Reťaz trhá mäso a vnútornosti, prerezáva sa kosťami. Krv strieka do výšky piatich metrov, ako zo záhradného rozprašovača.

Andrej sa rozháňa motorovou pílou na všetky strany s chirurgickou presnosťou. Vlastne, zase tak presný byť nemusí. To čo drží nie je žiadna záhradná hračka na orezávanie konárov ale poriadna benzínová motorovka na stínanie stromov. A oddeľovanie telesných partií zvláda viac ako dobre. Niekedy bude musieť napísať Husqvarni ďakovný dopis.

Andrej kráča vpred, krv špliecha na asfalt pod nohami. Pri každom rozmachu dopadajú na zem amputované ruky, nohy, hlavy a vyvalené črevá. Rev umierajúcich prehlušuje rev motora. Kruh z tiel sa rozširuje.

Pokračuje bez zastavenia, bez ohľadu na guľky, ktoré mu búšia do jeho brnenia a odsekávajú kusy chitínu. Hnev ho poháňa ako benzín motorovú pílu, ktorú drží. Ta nenávisť, ktorá ho spaľuje ako kyselina, môže byť užitočná. V tejto chvíli sa dokáže sústrediť len na jedinú vec. Na zabíjanie.

Spomienky už časom vybledli ale stále mal ten obraz pred očami. Odťatá zakrvavená hlava, ležiaca na dne vane a oko bez života, ktoré na neho hľadí. Pochoval minulosť pred všetkými, nikdy o to nepovedal nikomu, ani Maťovi alebo Eveline. Ale nezabudol. Nikdy im neodpustí, čo spravili jeho malej sestričke.

Rukoväť na motorovke vibruje ako dildo, ktorých má Evelina plnú vitrínu. Reťaz vyvrháva zmes mäsových žmolcov a kostnej drte. Farba Andrejovho panciera sa zmenila na tmavočervenú. Krvi je toľko, že sa z nej tvorí úzky prameň, ktorý tečie dole ulicou. Strieka jej dokonca tak veľa, až sa okolo vytvorí sýto červená hmla z drobných kvapôčok krvi, ktoré zamrzli na chladnom vzduchu a teraz sa vznášajú v trblietajúcom sa opare.

Motorovka zaskučí a zaprdí, až sa nakoniec zadrie. Kusy miechy a prúžky svalstva na nej visia ako vianočné reťaze. Píla i jeho ruky sú pokryté jednou súvislou, hustou krupicovou kašou. Pustí ju na zem, mláka krvi vyšplechne. Z pošvy tasí meč.

Než však stihne čokoľvek urobiť, dávka raže .50 BMG mu zabúši do chrbta ako hromobitie. Rozseká chitín ako dláto skalu a katapultuje ho do vzduchu. Z hlavne Browningu na zaparkovanom Humvee sa dymí.

S čľupnutím pristane na brade a netuší, čo sa stalo. Z rozsekaného chrbta visia útržky kože a trčia stavce. Posledných päť žoldnierov a lovcov, nerátajúc strelca, ktorí zostali nažive ho obkľúčia s namierenými zbraňami.

Stále omráčený Andrej sa dvíha na kolená, jeho trhavé pohyby pripomínajú živú mŕtvolu. Pancier pod náporom obrannej paľby popraskal a prestal držať tvar, opadáva z neho ako stará koža. Maska pukne a rozlomí sa na dva kusy. Chladný vietor mu prebehne po tvári a rozfúkne vlasy. Vyzerá teraz ako murár po omietačke, zaprášený od zvyškov chitínu.

Práve dorazili posily z hliadok, ktoré hliadkovali po perimetri okolo baraku. Obkolesili ho, pripravení vykonať pomstu za padlých spolubojovníkov. Videl im to v očiach. Boli nasratí a to poriadne. Bolo celkom jasné, čo s ním v najbližších chvíľach predvedú.

Zdvihlo sa k nemu dvadsať hlavní samopalov a útočných pušiek. Jeho chitínová zbroj sa rozpadla na prach, teraz už nemá nič, čo by guľky zadržalo.

Spúšte stlačili všetci naraz.

Prvé projektily ho prevŕtajú ako termity. Telo sa napne a otrasie pod zásahmi. Z hrdla sa valí krv ako prebudená sopka, vyrazí mu z úst aj nosa. Nie je to bolestivý pocit, skôr akoby sa mu do tela zavrtávali rozpálené vrtáky. A toto je iba začiatok.

Ako... dlho... toto... vydržím...

Otázka sa v mozgu skladá po kusoch a pretriasa ako guličky Nesquika v miske.

Odpoveď je jasná – veľmi dlho veru nie.

Nie je možné, aby toto rozchodil. Jeho telesná schránka sa rozpadáva na kusy ako stará keramika, guľky ho prerážajú skrz-naskrz. Čoskoro z neho nezostane nič, len polámaná kostra. Neubehla ešte ani jedna sekunda a už to začína byť pekne na hovno.

Z neba začne pršať oheň.

Počuje rev. Zatína zuby a pred očami mu v temnote tancujú farebné kolieska. V rozkroku sa mu rozlieva dačo teplé. Zase sa pomočil, nič nové pod slnkom.

Trvá hodnú chvíľu, kým si uvedomí, že streľba ustala. Prinúti sa rozlepiť oči a stane sa svedkom rozpútaného pekla.

Postavy, zmietajúce sa v plameňoch ako chodiace vatry. Andrej netuší, aký film to práve sleduje ale musí uznať že CGI tam majú viac ako dobré. Je toho na neho však priveľa. Jeho vedomie si vezme neplatenú dovolenku a on sa zrúti do červenej mláky.

Zaváraninové poháre od kompótov naplnené liehom alebo benzínom s motorovým olejom dopadajú na hlavy lovcov a žoldnierov ako meteority.

Molotovy z babičkinej kuchyne. Tradičná receptúra, osvedčená pri nedostatku granátov, plastických trhavín a zdravého rozumu.

Roman s Brunom sa triafajú s obdivuhodnou presnosťou. A zavýjajú ako nadržaní vlkolaci.

Zhora im to pripomína fakľový pochod, akurát, že tie pochodne majú nohy. Odrazu je parkovisko osvetlené ako cez deň. Niektorí sa váľajú po zemi v zúfalej snahe uhasiť sa, ďalší nechávajú horeniu voľný priebeh a iba sa omráčene tackajú okolo.

Pach spáleného mäsa sa nesie až hore na strechu. Romanovi sa niekoľkými hodmi podarí zasiahnuť Humvee s guľometom. Mužovu tvár a trup pohltia ohnivé jazyky. Zatacká sa a prepadne cez strechu.

„Bonbónik na záver!" zakričí zhora Roman. „Fire in hole!"

Obaja chytia držadlá a postavia sa k okraju.

„Héééj-rup!" zvolajú teatrálne, hoci plná plynová bomba pre nich nepredstavuje žiadnu záťaž.

Nezasvätenému by sa mohlo zdať, že z oblohy spadla letecká puma. Propán-butánová fľaša dopadne na zem ako Fat Man na Nagasaki. Plyn z povoleného ventilu sa vznieti.

Tí, ktorí nie sú mŕtvi alebo v ťažkom popáleninovom šoku sa nestihnú ani posrať od strachu. Všetko, čo sa dialo doteraz, bola oproti tomuto iba ľahká opekačka.

Improvizovaná bomba exploduje a na zemi nastane skutočné inferno. Telá víria vo vzduchu, trhajú sa, horia, rozpadajú sa. Jednoducho všetko naraz. Jeden z Humvee spraví bočné salto a skončí strechou na vedľa stojacom. Opancierovaný sendvič.

Zem duní, tlaková vlna rozbije okná v okruhu niekoľkých stoviek metrov. Svet pohltia plamene.

Roman a Bruno vyvádzajú ako zmyslov zbavení. Hulákajú, tancujú na okraji strechy a ukazujú holé zadky. Už dávno by mali upaľovať ku schodom a dostať sa na prízemie ale im je tu skrátka príliš dobre. Vôbec sa im od ich mimoriadne podarenej pyrošou odchádzať nechce. Jediné čo im chýba k úplnému šťastiu je sud piva.

Z diaľky k ním doľahne povedomý zvuk. V ich zápale mu nevenujú pozornosť, dokým, sa nepriblíži dosť na to, aby to prehlušil kulisu okolo.

Roman prestane šaškovať a obzrie sa cez rameno a skoro si naloží do gatí. Spoza strechy sa vynorí Blackhawk.

„A kurva!" vypadne mu. „Nemal to mať ma starosti Kiwi? Kde sa ten zmrd zase fláka?"

Dvere sú odsunuté a strelec za guľometom už zameriava. Roman nakopne do Bruna tak, až odletí na druhú stranu strechy. Práve včas. Keby nie, dávka, ktorá sa preženie tesne okolo, by ho roztrhala na tatarák.

„Tento je môj!" zvolá Roman a tasí obe pištole. Bruno sa zviecha s tvárou od kašovitého snehu.

Stroj sa chystá urobiť ďalší oblet. Roman uteká a stláča spúšť. Záver skáče dozadu a dopredu ako piest a vypľúva prázdne nábojnice.

Z ústí gatlingu vyšľahne plameň, zväzok hlavní sa roztáča. V tom istom momente Romanova guľka zasiahne strelca do pravého oka. V lebke spaví otvor veľký ako päsť a vytrhne so sebou aj pravú hemisféru. RIPčka sú pre Romana požehnaním. V jednej zbrani mu dôjde munícia, preto ju pustí.

Bezvládne telo sebou hegne dozadu a strhne aj guľomet. Smršť projektilov odvandruje neškodne do oblohy. Mozgová polievka s mľasknutím oblepí protiľahlé dvere.

Roman sa s pokrikom ako Vinetou na bojovej výprave odrazí od okraja a skočí. Na nekonečnú sekundu nemá pod nohami nič. Pláva čiernym vzduchom smerom k helikoptére ako Harry Potter na metle, akurát, že namiesto čarovného papeku v ruke zviera SOCOM. A vyzerá, že to...

Nestihnem!

Do dlane ho udrie kov. V poslednom zlomku sekundy sa prstami zahákne o okraj. Ruka zabrní, ako keby mu po nej niekto treskol pravítkom.

„Hovno!"

Jeho pištoľ mu však pri tom výskoku vypadne z ruky a zahučí do temnoty.

Zahreší a napriek tomu sa vyšvihne na palubu. Kopilot na neho vytriešťa oči a naťahuje sa po zbrani. Vytrhne zo steny hasiaci prístroj a šmarí mu do hlavy. Telo sa bezvládne zosunie na prístrojovú dosku.

Roman sa bez váhania vrhne ku guľometu. Pilot jačí hrôzou. Stočí ho dovnútra stroja a palcom scvakne spúšť.

Pilotov trup i hlava s prilbou sa rozprsknú po celej kabíne. Projektily zasiahnu prístrojovú dosku. Vzduch okolo rozpálenej hlavne sa vlní. Rozoznie sa výstražný poplach poruchy motora.

Najvyšší čas vypadnúť, uzná Roman.

Pilotove rozsekané torzo sa zvalí dopredu a zavadí pritom o páku cyklického riadenia. Blackhawk sebou trhne dopredu. Roman sa len tak-tak stačí oboma rukami zachytiť okraja dverí. Nestabilný stroj sa otriasa a začína strácať výkon.

Z celej sily sa odrazí od podlahy a vyskočí von. Bruno sa nahne cez strechu a natiahne ruku aby ho zachytil. Toto určite stihne. Vrtuľník sa vychýli do boku. Romanovi odrazu stoja v ceste listy hlavného rotora.

Kurva! Toto som nevychytal.

Bruno sleduje ako sa Roman pred ním zmení na rozmazaný fľak. Listy ho rozsekali na fašírku. Na múr domu vyprskne čierna ghúlska krv a zvyšky rifľov a trička.

Bruno zviera iba Romanovu odseknutú ruku. Nič viac po ňom nezostalo.

„Andrej..."

Zdvihne hlavu a zisťuje, že sa nachádza uprostred hmly, ktorá čim ďalej hustne a mení farbu na mŕtvolne sivú. Kľačí v jazere krvi, ktoré sa rozprestiera, kam oko dovidí. Povstáva zo zvyškov brnenia, krv mu siaha až po členky. V ruke stále zviera meč.

„Braček."

Hlas je vzdialený ako ozvena, sotva na prahu počuteľnosti. Okolo nie je nič, len hmla. Všetko je temné a chladné, jediný zvuk, ktorý tu znie, je krv, ktorá sa mu čerí po nohami.

Nie je tu sám. Uprostred hmly stojí malé dievča. Hnedé vlasy po ramená, nepredstaviteľne zohavená tvár, ruky i nohy a špinavé šaty, z ktorých zostali len zdrapy. Z kdesi nevinnej detskej tváre zlieza koža, na hnijúcom mäse sa hostia larvy.

„Prosím, braček. Poď so mnou," pípne Janka.

„Ty," povie po chvíli Andrej, „by si tu nemala byť."

„Prečo nie?"

„Pretože toto je svet živých."

„Ale ja sa sama bojím." Ukáže prštekom za seba. „Tam, v tej temnote."

Veľmi dlho nepadne jediné slovo. Ani jeden z nich nič novorí.

„Ja ešte nemôžem."

„Prosím. Je mi tam zima a mám strach."

V hmle je všetko bledé a neostré. Nechápe ako je možné, že tu vidí, slabé svetlo sa berie odnikadiaľ. Jej koža je takmer priesvitná namiesto nosa a pravého oka zostali len diery. To, ktorým sa na neho díva je mŕtve a sivé ako opar, ktorý ju obklopuje.

Stojí po kolena v ľadovej krvnej kaluži. Ruky tak tenké, že pripomínajú skôr kostru, držia kus plyšovej hračky.

„Neboj sa, ja prídem." Priloží si meč ku krku, z rezu sa spustí krv. „Sľubujem."

Milton vidí, že pod horou tiel sa dačo hýbe. Postupuje pomaly s namierenou zbraňou. Kiwi sa vlečie s Evelinou prehodenou cez chrbát.

Bruno s neprítomným pohľadom pre zmenu vyzerá, ako keby stiahol kilometrovú lajnu prvotriedneho koksu a potom si obúchal hlavu o stenu. Tacká sa okolo ako káčer, vojak ho musí postrčiť správnym smerom aby sa im nestratil.

Nakoniec sa im podarí Andreja nájsť. Zistia to podľa mľaskania a čímsi, čo znie ako trhanie poťahu na starom gauči.

Ghúl má hlavu zaborenú v dokorán otvorenej brušnej dutine ešte nie celkom mŕtveho človeka. A evidentne si pochutnáva. Šľachy sa oddeľujú od kostí, svalovina sa trhá.

„Tak tu si, všade ťa hľadáme. Fuj," skriví ústa Milton, keď mu pred očami odkusne kus krku a scucne ho ako špagetu.

„Už je po všetkom?" zaujíma sa Andrej a postaví sa. „Na chvíľu mi vyrazilo poistky a keď som sa prebral, mal som pekelný hlad."

Vyšpára si medzi zubami kus mäsa. Je pokrytý jednou súvislou krvavou vrstvou; vsiakla do oblečenia a lepí sa vlasy.

Bruno to nevydrží a hodí grandióznu šabľu. Natrávené zvyšky havajskej pizze mu ošpliechajú nohavice. I s kúskami ananásu.

„Neboj, zvykneš si," okomentuje to pobavene Andrej.

„Stratili sme Romana," oznámi mu stroho Kiwi.

V tvári mu uviazne neutrálny výraz. Bruno mu niečo podáva. Jeho psie známky. Andrej si ich vezme.

„Nezomrel zbytočne, však?"

Ten iba pokrúti hlavou a odmotá sa bokom, pretože sa z neho začne valiť nová nádielka zvratkov.

„Tuším som toho idiota začínal mať celkom rád," povzdychne si a schová ich do vrecka.

„Mali by sme nájsť niečo, čím sa odtiaľto dostaneme," poznamená Milton.

„Tiež si hovorím," venuje Andrej pohľad na čmudiaci vrak ich Mercedesu.

Za neďalekou lampou sa mihne kradmý pohyb. Cez dym nie je poriadne vidieť, pretože Humvee naproti ešte stále horí. Kiwi si nadhodí útočnú pušku v ruke, Milton tiež zamieri. Andrej rýchlo olúpi jedného z padlých žoldnierov o Glock. Nestrieľať, naznačí im zdvihnutou rukou.

Z tmy sa vynorí prešedivená postavička v obleku. Nakráča do svetla ohniska a s údivom si obzerá skazu okolo seba, aj ozbrojenú, zakrvavenú, špinavú a ovracanú tlupu pred ním. Andrej spozná Johana okamžite.

„Scheisse... To je ale neporiadku," dostane zo seba fascinovane.

„Andrej, čo to má znamenať, mám ho..." napruží sa Kiwi, pripravený vyprázdniť do deduška zvyšok zásobníku.

„Vychladni," skloní mu hlaveň. „On je naša záloha," kývne hlavou na Johana.

Kiwi si všimne sečnú ranu na jeho krku, ktorá sa ešte len začína zaťahovať. Musel k nej prísť len pred chvíľou.

„To bolo úžasné! Niečo také som ešte nevidel," rozplýva sa odrazu starý pán.

„Skutočne?" zdvihne obočie Andrej.

„Len pokoj. Videl som všetko. Hlavne to s tou pílou, to bolo niečo neskutočné," dodá až prehnane fascinovane. „A tiež nie som hlupák. Je mi jasné, že vy nie ste... Obyčajní. Ale nemajte strach, nikomu nič neprezradím," vysype zo seba jedným dychom.

Aj keď nevie ako ostatní, Andrej mu verí.

„Vieš čo je to ghúl?" spýta sa ho na rovinu a pohne hlavou, aby Johan videl ranu na krku, ktorá sa mu pred očami zarastá tmavofialovou chrastou.

„Samozrejme!" rozžiari sa. „Čítal som to na Wikipedii."

Andrej s Kiwim si vymenia pohľady. „Dedo, na Wikipediu sa vyser. Vysvetlím ti to potom. Teraz odtiaľto potrebujeme vypadnúť."

„Iste, iste," spamätá sa Johan. „Tamto, o ulicu ďalej mám auto. Súhlasím s vami, že by sme mali čo najskôr zmiznúť. Mieri ich sem asi stovka."

„Čo tým myslíš? Akože stovka?" spýta sa šokovaný Andrej. „Policajti?"

Johan pokrúti hlavou. „Nemám pocit, že by tí ľudia patrili k polícii. Videl som ich cestou sem, asi dvadsať vozidiel."

Posily. Smeruje sem snáď každý lovec v Rakúsku.

„Mimochodom, kde máte kamaráta?" spomenie si Johan.

„Nezvládol to," odvetí pravdivo. „Ale zomrel ako vojak."

„To je mi ľúto. Potom si za vášho priateľa pripijeme."

Cesta k autu im zaberie viac ako desať minút, vďaka nie príliš dobrej mobilite väčšiny členov tejto skupiny.

Johan podopiera Miltona ktorý na tom vyzerá byt najhoršie ho všetkých. Andrejovi pomáha pajdať Bruno, ktorý sa drží statočne aj keď cestou ešte označkuje obrubník. Kiwi nesie bezvládnu ghúlku.

Najprv do Johanovho Mercedesu naložia Evelinu, ktorá stále neprišla k vedomiu. Teda, nie celkom.

„Nie! Mami, ocko, prosím! Ja už budem dobrááá! Ja sľubujem, že už nebudem siahať pánu Hodžovi na úd!" bľaboce, keď ju strkajú na zadné sedadlo.

Andrej si sadne dopredu, ostatní sa napracú vedľa nej.

„Čo sa jej porobilo, chudinke?" robí si starosti Johan.

„To vám vysvetlím po ceste," ubezpečí ho Andrej. „Ale asi by sme jej mali zalepiť ústa."

„To mi príde dosť nedžentlmenské," podotkne citlivým srdiečkom rakúsky úchyl a vymetač nočných klubov.

Andrej len mimochodom zavadí pohľadom do spätného zrkadla a uvidí v diaľke tri čierne limuzíny. Zovrie rukoväť Glocku a okamžite zas preladí do režimu – bude znova prúser a ja budem musieť strieľať.

„Dedo, na vašom mieste by som na to nedžentlmensky dupol."

Johanovi nie je treba dvakrát hovoriť. „Ako si želáme, chlapče." Stlačí plyn až na podlahu.

Mercedes vyrazí s takým odpichom až zaškrípu gumy. Spod kolies vyčvachtne riedka snehová kaša. Ukáže sa, že ich spolucestujúci má aj inú mániu a to síce divokú jazdu.

Uháňa ulicami Rakúska a zvysoka kašle na nejaké dopravné predpisy. Andrej mu od srdca vďačný. Neskloní zbraň, dokým im nezmizne horiaci dom z dohľadu.

Ostatní sú tiež zjavne radi, že sa odtiaľ vzďaľujú. Jediný, kto by mohol mať výhrady bol Bruno. Ale skúste pičovať, keď vám hrozí, že ak otvoríte ústa, predvediete šabľový tanec na koženom interiéri.

Andrej sa zvalí na sedadlo a neverí, že sa ešte niekedy odtiaľ postaví. Johan evidentne nevie kde začať ale je mu jasné, že potrebujú odpočinok, tak iba mlčky šoféruje.

Dvaja mŕtvi. Andrej aj Milton stratili svojho človeka. To rozhodne nie je dôvod oslavovať. Dostali sa odtiaľ, ale len preto, že mali šťastie. Ale taká už vojna je.

Obzerá sa po ostatných vzadu. Milton zaspal, zvalený o stehno trj najnenásytnejšej ghúlky. Evelina pripútaná tiež drichme a hlava sa jej kymáca v rytme jazdy.

Kiwi si vytiera prach z oči, Bruno sedí s hlavou preventívne opretou o otvorené okno.

Andrej sám sa cíti ako tretíkrát vyžmýkaný citrón. Tuší, že by mal niečo povedať ale motivačné predslovy nie sú jeho parketa.

Horizont menil farbu na oranžovú. Začínalo svitať. Zo zadných sedadiel sa vyderie trhavý zvuk, označujúci, že Bruno práve vypustil na slobodu zvyšok obsahu žalúdka.