Ich pamäť siahala ďalej, než si ktokoľvek dokázal predstaviť.

Nie, že by ich myslenie bolo obmedzené, oni ho skrátka nepotrebovali. Mali niečo viac, kolektívne vedomie, ktoré prekovávalo individualitu. Namiesto toho sa spoliehali na inštinkty, ktoré sa predávali z generácie na generáciu, tak ako spolu zdieľali pamäťové stopy a zmyslové vnemy. Bolo to všetko, čo potrebovali k prežitiu.

Tkali mentálnu sieť, ktoré sa preplietala skrz každého jedinca, bez ohľadu na vzdialenosť alebo jeho stav. A v tejto ohromnej, prestarej pavučine pretrvávali spomienky, pokrútené časom a nejasné.

Spomínali na nepredstaviteľne vzdialené svety, tak odlišné od tohoto, teraz už stratené v toku času. Na tvory nepodobné im, no rovnako hrozivé a nebezpečné. Ako sa však presvedčili, nad nich nebolo. Vždy zvíťazili.

A tiež na „Nich". Ešte keď mali svoju pôvodnú, skutočnú formu. Vládcovia, Tvorcovia, Menitelia. Nemohlo sa „Im" rovnať nič. Boli výhradná a superiórna existencia.

„Ich" ríša sa rozprestierala v nekonečných diaľkach a zaberala nespočetne svetov, po eóny vekov rozpínali chápadla svojho Vedomia naprieč hviezdami.

Nesmierne múdri a ničím neobmedzení. Budovali i ničili, tvorili a zavrhovali. A mali Moc, ktorou mohli pretvoriť živé v neživé a zas naopak. Mohli sa stať jedným i mnohými alebo podľa potreby vložiť svoju podstatu do čoho práve potrebovali, živého alebo neživého. Možno, pokiaľ by to sami chceli, dokázali by zastaviť aj samotný čas.

Zbavili sa obmedzujúcej formy, odhodili svoju fyzickú podstatu. Oni, dielo Vládcov, toho boli svedkami. Neboli znepokojení, všetko, čo Vládcovia robili malo účel. „Ich" Hlas tu s nimi vždy bol.

A potom sa ocitli tu, v temnom a neznámom svete. Zredukovaní na hranicu neexistencie. Ale prežili. Veky trvalo, než zosilneli. Našli si schránky a prispôsobili ich.

A keď konečne precitli, zistili, že Vládcovia sú preč. Nezmizli, to ani náhodou, stále cítili „Ich" Prítomnosť v sebe, v každom jedincovi, každej bunke. Stratili svoju podstatu, no našli spôsob ako pôsobiť na materiálny svet. To vďaka „Ich" Moci mohli rozosievať svoje semeno, iba vďaka „ním" premena vždy prebiehala tak ako mala.

Vonku opäť padla noc, hemžilo čulou aktivitou, prebudené hladom. Novorodení povstávali zo svojich kokónov.

Nová generácia už vyrástla hlboko v podzemí v inkubátoroch, hostiteľov už viac nebolo treba. Nepoškvrnení boli silnejší, prispôsobenejší, po všetkých stránkach dokonalejší. Čoskoro vyrazia na lov a okúsia mäso podradných bytostí. Ničotným sa dostane im najväčšej pocty, začuť Hlas a povzniesť sa nad obmedzenosť ich bytia. Starší a skúsenejší ich povedú.

Niečo sa blížilo, vniklo to do hniezda. Boli rozdráždení a vybičovaní k boju. Ak to bude treba, položia svoje životy, aby ochránili novorodených. Na ničom inom nezáležalo. Nepoškvrnení boli smrtiaci od svojho zrodenia, no musia zosilnieť.

Oni prežijú. Zničia ničotných. A budú hodovať na ich mŕtvolách.

Monomolekulárna oceľ za sebou zanecháva nanosekundové vákuum. Katana prechádza letiacim torzom prakticky bez odporu. Každá polka naberie iný smer i vlastnú rotáciu. Čierna krv konzistencie rok odstáteho pomarančového sirupu sa rozprskne na vlasoch bielych ako sneh.

„Kurva! Mám to na ksichte." Ivona by si rada utrela ten sajrajt z tváre ale sekať a utierať sa naraz sa proste nedá.

„Ty nie si šťastná, že tu dostaneš pleťovú masku zdarma?" glosuje jej spolubojovník, ktorý to do fextov praží z guľometu RPD. Projektily s bielym fosforom z nich vyrábajú fakle uprostred skokov.

„Až odtiaľto vylezieme, rozkopem ti gule ma fašírku!" dušuje sa počas rozsekávania kvíliacich potvor.

Podzemné tunely pod opustenou fabrikou celkom určite nie sú dielom človeka. Steny chodieb a rozľahlejších dutín sú pokryté čímsi organickým, na čo sa neodvažuje niekto siahnuť.

Panuje tu zima, vlhkosť vytvára príznačnú hmlu, ktorá sa vo svetle svietidiel a laserových značkovačov trblieta. Strop je nízky a visia z neho odpudivé chuchvalce niečo mastného. Mláky z vody, ktorá sem natiekla z povrchu im siahajú po členky, plávajú v nich kopy odpadu a ľudských kostí.

Zápach výkalov a stoviek hnijúcich tiel bol odporný. Nebyť respirátorov, asi by tu do jedného predvádzali šabľový tanec.

Zvyčajne si stavali hniezda blízko vodných zdrojov a zdroja potravy. Preto bolo nezvyklé, že sa nachádzali tak ďaleko od ľudských obydlí.

Úderná skupina sa rozdelila do dvoch formácií po stranách širokej predsiene, pálila a sekala do valiaceho sa prúdu čiernych tiel. Postupovali pomaly, útok mohol prísť prakticky odkiaľkoľvek.

Chodba v ktorej sa potom ocitli pripomínala obrie črevo, bola to jediná ďalšia cesta, ktorá ich viedla hlbšie do podzemia. Steny matne odrážali svetlo bateriek a Ivone to niečo pripomenulo, no nevedela si vybaviť čo.

Záplava zúrivých útokov začínala pozvoľna rednúť. Čierne, matne sa lesknúce telá ležali na zemi, roztrhané výbušnými a zápalnými strelami. Hlavy so zubami ako píla, miesto nosa a uší prázdne diery, očné jamky potiahnuté súvislou kožou, pod ktorou sa rysuje to, čo niekedy bývalo ľudskou lebkou. Poslední oneskorenci padli, už dobrú minútu nezaznel jediný výstrel.

Tunel sa naraz skončil a oni sa ocitli v priestore, ktorý bol stavaný viac do výšky ako na šírku. Dominovala tomu vec, ktorá bola zapustená od stropu až po zem a takmer sa nelíšila od okolia.

Ohmatávali to lúčmi svetiel ale vizuálny vnem sa stále nie a nie spojiť do celistvej predstavy. Možno preto, že ľudská predstavivosť sa s ničím podobným dosiaľ nestretla. A tak len stáli a civeli na ten výjav.

Ako vianočný stromček v byte nekrofila. Ivone sa časti toho vypaľovali do pamäťových centier iba náhodne a bez súvislosti.

Tvorili to polopriehľadné, nafúknuté vaky ako meter veľké pavúčie vajíčka, vyplnené klanou bielou tekutinou, takže ich obsah videli celkom zreteľne. Bolo ich niekoľko desiatok.

Stočených do klbka a vznášajúcich vo vnútri svojich obalov ako znetvorené ľudské plody. Kokóny.

Ich koža je sivá ako popol, telo dokonale hladké, ma rukách tri prsty s pazúrmi namiesto piatich. Pretiahnuté hlavy už nenesú žiadne náznaky lebečných kosti. Líšili sa od tých, ktorých práve zabili, boli tak cudzí a neprirodzení.

Najhoršie na tom je, že ten celok bol popretkávaný čiernymi žilami a chlopňami, ktoré sa zbiehali v kokónoch, pripojených k nemu pripojené ako plody grotesknej rastliny. A nebolo to len zdanie. Masa sa skutočne nebadateľne pohybovala a pulzovala. Dýchala.

Ozve sa mľaskavý zvuk, ako keby ste sa snažili vycucnúť mokrý balón a jedna z chlopní sa otvorí. Vyšplechne zapáchajúca hmota a zjavia sa bledé končatiny. Vec sa vyderie z otvoru ako zo zmutovanej maternice.

Všetci do jedného cúvli.

Mláďa sa nemotorne stavia na nohy a natiahne krk. Preskúmava svet okolo seba, stále neobratné. Potom si všimne ich prítomnosť. Otočí slepú hlavu k nim a odhalí priesvitné zuby. Zasyčí a z úst mu vytečie guča hlienu.

Veliteľ si zaprie pušku VSS Vintorez a stlačí spúšť. Hlava mláďaťa sa roztriešti po zemi, telo šklbne a ochabne.

„Nech zhora donesú napalm."

Ivona zapichne meč do zeme a v duchu počíta na koľko jej dôjde účet za vodu po tej sprche, ktorú potrebuje Nepamätá sa, kedy jej čerstvý vzduch chýbal viac ako nikotín.

„Oddelenie výskumu si na tomto zgustne, čo?" Ivona si strčí do úst cigaretu. Jej práca tu skončila, ona je len pešiak.

„Spálime to do tla, nič viac," prehlási razantne veliteľ jej družstva. Zloží si masku a vezme si od Ivony pripáli im obom.

Chvíľu nič nehovoria, voda im odkvapkáva zo špinavého oblečenia. Vyzerali ako keby bojovali s prascami v chlieve, nie s fextami.

„Prečo si nezobrala aj mladú?" nadhodí po chvíli vyslúžilý lovec.

„Toto nie je nič pre ňu. Naháňať ghúlov s roxormi je niečo iné ako toto," odvetí potiahne si. „Len by prekážala alebo by prišla k ujme."

„No iste..." Veliteľ sa poškrabe po špinavej hlave. „A ako to zvládate?"

„Má štrnásť a vychovávam ju sama. Tak si o tom môžeš urobiť predstavu. Bežné problémy a podobné kraviny, nič zvláštne" utrúsi Ivona.

Nič zvláštne až no to, že po sviatkoch budú musieť zase zmeniť školu. Vrazila spolužiačke nôž do nohy.

Áno, vyhodili jej tašku z okna, nadávali do kuriev a obliali ju niečím, čo sa nedá z tej károvanej sukne vyprať. Ak by to skončilo pri zlomených prstoch a rozbitých nosoch, to by sa ešte dalo pochopiť.

Ale týmto priťahovala pozornosť. Srať na morálne princípy, srať na to, aj keby podrezala celú tu bandu, čo ju šikanuje.

Rada ich však nebude môcť kryť naveky. Jeden problém sa uprace, nejaká tá mŕtvola stratí. Ale pokiaľ by Rada usúdi, že Nataša predstavuje nežiadúce riziko, budú sa jej chcieť zbaviť. Ich oboch. A to nemôže dopustiť.

„No iste, chápem," poškrabal sa za krkom veliteľ. „S deckami si človek užije svoje. Ale rozhodne by som sa o ňu nebál. To dievča má talent. Za pár rokov sa možno dostane k elite. Bolo by skvelé, ak by ju niekto z Rady navrhol do vedenia. Mala by zaistenú sľubnú budúcnosť."

„Nechám ju, nech sa rozhodne sama. Keď nastane čas," odhodí špačok do trávy. „Či vôbec chce pokračovať."

Z budovy sa vytrmácajú traja muži s plameňometmi. Sú začadení tak mocne, až by si ich nezainteresovaní mohli pomýliť s turistami z Ugandy na poznávacom zájazde.

„Humus to bol, ti hovorím," zadelí jeden z nich. Biely chrup je na čiernej pleťovej maske priam oslepujúci. Zhodí z chrbta nádrž s palivom. „Všetko na popol."

„Tak padajte, balíme." Veliteľ zahasí cigaretu. Potom sa nadýchne. „Cítim stejky..."