Svet okolo mňa sa točil. Pomaly a opatrne som otvorila oči. Ostré svetlo mi nedovoľovalo poriadne rozjasniť zrak. Pravou rukou som sa chytila za hlavu. Neskutočne ma bolela. Pamätám si ako sme mali misiu. Pre mňa to bola misia. Ako som nás premiestnila späť. Kde to som? Pomaly a isto som sa posadila na posteľ. Vyzeralo to tu ako keby som bola v nemocnici. Samozrejme, zabudla som na nemocnicu v Tower. Tu je snáď všetko.

Ako som sa postavila zatočila sa mi hlava. Pridržala som sa steny, ktorá bola pri posteli. Pomaly som sa šuchtala smerom k dverám. Nemôžem tu ostať. Musím ísť za nimi. Síce som sa cítila ako keby som umierala, ale dá sa to vydržať. Sérum vo mne ma udržiava nažive. Vlastne som bola riadne vyčerpaná. Tiež mám len svoje limity. Konečne sa mi podarilo otvoriť dvere. Kroky som udržiavala v pomalom tempe. Bola som ešte slabá. Ale nemala som inú možnosť. Som ale tvrdohlavá. Moje telo sa stávalo odolným voči bolesti, z okolia som dokázala čerpať energiu. Možno mám schopnosti o ktorých ani ja sama neviem.

Neverím, podarilo sa mi dostať do kuchyne. Keď sa na to tak pozerám tak som aj hladná ostala. Kde sú vlastne ostatní? Teraz ma to nemusí zaujímať. Cítim sa ako keby som mala rozdvojenú osobnosť. Asi som ostala chorá na hlavu. Do riti.

„Nemala by si ešte ležať?" hlas za mnou ma donútil prestať jesť. Otočila som sa za seba aby som uvidela jeho. Neviem čo sa to so mnou deje, ale toto nedopadne dobre. „Zrazu sa zaujímaš?" osopila som sa na jeho krásnu tvár. Hrdina, ktorý znamenal pre mňa veľa je len klam. „Nehraj sa na hrdinku, ty ňou nie si," zdvihol hore hlavu. Namyslený egoista. Čo sa to len s ním stalo? „Prepáč, že som ti nevypadla z oka. Že nevyzerám ako legenda Ameriky," zoskočila som zo stoličky. Chcela som okolo neho prejsť. „Nie si nikto, si len chudera bez rodiny, bez ničoho," toto bolo kruté. Vzhľadom na to, že moja rodina je tisícku kilometrov ďaleko. Prebehla som okolo neho. Slzy som nemohla zamaskovať. Ledva som ich udržala. Mám pocit, že všetko je už osobné. Stále má niečo proti mne. Čo mám robiť? Nechcem s ním takto byť za zle.

Rozvalila som sa na svojej posteli. Teda asi by som mala ísť preč, toto nie je moja izba. Posledné dni som tu trávila dosť času. Ale už mi to je jedno. Spustila som slzy a nechala im voľný pád. Musela som sa už vyplakať. Tá ťažoba, ktorú mi spôsobil samotný hrdina. Predstava ako by som ho stretla, ako by sme si rozumeli je rázom preč. Obdivovala som hrdinu, ktorý je v skutočnosti len kopa egoizmu. Ale mám sa tomu aj čudovať? Odtrhla som ho od jeho lásky. Už ju nikdy neuvidí. Časom sa mu vrátia spomienky aj na to ako s ňou žil. Možno si uvedomí, že to je aj dobre. Myslela som si o ňom len to najlepšie. Smrkala som do jeho podušky. Prečo som šla sem? Pretože som tu posledné dni spávala. Upokojovalo ma toto miesto. A to som potrebovala práve teraz.

„Čo tu do pekla robíš?" započula som jeho hlas. Ako sa mi môže stále páčiť, veď sa ku mne chová ako k handre. Otočila som sa na neho stále so slzami, ktoré mi tiekli po líci. „Už odchádzam, len si zbalím svoje veci," zamrmlala som a zároveň som smrkla. Bez toho aby som sa na neho pozrela som si začala baliť veci. Nemala som tu toho veľa. Pár tričiek a to bolo všetko. Obišla som jeho maličkosť.

Konečne moja izba. Je taká prázdna, ale to sa poddá. Upravím si ju. Posadila som sa na posteľ, nebola ani tak mäkká ako tá jeho. Chcela som si ľahnúť do postele ale alarm ma prerušil. Rýchlo som sa postavila a bežala do hlavnej miestnosti, čiže zasadačka. Už tam boli všetci, dokonca aj ten idiot. „Nemala by si tu byť, nie si ešte v poriadku" otočil sa na mňa Bruce. Všetky tváre na mne spočinuli. Mykla som ramenami a posadila sa na svoje miesto, ktoré som dostala. Na miesto toho aby sme riešili neznámeho páchateľa, riešime nejaké kraviny. Prečo som sem vlastne prišla? „To nie je Vaša starosť," odvrkla som. Nemala som náladu byť na niekoho milá.

„V Anglicku hlásia výskyt nebezpečných ľudí, pravdepodobne zasiahnutý radiáciou," začal náš šéf Nick Fury. A zase sme pri tom, prečo riešime niečo čo nepotrebujeme. Doteraz to nikto neriešil. Sedela som zatiaľ potichu. Nezapájala som sa do tejto konverzácie. Nevidela som v nej totiž žiadny zmysel. „Kapitán spolu s Red Star budú v prvej línii," až keď som započula svoje meno som spozornela. Robí si snáď srandu? „Sním teda nikam nejdem," zavrčala som na nášho šéfa, teda ich šéfa. „Navrhujete snáď niečo lepšie?" zdvihol obočie Fury. „Vlastne áno, ostávam na základni" otočila som sa na odchod. Nepotrebujem počuť nič iné.

Vždy niekde musím trčať s ním. Prečo ma s ním dáva dokopy. Čo som komu urobila? To sú samozrejme rečnícke otázky, nechcem vedieť odpoveď. Možno ma to ani len nezaujíma. Nemala som vracať žiadnu Black Widow, žiadny Anthony Stark či Kapitán America. Nemali tu čo robiť. Hrala som sa so životom a smrťou, s časom aby som zachránila svet, ale nikoho to nezaujíma.

Ubehli aspoň tri hodiny a všetci sú už dávno preč. Musím uznať, že im to dlho trvá. Keď ubehla ďalšia hodina už som neváhala. Nasadla som do jedného quinjet-u a umelá inteligencia mala rozkaz zaviesť ma za nimi. Nie som až tak bezcitná. Ten pocit, ktorý ma zvieral som poznala ako oko v hlave. Niečo sa muselo pokaziť. Na prvej misii som ich zachránila. Teraz neviem čo mám čakať. Nervózne som sa prechádzala po palube lietadla ako to nazývam ja. Cesta netrvala až tak dlho ako som si myslela. UI mi oznámila príchod na miesto určenia.

Všetko to tu vyzeralo ako by tu nič nebolo. Londýn pohltený v plameňoch, iba obrazne povedané. Nemala som čas na obhliadku. Musím ich predsa nájsť. Dnes to je taká rýchla misia. A netrvalo dlho, našla som ich priamo pod Big Benom. Kopa nepriateľských jednotiek. Nemala som čas na premýšľanie, proste som sa vrhla do boja. Možno ich tam bolo 100 a ich tak málo. Bežala som naprieč líniou. Zbadala som všetkých. Bojovali a ich kruh sa zmenšoval. Snažili sa hrdinov utlačiť do klbka. Bola som dosť rýchla, asi ako Kapitán. Málokto si ma všimol. Vojakov som obchádzala aby som nebola nápadná. Mala som svoj štýl boja. Videla som únavu na ich tvárach. Už ich skoro dostali do malého kruhu. Obhliadala som sa. Mala som pocit, že ma niekto pozoruje. Zrazu som ho uvidela. Steve sa na mňa pozeral s nádejou, že pochopím čo chce urobiť. Neviem akú máme medzi sebou telepatiu ale pochopila som. Hlavne vtedy keď vyhodil štít. „Si sa zbláznil? Bez neho to nezvládneme," zavrčal Clint. „Ver mi Barton," „Steve, neštvi ma," odvetil mu rázom. Rozbehla som sa plnou parou vpred. Odrazila som sa od zeme a chytila tú lietajúcu vec. Spokojne som urobila kotúľ pri dopade na zem. Napriahla som sa a vrazila vojakovi za mnou. Vyskočila som a šnúrou som odkopla ďalších. „Hej Saskia! Tak ako po prvý raz," a ja som prikývla.

Obaja sme sa rozbehli vpred. Vojaci ako stáli v kruhu nám nestíhali uhýbať. Napriahla som päsť a vrazila najbližšiemu mužovi, no tých tu bolo aj dosť. Otočila som sa a štítom som trafila do nosa ďalšieho. Saltom vzad som dávala na zem ďalších. Napriahla som sa a hodila štíť Steve-vo-vi. Steve ich triafal päsťami a rôznymi saltami. Ani ja by som to tak nedokázala. Ani som si nevšimla mužov predo mnou a za mnou. Steve hľadel na mňa. Čakal som na jeho znamenie. Znamenie prišlo.

A v tom som sa začala smiať. Smiala som sa ako blázon. Vojaci nepriateľa sa zastavili. Už teraz som videla ich tváre zarazení mojich správaním. Nevedeli čo sa deje. Ale ja už áno. Pamätám si ako som to použila prvý krát. Steve ma pochváli za herecký výkon. Pomaly som sa postavila. Pri tom som sa smiala ako nejaký psychopat. Otočila som sa okolo svojej osi. Rozhadzovala rukami do strán a v hlave sa mi rodila stratégia. „Vážne si myslíte, že ma zastavíte? Vy?" slová mne tak dobre známe sa opäť vypustili z mojich úst. Toto čo som robila mi bolo dosť známe. Ako keby som sa vrátila k našim bezstarostným bojom. Bol len jeden ale aj to stačí. Videla som konečne nášho milého kapitána. Ukazoval na jeho štít. Teraz nasleduje to čo ich dá k zemi. „Kolo, kolo mlynské točí sa ako motor našej starej lady," smiala som sa, hlavne na spomienku ako som to spravila prvý krát. „Hej, vidíte toho klauna?" ukázala som prstom na jedného nepriateľa a začala sa viacej smiať. Sama so seba robím blázna a to ich dokáže zmiasť. Kapitán sa napriahol a hodil mi jeho štít. Odrazila som sa zo zeme a premetom ho chytila. Priamo som dopadla na odporne svalnatého chlapa. Dala som ho dolu len mojou váhou, čo ma aj urazilo, lebo vyzeral ťažší ako ja. Nie som až tak ťažká. Štít som hodila Kapitánovi a cestou trafil pár nepriateľov. Chytil ho a mávol mi. Spolu sme spolupracovali. Obaja sme si hádzali štít a s ním dávali dole svojich nepriateľov.

Zasadila som posledný úder, ktorý položil posledného vojaka na zem. Obaja sme stáli vedľa seba. Dychčali sme ako dvaja psy. Pozerali sme si do očí. Možno sa mi to zdalo, ale videla som náznak úsmevu. Rázom moja nálada prešla a mala som chuť sa len usmievať. Dali sme dole nespočetne veľa súperov. Zatiaľ čo sme sa na seba pozerali prišli ostatný.

„To bolo úžasné" neveriacky na nás prehovorila Natasha. Áno, má pravdu. To bolo neskutočne úžasné.

********************************

Ako sme spolu bojovali mal som taký pocit. Vnímal som jej telo a pohyby. Musím uznať, bola neskutočne dobrá. Nikto ma nevedel takto dopĺňať ako ona. Neviem prečo som k nej hnusný. Na jednej stránke som chcel ísť späť sem, no na druhej som chcel byť pri mojej milej.

Som tu len pár dní a mám pocit, že v minulosti nemám nič. Ako keby som všetko čo potrebujem mal priamo pred sebou. Ani po tom ako k nám prišli ostatný som s ňou neprerušil kontakt očí. Mala v sebe niečo čo ma nútilo sa chovať ako debil.

Ako vravela aj spomienky sa mi vracali. V hlave som mal spomienky ako som prežil s Peggy. Ale realita to určite nebola. Toto dievča ma núti byť egoistom. Chovám sa ako riadny chuj k nej. Mala nádherné červené vlasy, ako to dokáže so štítom. Som proste prekvapený tým aká mi je v skutočnosti podobná. 

Dnes časť aj dlhšia... A možno aj taký rýchly spád mal dej.