Zobudila som sa na neznámom mieste. Steny sa skladali z čiernych farieb. V hlave mi nesmierne hučalo a nevedela som sa sústrediť. Viem, že takto sa cítim po prenose časopriestorom. Chcela som niečo zakričať, no niečo ma zarazilo. Ako po prenose časopriestorom. Radšej som to nechala len v svojej mysli a snažila sa zorientovať. Opatrne som sa postavila a snažila som sa prejsť aspoň pár krokov. Ale bolesť mi v tom nepomáhala.

Dvere sa otvorili a do miestnosti sa dostalo pár slnečných lúčov. Svet sa zrazu stal viac farebným. Medzi dverami stáli dvaja neznámy vojaci. Nemala som odvahu na to sa ich niečo spýtať. Podišli ku mne a obaja ma chytili. Každý ma držal z jednej strany. Pohli sa vpred a doslova som šúchala nohy po zemi. Strach som v žiadnom prípade necítila. Nemala som dôvod. Chodba, ktorou ma viedli bola nesmierne dlhá a moje nohy dosť odraté od tej podlahy. Cítila som sa ako nejaký pes, ktorý je týraný. Ale nepovedala som ani pol slova. Moja hrdosť mi to nedovolila. Alebo by som to nazvala sebazáchova. Slovo, ktoré pozná málo ľudí.

Chodba sa končila a objavili sme sa v nejakej miestnosti. Keď som sa rozhliadla uvidela som Kapitána priviazaného na stoličke. Nepáči sa mi to. Začala som byť vo vnútri nervózna. Čo sa to tu deje? Nemôže tu byť. Nemôžu ho držať. Viem, nemá ma rád, ale záleží mi na ňom. Zdá sa, že môj obdiv v tohto superhrdinu stále pretrváva po tom všetkom čo mi povedal a urobil. Vojaci ma posadili na stoličku a priviazali mi ruky. Pozerala som sa na Kapitána tak ako aj on na mňa.

„No nie je to zlaté, tá mladá láska," zahrmel mocný hlas. Aspoň sme si to mysleli. Teda ja. „Aká láska, čo to rozprávaš," čudoval sa Steve. Osoba stála na schodoch zahalená temnotou. „Ou, Steve to nevie?" zdá sa, že prehováral ku mne. Nemala som mu čo na to povedať. „Milý Kapitán, toto dievča ťa už od mala obdivuje, jej city sú k tebe dosť veľké, je škoda, že nebudeš mať čas jej povedať či to cítiš rovnako," zasmial sa slizko. Stále som mala pocit, že ho poznám. Ten hlas mi niekoho pripomínal z čias keď som sledovala Avengers. Musela som siahnuť až na dno mojej mysli. V tom mi svitlo. Ale ako je to možné? Mal byť mŕtvy! A už dupľom nemal byť zloduchom. „Ako je možné, že žiješ? A prečo si sa dal na stranu zla?" zavrčala som na neho. „Slečinka je dosť inteligentná. Ale za všetko môže on!" ukázal na Steve-a. Bála som sa, teraz už áno. Ale nie jeho ani o seba, ale o vojaka, ktorý si ukradol nevedomky moje srdce. Súcitne sa na mňa zahľadel. Nepotrebovala som to. Cítila som sa dosť trápne, kvôli tomu čo povedal. Svet sa predsa nezastaví ak mi city neopätuje. „Za čo konkrétne môže Kapitán?" nevedela som z čoho ho obviňuje, viem ako sa to všetko stalo ale toto je záhada. Zasmial sa a zhodil zo seba kapucňu. Už som nevidela toho pokojného agenta s dobrým srdcom. Jeho tvár pokrytá škrabancami, zjazvené oko. O niečo dlhšie vlasy.

„Coulson? Ale ako je to možné?" Steve nebol poriadne schopný ani vravieť. Jeho prekvapenie ma ani neprekvapilo. Tento už zloduch je dosť iný ako agent, ktorého poznal. „Ako?! Po tom čo ste ma prehlásili za mŕtveho moje telo zobral Thanos," zavrčal. Čože to povedal? Čo s ním len urobil ten šmejd. „Prečo je tu ona? Ak chceš mňa na čo potrebuješ ju," neprítomne a chladno vyhlásil Steve. Nechápem kam týmto smeruje. Je to zločinec takže to je irelevantná otázka. „Dobrá otázka Kapitán," hodil do neho kartičky. Presne tie kartičky, ktoré kedysi zbieral. Kapitán sa tváril chladne a ani jeho mimika nikam nepostupovala. „Ona," pristúpil ku mne. Dotkol sa mojej tváre a následne mi vrazil. Híkla som a padla so stoličkou na zem. Jeho podriadený ma na jeho pokyn zase postavili so stoličkou. Keď som videla jeho pohľad. Pohľad hviezdy, ktorá ma nenávidí začala som pochybovať. „Presne na to tu je. Vaše srdce poskočilo Kapitán, máte strach o toto bezvýznamné dievča," to čo povedalo nedávalo zmysel. Prečo by mu malo na mne záležať? Som predsa nikto. Presne to si myslí. „To sa Vám len zdalo," zamrmlal presvedčivo Steve. „Vážne Kapitán? Tak nebude vadiť ak spravím toto" vytiahol z kapsy nôž a zabodol mi ho do pravej ruky. Zatiahol a spravil mi dosť hlboký šráf od lakťa až k zápästiu. Neskutočne to bolelo. Z očí mi vytryskli slzy. Prehltla som jeden vzlyk za druhým. Telom mi behala triaška. Ja tu dnes zomriem. Už som sa nehanbila za svoje slzy. Nechala som ich prúdiť voľne. Coulson znova zabodol nôž na druhej ruke. Už som nevládala udržať bolesť a pustila ju von. „Ááááááá," nevládala som sa udržať pri živote dlho. Cítila som ako sa mi chce spať, no musím to oddialiť. „Dosť! Pusť ju! Máš mňa, nechaj ju ísť," kričal Steve. Metal sa na stoličke, laná sa napínali. Mala som pocit ako keby sa mu trhali. „Kľud Kapitán, ona je len hračka na mojom zozname. Nechám ju len ak priznáš čo cítiš," zavrčal na neho náš nepriateľ. Videla som ako váhal. Snažil sa nájsť spôsob ako nás vyslobodiť, ale ja už dlho nevydržím. Strácam krv. Veľa krvi. „Chceš vedieť ako sa cítim?" jeho hlas naberal na intonácii. Cítila som z neho hnev. Nehorázny hnev. Zaťal svaly. Wow, slová ktoré by som najradšej ani nevypustila. „Cítim nehorázny hnev, lebo jej ubližuješ. A ja nenávidím ľudí, ktorí ubližujú osobám na ktorých mi záleží," povzdychla som si. No potom som sa zarazila. Čo to povedal? Jemu na mne naozaj záleží. „Neskoro Kapitán," potiahol a aj na druhej ruke mi ostala rana. To som už nedokázala zvládnuť. Moje oči oťaželi a ja som upadla do spánku.

Keď som uvidel ako odpadla nemohol som si pomôcť. Moje srdce vynechalo úder a začal som sa nesmierne o ňu báť. Naozaj mi na nej záleží. Ťažko sa mi to chápe, preto som na ňu taký odporný. Ale neskutočne ju mám rád. Moje telo reaguje až zamilovane. To som však už nevydržal a vlastnou silou roztrhol lano. Oslobodil som sa a bez rozmyslu sa pustil do boja. Mlátil som každého vojaka hlava nehlava. Poháňala ma zlosť. A hlavne strach. Otočka a výkop priamo do hrude. Pár rán, ktoré som dostal som ani nevnímal. Musel som ju odtiaľto dostať. Svet sa mi ako keby spomalil. Všetky pohyby vojakov som videl spomalene. Neriešil som. Nemal som totiž čas. Myslel som na Saskiu a jej bezpečie.

Keď padol posledný nepriateľ, všimol som si, že Coulson je preč. Zmizol. Teraz nemám na neho čas. Podišiel som k dievčaťu, ktoré mi zostalo v srdci. Zobral som ju na ruky a hľadal východisko. Potreboval som ju dostať k lekárovi. Nesmie mi zomrieť pred očami.

Nejakým zázrakom som sa dostal pred budovu. Neviem kde to presne sme ale musím sa dostať na základňu. Tam jej pomôžu. V uchu sa mi ozval piskot. „Au", sykol som. Moment, predsa to je komunikátor. Mal by fungovať ak ho zapnem. Uvidíme či pôjde.

„Tu Kapitán Amerika, počuje ma niekto?" skúsil som. Nič, nikto ma nepočuje. Začínam dosť panikári. Toto nie je dobré pre nás. „Tu Natasha, kde si Steve?" nikdy som nebol taký šťastný, že počujem jej hlas. „Neviem, ale Red Star je zranená a dlho nevydrží, krváca potrebuje ošetriť a rýchlo," šalel som. Potreboval som sa dostať s ňou preč. Bál som sa a to je čo už povedať. „Počkaj tam, už vieme kde ste," a už sa neozvala. Posadil som sa na zem a jej telo som si položil na moje nohy. Zdalo sa mi, že nedýcha. Do riti. Položil som ju na zem a kľakol som si nad ňu. Čo mám robiť? Prvé čo ma napadlo bola prvá pomoc. Zatlačil som na hrudník a následne som prilepil moje pery na jej. Chutili po jahodách. Ale teraz to nie je podstatné. Stále nič. Opakoval som tieto kroky niekoľko krát až sa mi to podarilo. Hrudník sa začal nadvihovať. Oprel som sa o stenu, ktorá bola za mnou. Vydýchol som vzduch, ktorý ma ťažil na hrudi.

Svet sa na chvíľu zastavil a vzduch zhustol. Letún nad nami zastal a ja som pokojne zodvihol telo zo zeme. Hneď ako pustili mostík som s ňou priam vletel do toho prekliateho lietadla alebo čo to bolo. V tejto chvíli som myslel len na ňu. Musela to prežiť a nič iné som nepotreboval v tejto chvíli.

Aký máme názor na nášho nepriateľa.... A to ako sa zachoval Steve?