IV.

,,No Gulino, ideme dolu," poviem a otočím sa k cestičke, odkiaľ sme prišli.

,,Poďme tou druhou cestou," navrhol.

,,Nie. Ktovie, aká dlhá môže byť. Vráťme sa tadiaľ, kadiaľ sme prišli," protestoval som.

,,No tak, Julo, stále mi to dlžíš za tie palacinky!" nafučal sa Gulino.

Pozrel som sa smerom, kde začínala náročnejšia trasa. Až tak zle to nevyzerá, pomyslel som si. ,,Keď ti to urobí radosť," povzdychol som a otočil sa.

,,Jeeeeej! Si úžasný, úžasný, úžasný!" začal vykrikovať a ja som sa len pousmial a kráčal ďalej po strmej cestičke dolu. Všetko bolo zľadovatené. ,,Gulino, pomaly. Nechoď tak rýchlo!" stihol som zakričať ešte pred tým, ako sa šmykol a zrútil na ľad. Šmýkal sa dolu kopcom. Rozbehol som sa za ním, že ho chytím, ale namiesto toho som sa šmykol aj ja a rútil sa smerom dole s ním. Aj keď som brzdil, celú cestu pokrýval ľad a ja som sa nevedel brániť. V polovici kopca som Gulina chytil a šmýkali sme sa spolu. Zastavili sme sa až pod kopcom. Ani neviem prečo, začal som sa smiať a Gulino so mnou.

,,Tak, kadiaľ?" opýtal sa, keď sme sa postavili na rovné nohy a rozhliadli sa okolo seba. ,,Tam je nejaký pán!" zvýskol Gulino a bežal k nemu. No, aspoň sa opýtame na cestu, pomyslel som si, pokrčil som ramenami a pokračoval za Gulinom. ,,Ehm. Prosím vás, kadiaľ sa dostanem na vlakovú stanicu?" spýtal som sa a až vtedy mi dôjde, že pán mi asi nerozumie.

,,Vy ste pán Július?" Na moje veľké prekvapenie mi pán odpovedal po slovensky. ,,Áno, ja...." ,,Tak potom toto patrí vám," prerušil ma a podal mi obálku. ,,Vraj si ju máte otvoriť až vo vlaku. No a stanica? Pôjdete stále rovno po tamtej ulici," ukázal prstom na jednu z uličiek. Otočil som sa, že sa mu poďakujem, ale už tam nebol. ,,Doparoma, ako to tí ľudia robia?" zahundral som si popod nos. Chytil som pre istotu Gulina, aby zasa kamsi neodbehol, a pokračoval vo svojom dobrodružstve. Na stanici sme pohodlne nastúpili do vlaku a z nedočkavosti som otvoril obálku.

Milí Július.

Tipujem, že už sedíš vo vlaku. Pre tentokrát ti poviem, že máš namierené do Nových Zámkov. Odtiaľ pôjdeš na autobus. Autobusová zastávka je hneď pri stanici, označená číslom 16. Autobusom sa zavezieš do malebnej susednej dedinky Bánov. Vystúpiš na zastávke Bánov-Jednota. Tam dostaneš ďalšie pokyny.

S pozdravom............Moja myseľ začala pracovať na plné obrátky. O Bánove som už počul, ale nikdy som tam nebol. Zdá sa mi, že je to na juhu. No veď áno! Pri Zámkoch. Trclo ma. Zadíval som sa do okna a ruku s obálkou som položil vedľa seba lebo som čakal, že si ju Gulino odo mňa bude chcieť vziať a prečítať si obsah. Keď sa nič nedialo, otočil som sa k nemu a zbadal, že spí ako dudok. Otvoril som teda púzdro s husľami a list aj s obálkou som doň uložil, keby si ho chcel Gulino neskôr prečítať. Pani sediaca oproti mňe sa túžobne zadívala na husle.

,,Páčia sa vám?" spýtal som sa.

,,Husle ani tak nie, ako ich zvuk. Viete, odkedy mi zomrel manžel, ktorý na takéto podobné hrával, dávno som nepočula ich zvuk. Och, ako mi to chýba. Nezahráte niečo? Veľmi by ste ma tým potešili."

Znervóznel som. ,,No, sme vo vlaku, vás by to možno potešilo, ale čo ostatní cestujúci?" snažil som sa vymyslieť najšetrnejší spôsob, ako sa tomu vyhnúť. ,,Eh, máte pravdu..." povedala pani a posmutnela. Chvíľu sa mi zdalo, že pani vyzerá nejako zvláštne. Ako keby mala na sebe nejaký oblek, masku. Niečo v hlave mi hovorilo, že v skutočnosti je oveľa mladšia ako vyzerá. V jednej chvíli mi dokonca pripomínala Agátu. Hneď som tie myšlienky zahnal do úzadia. Reproduktor zašumel a oznámil mi, že ďalšia zastávka sú Nové Zámky. Potešilo ma to. Zobudil som Gulina a obaja sme sa nahrnuli k východu. Vystúpili sme z vlaku a vyšli hlavným východom zo stanice. Hneď oproti nám bola autobusová zastávka s číslom 16. Pozrel som autobus do Bánova a zistil som, že najbližší nám ide už o dve minúty.

,,Bánov-Jednota, detský a dôchodcovský lístok, prosím." Zaplatil som za lístky, vzal ich do ruky a šiel si sadnúť. No, išiel by som si sadnúť, keby bolo kam. Mne to ani veľmi neprekážalo. Stál som tam aj s Gulinom, až pokým sme nevystúpili v Bánove. Akonáhle sme vyšli z autobusu, pochopil som, prečo sa zastávka volala Bánov-Jednota. Za nami sa týčil obrovský obchod obchodného reťazca COOP Jednota. ,,Pán Július, poďte, prosím, so mnou," oslovil ma pán v obleku, ktorého som si predtým veľmi nevšímal.

,,Ja? No dobre."

,,Ste pán Július. Však?" spýtal sa ma kontrolnú otázku.

,,Áno, som. Samozrejme."

,,Nasledujte ma, prosím." Zaviedol nás aj s Gulinom za obchod, kde na nás na parkovisku čakala veľká čierna luxusná limuzína. Pán nám podržal dvere so slovami: ,,Nastupovať, prosím." Nastúpili sme a on si sadol na miesto vodiča. ,,Nejdeme ďaleko," spustil. ,,Len sa mojej panej zdalo nevhodné poslať vás pešo. Určite ste mali dlhú cestu," pozrel sa na nás do spätného zrkadla a usmial sa. Chvíľu sme šli po hlavnej ceste, ale potom odbočil na nejakú maličkú ulicu, ktorá nemala ani poriadny asfalt. Zastavil pred obrovským, obrovským, obrovským domom, alebo skôr zámkom. Počkal, kým sa otvorila automatická brána a vošiel aj s autom do dvora, aj keď ja by som to nazval skôr nádvorím. Vystúpil a otvoril nám dvere. Prešli sme po kamennej cestičke k domu. ,,Moja pani vás už očakáva," povedal a potisol dvere, ktoré sa v tichosti otvorili. Na chodbu, v ktorej sme teraz stáli, vyšla pani domu.

,,Vitajte v Bánovskom kaštieli," vrelo nás privítala. Tak predsa som s tým zámkom nebol až tak ďaleko od pravdy, pomyslel som si. Otvoril som ústa a tupo čumel.

,,Azda nevyzerám, ako ste si predstavovali? No, je pravda, že moje oblečenie sa k môjmu obydliu príliš nehodí, ale určite sa viac hodí k dobe, v ktorej žijeme," milo sa na nás usmiala. Mala pravdu. K takému niečomu veľkolepému, ako bol kaštieľ, sa jednoducho viac hodí, ak jeho pani nosí večernú róbu, a nie tričko s potlačou a džínsy. Ale rozhodne sa to viac hodilo k dvadsiatemu prvému storočiu. ,,Vilma. Teší ma," podala ruku najprv mne a potom aj Gulinovi.

,,Alexia, poď dolu! Máme hostí," zakričala na schody. ,,Áno, matka. Už idem!" O poschodie vyššie bolo počuť dievčenský hlas. Dievča zdupotalo po schodoch ako srnka. Úkosom som sa pozrel na Gulina, ktorému sa v očiach zbiehali iskričky. Ústa mal mierne pootvorené a tupo zízal. Bolo vidno, že Alexia naňho spravila dojem. Nečudoval som sa mu. Keby som mal o pár desaťročí menej, aj mne by sa páčila. ,,Zdravím. Som Alexia Csutorová," slušne sa predstavila.

,,Nehanbite sa. Poďte ďalej," pozývala nás Vilma do obývačky. Sadli sme si na pohodlnú pohovku pred veľkú televíziu, v ktorej práve dávali Popolušku. Vilma pozrela na moje husle. ,,Čo keby ste nám niečo zahrali, pán Július?" navrhla. ,,Ja viem hrať na klavíry. Mohla by som vás doplniť," podporila návrh Alexia. ,,Áno! To by bolo super!" pridal sa dokonca aj Gulino. ,,No tak dobre," prikývol som. Vytiahol som husle, zatiaľ čo si Alexia sadla za klavír. Spravil som pár pohybov kobylkou po stranách a tie len škaredo zapískali. Skúšal som to znova a znova, ale nešlo mi to. Cítil som sa trápne.

,,No, tak to by stačilo, najeme sa a Alexia vám ukáže jedno prekvapenie," povedala pani Vilma. Dali sme si každý jeden veľký rezeň a hneď, ako sme dojedli, nás Alexia zobrala von. Za nami šiel ten pán, čo nás viezol v limuzíne. Držal veľké čierne vrece plné niečoho. Vyšli sme z bránky a pokračovali po ulici, kadiaľ som myslel, že cesta už nevedie. Prešli sme niečo ako most a ocitli sa v akomsi parku s lavičkami a zamrznutým jazerom. Neskôr mi bolo vysvetlené, že to nie je jazero, ale rieka Nitra, ktorá je taká široká, že sa nachádzame na ostrove uprostred nej a jediné spojenie s pevninou je ten most. Steve, ten pán, čo nás viezol v limuzíne, položil vrece na zem a vykukli z neho tri páry korčúľ na ľad. Alexia a Gulino sa hneď začali obúvať.

,,Ja nejdem," povedal som. ,, Ale vy si to užite." Sadol som si na studenú lavičku a pozoroval tých dvoch, ako sa teperia k ľadu. Alexia bola ako krasokorčuliarka, ale Gulino stále padal. Nemohol som mu to zazlievať. Ja by som vyzeral rovnako. Po asi polhodine, keď sme už odchádzali, sa začalo stmievať. Keďže sme odchádzali nielen z klziska, ale aj od Csutorovcov, bolo mi jasné, že spať budem asi vo vlaku. Nasadli sme do limuzíny a Alexia vtisla Gulinovi na líce bozk na rozlúčku. Steve naštartoval a my sme išli v ústrety novým dobrodružstvám, ani nevedno kam.

***

Ďakujem BibianaRemiasova, že si aj napriek škole a vianočnému zhonu našla čas napísať ďalšiu kapitolu, veľmi som si ju užila :). A vy? :D

MadgeV, platí, že nasledujúcu kapitolu si berieš ty? :DDD Prepáč, že ťa tu takto priamo oslovujem, ale chcela som si byť istá. :DD

Dúfam, že ste mali pekné sviatky, že ste si oddýchli a hravo zvládnete všetky nástrahy, ktoré čakajú v škole! :D

Cissi ❄️