Sedeli učupení v kríkoch v parčíku, ktorý sa nachádzal neďaleko sídliska, pár kilometrov od historického centra a nudili sa. Andrej pri pozorovacom ďalekohľade, Roman opretý o peň stromu. Prieskum bytoviek pred nimi a okolia priniesol jednoznačný výsledok – kolosálne hovno.

Andrej bol na vážkach, či to môže považovať za bezpečné alebo vôbec. Kedykoľvek sa spoza rohu mohli vyrojiť desiatky po zuby ozbrojených lovcov, či ghúlov. Hoci stretnutie sa malo odohrať tu, presné miesto stretnutia vedela iba Evelina. Bolo pochopiteľné, že pešiaci vedeli len nevyhnutné informácie ale i tak sa Andrej nemohol zbaviť pocitu, že je až prehnane ostražitá aj voči nemu.

Dorazili sem pred troma hodinami. Johan – ako sa ich úchylný spolucestujúci volal, sa ukázal byť viac ako užitočný sprievodca. Na letisku im objednal taxík a dokonca poznal adresu, na ktorú mali ghúlovia namierené. Prešli sa centrom Viedne, kde im Johan ukázal Schönbrunnský zámok a podľa neho vychýrené obchody s oblekmi. Uličky boli v týchto časoch preplnené ľuďmi na predvianočných nákupoch.

Po ceste im Johan prezradil, že v meste pozná zopár slušných pánskych podnikov, so šikovnými dievčatami a šibalsky žmurkol. Andrej mu na to s pobavene odvetil, že v Bratislave tiež poznajú istý gurmánsky podnik, načo sa Roman začal pučiť smiechom. Dodal, že Necropolis by nemusel byť práve podľa jeho gusta, určite by tam zapadol.

„Aj keď, stále som sa nedozvedel, čo ste zač mládenci," nadhodil po ceste Johan.

„Povedzme," naklonil sa k nemu Andrej na sedadle, „sme také slečny na všetko. Robíme delikátnu prácu."

„Nechajte ma hádať." V dedkových očiach sa zjavil prezieravý lesk. „Vy budete zelené mozgy, je tak?"

„Nie tak celkom," odvetil Andrej, čím ho v tom utvrdil. „Sme kontraktori. PMC, ak chcete."

„V dnešných časoch je slovo žoldnier skoro nadávka, všakže."

„Už som dostal aj horšie prívlastky," pokrčil Andrej ramenami.

Keď Andrej videl jeho nadšenie, nedalo mu odmietnuť, keď im ponúkol pomoc. Na neznámom území je každá ruka dobrá. Andrej si bol istý, že starý pán nepredstavuje hrozbu a vlastne im bol, až na večné poznámky o ich vyformovaných zadkoch, celkom sympatický.

Pretože ho nehodlal zaťahovať do ich plánov, vyriešil to lišiacky. Dedo bude ich záloha, pre prípad, že by začalo byť horúco.

„Mimochodom, kde je ten plesnivý buzerant teraz?" utrúsi Roman, stále opretý o strom. „Nemá nám kryť chrbát?"

„Išiel si zohnať koks. Alebo niečo také hovoril," rozhodí rukou Andrej a pozrel sa na hodinky. Pol druhej ráno, do úsvitu je ešte ďaleko. „Za chvíľu by tu mali byť."

Zdvihne sa od ďalekohľadu zamaskovanému v kríkoch. V kolene to zavŕzga ako v starých vrátach a v kĺbe chrupne.

Kurvafix. Asi to bude tou zimou alebo čo. Len tak ďalej a môžem sa prihlásiť na paraolympiádu.

Andrej zbalil ďalekohľad a hodil si batoh cez plece. Zamietli stopy a odkradli sa inou cestou, akou sem prišli. Pohybovať sa tu museli opatrne práve kvôli ghúlom. Ako Evelinin muž tu Andrej nemal žiadne právomoci a nepoznali tunajšie pomery. Cestou sem si ich stihol pár všimnúť. Nedočkal sa síce žiadnych nepriateľských pohľadov ale Andrej dobre vedel, akí sú ghúlovia teritoriálni. Od Eveliny sa dopočul, že tu v posledných mesiacoch panuje napätá atmosféra, hlavne kvôli nedávnej vojne dvoch mocných klanov. Posledné, čo potrebuje, je zapliesť sa do problémov na cudzom území a neozbrojený.

Naposledy sa obzreli a potom sa stratili v tme ako prd vo vetre.

Čierny Mercedes zastaví pri kraji cesty. Na streche auta spočívala polozamrznutá vrstva snehu. Andrej s Romanom tam postávajú v mraze a čakajú ako slovenská rodina na Gizu Oňovú.

Evelina z neho vyskočí a vrazí Andrejovi taký francuzák, až to vyzerá, že mu chce spraviť gastroskopiu. Kiwi vyzerá šťastím bez seba, že sa jej konečne zbavil.

„Ale, čo sa tak ksichtíme?" vyzvedá Roman s pohľadom ja jeho otrávený výraz.

„Len si to skús sám, ty chuj," odsekne a potrasie hlavou. „Fajčila mi ho celú cestu po diaľnici! Gule mám prázdne a predkožku vyťahanú jak moriak podbradok!" zasyčí potichu a obzrie sa poza auto, kde Evelina robí Andrejovi sondáž ústnej dutiny. „Ale keby nemala plné ústa, tárala by bez prestávky."

Roman podvihne jedno obočie. „A umyla si vôbec zuby?"

Evelina konečne prestane imitovať anakondu pri škrtení svojej koristi. „Tak, myslíš, že je čistý vzduch?"

„Asi ako v každej slušnej štvrti o druhej nadránom. Žiadny pohyb v okolí, to je všetko, čo môžem povedať."

„Výborne, presne podľa plánu. Mimochodom, priviezli sme vám vaše hračky," zazubí sa tak roztomilo, až Andreja strasie. Kiwi si vzadu pretiahne kĺby.

„Ty si anjel, vieš to?" samou radosťou ju pleskne po zadku, až to vyvolá ozvenu.

V kufri sa skrývali dve AAC Honey Badger s Aimpointmi a laserovými značkovačmi. Integrované tlmiče boli na nezaplatenie nie len v takejto situácií ale vždy. Andrejovi dalo prácu zohnať také zbrane ale ako Iblis vravieval, čo na čiernom trhu nenájde, akoby ani nebolo. Radšej by samopal, kvôli kadencii a obratnosti ale nechcel sa pripraviť o výhodu palebnej sily. Roman si vydupal svoju milovanú USAS 12, nabitú slugmi, hoci z toho Andrej nadšený nebol. Nakoniec štyri Mk. 23 s RIPčkami v zásobníkoch. Evelina si balistickú vestu ani žiadnu zbraň nevzala, tak Romanovi pripadli dve pištole.

„Vyzeráte roztomilo. A drsne tiež," zašvitorila Evelina, keď ich navliekla do kabátov s kožušinou, pod ktoré mohli ľahko ukryť zbrane. „Tak vpred, moji vojaci!" zadelí a ráznym krokov sa vydá po chodníku.

Bohužiaľ, po prvom kroku jej opätok skončí na zľadovatenej kaluži. Nasleduje pád do trávnika, sprevádzaný jačaním. Klobúk jej zletí z hlavy.

Ghúlovia sa na seba pozrú a potom sa naklonia na ctenú slečnu rozplesknutú na zemi.

„É... Totiž, zlato?" zaujíma sa Andrej.

„Jaúúú!" zaznie odpoveď. Evelina sa dvihne do polosedu, s vlasmi padajúcimi do tváre.

„Vieš, že s tou burinou vo vlasoch vyzeráš roztomilo?"

To hovoriť nemal, pretože vzápätí schytá guľou z kašovo-blatovej brečky do ksichtu.

Dohodnuté znamenie sú tri krátke a jedno dlhé zazvonenie. Zhora im otvoria a oni vojdú dnu.

Roman ide posledný, naposledy skontroluje okolie, než bránu za sebou zavrie. Na prízemí sa nesvieti a nie je tu ani živej duše.

„Hovoriť budem ja. Verte, že oni sa nás obávajú viac ako my ich. Nerada by som, aby sme našich priateľov vydesili na smrť," povie Evelina, keď sa vezú výťahom.

Kabínu zaplní kontrola zásobníkov a naťahovanie záverov.

„Diplomaciu nechávam na tebe, my spravíme ten zbytok," odvetí Andrej. „A keď sme už pri tom, vedia vlastne, čo sme zač?"

Eveline sa v tvári zjaví ten jej nebezpečný úsmev. „Vedia kto som ja. A čoho som schopná."

„A keď sme už pri tom, ako si sa dostala ku kontaktu na nich?" nedá to Andrejovi.

„Mám vagínu a nebojím sa ju použiť."

„To znie ako pádny dôvod," utrúsi Kiwi, pri pohľade na Evelinu, ktorá si v zrkadle dáva ten jej červený rúž. „Aj tak, schválne, či nám majú ponúknuť niečo, čo stojí za cestu sem."

„A čo budú chcieť na oplátku. Hádam, že to nerobia len z dobrej vôle," dodá na to Andrej. „I keď, také tušenie by som mal."

„Trpezlivosť chlapci," napravuje si účes a nasadí späť klobúk s mašľou, ktorým zaberá vo výťahu neúmerne veľa miesta. „Na všetko dôjde v pravý čas."

Andrej a jeho muži vystúpia z výťahu, Evelina ich nasleduje. Prejdú okolo schodov. Barák má dva schodiska na každej strane, ktoré spojuje na každom poschodí jedna dlhá chodba s jednotlivými bytmi.

Dvere, ktoré hľadajú sú v polovici. Evelina vyhľadá pohľadom Andreja, ten prikývne. Sú na mieste. Pošle Kiwiho na opačnú stranu a s Romanom zaujmú pozície na tej svojej. Posunie selektor do prednej polohy pre streľbu dávkami a zdvihne zbraň tak, aby na nikoho nemieril, ale aby dostal do zámerného bodu každého, kto cez dvere vystrčí hlavu. Nalepení o stenu jej dajú znamenie, že sú pripravení.

Hoci byt má zvonček, Evelina na dvere zabúcha. Zrejme tiež dohodnuté.

Zreteľne začujú kroky, ktoré sa priblížia k dverám. Chvíľu sa nič nedeje. Určite preto, že sa ten na druhej strane pozerá cez kukátko. V zámku zahrkajú kľúče.

Dvere sa na to nenápadne pootvoria. Dnu vidí len Evelina, ostatní číhajú pri stene tak, aby ich nebolo od dverí vidieť. Nekonečné dve sekundy je ticho. Zimou vychladené telo útočnej pušky studí v rukách ako cencúľ a Andrej odoláva pokušeniu položiť prst na spúšť.

„Takže ste prišli osobne," zaznie nemecky od dverí. „Čakali sme, že neprídete alebo za seba pošlete prostredníka."

„Možno to bude otrepaná fráza, ale ja svoje sľuby plním, A tie, ktoré náhodou nie," odpovie tiež po nemecky a obdarí toho na druhej strane nefalšovaným úsmevom, vystatujúc svoje tesáky na obdiv, „na tie mám dobrý dôvod."

„Pôsobivé. Aj tie zuby. Kde to také zoženiem?" Na niekoho, kto pravdepodobne videl prvý krát ghúla neznel príliš presvedčene.

„Sú pravé viac než dosť. O čom vám môžem presvedčiť veľmi zblízka." dodá nebezpečne.

„Pre zatiaľ sa budem tváriť, že to, čo hovoríte je pravda."

„Viete, žijem už viac ako dve storočia ale v žiadnej dobe, ktorú som zažila sa neslušilo nechať dámu čakať pred dverami," prebodne toho na druhej strane tým jej nebezpečným pohľadom. Jej temne fialové oči sa dokážu prepáliť do duše každého.

Ťažko povedať, či zapôsobilo práve to ale dvere sa otvorili dokorán.

„Zbrane dole," Naznačila svojím mužom. Urobila skôr preto, aby ich hosťom dala najavo, že tu nie je sama. Andrej sa narovnal a sklonil hlaveň. Všetci traja sa ukázali po boku Eveliny pred vchodom.

Miesto viedenských rezňov a vrelého pozdravu ich privítala dvojica namierených Tanfoglio Combat. Vojaci takmer okamžite opäť zdvihli zbrane, no Evelina ich zastavila letmým posunkom.

Ten, ktorého počuli hovoriť bol nevysoký a až príliš mladý, sotva mohol mať dvadsať. Béžový oblek s motýlikom, vyvoláva dojem, že sa práve vybral na konkurz do filmu o Al Caponem. Druhý je od neho o hlavu vyšší, napumpovaný a vyholený, v čiernej bunde. Doteraz neprehovoril ale o to výhražnejšie sa tvári.

Andrejovi odrazu pripadajú bohvieprečo vtipne. Chcú vyzerať drsne a nebezpečne, až to zobrali príliš vážne. Nedarí ani jedno z toho. Nezľakli by sa ich ani deti zo škôlky.

Bulo a Truľo sklonia búchačky. Atmosféra napnutá ako guma sa o pár barov uvoľní.

No nie je to krásne, keď nemusíš šermovať zbraňou pred nosom blížnemu svojmu, preletí Eveline hlavou.

„Ďakujem," zahlási tak sladko, že v okolí päť metrov práve vypukla morové epidémia cukrovky. Vojde dnu a jej muži ju nasledujú. Bulo, ktorý sa doteraz neprejavoval im zastúpi cestu.

„Oni nie," ukáže na ghúlov.

„Títo muži sú môj sprievod," ohradí sa Evelina elegantne. „Vedia, o čo tu dnes ide, takže buďte pokojní."

„Neboli súčasťou dohody," odsekne Truľo jedovato.

„Nespomínam si, že by sme o niečom takom diskutovali," schladí ho slečna. „Takže, ak by ste boli takí láskaví..."

„Žiadne problémy, oukej?" vmieša sa do situácie Andrej, svojou lámanou nemčinou. Bulo k nemu otočí neústupný pohľad. Andrej urobí krok vpred.

Ruka s pištoľou vyletí hore ako rampa pred parkoviskom. Než ju stačí zdvihnúť na úroveň hlavy, Andrejova ruka zovrie záver a strhne zbraň doľava, mimo svojho tela.

Hranou dlane pravačky mu sekne do zápästia, pričom zbraň tlačí opačným smerom hore. Klasický odzbrojovací manéver. Bulo zajačí nepríjemne blízko jeho ucha.

Andrej na neho následne nasadí chvat zvaný okuri aši barai, zjednodušene mu podrazí mu členok. Akožemafián stratí rovnováhu a so zadunením zoznámi svoje lopatky s podlahou.

Kiwi a Roman medzičasom pacifikujú jeho kamaráta. Skončí na zemi s rukou vykrútenou za chrbtom, bradou natlačenou do steny. O temeno sa mu opierajú tlmiče útočných pušiek.

Borec leží na zemi s podrážkou pritlačenou na ohryzok a pištoľ sa tróni v Andrejových rukách.

„Ja som ťa varoval, ty chuj makový, medom potretý," adresuje mu po slovensky. Vyberie zásobník a vyhodí náboj z komory. Evelina ho chytí v lete.

„To si snáď zo mňa robíte srandu?" ukáže mu náboj. „Strieborné guľky!" neubráni sa smiechu.

„Tak oni si myslia, že sme upíri. To sa už dlho nestalo," zadelí Kiwi, ďalej mučiac toho chudáka na zemi.

Evelina nakloní sa k Truľovi.

„Nerada ti to hovorím ale s týmto na nás nepochodíte. Ale máte malé plus za obozretnosť," žmurkne na neho svojim laškovným pohľadom.

„A to som mal Drakulu celkom rád. Myslím tú klasiku, s Lugosim a tak," povzdychne si sklamane fejkový Al Capone, stále ležiac na podlahe.

„To je iba značne spopularizovaná legenda, nič iné," objasní mu ochotne Evelina.

„Ale Carmilla bezpochyby nie. V jej prípade sa mýty až nebezpečne približujú realite, alebo sa mýlim?"

Do predsiene nakráča ďalší účastník tejto šou. Mužík má v tvári pobavený výraz a uvoľnený postoj. Ťahá mu na päťdesiatku, podľa začínajúcich vrások na čele a plešatejúcich vlasov. Má oblečený župan, v jednej ruke Tanfoglio skôr pre parádu a v druhej šálka s čajom. Dve bodky laserových značkovačov, ktoré mu naskočia na čele ho vôbec nerozhodia. S kľudom Mexičana si odpije z čaju.

„Ach, to si ma mýlite s mojou matkou," zdvihne s úsmevom prst. „I keď hovoria, že som po nej podedila viac ako dosť."

„Ale vy ju svojou povesťou prekonávate," podotkne mužik s čajom. „A naviac, vás mám tú časť stretnúť osobne."

„Nuž, snažím sa," zakrúti Evelina kabelkou.

„Ospravedlňujem sa za tie nezdvorilosti," rozhodí pištoľou i šálkou mužík v župane. „Opatrnosť, však viete."