Prebudila som sa s veľkou bolesťou hlavy. Všetko čo sa udialo si dosť pamätám, ale nevedela som tomu zabrániť. Ako som mohla tak ľahko podľahnú niekomu ako je boh lží. Opatrne som sa posadila na posteli a obzerala sa okolo seba. Tu to poznám. Izba Kapitána. Ale ako som sa sem dostala? Nemala by som tu vôbec byť. Postavila som sa dosť prudko. Hneď sa mi zatočila hlava. Takže som sa opäť posadila na posteľ. Nevnímala som studenú podlahu pod mojimi bosými nohami. Hlava sa mi mierne točila. Celé telo sa triaslo od náhlej zimy, ktorá nechcela ustáť. Znova som sa postavila a už som sa udržala hore. Ledva som videla pred seba. Musela to byť poriadna rada. Povzdychla som si a pomalými krokmi som to skúšala až k dverám. Zachytila som sa o stenu a opatrne dlaňou zvierala kľučku. Dvere sa za sprievodu vŕzgania otvorili a ja som sa mohla cez nich dostať von.

Chodba bola prázdna, nikde žiadna živá bytosť. Pravou stranou tela som sa opierala o stenu, ktorá ma udržiavala v stoje. Chodidlá sa šúchali po studenej dlážke. Za sprievodu zimnice som blúdila po chodbách budovy. Za účelom nájsť svoju izbu. Myslím, že moje telo bolo dezorientované. Potrebovala som deku a čaj. Niečo sa dialo a ja som to nedokázala zo seba dostať. Nepríjemný pocit, pocit, že odpadnem ma sprevádza každým krokom. Bohužiaľ som si to teraz nemohla odpustiť. Vyšla som schody do podlažia, kde sa nachádza moja izba. Boli to snáď hodiny, čo som kráčala k dverám. Ale na šťastie to dlho netrvalo už.

Zachytila som sa o dvere a zatlačila. Moja izba bola zahalená do tej najtmavšej tmy, ktorú kedy svet poznal. Dotackala som sa k posteli, ktorá nebola na moje prekvapenie prázdna. S triaškou zimnice som sa posadila na kraj postele. Opatrne som si podoprela dlaňami hlavu. Povzdychla som si trasľavo. Pocit odpadnutia ma neopustil, žiadne uvoľnenie, len priťaženie. Nebola som v poriadku. Nemohla som tu ostať. Potrebujem lekára. Bruce by mi mohol pomôcť. Je to síce vedec, ale zvládne takéto veci. Budem tomu musieť aspoň veriť. Ale sama sa tam nedopravím. Nejak som sa doplazila k osobe na moje posteli. Drgala som do tej neznámej postavy. Pre tmu som nepoznala o koho sa jedná. „Hm.... hm..." no to je mi ale spánok. „Vstávaj, sss" sykla som od bolesti. A to bol asi spúšťač. Osoba vystrelila do sedu. Od ľaku som sa skotúľala z postele rovno na zem. Zase som sykla od bolesti. „Čo sa deje?" ten hlas som poznala. Nebudem sa vyzvedať čo tu chce a čo tu robí. „Ja... n-n-necítim sa dobre,.... je- je- je mi z-z-z-zima straš-š-ná," ledva som prehovorila. „Zoberiem ťa do laboratória, Bruce ti pomôže," nežne prehovoril. Nemala som silu sa postaviť. Pravdepodobne si to všimol, zobral ma na ruky ako princeznú.

Steve sa tváril dosť neprítomne. Asi nad niečím premýšľal. Nebrala som mu to. Nepotrebovala som sa s ním rozprávať, nemá ma rád. Povedala som veci, ktoré som nemala povedať, tak ako aj on. Nech sme akokoľvek nahnevaný na seba, viem, že to nie je až také zlé. Inak by mi teraz nepomohol. Proste je pre mňa niekto. City, ktoré som k nemu v sebe pestovala sú nesmierne silné. Je to len platonická láska, tak znela moja veta pre každý prípad.

Dvere na laboratóriu sa otvorili a Steve ma položil na stoličku. Myslím tú lekársku stoličku. „Idem pre Bruce-a" odišiel Kapitán. Znel dosť neutrálne. Nechcela som ho otravovať. Chcela som sa dostať len do svojej izby. Ak by som vedela, že je to on nebudila by som ho. Možno sa na mňa nahneval. Nie, to teraz nie je podstatné.

Dvere na laboratóriu sa otvorili a dnu vošli dve osoby. Náš veliteľ Steve a Hulk. Teda len jeho ľudská podoba. „Tak čo sa deje Star" odmlčal sa Bruce. Stále som sa triasla ako osika. Neviem prečo mi je taká zima. „Ja-ja neviem," drkotala som zubami. Bruce mi priložil k čelu ruku. Zamyslene si niečo zamrmlal. „Ako som si myslel" a otočil sa ku stolu. Niečo tam hľadal, rozhadzoval rukami a papiere lietali zo strany na stranu. Začínala som sa báť, čo ak to je niečo vážne.

Za sekundu sa ku mne otočil aj so striekačkou nejakej tekutiny. „Toto je látka, ktorá stimuluje tvoju psychickú bolesť" začal rozprávať. No mne sa to nejak nezdalo. „Ale ja nemám psychické bolesti," zamračila som sa na zeleného kamoša. „Necítiš to, ale zimnica je reakcia na ovládnutie, bolo dosť silné, že tvoja nervová sústava vylučuje signály do tela a spôsobuje tieto problémy," začal vysvetľovať. No ja som sa stratila niekde po prvom slove. Budem sa proste tváriť, že tomu rozumiem. Nadstavila som mu ruku a on len pokýval hlavou. Nechápala som čo tým chce povedať. „Ruka nie, tvoja hlava," a teraz prišiel ten strach. „Steve, chyť ju," a on tak urobil. Bože, toto ja dnes neprežijem. Slzy mi začali stekať po tvári. Cítila som ako ma slaná chuť prenasleduje až k perám. Kapitán ma držal pevno za hlavu. Bruce mi zase priviazal ruky ku kreslu. „Ak toto prežijem, nezabudnem ti to," znelo to dosť arogantne odo mňa. Ale toto mu fakt nezabudnem ako kopec iných vecí. „S tým sa dá ži," mrkol na mňa a už mi nevenoval pohľad. To nemôžu myslieť vážne. Bruce sa blížil so striekačkou smerom k mojej hlave. Vďaka séru, ktoré má v sebe Rogers, ma drží riadne aby som sa nemohla hýbať. Strach, ktorý ma sprevádzal ma nútil sa triasť. Ihla bola pri mojej pokožke. Cítila som ako sa borí do mojej pokožky na hlave. Vnímala som to až pri mojej lebke. „Áááááááááá.....Áááááááááá" vrieskala som ako zmyslov zbavená. Bolesť mnou prechádzala ako jasný blesk z neba. Cítila som každú moju bunku v tele pracovať. Moje telo sa automaticky hojilo.

„Zober ju do izby, dohliadni aby bola v teple," mám pocit, že som sa klepala od zimy ešte viacej. Cítila som ako ma zobral na ruky. Vnímala som len okrajovo čo sa deje. Vnímala som to teplo, ktoré ma upokojilo aspoň na malý moment. Prestala som sa triasť a vnímala len to teplo. „Maj sa Bruce," pozdravil ho a šiel preč. Každý krok, ktorý produkoval som vedela, zmysli sa mi zlepšili. Regenerácia je to čo sa teraz deje s mojím telom. Cítim to. Ako sa bunky celia, nervový systém pracuje na plnej úrovni.

„Čo to len stváraš Saskia" mrmlala si popod nos Kapitán. Počula som jeho slová, ale nemala som chuť odpovedať. Cítila som sa dosť trápne, musel ma niesť. Musel mi pomôcť. Taká spodina a nicka ako ja si ho dovolila využívať. Neviem čo mi to dal ale cítim sa ako troska, ktorej je teraz dobre. Bola to ako keby nejaká droga. Opantalo mi to myseľ. Tá chodba sa zdala byť nekonečná. Čas, ktorý bežal som vôbec nejak nepostrehla. Bola som dosť unavená. Zívala som dosť často. „Vydrž, už sme na izbe," hlas bol ako uspávanka. Mala som všetko. Teplo, ochrancu. To som momentálne potrebovala. Nehodlala som prehovoriť. Nebolo to moc ani nutné.

Otvoril dvere na izbe. Kráčal k posteli. Ako moje telo opustilo jeho náruč pocítila som nával zimy. Telo sa začalo triasť ako osika a nevedela som prestať. Nevedel čo má so mnou robiť. „Ľahni si ... ku... mne," povedala som svoju prosbu. Nevedela som či vyhovie alebo nie. No teraz som potrebovala teplo. Povzdychol si. Matrac vedľa mňa sa prehla a paplón sa zdvihol. Jeho telo zapadlo ako skladačka do mojej postele. Jeho ruky sa objavili na mojom páse. Pritiahol si ma k sebe bližšie. A ja som mohla zase cítiť ten pocit tepla, ktorý ma pri ňom ovial. Prestala som sa triasť, upokojila som sa a vnímala jeho nádychy a výdychy.

„To, že som ti pomohol neznamená, že sme kamaráti. Si bohužiaľ súčasťou môjho tímu, je mojou povinnosťou ti pomôcť," vedela som, že to robí len pre jeho potrebu. Musí sa cítiť ako Boh. Pomáha mi len pre ten jeho skvelý pocit, že niečo urobil. Myslela som si, že sa už zmenil, že ma má aspoň trocha rád. Ale to je vedľajšie. Som ako nadrogovaná. Musím si oddýchnuť. Zatvorila som oči, vnímala jeho dýchanie a hlavne to jeho teplo. Spánok som potrebovala ako soľ.

„Dobrú noc Kapitán Amerika," zašepkala som posledné slová pred tým ako som upadla do ríše snov.

Taká voľnejšia časť, kde sa nič zvláštne nedeje. Čo teda vravíte na to ako sa zachoval Kapitán?