Spadla už pod desiaty krát ale vždy ju bez slova vytiahol na nohy a bežali ďalej. Zobudil ju za súmraku a než sa stačila spamätať, bez akéhokoľvek vysvetlenia ju vytiahol von a odvtedy sa hnali preč. Dookola sa ho pýtala, čo sa deje ale on ju len okríkol aby bola ticho a neobzerala sa za seba. Nariekala, že nestíha a aby sa vrátili aspoň pre zajačika ale nepočúval ju. Bratova ruka bola ako hnát mŕtvoly, studená a slabá, takmer nepoužiteľná ale neprestávala sa jej držať. Ak by sa pustila, určite by sa prepadla do temnoty.

Aj keď bola malá, dobre vedela, čo sa deje. Tí zlí ľudia, o ktorých jej hovoril Andrej, lovci, ich našli. Ale nechápala, prečo ich chcú zabiť, veď oni nič nespravili. Veď oni predsa lovia tých zlých ghúlov. Určite sa musel stať nejaký omyl.

Asfalt jej rozrezával bosé nohy, jedny rany sa zahojili s už sa vytvorili nové. Znovu spadla a rozrazila si kolena s oškrela tvár. Na moment sa zastavil a obrátil sa.

„Tak poď." Zdvihol ju zo zeme s zobral na chrbát.

Z opačnej strany ulice praskli výstrely ale guľky našťastie nenašli svoj cieľ. Obzrel sa za seba ale nikoho nevidel. Kúsok pred nimi je odbočka, tam sa ich pokúsi striasť. Z tej sa však nečakane vynorilo čierne auto a zamierilo po ceste ich smerom. Odrezali im cestu.

Usúdil, že nemá inú možnosť, ako zamieriť rovno k najbližšiemu domu. Janka sa mu držala okolo krku tak pevne, až mal pocit, že mi zlomí väzy. Vyskákal po schodoch a dobehol k bráne. A v tej sekunde mu došlo, že sa dovnútra nedostanú. Akoby mu niekto vrazil zozadu po hlave. Vypáčiť dvere by trvalo príliš dlho a sklá boli zamrežovane. Čiže sú v riti. Teraz už neuniknú.

„Tam, pozri." Zablúdil pohľadom, tam kde ukazovala. Malé okienko na spodku dverí, na ktorom nebola navarená mriežka. Lenže nie dosť veľké aby sa cezeň Andrej prepchal.

„Zvládneš to?" spýtal sa sestry. Janka prikývla.

Prekopol sklo a zohol sa k otvoru. „Choď ale rýchlo. Len otvor zozadu, dobre?"

Pomohol jej vliezť dnu, diera bola sotva dosť široká aby sa cez ňu prestrčila. Radšej by sa mala ponáhľať, pretože už ich počuje dole pri ceste. Dvere sa po nekonečných dvoch sekundách otvorili. Vbehol dovnútra a zabuchol za sebou.

„Ja som vedel, že si šikovná," pochválil ju a postrapatil vlasy. „Ale už musíme ísť."

Prízemie bolo osvetlené jedinou poblikávajúcou neonkou, páchlo močom, psami a alkoholom. Najhoršie ma tom bolo, že sa dostali do slepej uličky ale on nemal na výber. Podarilo sa im to, zahnali ich do kúta, aby ich mohli ľahšie zlikvidovať.

Spoločne sa dostali až na prvé poschodie. Pri jedných z dverí stáli obité, staré poličky a skriňa, ktoré sa majiteľ rozhodol vyhodiť, tak pri predtým postavil pred dvere. Napadlo ho jediné možné riešenie. On sa odtiaľto s najväčšou pravdepodobnosťou neodstane ale Janka im nemusí padnúť do rúk. Nech si s ním robia čo chcú ale ju im nedá za žiadnu cenu.

Zo skrine sa vyvalil puch spráchniveného dreva a starého textilu. Dole sa váľali mŕtvoly molí, ktorým sa nepodarilo včas dostať sa von. Zobral sestru a posadil ju do skrine.

„Teraz ma dobre počúvaj," zohol sa k nej. „Počkáš tu, ja ich zatiaľ odlákam. Až si budeš istá, že všetci prešli okolo, vybehneš von a utekaj kam sa bude dať. Hlavne aby si na žiadneho z nich nenarazila. Niekde sa schovaj, kdekoľvek, jasné?"

Aj keď doteraz situáciu zvládala, teraz nastúpil skutočný strach.

„Ty... ty sa nechováš so mnou?"

Vyzeralo to, že sa na neho znova pricucne ako kliešť. Chytil ju okolo ramien. Zdvihla k nemu zrak.

„Ja si ťa potom nájdem. Sľubujem," dodal a snažil sa znieť presvedčivo. Sotva to tak bolo, takú lož prekuklo aj dieťa ako ona.

Podal jej svoju zatváraciu dýku, ktorá bola v podstate jeho jediným majetkom.

„Tu máš. A hlavne zostaň potichu." Odhrnul jej ofinu z tváre a postavil sa. Aj keď sa v ňom všetko priečilo, nakoniec dvere zavrel. Neskoro ho napadlo, že by jej mal niečo povedať, ako Mám ťa rád, alebo dačo také.

Zabudol som, ako inač. Pretože som vôl.

Dupot podrážok sa už blížil k schodisku. Nečakal a vyštartoval hore. Toto bude hračka. Zvládne doraziť na posledné poschodie skôr než budú jeho prenasledovatelia v polovici. Hoci ako ghúl stál za hovno, stále bol o dosť rýchlejší ako oni. Míňal jedno poschodie každú sekundu. Takto získa Janke aspoň trochu času, kým sa budú zabávať s ním.

Na poslednom poschodí sa nezastavil ale vybral si smer najbližšie dvere. Drevotrieska nemala žiadnu šancu odolať bodychecku v plnej rýchlosti. Vyleteli z pántov a rozsypali sa na piliny.

Mal šťastie, že natrafil na byt, ktorého majitelia neboli doma. Nerád by musel zbavovať aj ich. Rozsvietil a prešiel do obývačky. Hľadal čokoľvek, čo by mohlo poslúžiť ako zbraň a to súrne. Ďalšia na rade bola kuchyňa. V tejto chvíli mal zúfalo málo nápadov, tak bral čo sa mu naskytlo.

Začal sa prehrabávať v šuplíkoch. Sekáč na mäso. Môže byť. Len či mu ma niečo bude. V rukách mal asi toľko sily, ako somálska anorektička. Bol by rád keby zvládol rozpučiť muchu, nieto niekomu rozsekať hlavu. Práve včas, zabijaci už dobiehali posledné poschodie.

Chcelo by to trochu taktiky, ideálne sa niekde zašiť a vyčkať na vhodný moment. Zvládne zložiť jedného, nanajvýš dvoch ale to musí stačiť. Konečne vtrhli do bytu a prehľadávali ho. Postupovali rýchlo. Počul ako sa jeden blíži k nemu. Zovrel sekáč oboma rukami ako najlepšie vedel a s pokrikom sa vyrútil spoza rohu. A potom sa zotmelo.

Dávka z útočnej pušky AKMSU zaburácala ako hrom. Krupobitie projektilov ho vymrštilo v striekanci krvi do vzduchu ako katapult. Celou váhou nabral protiľahlú stenu a vyrobil na nej nový náter. To si teda pomohol. Môže si odškrtnúť, že toto posral v desiatich bodoch z desiatich.

Podrážka mu prišpendlila hlavu k podlahe. Ako keby mal vstať a niekam sa vybrať. S dvadsiatimi dierami v tele, to iste. Jeho telo by už nezvládlo zregenerovať obyčajný priestrel, nieto aby sa ešte vedel postaviť.

Svet pred očami plával ako pod vodou, naťahoval sa a krútil. O spánok sa mu oprie hlaveň kalašnikova. Do obývačky napochodujú ďalších päť zabijakov.

Než však stihne stlačiť spúšť, ticho pretne rev, nesúci sa z chodby. Z dverí sa vypotáca jeden z lovcov, držiac sa za rozkrok. Krv tečie prúdom.

„Moje gule! Moje gulééé!" Zrúti sa na zem, kde sa zvíja v ukrutných bolestiach.

Ozbrojenci sa pozrú von. Zakrvavenú chodbu lemuje päť rozsekaných a dobodaných tiel ich kolegov. A potom sa z tmy vynorí dačo pokryté jednou súvislou vrstvou, zlepenými vlasmi v tvári a nožom, z ktorého visí kus kože. Ten na zemi práve vykrvácal.

Než stihnú zdvihnúť zbrane, zmení sa na rozmazanú šmuhu a vyrúti sa na nich. Prebehne okolo jedného a nožom mu rozsekne brušnú dutinu. Ako je krpatá, tak mrštná, vyskočí na ďalšieho, ktorý stál za ním. Vo vraždenom besnení mu bodá do krku znovu a znovu.

Muži spanikária, jeden priskočí zozadu a pokúsi sa ju odtrhnúť od jeho kolegu. Čo sa mu nakoniec podarí, avšak aj s jeho ohryzkom v jej zuboch.

To však bola chyba. Bleskovo sa zvrtne a vrazí mu pazúry do oči. Muž zavýja a snaží sa ju striasť ale márne. Zatlačí mu palce do očných jamôk, mok jej ostrieka tvár. Zahryzne sa do krku a vytrháva mu kusy svalov. Všetci strnú hrôzou, pri pohľade na to, koľko zúrivosti sa môže zobrať v takom malom stvorení.

Telo sa zrúti na zem spolu s ňou. Jeden z tých troch, ktorí prežili priskočí k telu. Nestihne však spraviť nič, pretože na neho mieri hlaveň zbrane.

Atmosféra v miestnosti zhustne ako mesiac odstáty sirup. Nikto sa ani nepohne, ticho je ohlušujúce. Janka zviera v drobných rukách Glock 45, oči na zakrvavenej tvári jej planú ako vyhne.

„Pusti ho. Hneď," prehovorí k lovcovi s kalašnikovom, ktorý má stále nohu na Andrejovej hlave. „Lebo ho zabijem."

Najviac desivé je, že ruky sa jej vôbec nechvejú a nikto pri pohľade do jej oči nepochybuje, že tú spúšť naozaj stlačí.

„Myslím to vážne!" štekne tým svojim tenkým hlasom.

Lovec bez slova položí útočnú pušku na zem. Janka však napriek tomu pohne zbraňou a zamieri.

Miestnosťou otrasie výstrel. Útle telo treskne o skriňu, zbraň jej vyletí z rúk. Lovec v rohu obývačky skloní dymiacu brokovnicu.

Andrej sa natiahne po zbrani ležiacej na zemi, no ten nad ním mu pristúpi ruku a zlomí zápästie.

Janka leží na zemi v kaluži vlastnej krvi, oči vytreštené hrôzou. Smršť projektilov jej prerazila bok skrz na skrz a odtrhla kus hrude. Traja muži, ktorí prežili, ju obstúpia.

Nemôže sa pohnúť, leží tam bezmocná voči osudu, ktorý ju čaká. Strach jej drví telo i dušu, ale zatína zuby, odhodlaná nevydať ani hlásku.

Muži rozbesnení hnevom a túžbou po pomste ich vytiahnu oboch do kúpeľne. Prirazia Janku na práčku ako handrovú bábiku. Cez krk jej natiahnu reťaz, ktorou potom spútajú ruky. Zvyšok reťaze použijú na Andreja. Priviažu ho o rúčku pri vani a pretiahnu mu reťaz okolo úst. Vzpiera sa, snaží sa ju prehrýzť ale márne. Za odmenu dostane pažbou brokovnice do temena.

Leží na práčke ako krvavá obetina oltári. Chvejúce sa oči sa upierajú k stropu, ktorý pred ňou pláva. Chce zdvihnúť hlavu a pozrieť sa na brata ale kovová slučka jej to nedovoľuje. Jediné, čo môže urobiť je zavrieť oči. Dúfa, že to bude rýchle, že jej tí muži nebudú robiť žiadne odpornosti.

Ruka ju zovrie pod krkom. Opakuje si, že sa nesmie báť, že je predsa veľká ale opak je pravdou. Prvá rana jej zlomí nos. A potom prídu ďalšie a ďalšie, až ich prestane vnímať jednotlivo.

Údery sú čoraz brutálnejšie, jeden ju drží a druhý a druhý jej tlčie do hlavy, div jej lebka nepraskne. Vybijú jej takmer všetky zuby, krv, zmiešaná so slinami ostrieka umývadlo i stenu.

V lebke jej duní, päste toho muža jej dopadajú na tvár v zbesilom tempe. Zatína päste a hrôza ju napĺňa ako nafukujúci sa balón.

Trvá hodnú chvíľu, než si uvedomí, že údery už prestali. Odváži sa otvoriť oči. Všetko vidí dočervena, krv jej tečie z uši. Vykašláva kusy svojich zubov i krv.

Nevzpiera sa, vie že by to nemalo zmysel. Vie, aký osud ju čaká, aj keď je mladá, nie je hlúpa.

Nad jej hlavou sa matne zaleskne čepeľ parangu. Jeden z nich jej pridrží ruku. Janka sleduje čiernu čepeľ, vediac, čo bude nasledovať.

Parang zasviští a zatne sa jej do lakťa. Kosť zapraská. Sekajú ju znova a znova. Kĺb a mäso sa lesknú, čierna krv strieka po stenách, zrkadle, jednoducho všade. Pri poslednom údere kosť praskne.

Janka už údery nevníma, má pocit, ako keby sledovala film. Všetko jej pripadá vzdialené, akoby sa to nedialo jej. Namiesto hrôzy jej hruď vypĺňa iba prázdnota. Chce myslieť na rodičov, na svojho veľkého brata ale všetky myšlienky odplávali do temnoty.

Ruka, oddelená od tela leží vedľa nej, z otvorenej rany tečie hustá krv. Čepeľ jej zatne pre zmenu do kolena. Netrvá to dlho a po niekoľkých prudkých sekoch nohy odpadne na podlahu. Andrej je toto všetko nútený sledovať.

Lenže oni stále nemali dosť. Začali jej lámať kosti. Odtrhávať mäso. Sťahovať kožu. Drobné telíčko sa otriasalo pod brutálnymi údermi a rozpadávalo sa ako porcelánová bábika. Jej krehká detská duša sa presne tak rozpadávala na kúsky.

Vykríkla až v momente, keď jej vrazili nôž do oka. Hľadela na svoju vytrhnutú buľvu. Zo zdravého oka vytiekla osamelá slza. Teraz už definitívne vedela, že je to jej koniec.

„Prepáčte... Prepáčte... je mi to ľúto..."

Sotva dokázal hovoriť, pre krv, ktorej mala plné ústa, vyrazené zuby i vzlyky, ktoré ňou lomcovali.

„Tak tebe je to ľúto?" Pred rozbesnenými lovcami jej to bolo sotva platné.

„Nie, prosím!" kvílila, než jej ruka vykrútila sánku.

Cítila, ako jej vrazili do úst hrdzavé kliešte. Jej žalostný krik vypĺňal celú miestnosť. Bez milosti jej vytrhli jazyk a tým ju nadobro umlčali. Kúpeľňu plní zápach moču.

„Vypadnime už odtiaľto," povedal jeden z nich.

Prirazili ich k vani hlavami napred. Andrej nemohol odtrhnúť zrak od toho, čo videl pred sebou. To niečo neskutočne zohavené, s kožou visiacou z tváre a jediným okom niekedy bývalo Jankou.

Dvaja lovci ju pridržia, ten parangom sa postaví nad ňu. Konečne na seba vidia ale ona sa nedíva na neho. Díva sa za seba, ponad vaňu, na čiernu čepeľ, ktorá visí vo vzduchu. Otvorí ústa ale okrem prameňa krvi z nich vyjde iba pár kvílivých zvukov.

Andrejovi sa vyšmykne reťaz okolo úst.

„Nie! Nepozeraj sa tam! Pozeraj sa na mňa!"

Obráti hlavu k svojmu bratovi, pomaly a námahou, ako keby ju ostrie priťahovalo ako čierna diera. Ich pohľady sa predsa len stretli. Dívala sa na neho, no zdalo sa, že ho nespoznáva.

Jediné zdravé oko malého dievčaťa planulo nekonečným zúfalstvom. Toto bol pohľad niekoho, kto sa už dávno vzdal života.

Čepeľ prešla krkom čistým rezom.

Hlava so zadunením dopadla do vane. V tvári jej strnul ten istý výraz, ako pred sekundou.

Potom už nevedel o ničom.

Prebudilo ho odpoludňajšie slnko, ktorého lúče sa mu otravne predierali cez viečka. Posunul sa, aby našiel aspoň kúsok tieňa a rozlepil viečka, z ktorých mal pocit, ako keby nimi po nociach bagroval štrk.

Ležal vzadu za ich domom, odkiaľ nebolo vidieť na cestu, v tráve, opretý o múr. Janka behala obďaleč pod rozkvitnutým stromom. V nových šatách s kvetinkami, ktoré jej včera zohnal. Boli to len obyčajné lacné handry ale netušil akú radosť jej tým spraví. Nadšená z nich bola doteraz, robila vo vzduchu vývrtky aby jej viala sukňa.

Bolo leto, vzduch bol horúci a ťažký, obloha bola modrá ako oceľ. Vzadu na cestu šumel bežný ruch ulice a premávky.

„Pozri, ja nezhorím! Môžem chodiť na slnko, koľko chcem," volala na neho. Andrej jej odmával a oprel sa o múr.

Nechápem to. Ak to bol sen, znamená to, že teraz som hore? Ale čo potom má byť, to ostatné? Znamená to, že to všetko, lovci, útek, boj s fextami, výcvik, Maťo, Evelina, Iblis, Helix... bol iba sen? Všetci tí mŕtvi. Tí, ktorých zavraždil kvôli potrave, tí, ktorých zabil v boji alebo na príkaz, nie sú skutoční?

Nič z toho sa nestalo. Áno, toto je presne to, čo chcel. Tak snáď nebude vadiť ak si ešte zdriemne, na chvíľu. Janka ho určite zobudí.

Zavrel oči a zahniezdil sa. Tma sa rozliala ako vytečená nafta.

Nie. Toto nebol skutočný svet. Ilúzia, ktorú si vytvorilo jeho podvedomie. Sen, ktorý nepatril do žiadneho času, ale okamih, ktorý si prial, aby v ňom mohli obaja existovať navždy. Len oni dvaja spolu, mimo všetkého.

Vlastne, nie je to také vždy? Život je len horúčkovitý sen, z ktorého sa nedokážeme zobudiť.

Prebudil sa až teraz. Do nočnej mory, ktorá nikdy neskončí.