52
Po tom ako sa mi ozvala Wanda sa mi uľavilo. Bucky dnes chcel oddychovať pred tým ako sa do toho pustíme. Ja som sa rozhodla, že pôjdem pozrieť človeka, ktorý mi tu chýba. Nehovorím, že to je on, ale jeho minulé ja mi stačí.
Obliekla som sa do čiernej kombinézy, učesala vlasy a šla preč z izby kde bývame. Chcela som aby sme sa zorientovali, všetko vyriešili. Hlavne som chcela mať za sebou časť, kedy už budem tvoriť s ním pár tak ako teraz. Predstava, že to budem musieť absolvovať zase ma odrádza ale je to tak. Možno sa mi podarí presvedčiť ho aby tu ostal. Nebolo to ťažké. Neviem prečo som šla sama von. Bola noc, hlboká noc povedala by som. Potrebovala som zmenu prostredia a preto som šla von a zároveň potrebujem pozrieť okolie. Všetko to na mňa doliehalo. Bála som sa ako to celé dopadne. Mala som v hlave rôzne scény, ktoré by sa mali alebo mohli udiať. Nechcela som aby niekto z nich zomrel preto som tu predsa. Zatiaľ som si dokázala že som len slabá a neschopná.
V parku som sa posadila na lavičku s výhľadom na jazierko. Kľud a žiaden ruch, toto som presne aj potrebovala.
"Nečakal som tu niekoho," zľakla som sa, nebudem klamať. No viac som ostala nervózna lebo viem kto to je. Chápem, že toto je minulosť, nemám právo cítiť a túžiť robiť to čo sa odohráva v mysli. Chcem byť pri ňom ale tam kde som ho spoznala. "Ani ja a už nie teba Kapitán," zamrmlala som potichu ale viem, že ma počul. Prisadol si ku mne a ani sa ma nespýtal. Vôbec som neprotestovala. Je to iný pocit byť pri niekom kto ťa nemôže súdiť, lebo ťa ani nepozná. "Povieš mi čo sa stane?" chcel vedieť. Mohla som túto otázku čakať, ale nevedela som čo môžem povedať. Otočila som sa na neho a pozerala do jeho očí. Mal ich tak nádherné. "Vieš," sklonila som hlavu a pozerala na moje ruky. "Na konci sa vrátiš späť do svojej doby" zamrmlala som. Nechcela som aby sa táto časť naplnila. "Prečo to hovoríš tak smutne?" dal mi otázku a ja som sa rozhodla, že nebudem klamať. Pozrela som sa do jeho očí. "Nechcem aby si sa vrátil späť, milujem ťa," a povedala som to na plné hlasivky. Zatváril sa prekvapeno, asi nečakal že to poviem, ani ma nepozná. "Viem, že sa nepoznáme, teda ty mňa nepoznáš, ale z doby kde žijem sme spolu," sklonila som hlavu dolu. Nemala som právo byť v tejto situácii tak sebecký človek. Ale kto by si vedel pomôcť ak vie čo sa stane. Každý by reagoval nejako, možno nie ako ja ale nejak určite. Nepočula som ani jednu hlásnu, no stále sedel vedľa mňa. Pozeral sa na mňa, cítila som to. Prezerala som si svoje spojené ruky a vnímala len ten svet okolo mňa. Bála som sa čo bude nasledovať na konci tohto boja. "A ako môžeme byť spolu ak som sa vrátil späť do svojej doby?" čakala som takúto otázku. Pozrela som sa na neho a nič krajšie som naozaj ani nevidela. "Prišla nová hrozba, bolo treba každého člena. Moja moc dokáže všetko čo sa týka času. Vyslobodila som Tonyho, Natashu, priviedla som aj teba," mykla som ramenami. Páčilo sa mi ako sa rozprávame. Bolo to také oslobodzujúce a aspoň som zabudla na to, čo sa bude diať. Áno stále o tom rozprávam, ale o čom by to bolo ak by som nebola nervózna. "Nepoznám ťa, ale mám pocit že ti môžem veriť," pozrela som sa na neho. Jeho slová ma neskutočne tešili. Tak strašne som chcela aby sme sa presunuli do doby kde je on a ja spolu. Jeho pery ma nesmierne priťahujú, ale tu nie som doma. "Je to ako sen, nečakala som ťa tu Kapitán," usmiala som sa. Už som sa viac uvoľnila a nebola som nervózna pri ňom ako na začiatku. "Potreboval som si vyvetrať hlavu pred tým ako pôjdeme do boja čo ty?" opýtal sa ma. Mám mu to povedať? Neviem, ale som rada že mi takto aspoň pomohol. "Je čas aby som plnila moju misiu, tiež som potrebovala iné myšlienky," mykla som ramenami. Neklamala som ani. Proste sa musím zmieriť so všetkým čím si tu prejdem niekoľko dní a potom sa všetko zmení. Stačil nájsť ten jeden okamih, ktorý zmení úplne všetko.
V tichosti sme tam obaja sedeli a boli ponorení vo svojich myšlienkach. Možno nie som hrdina ako oni, ale myslím, že môžem medzi nich patriť. Môžem byť v tíme s nimi a ako bonus Kapitánove srdce, čo bude riadna drina by som povedala.
Neviem ani ako som sa dostala do izby kde sa zdržiavame. Bucky ležal na posteli a mal mobil? Kde tu do paroma zobral mobil. Ale nebudem na to myslieť. Zajtra to začína. Hulk mi dal slovo. Povedala som mu ako to bude prebiehať a čo od neho žiadam. Tony, nesmie byť ten čo luskne. Nesmie umrieť. Black Widow som už zachránila, je čas aby som aj jeho nechala tu. Tým vymažem to, že som bola vo svete kde som nemala byť aby som ich sem priviedla. Je to všetko tak zložité, no zároveň jednoduché.
"Ako bolo vonku?" usmial sa na mňa môj partner pre tento boj. Zdvihla som na neho hlavu a váhala či mu to mám povedať. No je jediná osoba z mojej doby priamo tu. Povzdychla som si. "Bojím sa toho čo príde zajtra," neodpovedala som mu na otázku no začala inú tému, ktorú som potrebovala prebrať. Posadil sa a pozrel sa na moju maličkosť. "Čoho sa to vlastne bojíš? Zvládla si toľko toho a toto ťa nemôže poraziť," zasmial sa. No ja som bola zástanca niečoho iného ako je toto. "Lenže čo ak to teraz nevyjde?" nervózne som sa zasmiala. Všetko som mala vymyslené do poslednej bodky. Ale vždy mohla byť všade medzera. "Tak si to nebudeš pamätať predsa," mykol ramenami. No a to mi moc teda nepomohol. Potrebovala som ho tu, nemohla som to však mať splnené. Tešila som sa na to keď to bude všetko ako má byť. Snaha, ktorú som vynaložila by mala byť správna, nie premrhaná. "Nepomáhaš mi Bucky," zamrmlala som na neho. Pretočil očami ako to zvykol robievať dosť často v mojej prítomnosti. "Prestaň dramatizovať, nebude to také zlé ako si to privolávaš," naozaj, tento človek mi tu nepomáha. No je jediný ktorý dokáže mi vrátiť pamäť. Ak by som ho tu nepotrebovala, sama by som ho proste zabila. "Fajn, fajn, proste to nechajme tak," zavrčala som na neho. Nechcem sa s ním už baviť. Mám toho naozaj dosť.
Konečne som si ľahla do postele. Bola som v citovom rozpoložení. Musela som proste spať, inak sa neviem upokojiť. Zatvárala som oči, Bucky už dávno spal. No v tom sa ozvalo klopanie na dvere. Chtiac nechtiac som sa musela postaviť a ísť ich otvoriť. Moc ľudí nevie, že tu spíme. Dotackala som sa ku dverám len v spodnom prádle a tričku, ktoré som ukradla Kapitánovi. Áno, proste som sa vlúpala do jeho izby a ukradla tričko. Otvorila som dvere a neriešila, že som strapatá ako bosorka. No moje oči hneď vytriezveli a ostala som prekvapene zízať. "Čo tu do pekla robíš?" zamrmlala som. "No, nehovor, že si ma nečakala, si u predsa kvôli mne," bože ako mi nechýbal jeho egoizmus. Potriasla som hlavou. Vytlačila som ho na chodbu a zatvorila som za nami dvere. Nechcela som aby nás počul spolubývajúci ak sa to dá tak nazvať. "Tony, čo tu chceš," zamrmlala som. "Povedz mi ako zomriem," nečakala som, že by ho to zaujímalo. "Nemôžem ti to povedať, ale je všetko zariadené aby sa to nestalo," chcela som ho upokojiť. Nemám dôvod ho tam zaťahovať, ak to nie je potreba, takto nefunguje tok času. Ak sa bude sústrediť na to čo mu poviem, zomrie inak a ja by som zlyhala. To teda nechcem. "Ale mohla by si urobiť výnimku," nevinne sa usmial. "Ak ti to poviem, budeš sa na to sústrediť a inak zomrieš ako bolo pred určené," snažila som sa znieť tak normálne ako to len ide. Viac to tu nemôžem pokaziť, potrebujem aby to tu bolo v rovine a aby som bola nachystaná na všetko čo bude potreba. Dnes som ich už stretla naozaj veľa. Potrebujem spánok konečne. "Teraz, ak dovolíš musím sa vyspať, na zajtra," zamrmlala som a nechala ho tam stáť ako kôl v plote. Zabuchla som dvere a došuchtala sa k posteli. Presne to som potrebovala. Už chcem len posteľ a nič viac neriešiť. Zbytočne ma stresujú, všetci. Mala som to spraviť na začiatku, nemala by som k nim citový vzťah ako teraz. Nuž každý sa zle rozhoduje.
Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro