Plán bol ľahký a vysvetlený. Máme na to nejaké dva dni voľna a preto máme voľno. Viem, nedáva to celé zmysel. Snažila som sa oddýchnuť si od týchto vecí. Možno by som sa mohla niekam vypariť. Nechcem tu stráviť svoje voľno.

Každý sa rozletel po svojej ceste. Takže dva dni nikono neuvidím v Tower. Stále som premýšľala o tom našom menšom pláne ako zničiť teserakt. Nemohla som si pomôcť, ale cítila som v tom nejaký zádrhel. Vsiať do seba energiu, ktorá je sama o sebe nebezpečná je dosť riskantné.

Sedela som v kuchyni a raňajkovala. V noci som ani nespala. Hlavu som mala plnú vecí, ktoré mi nedali sapť. Všetci sa pobrali za svojimi rodinami. Teda Tony využil svoje dva dni hľadaním jeho ženy a dcéry. Ani som sa mu nečudovala. Myslia si, že je mŕtvi. Čo reálne aj je pre svet. Čo sa týka toho robota, ktorý je v jeho laboratóriu nie je dokončený. Kameň mysle sme už aktivovali do jeho čela alebo aj hlavy ako by som to povedala. Wanda sa už nevie dočkať jeho aktivácie. Momentálne sa mu nahrávajú spomienky. Steve tu asi ostal tiež. Nemal by predsa kam ísť.

"Našiel som ju," vošiel dnu Tony. Zdvihla som obočie a čakala čo povie. "Našiel som Pepper a moju dcéru," radoval sa ako malý chlapec. Pousmiala som sa nad tým. Je konečne šťastný. Ale vydrží mu to? "Mohla by si ísť so mnou," nečakala som niečo takéto. "Ja? A prečo?" zaujímala som sa o jeho nápad, alebo skôr prosbu. "Neviem ako bude reagovať na toto," ukázal na seba. Musím uznať, je fakt vtipný. Zasmiala som sa z plného hrdla na jeho pekný vtip. Možno má pravdu. Bude ma tam treba. "Dobre kámo,kedy?" zaujímala som sa. Steve je ani neviem kde. Potrebujem niekde vypustiť paru. A hlavne sa musím ísť pripraviť na moju úlohu v ich pláne. "Môžeme ísť aj teraz, neviem sa ich dočkať.

Ako čas plynul tak ja a Tony sme sa vybrali za jeho rodinou. Nemohla som si pomôcť, usmievala som sa aj cez to všetko čo sa deje. Mala som na svojich pleciach veľa zodpovednosti. Cesta kam sme cestovali bola nie až tak krátka. Zatiaľ ma oboznámil s plánmi, ako si predstavuje ich stretnutie. Som len navyše, pretože ja ju nepoznám a ani jeho dcéru. Ale budem poctená.

"Vieš, mám otázku," začala som jemne. "Prečo si ma o to požiadal?" nedokázala som si vysvetliť jeho žiadosť. "Aby som ti pravdu povedal, občas musím svoju stránku egoistu skryť. Pomohla si mi a chcem aby to vedela aj moja rodina," usmial sa. Do riti, kto to teda predo mnou stojí? Žeby sa zmenil smrťou? "Vážim si to Tony, ale mal by si byť sám sebou," usmiala som sa. Aby som to objasnila. Pilotujeme Quijet. Inak by sme sa tam nemali ako dostať. Mala som vyložené nohy na palube. Hľadela som priamo pred seba. Vnímala som okolitú nádheru. Chvíľa bez práce, ktorú mám krátko. Vyzeralo to tu nádherne. Ani sa nedivím, že sem išla bývať.

Tony nadstavil autopilota. Čakala som kedy to urobí. Musel si ísť naliať alkohol. A to ponúkol aj mne. Nemala som s tým problém. Posadila som sa oproti nemu a čakala kým sa dostaneme na miesto. "Inak, ako to je medzi tebou a starkým?" otázka ma mierne zarazila až som sa začala dusiť pitím. Ako to je medzi nami? Neviem, čo by som mu mala povedať? Sama to neviem. Všetko čo sa udialo medzi nami je len chvíľková záležitosť. Stále cítim v ňom pochybnosti. Poznačilo ho toto všetko. Zase sa objavil vo svete kde nie je pre neho miesto. Pozná len boje a rozkazy. Čo by tu iné robil? "Tony, ani ja sama neviem," ťažko som si povzdychla. "Mal som sa spýtať skôr, čo by si chcela mať s ním," zasmial sa na mojom výraze. "Úprimne?" nadvihol obočie. "Áno, čo asi tak iné by som chcel počuť," sarkazmus z jeho úst vychádzal ako jed. Vzdychla som si. "Chcela by som s ním mať niečo viac ako taký zlý vzťah, proste ho asi milujem," zasmiala som sa na mojej sporstosti. Naozaj je to to čo cítim? Aj som zabudla na to, že pracujem niekde ako je tajná špionážna organizácia. Potrebovala som sa poriadne uvoľniť a začať vnímať miesto kde som.

"Už sme tu," postavil sa Tony. Vnímala som jeho nadšenie. Konečne uvidí rodinu, ja som ju nevidela ani nepamätám. Ale za to mi rodina nechýba. Teraz tu mám novú rodinu asi. Už to tak beriem. Postavila som sa a obliekla si kombinézu. Čierna ako tma, jediná len moja hlava svietila. Teda moje vlasy vynikali ako obvykle. Tony nervózne šiel von z tohto jetu.

Dlho sa odhodlával zaklopať na dvere, kde žije jeho dcéra a manželka. Jeho postoj bol zvláštny. Zdal sa byť nervózny. "Urobím to za teba," obehla som ho a zabúchala na dvere od domu kde je jeho rodina. Neveriacky sa na mňa pozrel. Mykla som ramenami a čakala čo sa bude diať.

Po nejakej chvíli dvere otvorilo malé dievča, teda už mohla mať ale dvanásť rokov. "Mohla by si zavolať maminku?" Tony šepol. Bolo to neuveriteľné. Ten cit v jeho hlase pre jeho dcéru. Dievčatko prikývlo a bežalo dnu. Pri tom zatvorila dvere. Bolo počuť ako volá maminku. Už sa teším na jej výraz. Aspoň na chvíľku som zabudla na situáciu, ktorá sa deje okolo nás. Nemyslela som si ako to dopadne. Dvere sa otvorili a v nich stála ona. Žena, kvôli ktorej by Iron man obehol aj svet. Chytila sa za ústa a v očiach sa hromadili slzy. Vzlyky z jej úst vychádzali hlasno. Dojala ma na toľko, že aj mne vybehli slzy. Vrhla sa mu do náručia. "Ako, ako je to možné," šepkala pomedzi slzy. Chápem ju, nevidela ho dlho. No zároveň bola pri tom ako zomrel. Tony sa obzrel na mňa. Posunul sa ku mne a rukou ma objal. "Toto dievča, mi zachránilo život," neverím. Je toto on? Nestojí predo mnou jeho kópia? Pepper ma hneď objala. Cítila som ako sa chveje. "No tak, poďte dnu," ustúpila od dverí.

Po dvoch hodinách

"Tony, mali by sme sa vrátiť," pozrela som sa na hodiny. Počas našej návštevy sa nestalo nič nezvyčajné. Obaja sa rozprávali a smiali. Iron man jej vysvetlil ako sa ocitol tu v tomto svete. Moc som sa do toho nezapájala. Potrebovali by čas spolu aby si zvykli zase. Pozrel sa na mňa a prikývol. "Neboj sa, vrátim sa keď dokončíme čo sme začali," objal svoju ženu a dal jej jemný bozk do vlasov. "Nechceš tu ostať s nami?" ukázala na ich spoločnú dcéru. Priznávam, bolo to dojemné. "Prepáč Pepper, ale vrátila som ho kvôli niečomu. Je mi zaviazaný. Toto všetko skončí a vráti sa k vám," viem, možno trocha drsné slová. Ale nič iné by nezabralo. Chovám sa občas ako debil, neviem racionálne uvažovať a ani konať. Možno sú moje myšlienkové pochody tak rýchle, že konajú priamo katastrofálne veci, ale som tu na to aby som porazila zlo. To je dôvod prečo sa moja povaha v tejto brandži vypláca. Som totiž nevyspytateľná. Očakávam priveľa a sama dávam minimum. "Žiaden strach, bude tam ľadovec," mrkol na ňu. Pre tento raz som sa zamračila ja. "Kto ti ju je ľadovec?" zahrmela som mocným hlasom. Nadvihol obočie a ani mi nevenoval pozornosť. "Samozrejme, tá tvoja neodbitná láska," zasmial sa sarkasticky. Vôbec som sa netešila rozhodnutiu ho sem sprevádzať, vždy musí nejak pokaziť situáciu. "Ideme," rozhodla som. Možno som vodcovský typ, no nie vždy to vyjde.

Ráznym krokom som nastúpila do jetu. Nechcela som meškať na základňu. Svoj účel misie som splnila. "Ďakujem ti," prešiel okolo mňa a sadol si do kresla pilota. Nechápavo som ho pozorovala. Naozaj mi povedal to slovo? Zmenil sa. Presne tak ako aj ostatný. Už to nie je to čo pred tým. Prešli si smrťou. Ťažko sa vracajú do týchto životov. 

Po dlhej dobe som dokázala napísať bezvýznamný diel. občas už strácam inšpiráciu ako to býva u mňa zvykom. Ťažko sa mi píše, keď už nie som do toho taká obutá ako na začiatku. Išla som to písať s takou dobrou náladou, veľa nápadov, niektoré som ani nepoužila. No, teraz to je také že neviem ako pokračovať. Tým chcem povedať ak sa vám to prestane páčiť pochopím to.