Ivona sa opierala o zhrdzavené zábradlie na prove tankeru a dopriavala si svoju obvyklú cigaretu. Zhora sledovala ako vlny tmavej vody narážajú do trupu a pripadalo jej to nudné a gýčovité. Slnko cez sivé mraky nepresvitalo, takže tu bola väčšia zima ako obvykle, ľadový vietor ju rezal do tváre a robil sa jej sopeľ.

Skúšala vyčistiť svoju myseľ, nechať všetko za sebou, ako je to z mlada učil jej majster kendo, ale bola to márna snaha, nech robila, čo robila. Možno už vážne patrí do starého železa. Naposledy si potiahla a venovala zbytok marlborky vodným živočíchom.

Mala to urobiť v prvom momente. Všetko, čo mohla nazývať svedomím v nej kričalo, aby tak spravila. Jediné stlačenie odpaľovača, výbuch smerových mín a traja najnebezpečnejší ghúlovia na Slovensku i všetky jej prešľapy by boli minulosťou.

Bola to príležitosť, aká sa naskytne raz za život. Nie kvôli nejakej morálnej povinnosti. Ale kvôli Nataši. Nenávidela by ju za to, možno do konca života. Ale tiež by možno časom pochopila. Dúfala, že jedného dňa áno. Už teraz mala pocit, že sa jej vzďaľuje.

A ona tú príležitosť premrhala. Kvôli jednej pochybnej ponuke a slovu niekoho, kto bol technicky stále jej nepriateľ a koho mala zlikvidovať. Namiesto toho s ním ťahá za jeden povraz. Nie, síce sa nedopúšťala zrady, Rada proti spolupráci s ghúlmi; ak to poslúžilo ich cieľom nemala príliš námietky. Ale i tak teraz kráča po tenkom ľade, zvlášť ak jej nadriadení o ničom netušia.

Pretože to, čo jej ponúkol Andrej bolo niečo väčšie, než hlavy dvoch ghúlov. Vlastne teraz už zrejme len jedného. O to jednoduchšie.

Niečo po čom prahla nie len slovenská Rada ale aj velenie všetkých lovcov po celom svete. Niečo cenné pre všetky strany.

V duchu si spočítavala, čo by to znamenalo. Odmena, bezpodmienečné povýšenie, vyžiadať si čokoľvek, čo by chcela. Možno by sa mohla stať jednou z nich. Dostať sa do Rady, to by sa jej otvorili netušené možnosti. Informácie, ku ktorým sa bežný smrteľník nedostane. Už žiadna práca v teréne. Ona i jej dcéra by boli takmer nedotknuteľné.

Takto by bola Nataša v bezpečí. Dokonca, by jej mohla dať niečo, čo sama nedokázala – normálny život. Bez ghúlov a zabíjania. Ako obyčajná rodina.

Ak by si to samozrejme Nataša vybrala. A pokiaľ by sa rozhodla pokračovať, nemusela i tak by už ďalej bojovať. Určite by sa pre ňu našlo miesto v niektorom z výcvikových stredísk alebo na oddelení vývoja zbraní.

Zbadala Andreja ako si kráča jej smerom.

„Pri predstave, že mám na tomto kuse šrotu stráviť ešte týždeň, mám chuť to tam radšej preplávať," utrúsil, keď sa k nej pripojil. Pri svojich potulkách po palube zablúdil až sem.

„Že práve tebe chýba čerstvý vzduch," poznamenala ironicky a vytiahla ďalšiu cigaretu.

Johan sa ukázal byť užitočnejší, než sa Andrej pôvodne domnieval. Keď totiž na neho vyrukoval s otázkou, čo by im nevedel pomôcť, dokázal za jednu noc zohnať loď, ktorá smerovala práve na zmýšľané miesto.

Tanker Černij osminog prevážal z Ruska do Francúzka náklad potravín pre obchodné reťazce. Johan zariadil aby si loď urobila zastávku v Bratislavskom prístave v Dunaji, kde ich päťčlenná partia mohla nastúpiť.

Keď sa ho Andrej pýtal, či má medzi posádkou tak dobré konexie, penzista iba tajomne poznamenal, že sa jednalo o určité delikátne služby.

Jeho pomoc však musela oceniť aj Evelina. Prísľub premeny na ghúla už mal u nej takmer istý. To však prejedajú až po ich návrate. On sám s nimi nešiel.

Bude im užitočný, keď sa budú vracať. Pre každý prípad mu Andrej vysvetlil základné veci, o lovcoch a ghúloch a nakoniec mu dal číslo ma ich základňu. Pokiaľ bude v nebezpečenstve, nájde tam ochranu.

Zdalo sa, že svoju rolu kolaboranta s nadšením prijal i s vedomím, že s takými ako on, sa lovci nemaznajú o nič viac ako, s nemŕtvymi.

Plavba do Francúzka im zaberie štyri dni. Do tej doby bude treba dúfať, že sa Evelina s Ivonou navzájom nepozabíjajú. Našťastie tanker bol dosť rozľahlý na to aby mal každý dostatok súkromia. Ghúlovia si našli miesto na oddych v strojovni, kým Ivona s Natašou sa zabývali v kajutách posádky, ktorú im ochotne poskytli.

Našťastie kapitán Kazakov a jeho posádka sa ukázali byť rozumní ľudia. Neboli príliš zvedaví a nemali zbytočné otázky. Nepozastavovali sa ani nad tým, že ich cestujúci sú, vrátane Nataši, ozbrojení po zuby a že sa očividne chystajú na dačo nekalé. Námorníci boli dokonca tak ochotní, že pre Natašu zohnali olej na mazanie zbraní.

Ako Kazakov poznamenal, sú jedni z tých slušnejších pasažierov. Za celú svoju kariéru už prevážal neporovnateľne horšiu zberbu, ako pár zabijakov a žoldnierov. Od migrantov z ktorých mala polka HIV, druhá polka ebolu a syfilis, až po konštantne sfetovaných priekupníkov zbraní a drog, ktorí neváhali pre lajnu koksu rozpútať na palube prestrelku.

„Tam dole je to na nevydržanie. Evelina čumí do tých svojich knižiek, Kiwi mi v kuse berie Nintendo Switch," sťažoval sa Andrej. Oprel sa chrbtom o zábradlie. „Mimochodom, čo ty a mladá? Čo sa medzi vami deje?"

„Čo tým akože myslíš?" nahodila nechápavý pohľad, ktorý by jej však neuveril nikto.

„Panebože," pretočil očami. „Na to nemusím by psychoanalytik na kokse, aby som to videl. Stalo sa snáď niečo."

„Rozpárala spolužiačku. Skoro," odvetila stroho Ivona po chvíli zarytého mlčania.

Andrej pokýval hlavou. „To je nepríjemné. Každému občas prdnú nervy. Nakoniec, Nataša to aj tak nemá jednoduché."

„Ale toto prehnala, ak to nechápeš," odsekne podráždene, pretože je jej jasné, že Andrej sa bude Nataši zastávať. „Nevadilo mi, keď im lámala prsty a rozbíjala huby, ale toto musela riešiť Rada. V poslednej dobe sa nevie zmestiť do kože."

„Tak takto," povzdychne si Andrej. „Ale to sa stáva. Hádam, že to je v jej veku normálne. Nemôžeš čakať, že bude vždy tvoje malé dievčatko, čo sa drží maminej sukne. V pätnástich som tiež robil všetko preto, aby som rodičom znepríjemnil život."

„Ale ona vie, čo znamená byť lovcom. Vie, akú zodpovednosť to obnáša. A aj tak sa správa ako sa jej zachce."

„Pozri," Andrej zabrnká prstami o zábradlie, „neskúšala si sa s ňou porozprávať? Myslím vážne a nie na ňu len pindať. Možno ju trápi ešte niečo iné. Ja neviem, nemá napríklad chlapca?"

„O tom by som niečo vedela," prednesie so zamračeným výrazom.

„To si iba myslíš."

„Čo sa mi tým snažíš naznačiť?" vybehla na neho tentokrát už zostra.

„Len to, že tvoja dcéra má vlastnú hlavu. Nemôžeš ju ochraňovať večne. Ani pred ghúlmi. Raz ju budeš musieť nechať bojovať samú za seba a robiť vlastné rozhodnutia."

Naposledy si potiahla a hodila zbytok cigarety za hlavu do mora. „Keď sa to tak vezme, som vlastne celkom nahovno matka."

„Toto nehovor," celkom nečakane sa jej zastal Andrej.

„Ale áno, Andrej. Ja som jej dala zbrane a vycvičila ju. Ja som ju dostala k Rade. Vďaka mne vie, čo žije v tieňoch a nebude už nikdy môcť pokojne spávať. Namiesto toho, aby riešila obyčajné problémy ako iné dievčatá v jej veku, ona sa učí zabíjať. Mala sa na to dosť dobrý dôvod ale to ma neospravedlňuje. Pravdou je, že som vždy bola zbabelá. Od chvíle, čo som ju priviedla na svet, som vedela, že ju nedokážem ochrániť."

Andrej netuší, čo má povedať. Takéto veci šli vždy mimo neho a svet v ktorom žil on boli diametrálne odlišný.

„A Maťo?" rozhodne sa Ivona otočiť tému.

Andrej pokrčil plecami. „Nuž ako. Stále si lebedí, ako predtým."

Napadlo ju, či sa ho bude musieť takisto zbaviť. Aj keď v jeho prípade by to bola skôr rana z milosti.

„Aspoň mu je lepšie než nám," zadelila, hodila špačok cez palubu.

„Pravda." Andrej sa rozvalil na zábradlí.

Potom sa pobrala preč a nechala ho tam postávať samého. Nemal chuť sa vracať do podpalubia, Evelina po ňom určite bude chcieť minimálne tri čísla. A tak študoval mesto, ktoré sa črtalo v diaľke na pobreží. Práve míňali Švédske mestečko Kalmar. Rozoznával nevysoké domčeky s tehlovými strechami a čulý ruch v prístave.

Keď už tu hodlal zabaliť a pobrať sa preč, spoza nákladných kontajnerov sa vynorila nepravdepodobná dvojica a to síce Kiwi s Natašou. Obaja si upíjali z plechoviek akejsi žbrndy a niečo rozoberali.

„Netušil som, že tu majú aj bufet," predniesol Andrej, keď mu Kiwi jednu hodil.

„Ľadový čaj. Tamto je ich jeden kontajner plný. Tak sme si pár potiahli."

„Jablkový? Fuj."

„Tak ja už pôjdem, rusáci chcú pomôcť nejakým ťažkými vecami," rozlúči sa, nechávajúc ich samých.

Nataša sa poobzerá na všetky strany, či náhodou nie je nablízku mamka a potom si poriadne grgne ako robotník na stavbe.

„Ty si sa vôbec nezmenila." Dá si poriadneho loga a hneď ho vypľuje cez palubu. „Kurvafix, ako to môžete piť?"

„Neboj zvykneš si," zatvári sa výsmešne Nataša.

„A čo škola?" nadhodí Andrej.

„Je to psinec. Medzi lovom a tréningami mi nezostáva veľa energie na učenie," povzdychne si sťažka Nataša a prehne sa cez zábradlie.

„Ďalšie zárezy do pažby, čo? Rúbete nás jedného za druhým," žmurkol Andrej.

„Nevyzeráš, že ba ti to vadilo."

„Pokiaľ to nie som ja, len si poslúžte."

„Môžem sa ťa niečo spýtať?" ozve sa dievča po chvíľke študovania vnútrajška plechovky.

„Čokoľvek, zlato," odvetí nenútene. Šmarí ľadový čaj cez palubu.

„Kedysi si mi povedal, že dobro ani zlo neexistujú."

„Je to možné," pripustí Andrej. „Ja toho nakecám."

Zdvihne k nemu zrak. „Tak ako potom môžeš vedieť, či to za čo bojuješ, je správne?"

„To je práve ten vtip. Nemôžeš. Môžeš sa o tom len presviedčať a racionalizovať si to sama pred sebou."

„A čo keď to kolosálne poserieš?"

„Nič netrvá večne. Ani výčitky svedomia."

„To znie dosť pesimisticky," skriví dievča ústa.

„A čakáš snáď od ghúla niečo iné?" odvetí jej s cynizmom sebe vlastným. „Vieš, ja zrovna nie som niekto, kto by mal právo dávať morálne ponaučenia. Ale poviem ti niečo ako vojak vojakovi. Najprv strieľaj, potom premýšľaj. Času meditovať budeš mať potom dosť."

„No," Nataša zaťukala nechtami ma hliník. „Neviem, či je to správne, ale logické určite. Načo ti je svedomie, keď máš kvér." Po prvý raz odkedy sa znovu stretli sa jej v tvári zjavilo niečo, čo mohol byť úsmev.

„Len sa musíš uistiť, že ho budeš mať vždy nabitý," dodal a znova sa jej pustil do účesu.

Po kratšej úvahe sa Andrej s ostatnými rozhodol do plánu zapojiť aj kapitána a jeho posádku. Ich pomoc budú beztak potrebovať pri prekladaní ich nákladu na loď. Kto sú zač a po čom idú im nevysvetlili – a námorníci po tom nijako nepátrali. Boli zvyknutí robiť si svoju prácu a nestarať sa do svojich pasažierov. Boli dostatočne skúsení na to, aby im bolo jasné, že vedieť príliš veľa nie je zdravé.

Podvečer im Kazakov poslal odkaz, že sa blížia k prístavu. Vojaci si práve dávali šlofíka v strojovni na dekách zavesených k stenám. Akurát ženská časť osadenstva tu chýbala. Kiwiho Andrej sa preto poslal zobudiť Natašu a sám sa vydal pátrať po zvyšných členoch tejto výpravy.

Blúdil po palube až sa dostal ku kajutám posádky. Rozhodol sa, že sa spýta niekoho z námorníkov a tak sa vybral tam, kde počul, že ktosi je. Než stihol zaklopať, dvere sa otvorili samé a zjavila sa v nich Ivona a na Andrejovo prekvapenie aj Evelina.

„Kapitán odkazuje, že na večer, okolo deviatej, dorazíme do prístavu. Chcelo by to plán, nech tam nenabehneme bez ladu a skladu. Navrhujem za hodinu poradu u nás dole," oznámil im stručne.

Nešlo mu do hlavy, čo tu tie dve stvárajú ale nemal odvahu sa to spýtať ani jednej z nich.

„Fajn," prikývla Ivona. „Už som sa rozhodla. Pomôžeme vám získať náklad. Necháme vás, nech si s tým robíte čo chcete tak dlho, ako budete potrebovať. Potom to predám Rade."

Andrej má čo robiť aby neprižmúril oči vo podozrievavom výraze.

A doteraz to bolo akože o čom? Že nás pri najbližšej príležitosti strelíš od chrbta? Začínam mať pocit, že tu niekto zo mňa robí vola. A ja som síce kadečo, len nie ten vôl.

„No, už bolo načase. Ale čo tak náhle, po tom váhaní?" nedalo mu to.

„Povedzme, že sme sa dokázali dohodnúť," odpovedala namiesto nej Evelina. „Nebolo to ľahké, ale predsa."

Ten na ňu pozrel ako keby mu ukradla vrecko gumených medvedíkov. „A síce na čom?"

„Nemôžu mať snáď dievčatá tajomstvá?" priložila mu prst na pery. „Poviem ti to, až bude čas."

Iste, ak to je ako často si musíš meniť vložky ale nie keď od toho nezávisí úspech misie. Toto sa mi fakt nepáči. Tieto dve by sa ešte pred pár dňami boli schopné zavraždiť navzájom. Obávam sa však, že tuším, o čo Ivone ide.

Pochopenia niektorých medziľudských vzťahov sa vzdal už dávno. Nakoniec, vždy bolo druhých jednoduchšie zabíjať a žrať, než sa do nich skúšať vcítiť.

„Aby bolo jasné, toto je delikátna záležitosť. Vedenie o ničom nevie a nedozvie sa to, kým to nebudem mať v rukách. Ak sa niečo zvrtne, nemôžeme čakať žiadnu pomoc zvonka," povedal Ivona.

„Čiže si tam nemôžeme nakráčať s búchačkami v rukách a zakričať – Ruky hore žabožrúti, toto je prepad!." odtušil Andrej.

„Všetko pekne na tišana," zahlásil Kiwi. „Ako za starých čias. Nesmie po nás zostať ani teplý prd, je tak?"

„Ani mŕtvoly."

Ivona sa zohla pre batoh a na zem vysypala všemožné hračky. Tasery, paralyzačné teleskopické obušky a pištole Grand Power T910 na gumové projektily.

„Keď u nás niekoho odbachnete alebo to omylom schytá nejaký civilista, Rada sa o to vie postarať. Lenže tu, vo Francúzku nemám ako lovec právomoci. Hoci môžeme fakticky zabiť akéhokoľvek ghúla alebo kolaboranta, na ktorého natrafíme kdekoľvek, chudákov by sme mali nechať na pokoji. Ani mám vyslovene nezakazujú robiť si akcie vo vlastnej réžií, ale iba na vlastnom piesočku. A mimo to, v poslednej dobe sú vzťahy medzi Radami trochu napäté."

„Hej, tieto hračky sa mi páčia." Andrej si hneď jeden z taserov privlastnil.

„A nebolo by lepšie, ak by Slováci požiadali Francúzku Radu o povolenie na operáciu na ich území?" vyzvedal medzitým Kiwi.

„To nie je tak jednoduché, chrobáčik," odpálkovala jeho nápad Ivona. „Francúzi by bezpochyby chceli svoj podiel. A navyše, kopa papierovačiek. Takže to urobím podľa seba. Keď už bude po všetkom, Rada hľadí na výsledky, nie na metódy.

„Môžem jednu otázku," ohlásila sa so zívnutím rozospatá Nataša. „Kedy nám hodláš prezradiť, čo sa vlastne chystáme šlohnúť?"

„Až doma. Keď bude náš náklad zaistený," odvetil jej Andrej. „Nič osobné, len poistka."

„Fajn, keď už ste tu tak všetci iniciatívni, mali by sme nejako zorganizovať. Viem, že lodný prístav nie je Fort Knox ale chcelo by to trochu taktiky. Keď už sme pri tom, kto tu má skúsenosti s prienikom do strážených objektov?"

Andrej si poškrabal nos. „Vyzerá to tak, že toto si beriem ja."

„Jedna pripomienka. Ona," ukáže na Evelinu, ktorá jej to oplatí slizkým úsmevom, „s Natašou nepôjde ani omylom. Možno teraz nemám vražednú náladu ale neexistuje, aby s ňou zostala dlhšie ako sekundu."

„Ty pôjdeš Kiwim z prístavu. Evelina to obíde zo severnej strany," poťukal pazúrom po vytlačenej mape z Google Earth. „Tak budeme mať celý dok pod kontrolou. Nataša samozrejme zostáva na lodi a bude nás kryť. Spokojná?"

Týmto aspoň zabráni zbytočným problémom. Dávať do jedného tímu Evelinu a Ivonu bolo ako fajčiť na sude dynamitu, ale teraz nemajú na výber.

„Ako za starých čias," žmurkne dievča na Andreja.

„Tak," Andrej skontroloval ciferník svojich Seiko Astron, „nažrať sa, napiť, vysrať a skontrolovať výstroj, za hodinu a pol vyrážame."

Ghúlovia sa začali hrnúť každý svojím smerom, Nataša zostala s mamou.

„Keď budeme tam vonku, žiadne hovadiny. Strieľať budeš, len keď poviem. Je ti to jasné? Pušku máš vyčistenú a nabitú?"

„Nataša prevrátila očami. „Samozrejme, pán kapitán. Ešte sa ma nechceš spýtať, či mám čisté nohavičky?"

„Tak fajn," povzdychla si Ivona. „Bež sa nachystať."

Nataša sa však nikam nezberala, namiesto toho natiahla ruku.

„Čo má byť?"

Nataša sa však tvárila stále oduto. „Ty vieš čo."

„Záložnú potrebovať nebudeš," odsekla Ivona.

„To hovoríš teraz. Keď budem nasucho, potom pre mňa dobehneš, či?" nedala so odbiť. Bola rozhodnutá tvrdohlavo dosiahnuť svoje.

Po nekonečných sekundách zarytého mlčania nakoniec predsa len Glock 43 pristál ma dlani svojej majiteľky. S pocitom uspokojenia ho zasunula do puzdra na čižme.

Pochopiteľne tu nešlo o zbraň, ktorú jej zabavila. Týmto prejavom vzdoru dosiahla to, čo chcela a dala najavo, že jej mama nemôže všetko riadiť a prikazovať, čo má robiť. Bolo to síce malé víťazstvo ale na dnes to stačilo.