„Ako si sa sem dostala?" osopila som sa na bývalú agentku, ktorá kedysi pracovala. Keď skončila organizácia tak aj agenti. „Fury ma povolal" uškrnula sa. Toto som presne nechcela. Ďalšia príťaž. Nestačí, že to tu ledva držíme musí proste prísť. „Ale Fury nie je s nami, my sa neriadime ním" zamrmlala som. Mala som sa pripraviť na to čo bude mojou úlohou. Mám nás preniesť ale nie do minulosti, ale do inej reality, aby sme mohli hľadať teseract. Teraz budem jedine vyčerpaná a unavená psychicky. „Sharon, čo tu robíš?" pripojil sa ku mne veliteľ nášho tímu. Vyzerala, že so sebou sekne. Vedela, že odišiel ale toto ju asi odrovnalo. „Je to ťažké vidieť ho zase tu, keď si sa zmierila s jeho odchodom," musela som si pod rypnúť. Jej tvár sa zmenila na odtieň rajčiny. Zasmiala som sa priamo od srdca. Kapitán sa na mňa otočil. „Si pripravená?" znel to ako rozkaz a ani nie otázka. Povzdychla som si. „Nie, nie som" zamrmlala som. Nadvihol obočie. Dal ruky v bok. „Tak čo tu ešte robíš?" fajn, toto bol už rozkaz. Ale to by som nebola ja ak by som nemala posledné slovo. „Vieš Kapitán," jemne som prešla rukou po jeho hrudi. Cítila som ako sa napol. „Mohol by si mi pomôcť," zvodne som zašepkala aby ma počula aj tá krava. A aby nebolo málo pobozkala som ho priamo pred ňou. Je mi jasné, že bola do neho zamilovaná. A ja sa nerada delím. Jeho tvár nemenila mimiku. Cítil sa trápne to viem. Ale teraz to je jedno. Mala by som zdrhať kým môžem. Otočila som sa a bežala cez chodbu. „Stoj, do riti," kričal za mnou. „Pozor na slovník Kapitán," smiala som sa ako šialenec. Zabudla som na nejakú mrchu, proste som sa uvoľnila a bežala.

Vbehla som do izby. Bola prvá, ktorá bola po ruke. Zatvorila som a zamkla aby ma náhodou nenašiel. „Čo sa tu skrývaš?" otázka neznámej osoby ma dosť vyľakala. Otočila som sa a hneď sa mi uľavilo keď som uvidela Natashu. „Prepáč, ale Steve," zamrmlala som. Potľapkala si na posteľ vedľa nej. Tak som tam prešla a sadla si k nej. Mala som zmiešané pocity, možno by som sa mohla vyrozprávať. „Tak čo sa deje?" naznačila aby som začala rozprávať. „Steve sa deje, cítim sa pri ňom inak. Proste sme sa spolu vyspali," už som to nevydržala. Musela som to proste povedať. Potrebujem to s niekým prebrať. Vyzerala byť dosť prekvapená. „To nemyslíš vážne," otvárala ústa ako kapor. „A k tomu som mala na chodbe menší incident so Sharon, neviem čo tu robí," zamrmlala som. Možno som v nej videla konkurenciu. „Provokovala si, že?" jej obočie vystrelilo až k nebesiam. Za tak malú chvíľu ma má prečítanú ako knihu. Mykla som ramenami. „Jasné, že áno. Pobozkala som ho priamo pred ňou," víťazne som sa zasmiala. Natasha sa ku mne pridala. „Ten musel byť červený ako rak," smiali sme sa spolu. V tom sa dvere rozrazili a v nich stál náš hrdina. Jeho tvár mala vážny výraz, ktorý nás nútil sa smiať ešte viac.

„Mala by si sa pripraviť agentka," wow, nazval ma niečím čím nie som. Asi ma chcel nahnevať. „A pomôžete mi Kapitán?" musím sa priznať, že je to lepšie ak medzi sebou nebojujeme. Páči sa mi táto príjemná zmena jeho nálady a postoja ku mne. Zvesil ruky pozdĺž tela. „Poď," natiahol ku mne ruku. Zamávala som svojej psychiatričke, alebo ako sa to nazýva.

Zatvorili sme sa v jeho izbe. Vedela som to. Je to starý úchyl. Aj keď nevyzerá tak staro. Je ešte v najlepších rokoch. Usmiala som sa. Proste o tomto som vždy snívala. Ľahli sme si do postele. Pritúlila som sa ako to mám zvykom. „Ako ti môžem pomôcť," ozval sa Steve. Mne stačilo len to, že tu ležal pri mne. Pozrela som sa na neho. Jeho oči ma priam hypnotizovali. „Stačí, že si pri mne," zašepkala som. Moje telo sa potrebuje dostať do bodu, keď bude plné energie, potrebujem totiž veľa sily na prenos. Aby som to jasnejšie vysvetlila. Prístroj, ktorým oni cestovali do minulosti troška upravíme. Bude slúžiť ako rampa pre moju schopnosť. Bude poháňaná mojou silou a bude slúžiť ako náš vstupný bod. Potrebujem aby s nami šli všetci Avengers. Teda okrem Petra a Ant-mana. Tí dvaja budú situáciu monitorovať odtiaľto. Ale zase ak by sa niečo pokazil viem sa vrátiť a preniesť ich všetkých so sebou. Potrebujeme nájsť toho čo ukradol našu vec. Ťažko sa to bude robiť ale potrebujeme to. Časom keď ho nájdeme ho musíme zajať. Prečo časom? Čas sa pohybuje v iných realitách inak ako v tej našej. Vnímať ho nikto z nás nebude inak, ale skutočnosť bude iná.

O hodinu

Práve sa nachádzame v laboratóriu Tonyho. Všetky potrebné veci máme nachystané. „Tak, ako budeme postupovať? Kde začneme?" zaujímal sa Bruce. Áno aj on ide s nami. Potrebujem ho mať pri sebe. Poobzerala som sa po všetkých čo tu boli. V očiach mali nádej. Videla som to odhodlanie, ktoré mne zrazu chýba. Už som si nebola taká istá. Toto je jedna z najväčších misií hneď po poslednej bitke. Proste ako keby som stratila reč. Pocítila som niečie ruky na mojom páse. Ten niekto si položil hlavu na moje rameno a pritlačil moje telo o jeho. „To zvládneš, verím ti" pošepkal mi Steve. Dodal mi odvahu. A ani som neriešila, že toto urobil pred ostatnými. Videla som ich prekvapené pohľady. No nikto to neriešil. „Fajn, plán je takýto," nadýchla som sa. Musela som sa zachovať ako pravý vodca. „Dokážem zacítiť energiu tej kocky, takže budem postupovať tak, že budeme navštevovať miesta, ktorými prešla jeho energia. Začneme od najslabšej," zahrmel môj hlas. „Keď dokážeš vycítiť jeho energiu, prečo začíname od najmenšej vlny," ozval sa Clint. „Pretože sa stále môže nachádzať v tej realite len slabne jeho výrazná stopa. Teseract má tiež svoje limity" ozvala som sa. Musíme myslieť esteticky. Žiadne chyby si nemôžeme dopustiť. „Ak cestuje pravidelne, stráca svoju stopu, pretože míňa energiu určenú na jeho prežitie," pridal sa Thor. No teraz ma to napadlo. Pozrela som sa významne na neho. Nechápal čo chcem. „A čo ak donútime aby cestoval a jeho moc sa vytratí, vyčerpá sa a nikdy sa neobnoví," navrhla som. Nebolo to zlé riešenie, ale musela by som absorbovať jeho moc. „Vieš ako to funguje, moc musí byť prenášaná nie zaniknutá," mal v tom pravdu, ale existovalo veľa možností ako to urobiť. V hlave sa mi rodil plán. „A čo keby sme jeho zvyšnú energiu využili na oživenie Vision-a?" napadla ma táto šialená možnosť. Pozrela som sa s nádejou na Tonyho. Jeho inteligencia by mala poslúžiť na moju prosbu. Znel to ako dobrý nápad, len či je možný. „Možno by sme to vedeli urobiť, ale musíme ho previesť sem," rozhodol. „Pripravený?" preventívne som sa spýtala. Každý oblečený v obleku svojej podstaty. Všetky hlavy prikývli a už sme mohli ísť.

Stáli sme na ploche, náš bod, ktorý bude mojim mostíkom. Zatvorila som oči. Musela som sa sústrediť na energiu, ktorú vysielala teseract. Vnímala som malé modré vlnky, ktoré sa mi zjavili v hlave. Čakala som na signál, na ten správny bod. Hlava sa mi točila, nával energie prichádzal vo veľkom. Vnímala som žiarenie, ktoré zo seba prenášal smerom ku mne. Ako keby ma volal. Chytila som za ruky tých čo boli po mojej strane. To bol signál pre ostatných aby sa spojili rukami. Nemohla som si dopustiť chyby. Cítila som teseract v diaľke. Moju moc som sústredila tak aby nás dostala k nemu. Cítila som tú žiaru, ktorá zo mňa vychádzala. Ako keby som sa prenášala do minulosti, len som plynula časom medzi realitami. Telo sa mi rozplynulo a blúdilo svetmi. Naše častice sa posúvali vpred. Blížili sme sa k cieľu, ktorý nás tak čakal.

Prudko som otvorila oči, pustila som ich ruky a zhlboka dýchala. „Kde to sme?" ozval sa Barton. Vydýchla som a pozrela sa okolo seba. Vyzeralo to tu ako keby sme boli stále v New Yorku ale inak. „Myslím, že táto realita je popredu viacej ako tá naša" ozvala som sa. „Do paroma," spomenula som si na dosť dôležitú informáciu. Pozreli sa a čkali čo poviem. „Sú tu naše kópie, teda naše ja v tejto realite," vysvetlila som. „Takže musíme byť opatrní," Rogers to pochopil správne. Toto už nie je hra, tu sa nesmie nič pokaziť.

Nejak som sa zase rozpísala. :D