„Si si istá, že je sama? Ak mi od chrbta vpadne jej dlho stratená sestra, tak sa fakt naštvem," povie len tak mimochodom Andrej, keď skončia s prieskumom na druhom poschodí.

„Reiner si toho svojho maznáčika necháva po meste behať samého," mieni Evelina vedľa neho.

„Tak asi nebude nadšený, keď mu jeho hračku vrátime polámanú," zadelí škodoradostne pri predstave, že by ho dokázal niečím vytočiť. „Myslím si, že by to mal Nataši niekto povedať," povie po chvíli.

„Že jej ide po krku vlastný foter? No tak Andrej, vieš, že by to nedopadlo dobre. Trvala by na tom, aby do toho išla s nami. Revenant je ale mimo jej ligu. Povieme jej to, až bude správny čas."

Vyšli po schodoch na tretie. Všade je vymreté. Bodaj by nie, v takúto hodinu každý normálny jedinec spí. Všetky dvere sú zavreté. Okrem jedných na konci chodby.

Keď k nim prídu, uvidia, že ich niekto vyrazil päsťou. Obaja na seba nenápadne prikývnu. Andrej zdvihne Vector a natiahne záver.

Vstúpia do bytu ako dva teplé prdy a nenápadne prejdú chodbou. Rozdelia sa, Evelina si vezme spálne, Andrej obývačku.

Prejde na koniec chodby a namiereným revolverom vtrhne do jednej z izieb. Miestnosť je prázdna. Skúsi druhú ale s rovnakým výsledkom.

Sklamane zvesí zbraň a poberie sa ďalej. Vojde do obývačky, ktorú si vzal Andrej. Všade je tma, majiteľ bytu očividne nie je doma. Andrej tu tiež niet. Podľa krokov bude zrejme v kuchyni.

Takže fešanda sa rada hrá na schovávačku. Je tu, cítim ju všade. Kľudne tu môžeme býť do rána, keď si bude priať.

Ozve sa tupé zadunenie. Vtom sa dvere do obývačky bez varovania rozletia na triesky. Andrej z nich letí ako guľa z kanónu. Po zadku kĺže smerom k stene ale pri tom stačí strieľať zo samopalu s tlmičom. Žuche chrbtom do skrine. Zamieri znova a strieľa ďalej.

Striebrooká sa na neho rúti ako zápasník wrestlingu, sliny jej vlajú z úst v tenkých pruhoch. RIPčka ju vôbec nespomaľujú, priestrely sa zaťahujú v priebehu sekundy. Je to ako strieľať do piesku. Už je od neho pol metra, keď Andrejovi dôjde munícia v zásobníku.

Pretože je od Eveliny o hlavu nižšia, nerobí jej nakopnúť ju zboku do hrude žiaden problém. Dievča odplachtí mimo zamýšľanú trajektóriu a zapichne to hlavou rovno do vitríny s porcelánom. Patrične ti zarachotí.

Evelina to do nej nasype zozadu. Andrej medzitým stihol vymeniť zásobník a začne jej párať chrbát. Je to však riť borovú platné, pretože hoci z nej krv a mäso strieka na všetky strany, vôbec si to nevšíma.

Jediné, čo sa neregeneruje je jej oblečenie z ktorého zostali už len zdrapy. Bez ohľadu na projektily, ktoré sa jej zavrtávajú do tela, vyštartuje z trosiek skrine ako odpálené torpédo. Vrhne na Evelinu a zmetie ju zo sebou. Revolver odletí do rohu.

Prevalia sa jedna cez druhú ako sud z kopca. Počas toho stíhajú sekať pazúrmi ako mixér na plných otáčkach. Ak by mal Andrej náladu, iste poznamenal niečo v tom zmysle, či im nie je bez chlapa smutno.

Vystreliť nemôže, pretože pri jeho muške by celkom určite trafil tú nesprávnu. Evelina je teraz naspodku a drží ghúlku pod krkom. Snaží sa dostať z dosahu jej pazúrov ale tá sa jej zahákla do tváre a pára Eveline kožu ako mača, čo sa nechce pusinkovať.

Andrej naštvane zahadzuje samopal a tasí z puzdra meč. Priskočí k tomu lesbickému praclíku a zdvihne oboma rukami čokuto nad hlavu. Dá do toho plnú silu a zatne jej do krku.

Lenže miesto toho, aby čepeľ prešla krkom ako gilotína, v štvrtine svojej cesty narazí na tuhý odpor. Ako keby sekol do tvrdnúceho betónu.

Takto jej nedokáže preseknúť ani miechu. Chce meč vytiahnuť, fór je v tom, že to nejde. Čepeľ z monomolekulárnej ocele jej uviazala medzi stavcami, koža sa zacelila takmer okamžite. Zaprie sa kanadou do chrbta a šklbne ním, čo to dá. Nezaberie to spôsobom, ktorým chcel, pretože sa mu namiesto toho podarí odtrhnúť ju od Eveliny.

Drží ju stále nabodnutú o meč ako kura napichnuté na grile. Využijú príležitosť a spoločnými silami sa im podarí prišpendliť ju o protiľahlú stenu. Metá sa ako nasratý žralok na udici, snaží sa im pazúrmi vyškrabať oči ale nie je jej to nič platné.

Evelina jej vytrhne ohryzok. Zvuk, keď sa láme chrupavka je vážne nechutný – niečo medzi polystyrénom a lámaním mokrého dreva. V hrdle sa jej teraz chveje len mokrá diera, v ktorej sa pohybuje obnovujúce sa tkanivo. Odporná diera v ktorej pulzuje dorastajúce tkanivo ako červy.

„Kurvafix, tá ma ale výdrž!" komentuje to Evelina.

„Ťahaj, dočerta!" zavrčí Andrej, zaprie sa a obaja sa chopia pogumovanej rukoväte čokuta.

„Doprčíc, ona sa pohla! Rýchlo, než vstane!"

„Nepičuj a zaber!" zatína Andrej zuby.

Rupne to a chrupne, až sa im podarí meč vytrhnúť. Ghúlka sa už hrabe na nohy.

„Chyť mi ju," povie Andrej.

Evelina k nej priskočí odzadu. Vykrúti jej ruky za chrbtom a znehybní ju. Andrej zdvihne meč ponad rameno a nastaví ostrie do správneho uhlu. Potom spraví vodorovný švih cez jej hrudník. Za špičkou čepele sa ťahá prúžok krvi.

Ako sa ukáže, toto bol iba skúšobný sek. Pretože potom sa do toho Andrej vloží naozaj.

Čoskoro má Evelina problém rany počítať. Seká mečom tak rýchlo, ako keby si na videu pustila zrýchlené pretáčanie. Čepeľ sa pohybuje sa tak rýchlo, že ho nestíha sledovať. Až tak, že vzduch za ňou kvíli.

Krv strieka s takým rozptylom, ako keby ste hodili kravu to zapnutej turbíny Boeingu. Seká ju všade, po celom tele, znova a znova. Rany sa zaceľujú tak rýchlo ako stíha vytvárať nové ale Andrej ani na stotinu sekundy nepoľavuje v tempe.

Krvavý dážď strieka v stoosemdesiat stupňovom rozptyle. Vzduchom lietajú útržky kože, svalov, kostí a vnútorných orgánov. Vzduchom zarotujú jej prstenník a malíček. Ľavé ucho. Pravá kľúčna kosť preťatá čistým rezom.

Ksich ako Joker na LSD. Čepeľ meča zmizla do paralelného sveta a teraz je z nej vidieť len tieň.

Lesklé orgány tráviaceho ústrojenstva sa jej tlačia von z brušnej dutiny. Oblečenie už prakticky prestalo existovať.

Len nie aby si ti uprostred boja znova postavil.

Hrudník buble a preteká obnovujúcim sa tkanivom, pruhy svaloviny a ciev vyrastajú priamo pred ich očami ako popínavé rastliny. Ohryzok zarastá do priedušnice, ten starý visí z otvoreného hrdla ako zosušená hadia mŕtvola.

Eveline zápästia kĺžu v rukách na jej krvi. Jedna ruka sa jej vyšmykne, čo ona využije a vrazí jej lakťom do lícnej kosti. Pod okom to pukne a zbesilá ghúlka sa jej vytrhne. Skočí po Andrejovi ako rozbesnená ropucha, lenže ten stihne bleskovo zareagovať a postaví meč priamo do jej dráhy letu. Nabodne sa na čepeľ a skĺzne až po rukoväť. Evelina sa po nej vrhne zozadu a zrazí ju na zem.

Zdvihne zo zeme Vector a zovrie ho pevne oboma rukami. Z tesnej blízkosti jej napumpuje do hlavy olovo a snaží sa koncentrovať dávku do jediného bodu. Záver duto cvakne.

Pod telom sa vytvorí mláka čiernej krvi. Poškodenie mozgu je opäť poslalo do bezvedomia.

„Pozri sa," ukáže Evelina. „Už stráca silu."

Skutočne, jej rany sa zaťahujú o poznanie pomalšie.

„Rýchlo, než sa preberie," Andrej pustí prázdny samopal a vytiahne striekačku. „Do miechy, vravíš?"

„Uvidím, či mal doktor pravdu." Predkloní ghúlke hlavu aby jej odhalila šiju.

Andrej sa zohne a zapichne jej ihlu medzi stavce. Ihla prenikne až do šedej hmoty. Obsah striekačky je hustý a piest pod palcom kladie odpor. Obaja ustúpia od tela.

„No fajn a čo teraz?" zahlási Andrej.

Niečo pukne. Ghúlka pootočí hlavou, posiatou desiatkami čiar, strieborne sa lesknúce oči vyvrátené nahor.

„Ona sa pohla," zahlási s odporom Evelina.

„To teda vidím, kurva!"

Andrej má v ruke znova meč. Ani si nepamätá, kedy ho zdvihol.

Zdvíha sa, ale svaly stuhnú v kŕči. Kĺby pukajú a telo sa ohýba do oblúka ako na škripci. Žily a tepny pod kožou sčernejú.

A potom to príde. Koža sa začne variť, ako keby je hodili do suda s kyselinou sírovou. Z úst aj genitálií jej vychrstne niečo čierne, mazľavé a neskutočne páchnuce. Tečie jej to z uši a dokonca i slzných kanálikov.

Ale najhoršie na tom je, že takmer vôbec nevydáva žiadne zvuky. Čakal, že sa bude zvíjať so zúrivým revom ale toto je až strašidelné. Zmieta sa v epileptickom záchvate na zemi, až jej začínajú praskať kosti.

A stále to vyzerá, že má dosť síl. Minimálne ma to, aby sa bez jediného varovania vrhla na Andreja. Preskočí mu pod rukami, takže ju nestihne zasiahnuť mečom.

Odrazu mu sedí na krku ale to je ten najmenší problém. Pretože doteraz ju rozzúrenú nezažili. Pazúry i údery dopadajú na tvár ako nepretržitá raketometná salva.

Celý svet sa rozplynul. Netuší koľko to už trvá, odhadom ale celú večnosť. Lebečná dutina rezonuje ako uprostred heavymetalového koncertu. Prestáva rozoznávať jednotlivé údery, cíti len stály tlak, ako keby ho zaľahla kosatka.

Za chvíľu mu určite praskne lebka. Nič nevidí, krv mu natiekla do oči a tá v ústach mu steká do hrdla. Toto mu však paradoxne dodá trochu sily.

Trhá mu krčné svaly a seká po hrudnom koši, ako psychopatické decko, čo sa snaží otvoriť darček. V tej chvíli je už Evelina pri nich. Lenže ako sa presvedči, toto nebol práve rozumný nápad.

Ghúlka svoju pozornosť obráti na ňu. Vyštartuje po nej a Evelina naraz musí ustupovať a odrážať zúrivé výpady. Nožom od Andreja jej vracia seky drápmi ale skúste bojovať proti besniacemu klbku.

Znova skončia obe ma zemi. Váľajú sa po sebe a doslova sa párajú navzájom. Dogúľali sa až na opačný koniec obývačky.

Evelina jej zarazí prsty do oči, druhou rukou sa jej snaží vykrútiť krk. Koža i vlasy z nej opadávajú, až čochvíľa pripomína vypreparovaný model ľudského tela. Šialená ghúlka sa jej vytrhne a odhryzne Eveline malíček s prostredníkom.

Druhou rukou ju zdrapne za cop, aby udržala jej zuby od svojej tváre. Vďaka tomu sa ich pohľady na moment stretnú. Predtým v tých horúčkovitých očiach uzrela utrpenie a dúfala, že tomu dokáže porozumieť. Ale teraz v nich nie je nič, než nekonečný hnev a zvieracia zúrivosť.

„Ty si nedáš pokoj, čo?"

Ako odpoveď sa jej ruka revenanta zaborí do tela a vytrhne jej kus boku. Do nosa vyrazí kov. Zamastené a špinavé k nepoznaniu sa do seba pustia s novou vervou.

Andrej kľačí na všetkých štyroch a zvracia krvavé hlieny. Z nosa sa mu ťahá pás sopľov, vychrchláva mazľavé guče. Maskáče má mokré, hoci netuší, kedy sa stihol pomočiť.

Plazí sa po ako ožran, čo sa vracia po záverečnej z krčmy. Pravú polovicu tváre má na stŕpnutú, cíti, ako sa svaly pod roztrhanou kožou sťahujú, keď sa regenerácia zúfalo snaží napraviť škody.

Netuší ako dlho bol v bezvedomí ale minimálne pol minúty určite, pretože dámy si už dávajú obďaleč druhé kolo.

Oblečenie má nasiaknuté krvou ako špongia. Kanady kĺžu ako navoskované. Sveter rozpáraný tak, že by ho nechceli ani homlesáci pod mostom, koža na hrudníku a krku sa zajazvuje. Stehenné puzdro s pištoľou počas toho chaosu stratil. Na pravé oko vôbec nevidí. Vlasy zlepené krvou zatuhli ako ofina pankáča.

Začína mať hlad a ak s tým niečo nespraví, čoskoro to bude iba horšie. Zdvihne ruku, rozsekanú skrz-naskrz a odhryzne si z predlaktia. Núdzové riešenie, ale teraz ma výber nemá. Na čas to zaberie. Snaží sa zdvihnúť, v kolene mu to vŕzga ako staré vráta.

Evelinine pazúry sa začínajú lámať. Nie je si istá, ako dlho to ešte zvládne. Obyčajný ghúl by to už dávno zatiahol, no i jej už začína dochádzať šťava. Nápady tiež.

Našťastie sa sem prirúti Andrej. Zoberie ghúlku za nohu zadvihne ju do vzduchu ako bejzbalku. Z celej sily sa rozoženie a dievča letí obývačkou.

Rana, s ktorou sa stretne so stenou zaduní je doslova riadená demolácia. Na dve sekundy je pricucnutá k stene, načo z nej odpadne ako palacinka z panvice. V omietke zostal jej obrys, s roztiahnutými rukami, ako v tých animákoch s Tomom a Jerrym.

„Ako to, že to nefunguje?" nechápe Evelina. Zdvihne ruku pred seba a vidí, že jej kus z nej chýba. „No, do riti."

Vlasy sa jej lepia do tváre, z oblečenia jej už nezostalo takmer nič, takže tu stojí skoro nahá.

„Neviem ako ty, ale mňa to už začína vážne srať," Andrej si pretiahne šľachy ma krku, odporne to zapuká. Potom venuje pohľad Eveline. „Bože, ty vyzeráš."

„Pozri sa na seba, áno?" rypne naspäť.

Striebrooká sa neprekvapivo štverá na nohy. Evelina s čokutom v ruke vyrazí proti nej a ďalší pohyb jej znemožní prebodnutím hrude.

Pustia sa do nej obaja naraz. Sekajú, odrezávajú, mlátia, bodajú, trhajú a lámu. Znova a znova a znova.

Krvi strieka už pomenej; v tele jej nej veľa nezostalo. Ghúlka spočiatku rozdáva seku pazúrmi na všetky strany, oni si ich však vôbec nevšímajú, až výpady ustanú.

Toto už dávno nie je súboj. Doslova ju rozoberajú na kúsky. Pracujú systematicky a so sústredenosťou chirurgov. Nožmi, mečom a po väčšinou rukami. Odkrajujú sval po svale, narezávajú a strhávajú kožu, režú šľachy, rozoberajú kĺby, vytrhávajú orgány z tela jeden za druhým, rýchlejšie, než stačia dorastať. Snažia sa odraziť spodnú čeľusť. Vypichávajú oči, zakaždým, keď sa jej vytvoria nové. Vytrhnú jej jazyk – už tretí. Za chvíľu ich budú mať celú zbierku. Lebkou sa dolujú k mozgu. Akoby pitvali prasa zo zabíjačky. Väčšinou ju jeden drží a druhý porcuje, potom sa vystriedajú.

Nedokážu odhadnúť ako dlho to trvá. Možno viac ako hodinu. Vyzerajú ako párik zombíkov v pokročilom štádiu rozkladu na vychádzke. Posiatí sečnými a tržnými ranami na nepoznanie; kusy kože im visia z tiel, akoby ju zvliekali. Svaly sú už natoľko poškodené, že im pohyb začína robiť problém.

Z ich oblečenia sú už len zdrapy, v Evelininom prípade sa už o nejakom ošatení nedá hovoriť. Andrejovi z chrbta bez kože presvitajú stavce.

Andrej má chuť vyhlásiť siestu, s tým, že by si zašli na pivo a po ceste by ulovili nejakú školáčku, čo sa vracia od kamošky domov alebo miestneho dílera trávy. Fešandu môžu priklincovať o parkety alebo priviazať o ten obojok, ktorý má na krku a čo aj je zjavne určený.

V tej chvíli sa mu podarí oddeliť jej pravú ruku od ramenného kĺbu. Svalové vlákna pukajú, regenerácia sa snaží udržať končatinu pohromade. Ghúlka sa už nebráni.

„Pre začiatok dobré," zaraduje sa Andrej a odhodí jej ruku.

A v tej chvíli sa ghúlka z posledných síl vrhne na Evelinu. Zavesí sa na ňu ako ožratá kamarátka, čo nezvláda párty. Otvorí hubu ako vráta, až sa oslintané tesáky, tie ktoré jej zostali, zalesknú. Zahryzne sa Eveline do krku. Tá stratí rovnováhu a skončí v tradičnej polohe – na podlahe. Krv pod nimi čvachtne. Má dosť sily aby jej odtrhla prinajmenšom pol krku ale ona sa ju od seba ani nesnaží odstrčiť.

„To je ono, ty mrcha, len si zhryzni," zachrčí jej Evelina posmešne tam, kde niekedy mala ucho. Za jej chrbtom sa zaleskne injekcia. Zabodne ihlu medzi stavce pod lebku.

Náhle váha na hrudníku zmizne. Ghúlka sa vznáša nad ňou vo vzduchu. Andrej ju zdvihol ako čivavu. V odhalených cievach je vidieť, že nimi pulzuje epoxid a devastuje ich ako kyselina. Svaly sa začínajú scvrkávať a rozpúšťať. Brušná stena sa pretrhne a jej obsah vyšplechne von. Orgány mľaskajú po parketách ako zmutované ryby, čo ušli z akvária. Telesná schránka prestáva držať pohromade. Dokríva s ňou k rozbitému oknu.

„Sayonara, mrcha."

Vyšmarí ju von ako poleno. Bezvládne telo plachtí vzduchom ako šarkan. Rozpadáva sa ešte počas letu.

Andrej očakáva, že narazí do zeme s tupým buchnutím ale to sa nestane. Normálne sa rozprskne. Svaly, vnútornosti a telesné tekutiny doslova vystreknú do všetkých strán. To, čo zostane ležať na betóne je len kostra, z ktorej stúpa para.

„Ľutujem cestárov, ktorí to budú upratovať," zadelí Andrej vyčerpane. Pozrie sa za seba. Evelina leží bez pohnutia na zemi.

„No tak, neexistuje, aby som ťa odtiaľto vliekol. Skoro si necítim ruky. Asi pôjdem zobudiť Natašu. A tiež ju poprosím, či by nám nezastrelila nejakého spolužiaka, ktorého nemá rada."

Dokríva sa až k nej a zvalí sa vedľa. Pripadá si ako keby ho niekto pomlel v mlynčeku.

„Je po všetkom. Počuješ?"

Evelina pomaly otvorí oči. Ma tvári má desivý mejkap sekčných rán a krvi.

„Áno... Misia splnená, vojak," Jej ruka sa dotkne jeho líca, studená a bez citu ako ruka bábiky.

Potom si všimne, čo mu nesedí. Jej rany sa vôbec nezatvárajú, lesknú sa a mokvajú. Studený pocit ho prepichne ako cencúľ vo veľkosti jeho meča. Jej organizmus sa už nedokáže regenerovať. Poškodenie tkanív dosiahlo kritický bod. Ona, čistokrvná toho zvládne menej ako obyčajný ghúl?

„Ty si mi kecala. O tom, že si už zase vo forme."

Evelina sa skúša usmiať ale príliš sa jej to nedarí.

„Nemôže mať dievča pár tajomstiev?" Hlas jej slabne až takmer nerozumie slovám. „Ak by som ti to povedala, určite by si mi nedovolil s ňou bojovať. Myslíš, že by si sám proti nej obstál?"

Andrejov obraz sa rozostruje a mizne jej pred očami. Hlava jej klesá, ako na ňu dopadá čoraz väčšia tiaž.

„Nie, toto mi nerob. Jasné?" podoprie ju.

„Po tej večnosti si musím odpočinúť. Prepáč mi to... Ja už viac nemôžem...."

Už nemá dosť síl na to aby pohybovala ústami. Pohľad má upretý niekam do boku.

Oči sa zalesknú, bielko vypĺňa atramentová čerň. Bledá ruka skĺzne z jeho hlavy a dopadne bezvládne vedľa tela do mláky krvi s tichým čľupnutím. Telo pod jeho rukami ochabne. Jej fialové oči, najkrajšie, aké kedy kto videl, vyhasnú.