Podlaha dostala epileptický záchvat. Zo stropu na nich prší omietka a črepiny zo svetiel, nábojnice na zemi skáču v heavymetalovom rytme. Echo výbuchu sa preženie priestorom a rezonuje v lebke.

„Kokos, tu Ananás! Čo sa to tam kurva vonku kurva robí?" reve Andrej do mikrofónu, zatiaľ čo sa kryje za stenu a vyberá si omietku a triesky z očí. „Nehovor mi, že to bolo to, čo si myslím."

„Práveže bolo! Mašina je na šrot, nemôžeme sa s nikým spojiť."

„Kde je ten zasraný vrtuľník?" Stena, za ktorú sa stiahol sa pod náporom streľby rozpadávala.

„Už sme na ceste! ETA päť minút!" potvrdila mu vzdušná podpora.

„Päť minút? Kurva, my nevydržíme ani päť sekúnd!"

Andrej si veľmi dobre uvedomoval, že situácia sa začína vymykať spod kontroly. Taktika bola bezchybná, podcenil však prevahu a pripravenosť nepriateľov. Všetko teraz závisí toho, či sa dokážu prebiť až na prízemie. Musia zlomiť ich odhodlanie.

Uvoľnil prázdny zásobník, zarazil do zbrane plný a spustil záver. Zamieri cez kolimátor spoza rohu a strieľa krátkymi dávkami. Muž zo seba vyrazí zvuk, ako keď koňovi priškripnete gule a zrúti sa na podlahu saltom vzad.

Situácia je biedna, v úzkej chodbe nemajú kam ustúpiť. Začína im dochádzať munícia. Jeden z jeho mužov leží s prestrelenou hlavou na zemi, stenu zdobí jeho šedá hmota a podlahu kaluž čiernej krvi, ďalší umiera v kŕčoch na akútnu otravu epoxidom.

Andrejovo družstvo sa však aj napriek tuhému odporu a stratám prebojováva chodbou. Musia zlikvidovať ich cieľ, nech to stojí čokoľvek. Andrej sa rozhliada po čomkoľvek, čo by im pomohlo a dostane spásonosný nápad.

„Roman a vy dvaja! Padajte sem!" ukáže na masívnu dubovú skriňu v rohu jednej zo spálni. „Dvaja budú tlačiť, dvaja budú strieľať. A vy ostatní tam, krycia paľba na tyle!" vydáva Andrej rozkazy.

Skriňa je dosť široká, aby sa za ňu poľahky schovali dvaja muži. Roman a ďalší vojak sa jej chopia z jednej strany. Ostatní zaujmú pozíciu za nimi.

„Urááááá!"

Vyštartujú všetci ako jeden muž. Skriňa pre ghúlov s ich silou nič neváži, vyrazia s takým odpichom, že by im mohlo závidieť aj Andrejovo Lambo. Kormidlujú s ňou cez dvere, do zákruty a dostanú ju na chodbu, čím ju takmer celú zablokujú.

Rútia sa ňou vpred ako vlak, ktorému zlyhali brzdy, zvyšok družstva ich kryje paľbou pre útokmi zozadu.

Zbesilo pália spoza rohov i dier, ktoré na skrini vznikajú. Drevo nie je oceľová stena, skriňa sa pod náporom guliek rozpadáva ako keď sa pília triesky. Streľba ich neprestáva zasahovať ani cez prekážku, hoci s menšou presnosťou. I tak to stačilo, aby si dokázali preraziť cestu vpred. Roman skolil ďalšieho, vystriedal sa s Andrejom, zatiaľ čo prebíjal.

Už sú takmer na konci chodby, skriňa sa rozpadáva na dosky. Nakopnú ju do vzduchu, preletí oblúkom a prirazí dvoch lovcov o stenu.

Andrej sa vrhne po tom, čo stojí tesne pri ňom. Pažbou mu spraví úpravu chrupu a nasadí na neho chvat zvaný tai otoši. Prevalí ho cez chrbát, lovec to hlavou napáli do protiľahlej steny. Ten to však tvrdohlavo odmieta zabaliť a pobrať sa na druhý svet. Zvíja sa ako na zemi ako húsenica. Andrej mu podrážkou rozdrví ohryzok. Vlhko to chrupne a lovec sa definitívne prestane krútiť.

Roman zvádza márny zápas s tým svojim, omelie ho o stenu. Lovec sa mu snaží zatlačiť prsty do oči. Nakopne ho do rebier, ghúl sa zapotáca dozadu. Roman tasí bajonet a zabodne ho protivníkovi do brucha. Zatiahne do strany, žalúdočné šťavy a tepenná krv vystreknú. Vytrhne čepeľ a vrazí mu ju do oka.

Ten posledný, čo zostal sa panicky rozbehne dole schodmi, jeho bojové nasadenie bolo fuč. Paľba zozadu utíchne, Andrejovi muži dorážajú lovcov pod skriňou.

„Vy dvaja, kryte nás," rozdelí Andrej mužov. „A ostatní pohnúť riťami, postupujeme!"

Obkľúčia schodisko ako roj sršňov. Nevedie rovno ale v polovičke zahýba doľava. Cez zábradlie sa vystrčiť hlavu neodvážia, ale je tam podľa hlasov dosť živo. Na premyslenú taktiku nie je čas, Andrej volí čelný útok.

„Pripraviť!" vydá rozkaz. Toto musia zvládnuť rýchlo a na prvý pokus.

Roman stlačí páčku úchopovej poistky a vytrhne závlačku. Dva ručné granáty sa s komickým drkotaním, kotúľajú po schodoch. Pregúľajú sa cez zábradlie a ťuknú o dlážku.

Päť sekúnd do výbuchu. Andrej by stavil svoj ročný žold za to, aby mohol vidieť výrazy tých dole. Jedna sekunda. Dole sa ozve rev, ktorý mu to dokonale vynahradí. Spomaľovacia zložka vyhorí a trhavina v telách granátov exploduje.

Pod schodmi vybuchne Etna, chrlí trosky cez poschodie. Mračno sa preženie popri zábradlí a zastaví až o strop. Trosky pršia ghúlom na hlavy.

Družstvo je už dávno v pohybe. Andrej sa prehupne cez zábradlie, dvaja muži ho nasledujú. Vďaka svojej zmrzačenej nohe to absolvuje štýlom ožratého artistu ale za akrobaciu ho tu nikto neplatí.

Andrej letí vzduchom, čas sa spomalil, všetko vníma ostro a zreteľne. Stlačí spúšť za letu. Útočná puška v jeho rukách vibruje, nábojnice a spalné plyny mu letia do tváre. Úsťový plameň šľahá a prepaľuje sietnicu. Telá sa trhajú a krv strieka vo vysokých oblúkoch.

Spúšť nepustí, ani keď dopadne na zem. Tí, ktorí prežili výbuch sa nemajú ako kryť. Je to dokonalý chaos. Ich údel bol už spečatený, nemajú ani šancu opätovať paľbu. Všetci jačia a umierajú. Za nim so zadunením dosadnú ďalší jeho muži.

Dorážajú všetko, čo žije. Predstavenie sa skončilo skôr ako sa poriadne začalo. Z hlavní útočných pušiek sa dymí, mŕtvoly s rozstrieľanými torzami a lebkami sa váľajú po zemi. Medzi mŕtvolami lovcov sa váľa aj niekoľko v rovnošatách, akú už videli. Robiť služobníctvo v tomto dome je očividne rizikové povolanie. Roman vyzerá sklamane, že pre neho nič nezostalo. Družstvo sa zhromaždí na prízemí.

„Roman a vy dvaja so mnou," plánuje ďalší postup. „Prehľadávajte poriadne. Je mi fuk, v akom stave mi toho plesnivého deda donesiete, nech sa to dá identifikovať. Ideme!" Zbytok družstva pobeží na pomoc Kiwimi a vpadne lovcom od chrbta. Andrej so svojimi mužmi sa vydali po haciende.

Postupujú po jedálni v zástupe a kryjú sa navzájom. Podlhovastý stôl s bielym obrusom sa prehýba pokrmami všetkého druhu, poháre a taniere porozbíjané, honosné svietniky prevrhnuté.

Rozptýliť sa, naznačí Andrej gestom. Družstvo sa rozdelí do oboch krídiel haciendy, každý si zobral jedny dvere a priľahlé miestnosti.

Andrej sa teda vydá sám k tým na konci jedálne. Rozkopne ťažké dvojkrídlové dvere tak prudko, až vyskočia z pántov. Hlaveň Hecker & Kochu sonduje priestor pred ním. Obývačka s televízorom, pohovkami a police s knihami. Na stole uprostred fľaška s koňakom. Smrdí to tu luxusom a pohodlným životom. Všetko utopené v tme.

A tiež to tu nie je také prázdne, ako by sa mohlo zdať. Čo dokazuje tieň, ktorý vyštartuje spoza veľkej skrine na rohu ako Mig Mig pred kojotom. Keď v polke obývačky zbadá vo dverách stáť Andreja, prudko zabrzdí. Chalanisko sa odrazu akosi nevie rozhodnúť, či má strieľať alebo zahodiť zbraň. Andrej mu to uľahčí veľmi rád.

„Ale kamže-kam?"

Chudák pustí samopal a zdvihne roztrasené ruky pred seba, v očiach čistá hrôza. Andrej sa zazubí a bez zbytočného preťahovania to nasype do neho súvislou dávkou. Sopliaka to vymrští do vzduchu a saltom treskne do televízora za ním. Záver Andrejovej zbrane sa zasekne v zadnej polohe. Uvoľní zásobník a siahne do sumky na po ďalší.

A v tu chvíľu mu niekto prestrelí ruku. Ľavačka sebou trhne, zásobník zarachotí o zem. Uprostred dlane mu zíva krvavá diera, tak veľká, že sa cez ňu môže pozerať. Miesto bolesti iba chladivé pulzovanie a strata citu v prstoch. Fascinovane zíza na rozstrapatené okraje rany, lesknúce sa šľachy a odkvapkávajúcu krv. Potom zdvihne hlavu a dunením za chrbtom.

Na Andreja sa rúti golem. Nie ten perníkový zo Shreka. Ešte aby.

Dvojmetrové, steroidmi napumpované hovädo. Špinavé tielko, v jednej paprči Magnum, a v druhej obojručný meč, väčší než Andrej sám.

S ručaním sa na neho valí ako býk, ktorému niekto zamával pred nosom vlajkou Sovietskeho zväzu. Dvíha meč nad hlavu a už ho od neho delí asi polsekunda, Andrej má okrem nefunkčnej ruky, prázdnej zbrane dokopú veľké hovno. Urobí jedinú vec, ktorú môže.

Napáli mu ti pažbou zbrane ako kyjakom rovno na solar. Andrej sa však teší predčasne. Úder, ktorý by každého normálneho človeka prehol v páse sa minul účinku. Čo sa však neminie, je päsť mieriaca na Andrejovu hlavu.

Rana zaduni v lebke s ohlušujúcou razanciou. Pred očami mu tancujú červeno-fialovo-modré hviezdičky. Chrbtom zametá podlahu, až kým ho nezastaví stena. Nosná dutina sa plní krvou a plní ústa. Prekusol si jazyk a kyvu sa mu dva zuby. Už druhý krát za dnešný deň, čo skončil na lopatkách a tiež si nie je istý, či si opäť nenašťal do uniformy. Gate mu ešte nestihli uschnúť od poschodia.

Dva razy za hodinu, to bude nový rekord. Dnes vážne nemám svoj deň.

Je to síce boj ako každý iný, ale toho namysleného egoistu v ňom to vytočí do nepríčetná. Tu jeho časť si nepripúšťa, že by mohla prehrať, nieto dostať po hube. Vypľúva krv a hrabe sa na nohy.

Jebem ti mater! Toto budeš ľutovať, ty zmrd.

Oči planú nefalšovanou zúrivosťou. Na lícnej kosti sa leskne otvorená rana a z nosa sa valia dva čierne vodopády.

„Narobím z teba burrito!" Andrej vytrhol čokuto z puzdra ma chrbte.

Urobil výpad z úmysle mu zaraziť meč do rebier, no obor jeho útok vykryl. Čepele o seba zaškrípali, ako keby mali spolu lesbický sex dve karbobrúsky.

Svalovec vyrazil do protiútoku, Andrej musí odrážať údery zo všetkých strán. Bol v značnej nevýhode, koleno ho obralo o veľkú mieru pohyblivosti a regenerácia ešte nenapravila ľavú ruku natoľko, aby s ňou mohol hýbať. Nemohol siahnuť po pištoli ani po noži, stačila by jediná sekunda aby nechal svoju obranu otvorenú a bol by s ním koniec.

Nie je to ako bojovať s Lamarom. Je pomalý a sotva vie šermovať s mečom. Môže byť silný, ale stále je iba človek. Unaví sa, skôr či neskôr. I keď nepochybujem, že by mi s tým dokázal zraziť hlavu ako nič.

Pre jednom zo stretov z masívnej čepele odletelo niekoľko odštiepnutých úlomkov. Andrej dobre vedel, čo to znamená. Jeho meč bol oproti nemu špáradlo na zuby, ale monomolekulárnej oceli sa mohlo rovnať máločo.

Fyziku však neobabreš, jednou rukou sa proti štyrom kilám hmoty dá vzdorovať len ťažko. Pri jednom nešikovne vykrytom údere zle prenesie váhu, v zmrzačenom kolene to zaškrípe ako v kusoch polystyrénu a Andrej stratí balans. Iba vďaka tomu ho čepeľ smerujúca na krk nezasiahne ale iba lizne vlasy.

Andrej narazí chrbtom do steny. Svalovec sa na neho už valí s revom a mečom nad hlavou. S jednou rukou nemal žiadnu páku, ak by teraz zdvihol meč do krytu, čepeľ by po ňom skĺzla a rozštiepila mu lebku ako kokos.

Zostáva mikrosekunda. Andrej urobí jedinú logickú vec, ktorú môže. Musí to stihnúť, kým má meč nad hlavou.

Odrazí sa od steny. Vyštartuje proti tej hore svalov a dá taký bodycheck až to zaduní. A ľavým kolenom mu to napáli do gulí. Svalovec vydá neľudský zvuk. Asi ako keby sa ste kastrovali býka bez anestézy. Sliny lietajú, oči lezú z jamôk.

Nakopne ako ratlíka, ghúl odletí vzad. Aj s jeho prsným svalom, ktorý visí Andrejovi zo zubov. Lovec reve, besný bolesťou a zúrivosťou, krv sa z neho valí. Andrej sa zaškerí a prehltne kus mäsa.

„Jackpot," mľaskne provokatívne a utrie si ústa do rukáva. „Toto nitro som potreboval," zadelí a prejde si jazykom po zuboch. Cíti, ak sa mu rany začínajú zaťahovať, i s prstami už môže pohnúť, hoci ľavačka stále nie je v použiteľnom stave.

Sotva to dopovie a ten hlupák sa už opäť rúti proti nemu ako tsunami, v očiach neprítomný pohľad. Andrej vie, že je vo výhode. Nasratý protivník je ľahký protivník. Navzdory tomu, že sa ho chystá celkom očividne prišpendliť k stene, Andrej sa rozbehne smerom na neho.

Ostrie rozpára uniformu tam, kde ho nechráni kevlarový plát a zaškrípe o rebrá, no Andrej ani nemal v úmysle sa mu vyhnúť.

Prešmykne sa popod jeho pazuchu, čo je vzhľadom na jeho výšku hračka a obtočí sa okolo neho. Nastaví čepeľ do horizontálnej polohy, aby ľahko prešla pomedzi rebrá a bodne poza chrbát.

Prerazí mu ľavé pľúca naskrz, no sotva to stačí. Obor sa ho snaží knokautovať lakťom do spánku ale Andrej ho už má prečítaného. Takých ako on si už podal nespočetne. Pretočí si meč, aby čepeľ smerovala dole a nastaví ho do dráhy jeho ruky. Ostrie sa zasekne do kĺbu, kosť pukne.

Sypač však nevyzerá, že by to chcel len tak vzdať. Z prepichnutých pľúc buble roztomilo ružová pena. Vytrhne meč z jeho tela, obor sa navzdory tomu približuje. Andrej si na neho v kľude počká. Prehodí si meč do normálneho úchopu a vrazí mu ho zospodu do sánky.

Vykrúti jeho hlavu dozadu a pazúrmi mu otvorí krčnú tepnu. Telo sa zmieta v triaške, Andrej logá striekajúcu krv ako keď si čapuje kofolu. Oči sa zvrátia dozadu, v tvári ustrnul výraz predsmrtnej hrôzy.

Keď prúd prestane, vytiahne čepeľ a jediným švihnutím mu presekne krk. Telo sa nakloní a hlava sa definitívne oddelí od krku. Krv a miechový mok vyšplechnú. Hlava zaduní o mramor a kotúľa sa cez jedáleň.

„Tak. To by sme mali."

Uniformu má nasiaknutú krvou; svojou i ľudskou, tečie mu po ústach a takisto má od nej zlepené vlasy. Odchrchle si a vypľuje krvavú guču hlienov. Odtrhne kus obrusu zo stola a utrie ňou čepeľ meča, než ho vráti do puzdra.

Vytiera si omietku z oči, keď sa od dverí ozvú kroky. Niekoľko jeho mužov s Romanom, vlečúcim po zemi doriadenú postavu v rozpáranej košeli a plešinou uprostred šedivých vlasov.

„Tak, môžeme otvárať fľašu," zadelí víťazoslávne Roman.

„Zdvihni ho," prikáže Andrej. „Nech mu vidím do ksichtu."

Roman ho dostane na kolená. Deduško síce žije, no nekladie žiadny odpor. Kto by aj, po mastenici od Romana.

„No?" vŕta do neho Roman nedočkavo pohľadom.

Andrej bez váhania prikývne. „Máme ho."

„Našli sme ho úplne vzadu. Skúšal zdrhnúť cez hajzlové okienko. Zasekol sa v ňom, dedo plesnivý. Vieš čo to bolo roboty, vytiahnuť ho odtiaľ?"

Andrej sa zohne k Straussovi. „Tak čo? Máme sa?"

Omlátený ksicht sa k nemu nadvihne. „Moja smrť Rade neuškodí. Poslúžte si, vy sráči," zabuble neartikulovane, spolu so slinami mu vytečú z aj úlomky zubov.

Roman mal zas svoju chvíľku. Ale čo, nech sa chlapec trochu odreaguje

„My sme dôkladní, deduško," ubezpečí ho ako že dostane teplé papuče. „Podáme si vás, jedného po druhom, vieš?"

„Aj keď zničíte Radu, vždy sa nájdu ľudia, ktorí vám pôjdu po krku."

Po chvíli prikývne a odvetí s cynickým úsmevom. „To je pravda. Pôjdu. My vieme. A tiež vieme, čo s nimi spravíme." Andrej sa narovná a vytiahne zo stehenného puzdra SOCOM. Cvakne poistkou a priloží mu hlaveň k čelu. „Toto."

Jedinou ranou mu prestrelí hlavu. Telo sa zošuchne na zem. Z temena tečie mozgová hmota konzistencie hrachovej kaše.

„Vymaľované," zadelí Roman s výrazom ako jelito.

„Na totál," odvetí Andrej a vysmrká sa do rukávu.

Odopne si nosič plátov a hodí ho na zem. Rozopne uniformu, diery po priestreloch sa zaťahujú a tvoria sa na nich fialové chrasty s rozstrapatenými okrajmi. Diera na ruke sa vypĺňa svalstvom a novými cievami, nad tmavočerveným mäsom sa pohybujú žlté zväzky šliach, ktoré ovládajú jednotlivé prsty. Skúša nimi pohnúť. Ide to, ale biedne.

Do jedálne naklusal zbytok mužstva aj s Kiwiho družstvom. Kiwi vyzeral, akoby si to rozdával s kŕdľom drakov. Kožu na väčšine tváre mal spálenú, odpadávala mu po kusoch. Uniforma ACU je tak obhorená a špinavá, že sa maskovací vzor nedal rozoznať. Z ramena mu visel M249 a v tvári pre zmenu výraz – Ja sa na to môžem vysrať zvysoka. Z rozkroku sa mu dymilo.

„Ak sa tu niekto začne rehotať, prisahám, mu odtrhnem cicinu a napchám mu ju do riti!" bľačí Kiwi na celé kolo. Andrejovi i Romanovi trhalo kútikmi.

„Hlásenie, poručík," schladil ho Andrej.

„Sedem mŕtvych, niekoľko zranených, z toho pár vážne. Stryker na odpis. Odpor potlačený, žiadny pohyb civilistov v okolí," zadelil unavene vojak.

„Dobre pohov, nestoj tu ako na buzerplaci," pobúchal ho po ramene.

V diaľke sa niesol zvuk prelietajúceho vrtuľníka. V haciende nezostal kameň na kameni. Roman kopol do odseknutej hlavy.

„Kokos, tu Ananás. Cieľ neutralizovaný, identita potvrdená. Čakáme RV na vyzdvihnutie."

Na frekvencií sa ozvalo prenikavé jačanie, až sa Andrej zľakol.

„Ja ťa zabijem! To mi nevieš povedať skôr? Ja si tu obžieram nechty a všetci to vidia!" nieslo sa mu do ucha Evelinino kvílenie.

Ó, tak slečna sa bála," odvetí Andrej. „Potom si pekne vyplačeš dušičku, hej? Asi budem potrebovať sprchu. A tiež spoločnosť. Už mi tvrdne."

Vytiahol si slúchadlo z ucha, aby nemusel počúvať jej nadržané funenie a okríkol Romana, ktorí s spolu s ďalšími chlapmi rozohrali s odťatou hlavou futbalový zápas.

„Pozbierať telá a pripraviť k transportu. No tak, máme tu ešte prácu. ETA päť minút!" Roman prihlúplo zasalutuje, Kiwi unavene prikývne. Andrej sa pozrie na svoje Seiko Astron. Do úsvitu by mali by v Bratislave. „A potom to tu zapáľte."