Akonáhle ma pokúšalo oslepiť Celestiino slnko, zaradovala som sa. Konečne som preč s môjho strašného väzenia a konečne som sa rozpamätala na mäkkú trávu, ktorá ma mučila v spomienkach. Vzduch mi ošľahoval dobitú tvár a pohrával sa z dlhou hrivou, ktorá už dávno stratila svoj lesk. S radosťou som zdvihla kopýtka a dala sa do kroku. Pozorne som načúvala šuchotaniu listov, štebotaniu vtáčikov a zurčaniu nedaľekého potôčka. Hneď, ako sa mi do sietnice premietla perspektíva Everfreeiskej rieky, rozbehla som sa k nej, aby som mohla ovlažiť a zahnať smäd, ktorý sa mi pripomenul a zahladil moment prekvapenia hneď, ako som vstúpila na pôdu Equestrie. Nazrela som na pokojnú krišťálovú hladinu potoka. Premeriavala som si svoju zničenú tvár. Všade samé škrabance, modriny a hlboké kruhy pod očami. Aj napriek upokojujúcemu zurčaniu rieky som sa rýchlo napila a vydala sa rovnakou cestou, hlavne pre to, aby som nezahliadla to strašidlo, čo sa tvárilo ako môj odraz. Po východe z útulného temného lesa som v diaľke uzrela vysoké Canterlotské veže. Spomenula som si na všetky tie čarovné zážitky s mojou úžasnou rodinou. Prvýkrát sa mi pri vzlietnutí vohnal víchor do pierok a zápasil s nimi ako život.
Aj napriek bolesti som sa pomaly a nostalgicky prepravila priamo ku mohutnej konštrukcii, v ktorej prebývala kráľovská rodina - kedysi aj ja. Pristála som pred bránu, kde stáli dvaja bieli pegasí strážcovia, ktorí si ma v úžase prezerali. Asi mi závideli tie jazvy, ktorých som získala určite viac ako oni za celý život služby v armáde a neskôr ochranke. ,,Slečna, kam sa chystáte ísť?" spýtal sa ma ten s blonďavou až žltou hrivou. ,,Nutne potrebujem vojsť do Canterlotského zámku." Konečne som počula svoj hlas! Obaja s obavami prikývli a neisto mi ukázali bohaté mozaiky s významnými udalosťami, drahé koberce, pomaly zrkadlovo čisté stropy a obrovské diamantové lustre. Pri výlete po mojom starom domove som sem tam zazrela mne už dobre známe masívne kremeňové stĺpy. Nevšímala som si ostatných dverí do komnát a zastavila až pri bráne do sveta alicorních princezien, kde sídlili celé dni pripravené vypočuť si priania poníkov. Zdvorilostne zaklopala na vyzdobené dvere a čakakala ďalšie stráže, ktoré mi ukážu známe tváre.

Hneď ako som započula mamine zvučné ,,Ďalej!" sa bez náznaku škrípania či iného nedostatku roztvorili krídla obrovskej sály, v ktorej sama kedysi stála a dychtivo očakávala najbližšiu návštevu.
,,Dobrý deň, som Star Wings, kobyla, ktorá bola kedysi vyhlásená za mŕtvu." Odvážne som predstúpila a očakávala ich kladnú reakciu.
Moja matka Luna sa rýchlo postavila a na moje počudovanie zvolala: ,,Kto si?! Star je už dvesto rokov mŕtva!"
Zabolelo ma, keď som si všimla záblesk slzy a smútku, mo neustále som stála s rovnakou pevnosťou a sebaistotou.
,,To som ja, mami!"
Celestia, biela alicornka sa rýchlym pohybom dostala s pohodlia zlatého trónu a s podráždenosťou ku mne prehovorila. ,,Ako sa opovažuješ princeznu Lunu nazvať svojou matkou?!
Luna sa ešte väčšmi rozvzlykala a ukázala na ňu kopytom. Chvíľu ho len držala, asi preto, aby som videla, ako veľmi sa trase. Potom zrevala: ,,Neviem, kto si, čo si, ale vypadni!"
V tom momente sa mi zahmlelo pred očami, a ako som sa zbavila prvotného šoku, už ma žltá mágia premiestnila späť pred zamknutú trónnu sálu. Spadla som na zem a dlaňami si prikryla kolená, ktoré jemne zadŕžali môj bolestivý plač.

viovilka