Sedela som v zasadačke a nevnímala okolie. Nechcela som vidieť jeho tvár. Spomienky, ktoré mi kedysi odobrali sa mi postupne vracali. Ale nechápem ako som s ním mohla mať nejakú minulosť. Chcela som zabudnúť a nikdy ho neuvidieť. Ale samozrejme Steve usúdil, že ho potrebujeme. Keď vošiel do miestnosti, tak som onemela. Vyzeral presne ako si ho pamätám. Kiež by som si ho pamätala len v dobrom. Ublížil mi a to dosť. Vtedy som bola na začiatku, nevedela som ako sa mám brániť. Teraz by som ho položila na lopatky.

"Ahojte," pozdravil sa Winter Soldier. Neveriacky som sa na neho pozerala. Príde po toľkej dobe a on povie len ahojte? Prudko som sa postavila až stolička odletela až po stenu. Z hlasitým buchnutím sa pod náporom mojich schopností roztrieštila. Všetci prítomný sa otočili na mňa. "Nevideli sme sa dlhý čas a ty povieš ahojte? Celý čas čo som sa dostávala zo všetkého čo mi po tebe ostalo. Len sa pozri" vyzliekla som si tričko. Bolo mi jedno kto tu bol. Chcela som aby videl ako som trpela. Každá jedna jazva, ktorá moje telo zdobila ma bolela. Hľadel na mňa s otvorenou pusou. Teda to bolo obrazne. "Mrzí ma čo sa ti stalo," sklopil oči k zemi. "Mrzí, hej? Aj mňa, všetko čo sa stalo. Škoda že i to mazanie spomienok na teba neostalo navždy" nasupeno som si zobrala druhú stoličku. Posadila som sa a už neprehovorila. Videla som v ich očiach otázky, ale ja to nebudem komentovať.

"Vaša minulosť je minulosť, sme tu kvôli záchrane planéty," postavil sa Tony. Začínala som ho mať rada. Dalo sa s ním ak si odmyslím jeho ego. "Potrebujeme od teba jednu vec," otočil sa na neho Tony. Povzdychla som si. To nie je možné, prečo práve on. "Musíš ísť so Star, potrebujeme tam niekoho kto jej pomôže," začal opatrne Barton. A je to tu. "Kam mám ísť presne s ňou" gestikuloval rukami. "Do minulosti," ozval sa po dlhej dobe Steve. Všetci sme sa pozerali na menovanú osobu, ktorú nemám rada. Držala som sa na uzde. Moja sila sa držala v mojom vnútri. "O čo presne sa jedná?" založil si ruky na prsiach. Naša posledná misia nedopadla najlepšie. Nemohla som inak, musela som ho tam nechať. "Musíme zabrániť našim nepriateľom v získaní Teseractu," začala Wanda. A on sa rozosmial. Prepálila som ho pohľadom. "Vy žiadate mňa?" a teraz sa otočil na mňa. "Kde mám istotu, že sa sem vrátim?" zavrčal. Nebudem komentovať jeho správanie zaslúžim si to. "Toto nie je Moskva, žiadne rozkazy," rozhadzovala som rukami. Začala som sa pohybovať po miestnosti. Všetci nás pozorovali. Zvláštne na mňa pozerali. Ale to mi bolo jedno, nezáležalo mi na tom čo si o tomto myslia ostatný. V prvom rade by som sa mala upokojiť. Nechať našu minulosť len tak viať vetrom. Aká je pravda? Ja a Winter sme spolu istý čas niečo mali. Nemusia to vedieť ostatný. Alebo aj keby, nech. Nemám sa za čo hanbiť .

"Čo sa tu deje?" prekvapený hlas Bannera. Hlboko som sa nadýchla a prudko vydýchla vzduch v pľúcach. S rachotom som sa posadila. Bola som tak neskutočne nervózna. "Nič čo by vás muselo zaujímať," odvrkla som nepríjemne. "Mali by sme sa venovať tomu prečo som tu" zamrmlal nepríjemne. "Späť k pointe, my si ju nebudeme pamätať, ale ty, by si mohol," začal opatrne Bruce. Pozrel sa či som s tým ok a pokračoval. "Mal si vymazané spomienky, ale my by sme ti ich vedeli upraviť tak aby si si ju pamätal" dokončil svoje vysvetlenie. Banner sa posadil a ja som čakala čo príde teraz. Oprela som sa o opierku na stoličke a pozrela sa na stop. Vyzeral zaujímavejšie ako to čo sa tu riešilo. Zatiaľ sme nemali nič, čo by nám pomohlo. Žiadny plán ako to bude všetko prebiehať. A hlavne sa musím pripraviť na neho. Ak on pôjde so mnou, musím byť triezva.

"Prečo to neurobí niekto iný?" zaujímal sa. To by aj mňa zaujímalo. Ak to dokážu, môžu to urobiť u iného. "Pretože máš v hlave neuročip, ktorý je deaktivovaný, ľahšie sa to zafixuje tebe ako nám," postavil sa Tony. "Dobre som ochotný do toho ísť" nakoniec pritakal.

"Bežte sa vyspať, oddýchnuť si a ja so Star ideme vymýšľať plán," rozhodol Tony. Len sme prikývli. Postavila som sa a šla za naším železným mužom. Cesta do laboratória bola nesmierne tichá. Nemala som chuť sa s ním o tom baviť. Ale vedela som čo chce vedieť, aebo čo bude chcieť vedieť. Dosť, musím si vyprázdniť nejako myseľ. Nemôžem, proste to takto nejde. Cítim sa byť oklamaná. Alebo som skôr ja sklamaná? Cítila som zvláštny pocit, ako keby som to nebola ani ja. Nevedela som ako mám pokračovať. Zhlboka som dýchala a vravela si že to horšie už nemôže byť. Ale mýlila som sa. Myslela som si, že po tom stretnutí mi bude lepšie. Ale moje pocity sa nedali opísať jedným slovom. Prečo som tak nervózna. Idem vybuchnúť. Začínala som sa potiť. To nebolo dobré. Úzkosť, ktorá ma teraz sprevádzala či nevysvetliteľný pocit, ktorý neviem pomenovať, to nie som ja. Začala som byť niekým iným a to sa mi prestáva páčiť. Kde je tá nebojácna žena? Tá, ktorá má na všetko odpoveď? Možno sa človek mení, ale ja s tým nesúhlasím. Páčila som sa sama sebe pred tým. Teraz odo mňa očakávajú len to najlepšie. Výkon, ktorého nebudem hodna. A to sú tie pochybnosti. Čo ak to celé pokazím. Čo ak sa mi nepodarí spraviť to čo odo mňa očakávajú.

"Prestaň sa utápať, daj si pohárik," strčil mi Tony pohár s hnedou tekutinou do ruky. Ochotne som ho prijala. Potrebujem relax. Hodila som sa do kresla, ktoré malo svoje miesto tam kde som bola najčastejšie. "Ďakujem, potrebujem to" vypila som na x pohárik. Podala som mu ho a on mi opäť nalial. "Len to daj zo seba von," zavrnel pri mne. "Nenávidím ho, je moja minulosť. Trénoval ma, znásilnil ma, misie som s ním nezvládala bez mučenia," skrátene som povedala čo som mala na srdci. "Dobre, toto som nečakal" zasmial sa a napil zároveň.

Obaja sme sedeli ponorený do myšlienok. Mala som v hlave otázky ako celá misia prebehne. Vnímala som obrazce ako by som mohla urobiť všetko čo som chcela. Chcela som zachrániť aj ich. Nemôžem ich nechať zomrieť. Musím sa vmiesiť do ich sveta, aby som zachránila dvoch ľudí, ktorí sú pre mňa dôležitý. Takto veľký prevrat histórie bude na mojich pleciach. Musím ísť na to múdro. Nesmie sa nič pokaziť. A to nevravím o mojom spoločníkovi. Zvyknúť si, len si zvyknúť a bude po všetkom. Ak toto skončí nemusím ho nikdy vidieť. "Máš niečo?" otočil sa na mňa génius. Mykla som ramenami. Sama som nevedela na nič prísť. "Nie, proste ako keby som mala v hlave prázdno," bola som z toho rozrušená.

**

Ležala som vo svojej posteli. Chcela som si konečne oddýchnuť. Spánok mi chýbal ako káva, ktorú som dlho nemala. Lenže som sa len prehadzovala. Nemohla som zažmúriť ani očko. Preto som sa rozhodla ísť do kuchyne pre kakao. Obliekla som si len tričko nášho Kapitána. Bolo dosť pohodlné. Dnes som ho ani nevidela. Chápem ho, chcel byť so svojím priateľom. Nezazlievam mu to. My dvaja nie sme pár oficiálne. Nespýtal sa ma na to.

Posadila som sa na barovú stoličku a pila kakao. Aspoň niečo čo dokážem spracovať. "Nečakal som v naše stretnutie Red Star," neviem čo tu chce ale mala som ostať v izbe. "Nikdy som ťa nechcela vidieť, ale svet to zariadil inak," zamrmlala som. Nechcela som sa s ním rozprávať. "Inak to nejde, pretože som jediný kto ti dokáže pomôcť," zasmial sa. "Lenže aj ja si pravdepodobne nič nebudem pamätať," otočila som sa priamo na neho. Videla som jeho zmätenosť. "Ako to myslíš?" nechápal. "Proste sa toto nikdy nestane ak to tak zariadim a preto by som si to nemala pamätať, takže ma budeš musieť rozpamätať," usmiala som sa na neho. Jeho pohľad nebol nadšený. Sám dobre vie ako ja verím niekomu. Bude sa musieť snažiť. 

A je to tu. Kto sa tešil?