I.

Ľudia ma už pre istotu ani nezdravia. Ale ani ja ich. Zdraví ma akurát môj pes. Už aj ten je starý, nechce sa mu. Keď som ho našiel zaviazaného o stojan na bicykle pred poštou, jediné meno, na ktoré sa na mňa otočil, bolo Blcháč. A tak mám dnes starého prešedivelého Blcháča. Deti ho zbožňujú. Vždycky je natlačený pri bráne a čaká, kým si ho niekto pohladká. Veľmi rád uteká, auto mi ho zrazilo už hádam šesťkrát, neviem, prestal som to rátať. Keď mi zdochne, zoženiem si nového, potrebujem aspoň nejakého kamaráta.

Vchádzam na poštu. Na záchode je natlačený môj bicykel. Kapsu na listy mám prázdnu, no čoskoro už tak prázdna nebude. Je čas Vianoc. Všetci si posielajú pohľadnice a listy. Prisahám, že som si prečítal každú pohľadnicu, ktorú som dostal. Niektoré boli písané v azbuke a iné nie v slovenčine, takže tie som nechal tak. Ale všetko ostatné hej.

Katarína si varila čaj. Nezdravíme sa, nanajvýš kývnutím hlavy. Je mi to jedno. Podala mi spoza okienka hŕbu pohľadníc, listov a účtov za rôzne hlúposti.

,,Julo, dnes musím ísť skôr domov, príde mi sestra. O druhej aby si tu bol najneskôr, inak ťa vymknem." Prikývol som. Dnes sa poponáhľam. Je piatok, všetci chcú byť doma čo najskôr. Len ja nie.

Čo mám robiť? Pozerať na telku? Veď tú ani nemám. Upratovať nebudem, to nech je všetkým jasné. Je mi jedno, že túto nedeľu je už tretia adventná. Vianoce prežívam pri počúvaní rozprávok zo starého kazeťáku. Zoberiem si Blcháča k sebe na fotelu, spolu jeme orechy, on ich rozhryzáva sám, ja si svoje pučím gumovým kladivom. Niektoré osamotené dôchodkyne majú garsónku plnú mačiek, prečo by som potom nemohol mať chlpatého šedivého psa?

Obtiažne dostanem z malého priestoru bicykel. Je osem hodín ráno, celkom slušné, na poštára, nie? Na poštu sa ponáhľa Gulino, roznáša letáky po škole. Len teraz je chorý, tak chodí ráno. Vlastným menom je Ondrej, ale Gulino je prezývka. Prischla mu kvôli knihe Gulliverove cesty. Gulino je taký dedinský primitív, vlastne ako ja, ale má výnimočný orientačný zmysel. Nasadne na autobus, vlak, a veze sa. Našli ho už všelikde. Ale aj on nájde všeličo. Preto chodí roznášať letáky.

,,Čau!" kričí na mňa nadšene. On ma zdraví, jediný.

,,No servus! Ideš akosi skoro."

Poškrabe sa na hlave a vraví: ,,Katarína mi vravela, že príde jej sestra, tak aby som tu bol skôr." Rozbehol sa ku malej žltej budove, kde bola pošta. Je to fajn chalan, pokecá aj so mnou.

Najprv chodím na horný koniec, pošta je kdesi v strede dediny, takže najprv si zašľapem hore, potom sa spustím dole ku pošte, následne obehnem dolný koniec. A nakoniec na pošte idem dať bicykel na záchod. Katarína sa vždy hnevá, že jej tam zavadzia, ale už mi jeden ukradli, aj keď som ho mal zamknutý o stojan. Presne o ten, kde som našiel Blcháča.

Idem do potravín, ktoré sú kúsok ďalej. Väčšinou si kupujem rožky a tresku, cez leto aj ruskú zmrzlinu. Pre Blcháča berem mačaciu konzervu, je lacnejšia ako psia a on sa nesťažuje. Po nákupe si prezerám, na aké ulice dnes smerujem, a usporadúvam si listy.

Už dvakrát som prešiel okolo svojho domu, no ani raz som sa nezastavil. Blcháč ma videl, bude na mňa urazený. On je urazený fakt vkuse. Okolo jedenástej som bol späť na pošte a jedol tresku. Katarína sa tvárila kyslo, vadí jej ten rybí smrad.

Teraz idem na dolný koniec. Dnešné pohľadnice boli krásne, tak ako vždy. Jedna od nejakej Anetky Ježiškovej pre pratetu. Bol naškriabaný detským písmom, skoro som to ani neprečítal. Avšak, bol najmilší.

Mne pohľadnice nechodia. Len chcú odo mňa všetci, aby som platil. A tak platím. Ešte tri roky a som na dôchodku. Nech si hľadajú nového poštára. A už vidím, ako nikoho nebudú môcť nájsť! Na bicykli si ničiť kĺby za minimálnu mzdu, to si nenechá hockto. Katarína tam ešte pobudne. Má teplúčko, len sedí a chlípe čaj. Kto by také nechcel?

Ešte mám polhodinu. Prídem k pošte, no vnútri sa už nesvietilo. Dvere sú zamknuté. Ja ju zabijem! V pondelok jej vylejem ten jej presladený čaj do ksichtu! Mrcha hnusná, dobre vie, že bicykel si brať domov nemôžem a ani ho nechať pred poštou. Kľúče nemám, má ich len ona a vedúca. Nuž, nezostáva mi iné, ako si bicykel dovliecť domov. Neviem, prečo by som to vlastne nemal robiť.

Pozriem som sa do tašky a vidím v nej ešte nejakú obálku. Ak je z horného konca, prisahám, že budem vraždiť. Pozriem sa na ňu. Nevychádzam z údivu. To je pre mňa a nie je tam žiadny symbol poisťovne? Nemožné. Upaľujem domov, takto zvedavý som nebol už roky. Aj Blcháč je prekvapený z môjho nadšenia. Vbehne so mnou do obývačky s plesňou na stene.

Sadnem na fotelu a rýchlo roztrhám obálku. Trochu som natrhol aj papier vnútri. Je prehnutý napol, a tak ho vystriem, vypadnú z nehu dva lístočky. Pozriem na ne. Sú to lístky na vlak.

V liste stojí:

Drahý Július,

pravdepodobne si ostal zaskočený. Listy nedostávaš, to dobre viem. Si jeden z tých starých mládencov, ktorí svoj život zasvätili pitiu a nadávaniu. Taktiež viem, že ťa ľudia nemajú radi. Cez tvár sa ti tiahne hlboká jazva. Boja sa ťa, ignorujú ťa aj kvôli tejto skutočnosti. Nie si sám, presne to ti chceme povedať. Prvé stanovište je v Bratislave, lístky máš dva, môžeš so sebou ešte niekoho zobrať. Tvoj pes môže ísť s nami, asi by si ho nemal kde dať. Predpokladám, že celý výlet nás bude stáť asi 300 eur. Samozrejme ide aj o to, či sa uskromníš, či nie. Neber si priveľké zásoby. Vlak ide 17. decembra, čiže túto nedeľu. Nič nerieš, buď poď, alebo si seď doma, je mi to jedno.

Teším sa na teba

Nejde mi to do hlavy. Kto toho o mne toľko vie? V noci nebudem môcť zaspať! Lámem si nad tým hlavu, keď zrazu počujem rinčať mobil. Podľa mňa ho nepotrebujem, ale vedúca mi ho kúpila s tým, že ho jednoducho mať musím. Ani som jej nepoďakoval, je mi len na príťaž.

,,Haló?" ozvem sa nevrlo.

,,Tu som ja, Katarína. Máš zariadený predčasný dôchodok." Haha, takže ešte aj ten list mi písala ona, len aby si zo mňa vystrelila?

,,Jasné, a Blcháč sa okotil!"

Nahnevane vzdychla. ,,Myslím to vážne, na tvoje miesto nastúpi sestrin muž. Ty si prepustený, ver tomu či nie." Na chvíľu zmĺkla. A môj dych s ňou. ,,Ak mi neveríš, kľudne zavolaj vedúcej, tá o tom vie."

Bol som červený od zlosti. Ona je toho schopná. ,,Mám bicykel doma, ale zváračkou som ho trochu poopravil." Zrušil som. Tá mrcha! Bicykel, samozrejme, nechám tak, nechce sa mi ho platiť. Bude len tak opretý pre bránou, nech si ho jej švagor zobere, alebo nech si ho aj cigáni zoberú do kovošrotu. Je mi to jedno.

Gulino ide so mnou. V nedeľu ráno do Bratislavy. A ešte musím zohnať kdesi tristovku aj pre neho.

***

Tak toto bolo rýchlejšie, ako som čakala :D. Ešte raz ďakujem zazvorovalupacka za otvorenie príbehu, musím povedať, že som z toho nadšená viac, ako by sa asi patrilo. :DD Ako sa vám páči začiatok? Mňa naozaj nadchol, klobúk dolu, Terka. :))

O pár dní sa môžete tešiť na ďalšiu kapitolu! :) Ak by sa ešte chcel niekto pridať, samozrejme, môže. :) Aj keď tí, čo sa prihlásili skôr, budú mať zrejme prednosť v písaní. :D

#VeseléVianoceODvaTýždneSkôr

Cissi ❄

P.S.: Vločky tento rok ovládli svet!!! ❄❄❄