Andrej očistil čepeľ od čiernej krvi a zasunul meč späť do puzdra. Meč, ktorý nosil, dostal od Eveliny keď nastúpil na miesto veliteľa protighúlskej jednotky po Iblisovi. Bola to zbraň presne podľa jeho gusta. Nikdy ho nesklamala, monomolekulárnej oceli sa mohlo rovnať len máločo. Jej čepeľ sa nikdy neotupí a vždy bude pripravená zabíjať.

Na dnes to stačilo. Bola úbohá, ako mohol čakať, ale i tak to bolo osvieženie inak nudného pracovného týždňa, pozostávajúceho zo sedenia v kancelárií a vybavovania záležitostí pre Evelinu a svoju jednotku.

Nakoniec to nebolo nič úžasné. Teda, mohol by ju zobudiť a dať si ďalšie kolo, no nemal istotu, že by sa po ďalšej podrážkovej anestézii opäť prebrala.

Hoci to nerád priznával, už nebol to, čo kedysi. So zle zahojeným kolenom nebol tak obratný a pohyblivý. Nikdy už nebude bojovať tak svižne a efektívne ako predtým. Ani po tej dobe sa to nezlepšovalo ale to nebol ten hlavný problém. Je z neho mrzák a čo viac, všetci to vidia.

Nezabije ju. Nie hneď. Hoci by jej mal namieste sťať hlavu, neurobil tak. S mŕtvolami sa pracuje ľahšie. Robia menej problémov. Andrej s ňou však mal iné plány. Nikto sa to nedozvie, jeho muži, ani Evelina.

Vzal teda dievča v stave neutešenom za nohu a vliekol ju k autu. O jej načatú večeru sa postará hneď potom. Zanechávala pri tom značne viditeľnú krvavú stopu ale Andrej si ju odmietal prehodiť cez plece.

To určite. Tečie z nej ako zo zarezanej svine, ešte si zašpiním kabát.

Dokráčal si to aj so svojim bezvládnym nákladom až ku krajnici. Biele Lamborghini Diablo stálo odstavené pri krajnici. Na Bratislavské ulice možno trochu nápadné auto ale Maťo raz poznamenal, že čo je rýchle, to nepotrebuje byť nenápadné. Andrej to Maťove nadšenie, s akým sa hrabal v motore, zháňal diely na tuning a leštil karosériu, príliš nezdieľal. A už vôbec nie jeho pokusy od driftovanie na zákrutách, z ktorých sa mu sťahovala riť a mal chuť mu omlátiť hever o hlavu.

Nahmatal kľúč v sumke a otvoril predný kufor. Vytiahol z neho potrebné náčinie v podobe bandasiek s kyselinou chlorovodíkovou. Zbavovať sa ostatkov bol večný problém každého ghúla. Spaľovať ho tu nemôže, to by na vatru neuhral. Okrem toho, Lambo má príliš malý kufor na dve torzá a prečo sa s ním na vedľajšom sedadle vezie podozrivo vyzerajúce vrece, by príslušným orgánom ťažko vysvetľoval.

Teraz ho len zakope a jamu zaleje kyselinou. Tá aspoň čiastočne rozloží čokoľvek, čo by mohlo prispieť k identifikácií. To tiež znamená, že bude musieť poliať aj všetky krvavé stopy a kaluž krvi, výkalov a telesných tekutín pod telom. Cez týždeň sem pošle niekoho, nech ho odvezie niekam preč.

Toto je fakt podradná robota pre veliteľa. Ale čo narobím, keď nechcem aby do toho strkal nos niekto iný. Nehovoria o tom, že väčšina mojich chlapov je ako tlupa z ústavu pre mentálne retardovaných. Tí by pohnojili, čo sa dá, alebo si v Necropolise nedali pozor na hubu.

Vyklopil ghúlku do kufra a zdvihol bandasky. S kyselinou býval večne problém. Bežne sa dá zohnať len tridsaťpercentná, čo znamená, že jej musel vláčiť litre, aby poriadne účinkovala. Lepší by bol koncentrovanejší roztok alebo nejaká iná, omnoho silnejšia fajnovosť.

A potom si spomenul, že zabudol na lopatu, ktorou chcel vykopať jamu. Nechal bandasky bandaskami a odkríval späť k autu. V kufri nebola, tak sa pozrel pod sedadlo spolujazdca, kde nakoniec skladaciu lopatu našiel.

Chvíľu preklínal všetkých výrobcov armádneho náčinia, než sa mu lopatu podarilo uviesť do funkčného stavu. Spokojne si ju hodil na rameno a za buchol dvere na Lambe.

„Máme to celkom fajn noc."

Šramot spredu ho donútil zdvihnúť zrak a zostal zízať ako teľa na eskalátor. Milá slečna si to uháňala smerom po ceste. Hoci jej beh s preseknutými šľachami na rukách i nohách príliš nešiel, stihla ujsť už značný kus. A čím jej regenerácia naprávala škody, tým pridávala do kroku. Andrej to zdesene sledoval, ako keby mu niekto mydlil barana.

„Kurvafix!" prerušil výkrikom tú celkom fajn noc.

Pustil lopatu, no než stihol vytrhnúť zbraň z puzdra, silueta sa stratila za nadjazdom.

Práve mu došlo, že toto kolosálne dojebal. Ušla mu a k tomu jeho vlastnou sprostosťou. Mal ten kufor zavrieť. Nemalo zmysel ju začať naháňať. S ortézou na kolene by nedohnal ani slimáka a kým by dobehol na nadjazd, tak by začalo svitať.

Andrej preto nelenil, skočil za volant a vrazil kľúče do zapaľovania. Dupol na plyn vyrazil s takým odpichom, až odletel asfalt spod kolies. Hoci jeho šoférske schopnosti neboli nijak zázračné, teraz vytúroval tachometer na dvestovku. Preletel výjazd na most ako strela, kašľúc na všetky pravidla premávky.

Bol presvedčený, že tú mrchu zbadá hneď na najbližšom chodníku, nestalo sa tak. Lambo sa rútilo ceste ako strela s plochou dráhou letu. Premávka bola v nočných hodinách riedka i tak musel kľučkovať okolo dvoch áut a MHDčky. Ulice boli takmer prázdne, tu a tam niekto kráčal po chodníku, na zastávke spal feťák.

Nikde žiadneho ghúla. Svojim zrakom dokázal spoľahlivo rozoznať teplo vydávajúce telo človeka, no po tej krpani sa zľahla zem.

Pred križovatkou zastavil pri chodníku, vytočený do besna. Andrej už začínal strácať nervy. Úporne premýšľal a začínalo mu dochádzať, že toto sa samo nevyrieši.

Nešlo o to, že nechať zdrhnúť večeru bolo niečo, čo išlo proti nepísaným pravidlám. A rovnako tak nešlo ani o to, že hoci za niečo také by obyčajnému ghúlovi hrozil exemplárny trest, Evelina by nedopustila, aby mu niekto skrivil na hlave čo i len vlas. Nakoniec, on a jeho jednotka na dodržiavanie týchto zásad dozerali.

Problém bol, že, toto by totiž na neho vrhlo zlé svetlo a niektorí z vyššie postavených ghúlov by mohli začať spochybňovať jeho autoritu. Bol veliteľom protighúlskej úderky len rok a pol a tej nálepky Evelininho zvieratka sa nedokázal zbaviť doteraz.

Naviac, pred svojimi mužmi nemôže vyvaliť, že mu ušla rovno spred nosa. Ako ich nadriadený si nesmie priznať, že urobil chybu. Predsa len musí byť pre predstavovať autoritu, aj za cenu toho, že by urobil niečo, nad čim mal sám dohliadať.

Jeden z jeho tímov by mal byť stále v meste. Pokiaľ sa vydajú proti jeho smeru, je šanca, že na ňu narazia. Nahmatal spojovací gombík na vysielačke.

„Dvojka, tu Zulu! Máme tu situáciu." Odpoveďou mu bol iba statický šum. „Dvojka, príjem! No tak, vy hovna, neskúšajte moju trpezlivosť!"

Nič, mŕtvo ako na koncerte Braňa Mojseja. Zaťukal po slúchadle v uchu.

„Čo je s tým krámom?" zašomral, ako keby sa to pýtal toho zariadenia.

A to sa vyťahujeme, že používame najmodernejšiu techniku. Keď sa už lejú peniaze z Evelininho rozpočtu do výzbroje a vybavenia, mohli by sa už konečne poriešiť aj tie skurvené vysielačky. Stavím sa, že každé sopľavé decko s iPhonom za liter a pol, má lepšie pokrytie signálu, ako naše komando so svojou rádiostanicou.

Nasratý ako túr vytiahol z maskáčov mobil a vytočil Romanovo číslo. Po bolestivo dlhých piatich minútach to ten pajác konečne zdvihol.

„Haló? Andrej, to si..."

„Ty kokot!" zvrieskol Andrej do mobilu ako hrom. „Čo má toto kurva znamenať? Prečo nie sú zapnuté vysielačky, keď ste v teréne?" ziapal, až takmer na druhom konci praskol reproduktor.

„Ale veď sú zapnuté," kvílil ako decko, ktorému zobrali nanuk. „Asi som nastavil zlú frekvenciu, či čo."

Mňa porazí! Oni si ich pred akciou určite neskontrolovali. Ja prisahám bohu, že ho zaškrtím jeho vlastným opaskom! A tých ostatných polodementov tiež.

„Urobím ti s tým krámom análny fisting, aby si to tie tvoje dve mozgové bunky zapamätali, ale teraz tu máme situáciu, takže počúvajte." Roman dal hovor na hlasný odposluch a Andrej im objasnil koho majú hľadať. „Dostaňte to OTčko smerom do centra, určite má namierené tam."

Nastalo ticho ako v hrobe. Andrej sa nazdával, že vypadol signál.

„Totiž," ozval sa potichu Romanov hlas, „to tak nejak nepôjde."

„Akože nepôjde?" divil sa Andrej.

„No vieš..." dostával zo seba priškrtene. „My sme dostali papuču."

„Akú papuču, do piče?" zavrčal temným hlasom, ktorý bol predzvesťou búrky.

Bol to hlas psychomaniaka, ktorý sa chystá vyvraždiť škôlku. Pravdou bolo, že od krvavých činov nemal v tejto chvíli ďaleko.

„Ten chuj zaparkoval pred nákupákom na invalidoch," vložil sa do toho jeden z jeho chlapov menom Ďuro. „A okrem toho, dostali sme aj pokutu."

Andrejovi sa v mysli zhmotnil mentálny obraz obrneného transportéru ICV Stryker, ako stojí na mieste pre telesne postihnutých, s papučou na kolese a spravilo sa mu mdlo.

Ja ho nezabijem. Ja ho rozjebem na subatomárne častice! Toto je snáď boží trest! Zasraná karma!

„A čo ja za to môžem? Ja som si to nevšimol!" bránil sa Roman ale bolo mu to prd platné.

„Nie, za to, že tvoji rodičia nepoužili kondóm, fakt nemôžeš, Roman," prskol jedovato Andrej.

Mlčanie nahradila detonácia smiechu v kabíne obrneného transportéru. Roman by sa najradšej prepadol pod zem.

„Teraz ma počúvaj, ty reklama na antikoncepciu! Okamžite padaj kúpiť karbobrúsku a dostaň ten bazmeg z kolesa!" ryčal Andrej. „A vy ostatní sa bleskom chystajte tiež, do pätnástich minút nech ste na ceste. Mimochodom, tú pokutu ti strhnem zo žoldu, Roman! Koniec!"

„Áno, pane!" zahrmelo zborovo. Andrej s nechuťou hodil mobil na sedadlo vedľa.

Rezignovane sa zvalil na volant a poškrabal po hlave. Neraz si prial aby tu bol Iblis. On by iste vedel, čo v tejto situácií robiť. Alebo by predniesol nejakú svoju motivačnú hovadinu. Ak to ten starý chren niečo vedel majstrovsky, tak bolo nakopnúť ho, aby pokračoval vpred. Na tomto svete bývalo len málo ľudí, ku ktorým mal Andrej skutočný rešpekt a jeho niekdajší veliteľ sa mu dokázal dostať pod kožu.

Lenže ja nie som Iblis, nech si Evelina hovorí čo chce. Niečo mi chýba, aj keď to neviem definovať. Žeby zmysel pre česť?

Rozhliadol sa okolo, i keď sám nevedel, po čom. Musí sa sústrediť na svoj cieľ.

Čo by som robil, keby som bol ona? Ako by som zmizol čo najrýchlejšie odtiaľto, keď nie pešo?

Akoby počul Iblisovú poznámku o tom, že konečne zapojil ten sajrajt, čo má v lebke. Pretože naraz ho osvietilo, až takmer v šoku odtrhol volant.

Autobus!

Dupol na plyn, pneumatiky zakvílili a zanechali smrad spálenej gumy. Na prázdnej križovatke vysekol takú otočku, až na prechode zanechal čierny dezén. Zastávka, ktorú predtým minul, bola len pár metrov odtiaľ.

Vyskočil z auta a dokríval k nej. Na lavičke si ustlal pomočený narkoman, láskyplne objímajúci plechovku toluénu. A na skle sa vynímala čierna šmuha. Andrej po nej prešiel prstami a čuchol si.

Krv ghúla. Konečne sa jej dostal na stopu. Ale to nebude stačiť. No vtom mu zaplo, že to má pred sebou.

Prezrel si cestovné poriadky. Bolo už dávno po jedenástej, takže cez túto zastávku chodil iba jeden nočný spoj. Prechádzal zastávky až sa dostal k poslednej. Vlaková stanica.

A mám ťa, ty sviňa.

Pokiaľ sa mu nepodarí dohnať autobus, zamieri práve tam. To bolo miesto, kam by podľa jeho úsudku išla ona. Čo najďalej odtiaľto.

Nasadne za volant, ani sa neobťažoval vypnúť motor. Tentoraz ju dostane, aj keby mal prevrátiť mesto naruby.

Idem si po teba.

Osemvalec zaburáca, Lambo vyštartuje s takým odpichom, až ho to prirazí od sedadlo.

Nočný hon môže pokračovať.