Sedeli sme za stolom v kuchyni. Každý ponorený do svojich myšlienok. Raňajky sme si naplno užívali. Čaká nás ťažká misia. Stále som neverila v svoju silu, ktorá nám mala pomôcť. Možno som príliš skromná, alebo len mám strach. Áno je to tak nazvala by som to strach.

Po raňajkách som kráčala dlhými chodbami. Mala som namierené do tréningovej miestnosti. Chodba bola prázdna, zdala sa byť nekonečná. Ticho sa dalo krájať. Jediné čo sa ozývalo sú moje kroky dopadajúce na dlážku. Myšlienky vírili v hlave a snažila som sa to celé v sebe urovnať. Každý môj krok znázorňoval myšlienku, ktorá ma posúvala vpred. Tony mal pravdu. Musím to byť ja. Svet nie je pripravený na skazu. Nikdy nebol. Bála som sa len pár vecí, ktoré som nemohla ani len vysloviť. Keď toto všetko skončí, čo bude ďalej. Radšej som to vypáčila z hlavy. Nemala by som sa takto psychicky prečerpávať, pokiaľ nebude po všetkom. Na zničenie toho kameňa potrebujem všetku energiu, ktorú viem sama vytvoriť. Zatiaľ neviem ako je na tom Tony, ako sa posunul v bádaní. Bruce sa snaží prísť na spôsob ako to všetko zariadiť bez poškodenia planéty alebo mňa samotnej. To že mi hrozí smrť pri takej energii viem. Beriem na seba všetku zodpovednosť. Stojí mi to za záchranu zeme.

Vošla som do telocvične a pomaly a isto kráčala pre veci. Chcem dnes boxovať. Nie, že by ma to bavilo, ale počula som ako sa pri tom zbavuje človek stresu. Z čoho by som mohla byť v strese? Všetko čo sa deje okolo mňa je ako jeden veľký sen. Kto by čakal aká z tohto vznikne realita? Ľudí, ktorých som obdivovala len z diaľky sú reálny. Kamarátim sa s nimi. Teda aspoň myslím. Som skôr samotárka. Aspoň to tak bývalo. Zohla som sa pre rukavice, ktoré mi mali pomôcť zabrániť nejakým zraneniam pri tejto aktivite.

S ťažkým povzdychom som sa dala do toho prečo som sem aj prišla. Potrebujem si vybiť energiu, tú zlú. Toľko zodpovednosti padá na moje ramená a ja nie som pripravená uniesť ju. Bála som sa smrti. Aj keď všade sa tvárim ako sa ničoho nebojím pravda je niekde inde. Spôsob akým sa prezentujem, niekedy skrýva moje skutočné pocity.

Mlátila som do mechu predo mnou. Striedala som rôzne údery, ale lepšie som sa teda necítila. Pohlcovala ma vlastná sila. Moje vnútro pod každým úderom temnelo a na myseľ mi prichádzali čierne myšlienky. Túžila som sa oslobodiť od tohto sveta. Chcela som mať niečo čo nemá nikto. Pokoj. Život je jedna veľká hra, ktorú sa človek musí naučiť žiť. Ďalší úder vrece rozhýbal akoby nič. Moja sila sa prenášala do hnevu. Hnevalo ma ako som v skutočnosti slabá, ako trpím a neviem sa posunúť ďalej. Chcem veľa ale nič z toho neviem preniesť do reality. Srdce bilo neskutočne rýchlo. Dych sa mi rapídne zvýšil. Údery mojich rúk sa zvyšovali v tempe a dodávali aj na sile. Vrece sa hýbalo zo strany na stranu pod náporom toľkej sily. Emócie som nechávala prúdiť v mojej krvi. Chcela som to dostať všetko zo seba von. Som nikto. Nemám tu čo robiť. Nikdy sa mi nič nepodarí, načo sa tváriť že mi patrí svet. Aj tak to je o inom. Cítila som ako vo mne splanul oheň, ktorý som nevedela uhasiť. Tornádo pocitov ovládalo moje ruky, moju myseľ. Začínala som ľutovať sama seba. Prečo sa snažím byť niekde ak na to nemám? Možno mám len tie ambície niekde v mojej hlave, ale realita je niečo čo ma privádza do skutočnosti čo je reálne. Nemôžem byť zahalená v minulosti. Mala by som sa snažiť byť tým kým v skutočnosti som. Hnev na samu seba som potláčala príliš dlho. Teraz som ho nemohla zastaviť. Tento šport je niečo čo ma posúva vpred. Cítila som ako ma emócie opúšťajú. Chcela som sa upokojiť ale vždy niečo vo mne ma hnevalo viacej. Snažila som sa pochopiť čo mám vlastne robiť. Nechcela som sa vzdat vecí, ktoré pre mňa niečo znamenajú. Ale kvôli tým veciam nemám život aký by som potrebovala. Vždy ma to oberá o kúsok života. Som až príliš sebecká aby som sa tvárila ako som v poriadku.

Posledný úder, ktorý som zasadila do vreca spôsobilo, že sa odtrhlo. Letelo až na koniec telocvične a narazilo do steny. "Dnes nie si v poriadku," zaznel hlas, ktorý som nepočula už aspoň dva dni. Nechcela som sa otáčať, pretože z očí mi tiekli slzy, ktoré som nevedela zastaviť. Cítila som sa ako troska. "Ja," prelomil sa mi hlas. Nemohla som pokračovať rozprávať. Slzy mi bránili v normálnom rozprávaní. "Nemusíš hovoriť, ak nechceš," priblížil sa ku mne. Jeho mohutné svalnaté paže objali môj trup a poriadne ma uväznil v jeho objatí. Slzy som už neskrývala. Vzlyky otriasali celou miestnosťou. Nemohla som si pomôcť. "Prepáč, nechcela som," oprášila som mu tričko, kde som mu ho zamokrila. "Čo sa deje?" páčilo sa mi ako sa o mňa zaujímal. "Proste som to zo seba potrebovala dostať von. Je toho na mňa veľa," smrkla som. Cítila som sa trápne, predsa len pred ním plačem. "Nemáš sa čoho báť, spolu to zvládneme," usmial sa na mňa. Kto by to povedal, že my dvaja budeme takto spolu vychádzať. Na začiatku ma chcel zabiť. Teraz sme ako tím.

"Poď, ideme za ostatnými, treba poriešiť plán," zasmial sa. Chytil ma za ruku a ťahal do spoločenskej miestnosti ako ju nazývam. V tichosti sme spolu kráčali dlhými chodbami, ktoré som poznala už naspamäť. Ťažko sa mi znova všetky emócie uzatvárali do môjho vnútra. Lenže ak by som to neurobila nemohla by som svoju silu využiť na plno. Steve ma očkom sledoval a ja som sa cítila v bezpečí aspoň na malú chvíľu.

V spoločenskej miestnosti už boli všetci. Posadila som sa na svoje miesto k Tonymu. Pretože obaja sme to vymysleli tak musíme to poriadne vysvetliť. "Môžeme začať," usmial sa Tony. "Star použije svoju moc, aby našla teserakt," začal na úvod Tony. Áno, toto znelo ľahko. "Keď ho nájdem, vysajem do seba z neho všetku energiu, ktorú budem môcť prijať," prerušil ma zase Tony. "Naša úloha je pripevniť na ten kameň bombu a vyhodiť ho do vzduchu," dokončil náš šialený plán Iron man. Čakali sme čo povedia ostatní. Netvárili sa nadšene z toho čo sme im povedali. Áno je to dosť nebezpečné. Môže sa proste niečo pokaziť a nedopadne to podľa predstáv. "Zbláznili ste sa? Obaja?" postavila sa Natasha. Pozreli sme sa na seba a potom na ňu. "Nie, ale toto je jediná možnosť ako ho zničiť a zabrániť katastrofe," ozvala som sa. Možno to nebol dobrý plán ale je jediný, ktorý máme. "To nedovolím, môže ťa to zabiť," tresol o stôl Kapitán. Lenže on to nepochopil. Ja som si nepýtala zvolenie. "Je to moje rozhodnutie, nepýtala som si o povolenie. Oznamujem Vám to ako hotovú vec," teraz som sa postavila aj ja. Samozrejme, že tá moja malá chvíľa emocionálna ma už opustila. Môj hlas znel chladne ako mramor. Nehodlala som ustúpiť do úzadia, len pretože sa o mňa Steve bojí. "Mali by sme zvážiť aj iné možnosti," navrhol Barton. Zasmiala som sa. "Nie je iná možnosť," schladila som jeho ideu. "Má pravdu, nič iné neexistuje. Nikto iný tú energiu neznesie ako ona," postavil sa Thor. Aspoň on chápe vážnosť situácie. "Prestaň ich v tom podporovať," zavrčala Wanda. "najprv postavíme Vision-a a potom sa môžeme dať na tento plán," ozvala som sa. "Nemôžeme ho dostavať až potom?" zamrmlal Tony. Asi nevedel ako má s tým pokračovať. "Nie, Vision je dosť dôležitý pre tento plán, takže hor sa do práce," zasmiala som sa. "Odkedy nám velí?" pozrel sa Tony na Kapitána. Pretočila som očami a neriešila ho. Jeho chovanie je aspoň na normálnej úrovni ako pred tým. Čaká nás dlhý a ťažký boj. Mala by som sa pripraviť. "Od vtedy čo zamrzlík obdivuje našu hviezdu," podrypol si Tony. Aj sa to dalo čakať. Pokrútila som hlavou a radšej šla do laboratória. Vision by mal byť medzi nami za dva dni. Potrebujú moju pomoc. Už sa neviem dočkať tej samovražednej misie.