Dnešný deň som skoro vstala a nehľadela som na nikoho. Tento deň si chcem užiť bez všetkých. Potrebujem nejakú zmenu. Všade sa chystá boj, ale ja na to nie som pripravená. Kapitán America mi vyznal lásku. Čakala som na to celý život. Ale stojí mi to za to? Prečo nie som teda šťastná?

Obliekla som si normálne oblečenie. Klasické modré rifľové šortky a biele tielko. Na nohy som obula svoje tenisky. Opatrnými krokmi som sa vytratila z izby. Musím sa dostať odtiaľto. Práca, ktorá ma tu drží je dosť dôležitá. Dosť bolo môjho sťažovania. Celý tento dej môjho života je ako fantasy kniha so zápletkami. Čakám šťastný koniec, ale reálne nikdy nenastane.

Kráčala som parkom, kde nikde nikoho nebolo. Predsa je skoro ráno. Kto by len o tretej ráno bol vonku? Aký mám dôvod byť vonku? Potrebujem premýšľať. Tony mal pravdu. Mala by som sa vrátiť späť do minulosti, aby som tomu zabránila. Toto sa týka každej reality nie len tejto. Nedokážem absorbovať všetko. Sila, ktorá mnou prechádza je dosť mocná, ale nemám na to. Viac by som nezniesla. Ale aké to nesie veľké riziko. Nikdy by som nepoznala Steve-a. Black Widow by zomrela a Iron man tiež. Bola by to veľká cena za záchranu ľudstva. Toto mi totiž vŕta v hlave. Možno by som mala prísť na spôsob ako tomu zabrániť, tak, že nikto z nich nezomrie. Lenže to by som sa musela vrátiť do doby kedy bola vojna s Thanos-om. Myšlienky mi behali v hlave a ja som už nemala silu premýšľať ako to urobiť. Náročné cestovanie by ma obmedzilo na pár dní. Čiže by som ostala visieť v jednej dobe niekoľko dní. Energia na záchranu života je dosť vysoká. Hlavne potrebujem mať nejaké puto s nimi. A to aj mám.

Alebo by som mala pokračovať v tomto tu? Plán, ktorý nie je ani reálny? Skôr nikto nevie či aj zaberie. Ale čo Steve? Moje city k jeho osobe sú dosť veľké. Ale mohla by som si predsa k nemu vytvoriť vzťah aj v inej dobe. Lenže, to by nebolo ono. Som dosť zúfalá. Nevládzem už s týmto.

Sústredila som sa na svoju moc, hľadala som v mysli miesto kam by som sa mala vrátiť. Čo som vlastne hľadala? Neviem, len tak som sa nechala unášať tým čo moje podvedomie chce. Čo vlastne aj potrebujem. Okolo môjho tela sa zjavila biela žiara. Pomaly som sa začala presúvať a zároveň som mizla z tejto reality. Neviem prečo som to urobila ale moje podvedomie to vedelo.

Otvorila som oči a snažila sa orientovať. Toto mi bolo dosť známe. Ako keby som bola zase na našej základne. Lenže toto nebola naša. Nebola som tu vítaná. Mala som strach, že keď ma tu uvidia hneď ma zatvoria do väzenia. Musela som sa dostať na strechu. Tam budem musieť zotrvať pokým nadobudnem nejakú energiu. Dosť ma to vyčerpalo. Neviem prečo som sa preniesla do reality kde sme boli pred nedávnom. Ako som tu mohla chodiť s ním. Winter Soldier. Ako? Vždy som mala rada jeho. Ale tu to zjavne aj inak prebieha. Patrím tu do toho najlepšieho tímu a ani tu neriešim také veci ako u nás. Podvedomie ma prenieslo sem asi z nejakého dôvodu.

Pomalými krokmi som šla ku schodisku. Zatiaľ som nikoho nestretla. To je dobré znamenie. Prikrčila som sa a tajne kráčala.

"Mala by si sa to naučiť lepšie," zasmial sa hlas za mnou. Zľakla som sa. Mykla som svojim telom. Obzrela som sa cez rameno a videla to dokonalé telo. "Steve," vydýchla som. Nevedela som ako mám reagovať. Čo ak zistí, že nie som odtiaľto. "Nemaj strach Saskia, viem že si z inej reality," zasmial sa. Ostala som dosť prekvapená. Ako to vie? Zdvihla som obočie. "Ako si ma poznal?" opýtala som sa zvedavo. Zasmial sa a pristúpil ku mne bližšie. "Pozeráš sa na mňa dosť zamilovane, tu je tvoje dvojča s mojím kamarátom," mykol ramenami. To nemyslí vážne. Stále som s ním? "Fajn, prekukol si ma," zasmiala som sa. "Mali by sme ísť ku mne, nikto tam nebude a budeme mať aj čas na to čo tu robíš," neviem ako to robil ale páčilo sa mi to.

Steve ma potiahol smerom k jeho spálni. Vtipné je, že to tu je rovnaké ako u nás. Zatvoril za nami dvere. Ako som si všimla aj ich zamkol. Posadila som sa k nemu. "Tak, teraz mi povedz čo tu robíš," hľadel mi do očí. Povzdychla som si. "Ani neviem, nevládzem," padla mi prvá slza. "Všetko sa v našej realite kazí, podľa Antonyho by som sa mala vrátiť v čase a zastaviť to skôr ako to príde," mykla som ramenami. "A čo ti v tom bráni? Znie to ako dobrý nápad," snažil sa nájsť slová a pochopenie v mojej situácii. "Lenže to by nebola žiadna Natasha, Tony. Boli by mŕtvy," zašepkala som. "Nikdy by som nestretla teba," pozrela som sa do jeho nádherných očí. "V tejto realite je to iné, som zvyknutý na tú bolesť, bez teba a tvojej lásky," smutno sklopil zrak. "Steve, milujem ťa, tak strašne moc, nemôžem prísť o teba, možno preto ma sem podvedomie donieslo," plakala som. "Ani si nevieš predstaviť ako dlho som čakal na to kým to budem počuť z tvojich úst," usmial sa. Priblížil sa ku mne o niečo bližšie. "Ale viem, že ty nie si z tejto doby," smutne sa pousmial. "Však to neznamená, že by som s tebou nemohla dnes stráviť deň" pohladila som ho po tvári. "Máš pravdu," zasmial sa. "Mohli by sme si pustiť film" usmiala som sa. "Nikto tu dnes nie je máme voľno" uistil ma.

Ležala som u Kapitána v posteli a bola som opretá o jeho pevnú hruď. Chápem ,že by som mala byť v mojej realite. Možno sa o mňa boja. Lenže teraz som sa cítila tak perfektne. Tento Steve neriešil žiadne problémy. Užíval si moju prítomnosť. A ja prekvapivo jeho. Pozerali sme nejaký menší horor. Nebolo to nič hrozné. Ale aj tak som to využívala na to aby som sa k nemu viacej pritúlila. Objímal ma. "Ja, môžem ťa pobozkať?" jeho hlas znel ako melódia rána. "Na to sa nemusíš pýtať," usmiala som sa.

Naklonil sa ku mne a ja som sa poddala. Jeho mäkké pery sa nalepili na moje. Začala som sa pohybovať mojimi perami zarovno s jeho. Jeho ruky sa dotkli môjho pásu a zároveň si ma prehodil na seba. Bolo to tak vzrušujúce. Hmatal jeho rukami na moje pozadie. Cítila som to narastajúce vzrušenie. "Môžem.." nenechala som ho ani dohovoriť. "Prestaň sa pýtať a sprav to," šepla som mu do pier. Neváhal a začal ma vyzliekať. Jeho narastajúca pýcha ma nabudila ešte viac.

O pár hodín neskôr

Obaja oddychujeme na posteli. Neverím, že sa to zase stalo. Ale tento je z inej doby. No stálo to za to. Oprela som sa o jeho hruď. "To bolo skvelé," vydýchol si. "Musím súhlasiť, wow," pobozkala som ho. Možno toto mi chýbalo. Niekto kto ma pomazná a vypočuje. "Ďakujem ti že si ma vypočul. Nesmierne som si to užila s tebou. No ale budem sa musieť vrátiť, aby som vymyslela plán," usmiala som sa. Videla som ako posmutnel. Aj mne bude chýbať. "Uvidíme sa ešte?" šepol otázku. "Samozrejme, prídem čo najskôr budem môcť, ale budeš ma vidieť veď aj ja som v tejto realite" zasmiala som sa. "Ale nemôžem ťa pobozkať a ani sa ťa dotýkať," následne to urobil. "Budem tu čo najskôr," pobozkala som ho.

Postavila som sa do stredu jeho izby a sústredila som sa na moju realitu. Chcela som sa vrátiť? Musela som. Ale mám tam svojho Kapitána. Zamávala som môjmu milencovi a už som cítila ako moje telo mizne.

Objavila som sa v strede svojej izby už v našej realite. Unavená nie som. Ale začalo mi to páliť. Dostala som skvelý nápad. Možno by som mohla preniesť sem druhého Kapitána. Mohli by sa s nami spojiť. Možno by sme boli silnejší. 

Čo vravíte na túto časť? Ako sa vám páči Saskiin nápad? Urobila dobre, že sa zblížila so Steve-om z inej reality?