Z každej strany sa ozývalo burácanie zbraní. Obzerala som sa za seba či môj spojenec je stále tu. Vnímala som ako ťažko sa nám dýchalo. Dym, ktorý nás dusil mierne ustál. Vzďaľovali sme sa od toho hluku. Vojaci nepriateľa ustupovali, spolu s ich zbraňami. "Neveríím, že to vyšlo" ledva popadal dych Bucky. Aj ja som bola dosť prekvapená. Ale aby som nepredbiehala. Rozrazila som dvere von a obaja sme sa hrnuli naprieč streľbe na naše osoby. Asi by som mala vysvetliť, že toto bola moja prvá akcia proti Hydre v tomto čase. Znelo to dosť komicky, alebo skôr len vyzeralo. Obaja sme bežali. Neboli sme dosť opatrný a zbadali nás. Podstatné je však, že už máme to prečo sme sem aj prišli. No, máme tu taký problém, že musím v tejto dobe pokračovať, nesmiem sa presunúť inak to nedopadne dobre. Všetko by sa vyparilo a ja by som bola zase na začiatku. No, nie je čas na premýšľanie. "Aký je plán?" otočil sa na mňa Bucky počas behu. "Tak to je dobrá otázka," bežať predsa nemôžeme celý čas. V hlave sa mi ukladali myšlienky, ktoré som nevedela dostať z hlavy. Plán, ktorý sa vo mne zrodil som nikdy neskúšala. To či vyjde som ani nevedela na isto. No, jedno som vedela. Ak nič neurobím zabijú nás a svet sa môže ísť strčiť do diery. "Bucky, chyť sa ma," počas behu som mu podala ruku. Myslím, že teraz mu to bude jedno či ma drží alebo nie.

Zatvorila som oči a sústredila sa na svoju moc. Vnímala som Steva v tomto čase a snažila sa spojiť s miestom kde je teraz. Moja moc ma mohla preniesť na jeho podstatu bytia. Preto som sa rozhodla vyvolať svoju moc okamžite až nás obklopila biela žiara ako obvykle. Naše nohy sa rozplývali až sa rozplynulo naše telá.

Otvorila som oči a rozhliadla sa okolo seba. Boli sme na mieste kde sme stretli tím tejto doby. "Kde sa tu beriete?" otočila som sa za hlasom, ktorý som dobre poznala. "Potrebovali sme bezpečné miesto, kde nás nikto nenájde," odmlčala som sa na malú chvíľu. "Kvôli čomu po vás idú?" ozval sa opäť. Prudko som sa k nemu otočila. "Nemôžem povedať niečo čo by mohlo zmeniť budúcnosť," zamrmlala som. "Steve, niekedy je dobré sa nestarať do vecí iných časov," položil mu ruku na rameno Bruce. V tomto mal ale veľkú pravdu, pretože to nie j také ľahké ako som si predstavovala. Možno som čakala niečo viac, ale to by bolo asi už nežiaduce. "Je to niečo kvôli čomu sme sem prišli," pokrčila som ramenami. Začínam sa do toho zamotávať. Nesmiem prezrádzať viac ako by som mala. To čo som tu chcela aj mám. Teraz je čas sa posunúť vpred.

Ani neviem ako ale zmizli sme z ich dosahu. Moje mozgové závity premýšľali kam sa máme vydať teraz. Hlavnú vec mám. Teraz by som asi mala zabrániť aby ma uniesol ten kto to aj urobil. Lenže to musíme ísť až na miesto ktoré vlastne neexistuje už. Sme tak blízko a zároveň hrozne ďaleko. "Čo teraz šéfová," zaujímal sa môj spoločník. Sama som to nevedela. Nechcela som sa sem vydať, lebo táto cesta je dosť náročná. Zvesila som ramená dolu. "Mali by sme ísť tam kde ma unesú, ale to budem robiť asi až nakoniec," napadlo ma, že ak by som tomu zabránila už by som nemohla pokračovať v tomto. "Takže, sme v slepej uličke, z ktorej sa nedá ani vyjsť von," povzdychol si Bucky. Ani jeden sme neboli nadšený z tohto nášho spoločného dobrodružstva. Tiež som toto nadšenie nezdieľala. Sme v slepej uličke, musíme čakať pokým sa niečo nestane. Na rade by mala byť bitka, ktorá všetko zmení. Zachránila som jednu hrdinku, teraz by som sa mala začať sústrediť na hrdinu, ktorý padne v boji ako skutočný hrdina. Viem, že každý má osud už vpísaný v jeho živote. No, toto je situácia, ktorá si vyžaduje riziko spoločnosti a spoločnej budúcnosti. "Musíme počkať na boj, tam budeme kryť Tonyho," zamrmlala som zamyslene. "To nie je zlý nápad, lenže ja sa musím niekde skryť, nemôžem vidieť sám seba," premýšľal. "Myslím, že to teraz nie je ani podstatné. Mali by sme sa niekde zašiť a počkať na boj," toto bolo to správne rozhodnutie. "Fajn, aj tak som už dosť vysilený a potreboval by som si oddýchnuť a ty tiež," rozhodol môj asi nový kamarát z minulosti.

Zatiaľ čo naša hrdinka a jej spoločník riešili svoje problémy Steve Rogers premýšľal o nej. Máme na mysli toho ktorý je v tej dobe kde ona. Pomohla im zachrániť jedného člena ich skupiny, ale nechápal čo z toho má. No, avšak jej nemohol nič vytknúť, pretože spravila pre nich niečo čo by nikto neurobil. Čo by asi bolo ak by prišli o jednu z ich super bojovníčok? On si to nevedel predstaviť. Nevedel si predstaviť cítiť ten žiaľ a bojovať zároveň.

Ale aby sme vyjadrili aj niečo iné ako toto myslenie, zaujala ho tá dievčina. V hlave mu behala predstava dievčaťa, ktoré im pomohlo. Začínal si predstavovať po svojom boku. Určite by dokonalo ladili. Za tak malú chvíľu ju začal vnímať ako objekt jeho záujmov.

***

"Možno by sme sa mohli zapojiť do tohto boja," nahla premýšľal Winter Soldier. Áno to by sme mohli, lenže toto nie je náš boj. Máme tu iné starosti a povinnosti ako meniť celý priebeh deja ich boja. "Nemôžeme moc zasahovať do týchto vecí, je to ich boj," ľahla som si do postele. Našli sme miesto kde sa môžeme zložiť a oddýchnuť si. Naša cesta musela byť dobre premyslená. Nemôžeme si dovoliť niečo pokaziť. "Máš pravdu, nemám chuť si zopakovať túto vojnu," zasmial sa môj partner. Byť na jeho mieste nechcela by som dvakrát bojovať ten istý boj. "Je to asi zvláštne tu byť a prežívať to isté znova," rečnícka otázka, na ktorú nepotrebujem poznať jeho názor. "Pokiaľ sa do nej nezapojím je mi to aj jedno, zasmial sa. Je to naša prvá normálna konverzácia od doby čo sme sa zase niekde stretli. Nemáme na seba tie najlepšie spomienky, ale som rada, že tu je on. Možno by bolo ľahšie tu mať Kapitána. Lenže to by sme sa o seba navzájom báli a to som teraz nepotrebovala. Premýšľala som ako sa dostanem k boju aby som mohla zachrániť Tonyho. To bola teraz naša priorita číslo jeden. Nenápadne sa tam odstať asi aj vieme. Pretože tam budú na konci všetci. A to bude moja chvíľa sa dostať čo najbližšie. Ale ako zabránim jeho smrti? To je ešte len otázka, ktorá je nezodpovedaná. "Ako chceš zabrániť tomu nešťastiu?" nevie byť proste potichu. "Vieš, ani som nad tým nejak neuvažovala." poškriabala som sa na hlave. To ostáva záhadou mojej mysle. Nie, že by som mala s tým problém, ale nesmie ma vidieť. A Bucky nesmie ísť so mnou, pretože tam bude jeho kópia. Dosť zaujímavá situácia. Nemôžem sa len tak premiestniť na bojisko aby som zabránila katastrofe. Nemôžem narušiť tok dejovej línie.

Frustrovane som si podoprela hlavu rukami. Začínala som chápať skutočné riziká tohto rozhodnutia. Už som tu, dostala som sa ďaleko, nemôžem sa vrátiť a sklamať ostatných. Potrebovala som viac času, no ten mi už nikto nedá. "Nemusíš niesť toto bremeno sama," prisadol si ku mne. V tomto som bola vždy sama. Nikto ma nedokázal pochopiť. "Nie je to jednoduché," povzdychla som si. "Možno nie som Steve, ale teraz tu máme jeden druhého. Prídeme na spôsob ako to zvrátiť," začal ma upokojovať. Mal pravdu, nie je to Steve ale musím pracovať s tým čo mám teraz tu. Potrebovala som len nakopnúť vpred. "Kto by to povedal, že my dvaja budeme spolupracovať," poukázala som na jasný fakt. "Nečakal som, že sa zase stretneme, nebolo to ľahké," zamrmlal. "Ani pre mňa, ale pozri kde som, mám to čo som chcela, ale teraz to strácam," bola som v strese. "Steve?" zasmial sa. "Proste sa to stalo, na začiatku ma skoro zabil, ale vytrvala som a nejak sme sa dali dokopy. Mám strach, že som ho stratila," sklopila som zrak. Prehodil jeho ruku cez moje ramená a ja som zodvihla zrak na neho. "On taký nie je, už si si ho získala aj tu, ty budeš dôvod prečo ostane tu," jemne ma povzbudil. Neviem kde sa v ňom tie slová berú, ale zaberajú dosť dobre.

Prudko som sa postavila a začala pochodovať po miestnosti kde sme teraz boli. Vnukol mi jasnú myšlienku ako by som mohla zasiahnuť do boja. Jediná vec, ktorá mi tu ostala je on. "Vnukol si mi nápad," otočila som sa na neho. Videla som v jeho tvári nechápavosť. "Čo jediné mi ostalo v tejto dobe je on, stačí ak mu všetko vysvetlím," rozhadzovala som rukami. Bol to dokonalý plán, ktorý sa zrodil z tejto deprimujúcej situácie. 

Po dlhej dobe sa znova ozývam. Nemám poriadne ešte premyslený dej tohto boja.... Samozrejme som tá ktorá píše za pochodu. Takže záleží ako mi idú myšlienky. Túto kapitolu som písala strašne dlho.. Niekedy som napísala len dve vety za deň.. no snáď to čakanie stálo za to asi...