Som tu už mnohé roky... roky bolesti a sĺz, slabnúcej nádeje a ubíjajúcimi spomienkami. Kráčam po zvláštnom mieste, po vybledlom väzení bohvie kde. Každý deň myslím na svoje dcérky, na sestry, na mamu i otca - na všetkých, na ktorých mi záležalo. Nemohla som nič. Len bojovať s týmto miestom, kde stojí čas. Mučí ma tá bezbrannosť... boleli ma rany, štípali jazvy a fialoveli modriny. Pokúšala som sa vyvolať spomienky Lilii, najskôr boli jasné, potom sa zahmlievali a nakoniec úplne zmizli. Moja mágia bola držaná, ale narastali obavy. Koľko tu ešte budem? Spomínam si na posledné cety Ice Flare. Je mŕtva? Porazila som ju? Nemala som tušenia. Musím sa stadiaľto dostať. Mohla by som nahromadiť energiu a spomienky, a potom použiť zložité kúzlo - kúzlo hlavnéj mágie - spomienok. Keď budú dostatočne silné, dokážu ma stadiaľto dostať. Sadla som si, rozprestrela zjazvené krídla, sústredila sa. Hmatala som moc, ktorá sa vo mne búrila. Spomínam si na tie spoločne strávené roky s mojimi sestrami, neskôr dcérami a bývalým manželom. Pamätám si môj divoký príchod do rokliny, kde sa o mňa postarala úžasná kobyla, ktorá mi len dotvrdila, že poníci niesu len zlí - pomôžu, sko zmôžu. Na mojej dorezanej tvári som stvorila letmý úsmev. Začali ma obtáčať hviezdičky  a svetlý dym. Zdvihla sa mi hriva, oči zbeleli. Rozsvietila som roh, mágia vo mne silnela, drala sa silou mocou na vrch, vedela, že je to jej šanca. Osvietila ma trhavá energia. Pred očami mi nachvíľu zčernelo, no potom som pocítila prvýkrát za dvesto rokov jemnú trávu pod kopytami. Prekvapene som otvorila oči. Okolo mňa sa rozprestierali charakteristické stromy patriace lesu Everfree - som preč, som slobodná! Rozliala sa vo mne eufória. Dokázala som to! V momente mi začali slzy tiecť prúdom. Neboli to však ledajaké slzy - slzy šťastia, dojatia. Konečne som poznala ten úžasný pocit v srdci, ktorý som zacítila, keď mi do nosa prudko narazila vôňa domova.

viovilka1