Po dlhej dobe sa zase ozývam. Je na čase toto veľdielo dostať ku koncu. Samozrejme toto nie je koniec ešte príde časť dajaká :D. Len teda žiaľ nemám ani fantáziu ani nijaké nápady. :D Ale som rada, že ste prišli so mnou až sem

Pomaly som otvárala oči. To svetlo ma nesmierne rezalo v očiach. Ale nejako som sa prekonala a otvorila ich dokorán. Obzrela som sa naokolo a zistila som, že všade je bielo. Asi som v nemocnici. Ale kto som? A čo sa vlastne stalo, že som skončila tu? Myslela som, že som doma. Predsa kde by som ja mohla tak cestovať. Všimla som si okolo seba nejaké noviny, ale jazyk nebol môj rodný. Opatrne som sa posadila a podoprela sa rukami o posteľ. Matrac bola neskutočne mäkká. No to teraz nie je podstatné. Postavila som sa a moje bosé nohy dopadli na studenú zem. Pomalými krokmi som prechádzala k dverám aby som zistila kde to som.

Ako som otvorila dvere tak som sa zľakla mierne. Sedel tam na stoličke muž. Mal dlhé vlasy, kovová ruka? Asi som niečo zaspala, ani neviem kto to je a prečo je tu. Pomrvil sa na stoličke a mykol sebou. Vystrel sa do stoja a rozhliadal sa po okolí. Až sa jeho oči ocitli na mne. Prešiel si normálnou rukou vo vlasoch. "Red Star, bál som sa o teba," prehovoril ku mne. Podvihla som obočie a zahľadela sa na neho. Prečo ma oslovil tým menom? Nie som náhodou Saskia? "Prepáč, ale ja som Saskia," zamrmlala som potichu. Povzdychol si a začal sa prechádzať hore dolu. Otočil sa na mňa. "Do riti, ako ti mám vrátiť pamäť? Prečo museli akurát mňa vybrať?" hovoril sám so sebou. A že ja som blázon. Neviem o čo tu ide, ale ani sa mi to nepáči. Niečo vo mne mi hovorí, že ho odniekiaľ poznám. No prečo som si nevedela spomenúť? Prudko zastal. Vytiahol z vrecka fľaštičku. Zamával mi ňou pred očami. "Toto, je sérum, ktoré ti dá tvoje schopnosti, možno ti vráti aj pamäť," a teraz som sa začala báť. Nebodaj chce do mňa vpichnúť hentú vec. Hádam si nemyslí, že si to dám urobiť dobrovoľne. Začínala som mať zlé tušenie. "Prečo by som si mala nechať niečo pichnúť do svojho tela?" a to bol asi ten zlom. "Pretože keď sme zachránili svet a minulosť tak ti nedovolím zabudnúť," zavrčal. Bol tak presvedčený o tom ako keby to bola pravda. Ale ja nie som žiadny hrdina, ktorý by spasil svet. Som len obyčajné dievča, ktoré chce ísť domov. Nikdy som nemala žiadne ambície, alebo ak som ich aj mala môj život mi ukázal kde je moje miesto. A rozhodne nebolo na výslní. "Kto vlastne si?" to je to čo ma zaujímalo. Jeho črty mi niečo napovedali. Mala som pocit, že sme si niečo možno aj boli. Alebo si to len nahováram. Prudko sa na mňa otočil a ja som od ľaku mierne ustúpila vzad. Mierne sa uchechtol pri tom ako to spozoroval. "Som James Bucky Barnnes, teší ma" napriahol ku mne ruku. Nebola som si istá tým či by som sa jej mala dotknúť. Ale nakoniec som natiahla ruku a potriasli sme si. Jemne som si povzdychla. Potrebovala som nájsť niekde oporu. "Pozri, nepamätám si nič, no si mi známy odniekiaľ. Ale ja teraz potrebujem čerstvý vzduch" otočila som sa smerom preč z nemocnice. Nech som bola kdekoľvek, jednoducho som potrebovala vzduch. Nikto ma ani nezastaví.

Rozrazila som dvere na nemocnici a vyšla som von. Dosť som brzdila. Toto rozhodne nie je Slovensko. Vysvetľuje to aj ten chlap hovoriaci po anglicky. Potrebujem sa asi prebudiť. Určite to je len sen. Za chvíľu sa prebudím. Lenže toto je asi fakt realita. Jemne som sa štipla do ruky. Nič, naozaj nič ma už neprekvapí. A v tom som uvidela bilboard Avengers. Do pekla, kde to som? New York? Je toto môj trest? V čele tam stál Kapitán. Nemohla som si pomôcť ale usmiala som sa pri pohľade na neho. Niečo ma zvieralo v žalúdku. Vnímala som to ako veľkú emóciu. Ako keby som na niečo zabudla. Na niečo dôležité. Bucky ma ledva dobehol. No zastal priamo vedľa mňa. Videla som v jeho očiach odhodlanosť, no tá moja sa vytratila. "Ak je toto sen, chcem sa prebudiť" šepla som. "Nie je to sen, no teraz je podstatné aby si si spomenula kto si," hovoril to tak naliehavo. A ja som mu pomaly začala veriť. Ale prečo tomu asi tak je neviem. Podával mi ruku a ja som ju prijala aj keď som sa obávala o svoj život. Prebudila som sa na mieste kde som nemala byť. Nepoznám nikoho kto by mi pomohol. Len on mi tu ponúka to čo potrebujem. Neviem ako budem na to reagovať, ale rada by som mala aspoň svoje myšlienky a spomienky. Príde mi to ako iný čas, iný priestor alebo niečo také.

Zastavil v nejakej miestnosti kde boli všetky lekárske náradia. Alebo ako by som to mala nazvať. V strede bolo kreslo, ako keby som bola u zubára. Ale malo remene na miestach kde mám ruky a nohy. Možno to nebude také jednoduché. "Teraz si sadneš do kresla, ja ťa pripútam a toto ti vpichnem," ukázal na skúmavku, ktorú mi už ukazoval. Nemohla som už cúvnuť. Noha vykročila vpred sama od seba. Ako keby som to už robila, alebo rozhodla za mňa. Nechcene som sa posadila do kresla. Bucky muž ako sa mi predstavil ma priviazal. Oprela som si hlavu a zatvorila na sekundu oči. Keď som ich otvorila mala som v žile zavedenú kanylu. "Ideme na to," a ani sa nespýtal či som pripravená proste to na to napojil. Tekutina, ktorá bola vo fľaštičke pomaly stekala do mojej ruky.

Zatvorila som oči, lebo bolesť, ktorá mi začala prúdiť telom sa nedala zniesť. Začala som sa klepať a neskutočne potiť. Pot mi stekal po tvári, zuby vydávali rôzne zvuky. "Ahhh!" skríkla som a snažila som sa vytrhnúť z kresla. Zahmlievalo sa mi pred očami, mala som pocit ako keby som odpadávala medzi časom. Prudko som sa nadýchla a telo sa akoby nadvihlo od kresla a padlo doň. Elektrický náboj mi v mozgu bil na poplach a ja som mala pocit, že mi rozpučí hlavu. Zrazu som vnímala nejaké obrazy. Ako som sa objavila u Avengers. Videla som Natashu ako sa na mňa díva. Tonyho ako niečo robí v dielni a pri tom otvára pery a komunikuje. Clint ako sa do mňa obúva a neverí, že ju privediem späť. Aj keď som nechápala odkiaľ. Bruce, stál v strede bojiska s rukavicou v ruke. Bože to sú niečo ako spomienky? To čo mi tento neznámy muž s kovovou rukou sľúbil.

A to čo ma zarazilo najviac. Kapitán Amerika, ako sa so mnou mláti, ale neskôr i bozkáva. Toto je blbý vtip? Trhla som svojim telom až sa putá roztrhli a ja som lapala po dychu. Pribehol ku mne a dotkol s ma. "Do riti, ak by som to neprežila, myslela som by som si, že to je vtip," zavrčala som. "Takže sa to podarilo," zamrmlal. "No ale teraz ma čaká horšia robota. Ako im vysvetlím kto som?" premýšľam. Ale neviem ako by som to mala vlastne spraviť. Predsa som pre nich teraz nikto. Lebo nevedia, že boli mŕtvy nevedia vlastne nič. Ale ak si ma pamätajú z minulosti, možno ma budú vnímať aj tu. "Myslíš, že ak sme menili minulosť, ostali si ma pamätať aj v budúcnosti?" viem blbá otázka ale je to pravdivá otázka. Logiku by to aj dávalo. Prežila som si už dosť toho aby som aspoň na chvíľu mohla byť na výslní. Opatrne som sa postavila z postele. Chcela som moje typické oblečenie, ktoré tu asi nebude. Ako asi na mňa budú reagovať? Chcela by som aby to bolo ako pred tým? Alebo proste ak sa mi to nebude páčiť zmením tok času, alebo pôjdem do iného vesmíru? Existuje veľa možností a to ktorá je najlepšia ani neviem. "Mojou úlohou ťa je zaviesť do Avengers Tower, hádam tu už nebudem dvakrát" zasmial sa Bucky. A mal pravdu, lebo si pamätám všetko čo sme si plánovali a čo sa má diať ak sa to aj podarí. "Viem čo nasleduje aj to kam máme ísť," zasmiala som sa na tom. Pripadala som si iná, ako som si pamätala. Bola som teraz niečo ako Kapitán len žena? Mohla by som aj patriť k nim? Napáchala som toľko zlého až ma to doviedlo tam kam som mala prísť. A možno k nim nepatrím.

Nemocnicu sme opúšťali obaja spolu. Na sebe som mala kožené čierne nohavice, biele tričko a čiernu koženku. Neviem kde to našiel môj spoločník ale som rada za to. "Vieš, chcel by som sa ti ospravedlniť za to čo sa stalo" snažil sa povedať. "Nemáš sa za čo. Všetko čo sa stalo sa stať malo. Teraz už bude všetko lepšie" venovala som mu úsmev. Pretože to je aj pravda. Sme kde sme a to čo nás sem dostalo sa stať aj malo. Ja by som teraz chcela len jedno. Aby ma Steve objal, aby mi dal bozk. Len neviem či si ma bude pamätať. Alebo či aj ostal v tejto dobe. To je pre mňa dôležité v tejto chvíli asi najviac. "Čo ak si ma nebude pamätať?" šepla som nádejne. "Nemaj obavy, ak si ho ohúrila nie len tu ale aj v minulosti či v inom svete zvládneš to zase," jemne ma objal okolo ramien a mne to dodalo sebavedomie. Chcelo by to lásku. Každý si ju zaslúžime. Je jedno čo sa stalo, verím, že ho získam zase pre seba. Kapitán Amerika je niekto kto bude patriť mne. Dobre, to znelo strašne.

Náhle sme obaja zastali. Pretože sme prišli do nášho cieľa. Je to taká tréma. Doteraz som na to ani len nepomyslela. Bojovala som za toto tak dlho, že som prestala vnímať seba alebo okolie. Možno by som mohla ísť navštíviť domovinu a dať si oddych od všetkého. Mágia mi prúdila rukami, cítila som ako sa snaží predrať von do sveta. Tak ako ja kedysi z domu do rôznych kútov krajiny.