Pokiaľ existovalo niečo, čo z čoho mala Ivona strach, neboli to ghúlovia. Bola to Rada.

Časť z nej tvorili vyslúžili lovci, ďalšiu časť zas ľudia, ktorí mali prostriedky, aby mohli financovať záujmy Rady, znalosti alebo vplyv na politickej scéne. Mali dostatočnú moc a napojenie na štátne orgány, aby mohli kohokoľvek, kto upadol v ich nemilosť, jednoducho nechať zmiznúť.

A hoci nemali najmenší problém pristúpiť na spoluprácu s nemŕtvymi, pokiaľ im z toho samozrejme plynuli výhody, lojalita bola na prvom mieste. Ak by niekoho omrzelo bytie ako ľudskej bytosti a chcel by preskočiť na druhú stranu barikády, veľmi rýchlo by ho toto rozhodnutie donútili ľutovať. Bez ohľadu na to, ako verný a schopný vojak by to bol, zrada bolo niečo, čo sa neodpúšťa.

Všetci títo muži a ženy mali jedno spoločné – presvedčenie, že svet by bol lepším miestom bez krvilačných stvorení, čo sa zakrádajú nocou. Ideály, za ktoré boli ochotní položiť život.

Niečo, čo Ivone chýbalo. Kedysi dávno také odhodlanie mala, vtedy skutočne bojovala s presvedčením, že dokáže zmeniť svet k lepšiemu. Čiernobiele videnie sveta bolo predsa tak jednoduché, nebolo nad ním treba premýšľať. Toto je dobré a toto zlé.

Počúvaj rozkazy, zabíjaj ghúlov, ty si mečom spravodlivosti a svetlom v temnote. Ty a státisíce ďalších, hovorili jej.

Lenže Ivona už nebola mladá ani naivná a tieto detinské predstavy sa rozplynuli ako cigaretový dym vo vetre. Nič ako spravodlivosť neexistuje. Pretože monštrum je v každom z nás, nech sa snažíme byť akokoľvek lepší.

Stretnutia Rady sa konali každého polroka, tentokrát v Prahe. Česko a Slovensko mali spoločnú Radu, čo bol pozostatok z čias prvej Československej republiky.

Prechádzala po jednotlivých tvárach, strácajúcich sa v šere, za podlhovastým stolom. Všetci ostatní sedeli, ona stála.

Jediné svetlo svietilo nad jej hlavou, takže oni ju videli dokonale. Už dávnejšie ju napadlo, že to robia zámerne. Oni skutočne vedeli ako človeka znervózniť. Iste, vyžarovala z nich prirodzená autorita ale spôsob akým sa na ňu dívali, ako keby mohli vidieť jej najtemnejšie myšlienky, na to sa zvyknúť nedalo. Nebolo to len autoritou, ktorú prirodzene vyžarovali. Oni mali skutočnú moc a nezdržiavali sa vyhrážkami.

Mala strach a nehanbila sa priznať si to. Preto bolo vďačná, že ich môže aspoň v duchu posielať do riti.

„Nuž, ako sa nám darí pokračovať vo svojom poslaní, drahá?" spýtal prešedivený muž, ktorému ťahalo na osemdesiatku, jeden z vrchných predstaviteľov Rady pre Česko. Hovoril s ňou priateľským hlasom, no ľahký úsmev na vráskavej tvári bol len obyčajnou maskou, jeho oči zostávali chladné a prísne.

„Plním rozkazy ako najlepšie viem," odvetila Ivona okamžite pripravenou odpoveďou. Mala chuť si zapáliť.

„Podľa vašich nadriadených máte výborné výsledky. Za posledný rok viac ako tridsať potvrdených zabití," zapojil sa jeden z hlavných predsedov, ktorý mal v správe Bratislavu a celé západné Slovensko. „S vašimi schopnosťami sa vám otvárajú možnosti. Môžete to dotiahnuť až do k Rade. Vlastne, je možné, že nebyť tej nešťastnej záležitosti s Reinerom..."

Ako keby jej niekto hodil cez krk slučku a poriadne zatiahol. Dúfala, že toto už prekonala, no opak bol pravdou. Pred nimi však nesmela dávať najavo rozrušenie.

Dôvod prečo Natašu zasvätila do života lovca vycvičila ju a naučila ju bojovať, nebolo nejaké pochybné presvedčenie o správnosti ich poslania. Bol to ten istý dôvod, prečo na ňu pozerali s nedôverou a opatrnosťou.

Hoci robila všetko pre to, aby očistila svoje meno a dokázala, že je oddaná ich veci, už asi navždy pre nich bude tá, ktorá sa zaplietla s niekým, kto zradil nie len Radu ale aj princípy lovcov. Reiner zmizol z ich dosahu aj jej života, no ona vedela, že toto nie je koniec. Jeho tieň tam niekde stále je a dovtedy nemôže byť jej dcéra v bezpečí ani, viesť normálny život. A oni to veľmi dobre vedeli.

„Prosím vás," zasiahol do toho veliteľ jednotky v ktorej bola momentálne pridelená, „nie je dôvod vyťahovať minulosť." Preniesol pohľad späť na ňu a Ivona mu bol až zúfalo vďačná. „A čo sa Nataši týka, prekonáva naše očakávania. Je tak?"

„Áno, musím povedať, že jej talentom by bola škoda plytvať. Som si istý, že to raz dotiahne vysoko. O jej schopnostiach ani odhodlaní nepochybujeme... Až na tú nepríjemnosť, ktorú má Nataša na svedomí," dodal podpredseda.

Ivona otvorila ústa, no nedostala sa k slovu, pretože veliteľ ju prerušil. „Ktorú považujte za vybavenú. A vôbec, o nič nešlo. Ani sme nemuseli odpratávať niečiu mŕtvolu," zasmial sa svojmu vtipu.

Ivona by sa v tejto chvíli nesmiala, ani keby vyfajčila jointa hrubého ako valček na cesto.

„Dosť o rozoberaní minulosti. Je čas sa sústrediť na prítomnosť," zmenil smer debaty starý muž za vrchstolom. Už vedela, čo bude nasledovať. „Nová úloha. Všetky informácie, ktoré máme, sú tu."

Jeden z tých čo sedel najbližšie je po leštenom dube posunul strieborný flash disk.

„Táto bude zásadná pre vás obe i pre Radu. A navyše to môžete brať ako oplátku za našu láskavosť."

Ivona sa pozrela ma veliteľa, ten sa kŕčovito usmial a vrhol po nej previnilý pohľad.

Bola som hlúpa, som si myslela, že to bude zadarmo.

„Ciele s vysokou prioritou. A pokiaľ viem, pre vás nie celkom neznáme," dodal vrchný predseda s úsmevom, v ktorom jej v hrudi narástol kameň. „Krycie mená Shax a Namtar."

Šuter sa zmenil na päťmetrový balvan. Do hlavy jej niekto napumpoval hélium. Namiesto slov vnímala len vzdialenú ozvenu.

Koľko toho vedia ako sa to k ním dostalo? A koľko toho vie on? Kurva...

Nešlo o to, ako zistili s kým presne spolupracovala, pretože o tom sa nikdy nezmienila. Úloha bola splnená, nič viac.

Už od prvej chvíle si bola istá, aké bude jej rozhodnutie – životy dvoch ghúlov, ktorým bola dlžná a pre ktorých by v určitom zmysle mala pochopenie, alebo život jej dcéry. Nevyhrážali sa jej priamo, to nebol ich štýl. Ale vedela, že pokiaľ zlyhá, cena bude vysoká. Rada chyby neopúšťala, nie v takýchto prípadoch. Všetci boli nahraditeľní.

Problém bol ten, že netušila, ako to vysvetlí Nataši. Či sa jej po tom všetkom bude vedieť pozrieť do oči.

„...nemyslíte?" doľahlo k nej a Ivona si uvedomila, že hovorí na ňu.

Ivona letmo prikývla, netušiac o čo ide. Flash disk, ktorý zvierala v spotenej dlani ju pálil ako plech v trúbe.

„A ešte posledná záležitosť," pozrel sa podpredseda z Bratislavy do papierov. „Tá operácia Cargo. Tú môžeme považovať za prerušenú na neurčito."

„Ah, iste," spomenul si veliteľ. „Načo to preťahovať, stopa už vychladla. Nech sa s tým babrú Francúzi."

„To je na dnes všetko. Môžete ísť," prikývol vrchný predseda. „A pamätajte, čo je naším poslaním."

Ivona sa v stretnutiach Rady nikdy nevyžívala a v týchto osobných predvolaniach už vôbec nie. Ale ešte nikdy z miestnosti nevykráčala takým prudkým tempom ako teraz.

Pár lovcov, čakajúcich za dverami, kým na nich príde rad, jej venovalo zvedavé pohľady. Ona však o debaty dnes nestála a rázovala si to po chodbe.

Pamätala si keď tu bola pred desiatimi rokmi. Nataša, vtedy ešte príliš mladá na to aby mohla rozumieť tomu, čo sa deje, sedela vedľa nej.

„Už raz si nás sklamala. Ak zlyháš znova, očakávaj dôsledky," hovoril predseda a ale sledoval ju. „Dobre vieš, že to robíš pre ňu."

Je už rozhodnutá, tak prečo jej sťahuje žalúdok? Čo to má byť. Žeby sa ozývalo jej prehnité svedomie?

Možno po toľkých rokoch zabíjania ghúlov sa pomaly stáva tým, čím sú oni. Nenakazilo sa jej telo, nakazila sa jej myseľ. Možno sa už ghúlom stala. V istom zmysle slova.

Ivona zavrela dvere, vyzliekla kabát s odkopla čižmy s kožušinou do rohu. Bola doma sama, Nataša je ešte v škole.

Potom ju pôjde vyzdvihnúť, hoci obyčajne chodila domov autobusom. Musela, pretože jej zakázala nosiť všetky zbrane kamkoľvek mimo lovu s ňou. Aj ten Glock 43, čo mala v taške za každých okolností. A zvlášť teraz by ju nechcela nechať chodiť samú neozbrojenú.

Zvalila sa na gauč v obývačke. Vytiahla poslednú Marlborku z krabičky strčila si ju do úst. Zasunula flashku do tabletu a škrtla zapaľovačom. Kľúč si vypýtal heslo. Potom sa na obrazovke zjavila zložka s dvoma súbormi, pre každého jeden.

Spočítala si to už po ceste domov. Maťo nepredstavuje momentálne hrozbu, pokiaľ Andrej neklamal alebo pokiaľ sa situácia nezmenila. To sa vylúčiť nedalo. Rovnako tak môže byť už mŕtvy.

Andrej je však úplne iná liga. Vtedy pri ich prvom stretnutí mali viac šťastia ako rozumu, prosté šťastie. Vtedy ho zradilo jeho ego, keď precenil svoje schopnosti. Ale ona už ho bojovať videla a pochopila, že on bude ťažký protivník. Je inteligentný, nehovoriac o tom, že vypátrať ho nebude ľahké, zvlášť ak má za chrbtom tú mrchu.

Došlo jej, že o nich dvoch vlastne za ten krátky čas nevie nič. Povzdychla si a otvorila súbor s jeho zložkou. Preletela to len zbežne, pretože pochybovala, že sa z toho dozvie niečo nové.

Andrej spôsoboval lovcom trápenie ešte keď ona nebola ani na svete. Extrémna agresivita, kanibalizmus. Cieľ s vysokou prioritou.

Zhodila dokument do lišty a otvorila prílohy. Iba tri rozmazané zábery. Andreja vo svojom brnení, ako mizne v tmavej uličke.

Zívla a udusila špak v popolníku. Tak, zostával jej ešte Maťo, keď už nič iné.

Otvorila prílohy s fotkami a div jej sánka nespadla. Tých päťdesiat fotografií nebolo rozhodne zo žiadnej sledovačky. Toto si ten vôl určite vycapil na Facebook a Instagram.

Maťo vo vírivke s dvoma plechovkami piva v každej ruke a na hlave narazená šiltovka. Škerí sa do záberu, až sa mu tesáky lesknú ako kachličky v kúpeľni. Pohľadu na jeho nižšie partie tela je Ivona našťastie ušetrená.

Pretrela si unavené oči a zvalila sa ma gauč. S opretou hlavou chvíľu študovala strop nad ňou.

Vedela, čoho sa skutočne bojí. Čo ak to nezvládne, čo ak naozaj prehrá? A potom si prídu po Natašu. Buď ghúlovia alebo Rada. Je to len dieťa, nech nahovára čo chce, ona v tomto svete sama neprežije.

Spánok na ňu spadol ako zle postavená stena.