III.

„No tak, daj mi ten list!" kričím na Gulina, ktorý očividne považuje za veľmi vtipné behať po celom vozni s osudným listom určujúcim náš ďalší cieľ. Z ničoho nič sa zodvihol zo sedadla a chcel sa so mnou hrať na naháňačku.

„Chyť ma, chyť ma, najprv ma musíš chytiť!"

Pripomína mi to moje školské časy. Pred očami mám spolužiaka Joža utekajúceho po celej triede s mojimi okuliarmi v ruke. A ja, ja nevidím absolútne nič, jednak kvôli chýbajúcim okuliarom a jednak kvôli slzám hanby, len pokorne stojím pri svojej lavici neodvážiac sa od strachu ani pípnuť. Cítim hnev, cítim obrovský hnev a najradšej by som ho poriadne prefackal, avšak strach mi to nedovoľuje a navyše viem, že to nie je v rámci mojich fyzických možností.

Potrasiem hlavou a snažím sa zahnať nepríjemné spomienky tam, kam patria. Opäť som tu, v dvadsiatom prvom storočí vo vlaku s na hlavu padnutým Gulinom a nadávajúcimi babkami, ktoré nemajú nič lepšie na práci, ako mrmlať si čosi popod nos o nevychovaných deťoch a vplyve americkej kultúry na ich výchovu. Čo viac si priať.

Nakoniec Gulina nejakou ľsťou chytím a vytrhnem mu obálku z ruky. Sadnem si na miesto a pustím sa do čítania.

Nazdar, Julo!

Ak čítaš tento list, znamená to, že už sedíš v rýchliku smerom do Trenčína, kde vystúpiš. Teší ma, že ťa toto cestovanie baví! V reštaurácii Pod hradom ťa čaká chutný a výdatný obed, môžeš ju nájsť na Matúšovej ulici. Vlastní ju môj priateľ, tak sa chovaj slušne, aby si ma nestrápnil, haha. On ti následne dá ďalšiu obálku s tajomným listom, aby si vedel, ako ďalej.

PS: Majú dobré dezerty!

Dobrú chuť!

Ja som z toho jeleň, je to žena alebo muž? A ako je možné, že o mne toľko vie? Kútikom oka zazriem moje staré husle a povzdychnem si. Frustruje ma, že ten človek vidí do hlbín mojej duše, kým ja ani netuším jeho pohlavie.

Poskladám list, vložím si ho do vnútorného vrecka bundy a jemne sa nakloním k žene sediacej oproti.

„Prosím vás, ehm, kedy budeme v Trenčíne?" nesmelo sa spýtam a v momente, keď zdvihne hlavu, ju spoznám.

„Á, Július, ste to vy?" pousmeje sa študentka fyzioterapie. „Budeme tam už každú chvíľu, nemajte strach."

Potichu zamrmlem akési poďakovanie, avšak po chvíli sa znovu ozvem: „Ako je možné, že sa znovu stretávame? Nehnevajte sa, ale príde mi to ako príliš veľká náhoda, aby ňou naozaj bola."

„Neviem, tiež sa mi to zdá nepravdepodobné, no viem, že to tak má byť. Verím na predurčený osud."

Ďalej sa rozprávame o rôznych nepodstatných veciach a čas nám pomaly, ale isto ubieha, a ani sa nenazdám, je čas vystúpiť. Zobudím spiaceho Gulina a, kdesi v hĺbke duše dúfajúc, že ju ešte niekedy stretnem, sa rozlúčim s Agátou.

Na stanici sa spýtam postaršieho pána na polohu danej reštaurácie. Netrpezlivo mi vysvetlí cestu a mne ostáva len dúfať, že nezablúdime.

❄

„Týmto mi teda veľmi nepomáhaš, Gulino," poviem zatrpknuto a zamračím sa. Už krásnu polhodinu sa túlame úzkymi trenčianskymi uličkami a na žiadnu Matúšovu ulicu sme nenatrafili. Medzitým mi tu začal Gulino pišťať, že ho bolia nohy a že sa mu už nechce chodiť.

„Ale keď ja chcem palacinkyyy," zatiahne a smutne posmrkne.

„Keď to nájdeme, objednám ti obrovskú porciu palaciniek, dohoda?"

Prikývne na súhlas, chytí ma za ruku a ťahá dopredu ktovie kam. Prichytím sa, že na mojej tvári žiari úprimný úsmev, ozajstný úsmev. Avšak nezmažem ho, i keď viem, že ten starý Julo by chlapca okríkol.

❄

„Čože? Zatvorené?!" skríkneme obaja s Gulinom naraz. Je to hádam nejaký vtip?

Siahnem na kľučku dverí, skúšam ňou mykať, ťahať aj tlačiť, no neúspešne. Skontrolujem názov reštaurácie aj ulice - všetko sedí. Tak kde je potom problém? Prečo by ma sem niekto posielal, keď majú zatvorené? Nedáva to predsa žiadny zmysel!

Vzápätí si Gulino všimne krikľavoružovú obálku visiacu iba kúsok nad mojou hlavou. Rýchlo ju schmatnem a s od zlosti sa trasúcimi rukami ju otvorím. Vypadne z nej malý útržok papiera.

Drahý Julko!

Niekedy musíš na svojej ceste zablúdiť, aby si našiel tú správnu.

PS: Prepáč, je to pre tvoje dobro!

To vážne? Robí si z nás srandu? Nádych. Výdych.

„Tie palacinky asi nebudú, prepáč mi to," odovzdane poviem Gulinovi a nesmelo mu postrapatím vlasy.

„To je v poriadku. Veď ty za to nemôžeš." Je to zvláštny chlapec, ale mám ho rád. Občas sa správa ako praštený a zopár minút na to sa v jeho veľkých očiach odráža neskutočná múdrosť, ľudskosť a empatia. Jednoznačne z neho vyrastie dobrý človek s veľkým srdcom.

Venujem mu vďačný úsmev, avšak skôr, než stihnem čokoľvek povedať, zastaví sa pri nás akási pani, môže mať tak okolo štyridsiatky.

„Vy ste Július?" opýta sa smerujúc otázkou na mňa.

Na moje prikývnutie reaguje vystretím ruky, ktorou jej potrasiem. Predstaví sa ako pani Veverčíčková, načo sa Gulino začne chichotať. Pravdepodobne si kladie jedinú otázku - prečo majú všetci ľudia, s ktorými máme do činenia, nejaké smiešne priezvisko?

„Ako vám môžem pomôcť?" spýtam sa zdvorilo.

Ona sa však len mierne nadvihne kútiky úst a vysvetlí, že nás prišla odviezť na nasledujúce miesto. Keď sa jej opýtam na aké, nuž, odpovede sa nedočkám. Prečo sú všetci takí tajnostkári? Nemôžu jednoducho na rovinu povedať, čo si myslia a o čo im ide? Nieee, my sa musíme hrať na tajné dopisy a čudné panie s divnými priezviskami. Pripomína my to dospelácku verziu hľadania strateného pokladu. Nikdy som nemal rád tajomstvá a prekvapenia, ale musím si zahanbene priznať, že táto cesta ma pomaly začína baviť.

Pani Veverčíčková nás vedie k svojmu autu. Netrvá nám to dlho a už sme v ňom v teplúčku nasáčkovaní prežúvajúc nejaké sušienky, ktoré nám táto milá pani dala. Pozriem sa na digitálne hodiny na palubnej doske. 13:19.

„A kedy tam asi budeme?" Gulino tú neutíchajúcu zvedavosť zrejme nevydrží.

„Asi o hodinu a trištvrte," odpovie mu trpezlivo pani Veverčíčková, naštartuje motor a vyrážame bohvie kam.

Cestu veľmi nevnímam, pretože som pohrúžený do vlastných myšlienok. Rozmýšľam nad identitou toho človeka, ktorý sa mi snaží úplne od základov zmeniť život, a i keď nerád, priznávam, že sa mu to naozaj darí. A potom, potom mi neschádza z mysle Agáta. Neviem, čo je to za pocit, ale je príjemný aj nepríjemný zároveň - zvláštne, však? Je to vôbec možné?

Keď sa preberiem z toho tranzu, zdá sa mi trochu čudné, že naša šoférka odbočí smerom na Bratislavu, veď tam sme už boli, nie? Ibažeby sme išli do jednej z tých malých obcí roztrúsených okolo nej. Asi sa budem musieť nechať prekvapiť...

❄

„Sme na mieste," vyhlási pani Veverčíčková, vypne hučiaci motor a podáva nám obálku. Stihnem ju schmatnúť prvý, takže ju rýchlo otvorím a prečítam si list. V obálke sú aj dva lístky na vlak, vyzerá to, že nabudúce už nebudeme mať taký luxusný odvoz.

Zdravím ťa!

Pravdepodobne netušíš, kde si, tak ti to ozrejmím - dostal si sa za hranice a teraz si v Rakúsku! Dúfam, že tvoja úroveň nemčiny je aspoň aká-taká, haha, to asi nie, takže sa musíš dorozumieť rukami nohami. Nachádzaš sa v malebnom stredovekom mestečku Hainburg a tvojou úlohou bude vyjsť na hradný kopec, ktorý sa týči nad všetkým ako nejaký bájny strážca. Môžeš použiť jednoduchú alebo náročnú trasu, odporúčam ti však tú jednoduchšiu. Cesta ti potrvá maximálne polhodinku. Nezabudni si z tej výšky potom pozrieť, kde je vlaková stanica! Odtiaľ sa budete viezť až na konečnú.

Želám peknú prechádzku!

Tak fajn, to vyzerá jednoducho. Prenechám list Gulinovi, poďakujem sa šoférke a už nás ťahám von z auta. Ocitáme sa rovno pod spomínaným hradným kopcom, a preto nestrácam čas a vláčim svojho spolucestujúceho na začiatok ľahkej trasy. Plní elánu začíname šľapať. Cesta, našťastie, nie je zľadovatená.

Všímam si krásnu prírodu, škoda, že je zima, v lete to tu musí byť krásne. Možno sem vtedy niekedy prídem, neviem. Nestretávame nikoho, všetci sú buď doma príliš zaneprázdnení prípravami Vianoc, alebo sa stresujú v práci. Každopádne, ten chladný pokoj sa mi tu páči. Všade okolo sú stromy, úžasne tvarované skaly a keď vyjdeme vyššie, konečne sa nám naskytne prvý pohľad na vianočné mestečko. Gulino nadšene zvýskne a ja sa opäť nevedomky usmejem.

Na vrchol dorazíme celí spotení, avšak sme so sebou maximálne spokojní. Som si istý, že sa tá námaha vyplatila - výhľad je naozaj nádherný a obaja si ho užívame plnými dúškami. Ľahko rozoznám moderné obchodné domy, stredoveké mestské brány, rodinné domčeky či dunajský lodný prístav, no stanicu nájsť nedokážem. Dokonca v diaľke zbadám aj Bratislavský hrad a Most SNP, no po nej ani chýru, ani slychu.

„Hm," oslovím Gulina, „nevidíš náhodou vlakovú stanicu?"

Prikývne a prstom ma k nej smeruje, až ju napokon zahliadnem aj ja. Poďakujem sa mu a opäť zmĺknem.

Samotný hrad je skôr zrúcanina než hrad. Má v sebe to zvláštne čaro, akoby som doslova vdychoval históriu. Mám rád históriu.

Tu hore je vzduch trochu chladnejší, preto mi je už o chvíľu zima. Pozriem sa na bielu oblohu a dúfam, že nezačne snežiť. Pár minút na to, ako si to pomyslím, začnú z neba padať biele vločky. Zas sa usmejem.

***

Ospravedlňujem sa za mierne meškanie, snáď ste si kapitolu užili aj tak :). Ja teda áno. Myslím, že sa to začína pekne rozvíjať a každý postavám aj samotnému príbehu dodáva niečo nové, čo sa mi neskutočne páči :D. Takže ešte raz ďakujem misipastulkova. :) ❄

Tak už nebudem zbytočne kecať, nabudúce sa môžete tešiť na kapitolu od BibianaRemiasova (jop, výnimočne je niečo dohodnuté dopredu :DDD).

Cissi ❄