačky, riadil sa hmatom. V absolútne tme sú oči ghúla slepé rovnako ako akéhokoľvek človeka.

Pre túto akciu si zobral niečo, čo chcel vyskúšať už dlhšiu dobu. Infiltračný oblek s termooptickou kamuflážou. Polymér, potiahnutý vláknami o hrúbke niekoľkých nanometrov, ktoré, ak cez nich prechádza elektrický prúd, zmenia svoju polaritu a znižujú vlnovú dĺžku viditeľného svetla.

Pochopiteľne, že ho do nedokáže spraviť dokonale neviditeľným, pokiaľ by sa niekto díval pozorne a zblízka, uvidel by jeho obrys, spôsobený lomom zbytkového svetla, ktoré sa odraziť nestačí. Okrem toho pohlcuje infračervené žiarenie, takže oklame aj na tepelné vyžarovanie citlivý zrak ghúlov.

Okrem dvoch taserov, páru teleskopických paralyzérov a pištole na gumové projektily si bez vedomia Ivony vzal aj svoj Mk. 23. Po posledných udalostiach bolo posledné po čom túžil, dostať sa do problémov bez strelnej zbrane.

Preto tiež trval na tom, aby ich Nataša kryla zvrchu. O jej presnej muške nemal žiadne pochybnosti.

Zvonka zapiští západka a za ňou nasleduje trikrát zabúchanie na plech. To bolo znamenie od chlapcov, že vzduch je čistý.

Hlavnou prioritou celej operácie bolo nezanechať žiadne stopy. To sa ľahšie povie ako urobí ale Andrej nebol žiaden amatér.

Primárnym cieľom bolo zistiť presnú polohu ich kontajnera. Čiže ideálne sa dostať do databázy, ktorú si tu vedú.

Sekundárnym vyradiť kamery, aby sa ich ksichty hneď na druhý deň neobjavili v Les Echos. Napravil si kuklu, na zápästnom ovládači aktivoval systémy obleku.

„Nat, čisté?" overil si situáciu.

„Jak na cintoríne po záverečnej. Máš zelenú."

„Tak začíname. Kry mi prdel. Do tej doby končím."

Zaprel sa do kovových vrát kontajnera. Z medzery sa pritom vysypalo zopár kíl zemiakov. Z výšky troch kontajnerov na betón zoskočila priehľadná silueta ako tvorená z vody.

Vyrazil smerom od ich lode na prieč prístavom. Pohyboval sa prikrčený ale zároveň rýchlo a vďaka gumovým podrážkam aj takmer nehlučne. Hoci svojej kroky vďaka svoju sluchu zreteľne počul, ľudské ucho by ho sotva zachytilo. Vyhýbal sa ale všadeprítomným kalužiam. Stealth technológia je na vodu dosť háklivá.

Potrebuje sa dostať do kancelárie zamestnancov a strážnice. To bude bezpochyby tá dvojposchodová budova s modrou strechou na opačnom konci prístavu.

Keď sa to tak vezme, toto je jedna z tých ľahších infiltračných operácií, ktorú Andrej zažil. Svojho času ešte pod Iblisovým velením sa musel vlámať do miest, na ktoré radšej ani nespomína.

Zvlášť na tú, kde sa Maťo svojou tlstou riťou zasekol vo ventilačnej šachte jednej výškovej budovy, dvesto metrov nad Tokyom. Ich prvá operácia v zahraničí. A hneď prúser ako hrom.

Len si to predstav – ty jačíš od hrôzy, tvoj kamoš jačí od hrôzy, on trčí hornou polkou tela von do bezodného priestoru, ty na lane vďaka vetru imituješ hodinové kyvadlo. Pod tebou Tokyo. Taxíky, obchody s elektronikou, decka s iPhonmi.

Je večer, spustil sa prudký lejak a ty sa modlíš nech to vydrbané lano nepovolí. Si premočený, nevieš čo máš robiť a sklenená výplň na budove pod kanadami kĺže ako naolejované stehná japonskej jariman, čiže kurvy.

Toto bola oproti starým časom hračka. Vyhýbal sa kruhom svetla a čo najviac sa držal v tieňoch. V jasnom svetle by jeho priehľadné telo nabralo ostrejšie kontúry. V diaľke počul vytrvalý šum premávky. Inak celú cestu nenarazil ani na jednu živú dušu. Ochranka sa s obhliadkami evidentne príliš nenamáha.

Svietilo sa len v jednom okne na prízemí. Andrej priložil ucho k stene a zbystril sluch. Vnútri mohli dvaja, možno traja ľudia. Počul rozhovor ale vďaka nulovej francúzštine z toho rozumel veľké guľové. Pekne po poradí – najprv kontajner, potom stráže a kamerový systém.

Začal šplhať po odkvapovej rúre na rohu. Okno na poschodí bolo pochopiteľne zavreté. Vytiahol z puzdra na členku nôž, zasunul ho medzi gumu a plastový rám a zapáčil. Západka praskla jeho vkus až príliš nahlas. Zjavne však nie dosť, aby niekto vyšiel von, skontrolovať, čo to šramotí.

Pootvoril okno a preskočil do zatemnenej miestnosti, z ktorej sa ukázala byť niečia kancelária. Prievan sfúkol zo stola kôpku papierov. Nemal poňatia, kam sa to práve dostal, podstatné však bolo, že sa na rohu nachádzal stôl s počítačom. Keď už je tu, skúsi najprv ten.

Vypnutím kamufláže sa opäť zhmotnil vo viditeľnom spektre. Tiež by to s ňou nemal preháňať. Výdrž napájania obleku je značne obmedzená, už teraz mu akumulátoroch zostávala polovica energie.

Zapol počítač. Na sekundu ho oslepilo logo Windowsu, potom si počítač vypýtal heslo. Andrej z vrecka obleku vytiahol flashku. Teraz sa uvidí, či sú Kiwi a Ivan z jeho jednotky takí machri ako o sebe tvrdia.

Zasunul kľúč do portu a odklikol dialógové okno, čím spustil program. Napriek jeho pesimistickým predpokladom netrvalo ani päť sekúnd, než bolo po všetkom.

Lajdáci, pomyslel si škodoradostne Andrej. Tu si so zabezpečením príliš hlavu nelámu, keď ho obyčajný bruteforcer dokázal prekonať za päť sekúnd.

Nájsť to, čo hľadal, až bol ťažší oriešok ako predpokladal. Po chvíľke začínal byť z jazdenia po ploche a preklikávania sa cez priečinky, súbory a programy s databázami zúfalý.

Preklínal celú francúzštinu i vlastnú blbosť. Mal sem poslať Evelinu, tá by si určite poradila.

Keď to už začínalo vyzerať beznádejne, rozklikol niečo, čo sa podobalo na lodný register, ktorý použil Kiwi u nich doma.

Aby si bol celkom istý, že ho šťastena ešte neposlala do čerta, zadal do kolónky vyhľadávania číslo od Miltona. Zjavne ešte celkom nie, výsledok ukázal jednu zhodu.

„A mám ťa."

Presunul sa myšou na položku a rozklikol ju. Vyvalila sa na neho halda textu a údajov. Aj keď po Francúzky nerozumel ani ň, jedno slovné spojenie ho však upútalo.

Matière biologique dangereuse. Na to Andrej nemusel byť žiadny génius aby pochopil význam tej vety.

Tak predsa. Je to tak, ako hovoril Milton.

„Ľudia, myslím, že je ešte skoro búchať šampanské, ale vyzerá to, že som našiel náš náklad," prerušil rádiové ticho.

„Si si úplne istý?" ozvala sa Evelina.

„Gule by som na to nevsadil. Možno tak jednu."

„Už si hotový?"

„Ešte zostávajú kamery. Práve sa na to chystám."


Dvere do strážnice za zvonku otvoriť nedajú. Preto Andrej volí tú jednoduchšiu cestu. Zaklope.

Dvere sa otvoria, v nich strážnik s pivným pupkom a plešinou.

Bonsoir," pozdraví Andrej ako sa sluší a patrí.

A napáli mu také uraken uči do brady, až to chrupne a nešťastného strážnika vypne ako starú baterku.

Jeho kolega skáče už zo stoličky. Zaslúži si pochvalu. Keď sa Andrej k nemu dostane, už si siaha za opasok. Zrejme miestny rekordman.

Za odmenu mu natiahne po hlave teleskopickým obuškom. Výboj praskne a desať miliónov voltov ho pošle do ríše snov.

Andrejovi je tých chudákov aj trochu ľúto. To je ako keby si to profesionálny boxer rozdával v ringu s vozičkárom po mozgovej obrne.

Odtiahne ho z chodby. Oboch naprace pod stôl a preventívne ich spúta zaťahovacími putami. Prebudenie pre nich bude nemilé.

Monitory na stenách ukazujú jedno a to isté – prázdny prístav. Andrej vypne nahrávanie a naformátuje záznam. Teraz má celé miesto ako na dlani. Stiahne si kuklu, ktorá bola podľa jeho mienky navrhnutá na sado-maso bondage hrátky, pretože tlačí až des.

„Tu zemiakový koláč, volám trúbu. Jablková štrúdľa, smotanová torta a trdelník môžu vyliezť z pekáča."

„Počuj Andrej, nejebe ti trochu?"

„To si nevšímaj, on nám to robí stále," odvetil Kiwi Ivone.

„Tak to u vás musí byť veselo."

„Ja vás počujem, vy pičusi," zavrčal Andrej do vysielačky.


Strážnik na zemi predvádza polohu twerkujúci transvestita v ležmo a šklbe sa po zásahu taserom.

„Tieto srandy som si zamiloval," komentuje to Kiwi, keď prekračujú omráčené telo.

Pokračujú pomedzi kontajnery, pozdĺž móla. Zatiaľ narazili na jediného nešťastníka na obhliadke, ktorý nemal dosť rozumu, aby zostal sedieť doma.

„Tak, fešák, kadiaľ teraz?" spýta sa Ivona Andreja.

„Je to dok číslo štyri, na opačnom konci. Počkajte, prehodím si kamery... Už vás vidím. Takže bežte stále rovno a pri tom odstavenom ťahači zahnete doprava."

„Inak všade kľud?" informoval sa Kiwi.

„Pohoda, ak sa tu niečo hne, dám vedieť."

Absolvovali prechádzku k pomedzi uličky tvorené naukladanými lodnými kontajnermi, až na miesto, ktoré im označil Andrej. Tam sa stretli s Evelinou, ktorá práce dorazila.

„Tak?" kývne bradou na ňu vojak.

„Nestretla som ani živú dušu," odvetí ghúlka.

Kiwi sa rozhliadal po farebných kontajneroch, bareloch a všemožnom náradí, ktoré sa tu povaľovalo. Ivona sa tvárila tradične neutrálne.

„A teraz nás čaká tá väčšia babračka, nájsť ten náš," povedal Kiwi. „Mali by sme sa rozdeliť."

„Nemusíme," obdarí ich zubatým úsmevom až sa jej zalesknú tesáky. „Našla som ho po ceste sem."

Ivona má z akéhosi dôvodu neovládateľnú chuť jej jednu vraziť. Len tak, čisto z princípu.


Než pripravia ich náklad k transportu, zaberie im to ďalších pätnásť minút. Najprv sa ich loď musí presunúť o kus ďalej, aby ho mohli naložiť. A navyše, ich kontajner sa nachádza pod ďalšími dvoma, takže aby ho mohli vyzdvihnúť, musia najprv zložiť tie.

Vyzerá to, že Kiwi žeriav na presun nákladu zvláda s prehľadom. Na lodi mu večne ožratý strojník a obsluhovač žeriavu v jednej osobe, dal inštruktáž, samozrejme, prerušovanú panákmi vodky, takže na konci už boli na šrot obaja.

Ivona vyliezla hore a nasadzuje laná do ôk na rohoch kontajnerov, ktorými ho zahákne o žeriav, aby ho Kiwi mohol nadvihnúť a presunúť. Evelina ho navádza a zároveň stráži perimeter.

Kiwi spustí na zem druhý kontajner. Zostáva posledný – ten ich. Ivona upevní laná na hák a zoskočí dole, kde naznačí Kiwimu, že môže. Hydraulika žeriavu zavyje a kontajner sa vznesie do vzduchu. Nakloní ovládaciu páku a začne sa otáčať okolo svojej osi, aby premiestnil náklad na loď.

Už je takmer v polovici cesty, keď sa jedno z lán odtrhne. Kontajner zalomozí a nakloní sa rohom nadol.

Už to vyzerá, že to ustojí, keď v nasledujúcej sekunde sa kontajner odtrhne celý. Pri páde spraví polovičné salto a gigantickou ranou treskne na zem, až to zaduní široko-ďaleko. Evelina stihne v poslednej chvíli uskočiť.

Žeriavom a Kiwim v ňom to hegne. Rameno sa skriví do pravého uhlu. Plech na boku kontajneru sa prehne.

„To je tvoja vina, ty hus blbá!" zajačí na Ivonu. Ona predsa mala na starosti tie laná.

„Kto je ti tu hus, ty jedna štetka?" vrčí Ivona a pochoduje ku ghúlke s výrazom rozzúreného rotvajlera. Takmer to vyzerá, že znova vytiahne katanu.

„Vy ženské šibnuté! Držte klapačky!" Kiwi rozčertený vyskočí zo žeriavu. Pozrie na kontajner, ktorý je hore nohami. „A teraz doprdele čo?"

Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro